znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 126/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti

,   zastúpenej   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1,čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súduMichalovce   sp.   zn.   16   Cb   1/2012   z   12.   júna   2013   v   znení   opravného   uzneseniasp. zn. 16 Cb 1/2012 z 20. septembra 2013 a opravného uznesenia sp. zn. 16 Cb 1/2012zo 6.   novembra   2013   v spojení   s   uznesením   sp.   zn.   16   Cb   1/2012   z   9.   augusta   2013v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 125/2014, 2 Cob 126/2014z 25. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   prenesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola4. marca 2015 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietaného   porušenia   práv   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2,čl. 7 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154cods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   rozsudkom   Okresného   súduMichalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   16   Cb   1/2012   z   12.   júna   2013   v   zneníopravného uznesenia sp. zn. 16 Cb 1/2012 z 20. septembra 2013 a opravného uzneseniasp. zn. 16 Cb 1/2012 zo 6. novembra 2013 v spojení s uznesením sp. zn. 16 Cb 1/2012z 9. augusta 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 2 Cob 125/2014, 2 Cob 126/2014 z 25. septembra 2014.

Z   podanej   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanouna okresnom súde domáhala náhrady škody. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 18 Cb 1/2007,neskôr   pod   sp.   zn.   16   Cb   1/2012.   Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   16   Cb   1/2012z 12. júna   2013   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   v   znení   opravného   uzneseniasp. zn. 16   Cb   1/2012   z   20.   septembra   2013   a   v   znení   opravného   uzneseniasp. zn. 16 Cb 1/2012 zo 6. novembra 2013 v spojení s uznesením sp. zn. 16 Cb 1/2012z 9. augusta 2013 bola jej žaloba zamietnutá a žalovaným priznaná náhrada trov konania.Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 125/2014, 2 Cob 126/2014 z 25. septembra 2014(ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   odvolací   súd   odvolaniu   sťažovateľky   nevyhovela žalovaným priznal náhradu trov konania.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   nesprávnym   postupom   všeobecných   súdovkonajúcich v jej veci jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže jej ako účastníkovisúdneho   konania   bola   znemožnená   realizácia   práv,   ktoré   vyplývajú   z   ústavy,ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na tieto pochybenia okresného súdu a tiežkrajského súdu v jej veci, keď uviedla:

«Namietame,   že   vec   nebola   pridelená   sudcom   zákonným   postupom,   súd   bol nesprávne obsadený, bolo nám odňaté základné právo na zákonného sudcu.

Konanie vo veci samej bolo vedené pod sp. zn.: 18Cb/1/2007, dňa 8. januára 2007 bola vec pridelená do oddelenia obchodné veci sudcovi ⬛⬛⬛⬛, ktorý je vylúčený. Následne vo veci rozhodoval sudca ⬛⬛⬛⬛, dňa 17. apríla 2007 bola vec pridelená   sudkyni ⬛⬛⬛⬛ a   dňa   1.   augusta   2008   bola   vec   pridelená ⬛⬛⬛⬛.

Namietame, že v čase ku dňu 1. augusta 2008, kedy vec už bola pridelená zákonnej sudkyni ⬛⬛⬛⬛, nemohla byť vec znova pridelená sudkyni ⬛⬛⬛⬛. Uznesením   vydaným   vo   veci   sp.   zn.:   18Cb/1/2007   dňa   19.   januára   2012,   súd rozhodol:

„Vylučuje na samostatné konanie vec voči odporcom v 1.,2., 4., 5.rade.“. Dňa 17. februára 2012, bola vec pridelená sudcovi ⬛⬛⬛⬛ pod sp. zn.: 16Cb/1/2012.

Z   rozvrhu   práce   Okresného   súdu   Michalovce   na   rok   2012   však   vyplýva,   že ⬛⬛⬛⬛ bola   v   roku   2012   pridelená   do   senátu   „16C“   občianskoprávneho oddelenia, a teda vylúčená obchodná vec predstavovala agendu, ktorej vybavovaním bol podľa rozvrhu práce poverený iný senát alebo samosudca.

Naviac, v zmysle rozvrhu práce súdu na rok 2012, súd zriadil v obchodnoprávnom oddelení iba senáty 18Cb a 22Cb, pričom register „16Cb“ vôbec nebol vytvorený. Preto   namietame,   že   vec   bola   prideľovaná   v   rozpore   s   ust.   §   152   ods.   2   zák. č. 543/2005 Z. z. a platným rozvrhom práce súdu prvého stupňa. Namietame, že na prvom stupni vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa.

Namietame,   že   sudca ⬛⬛⬛⬛ je   vylúčená   z   prejednávania a rozhodovania veci, keďže so zreteľom na jej pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti.

Sudkyňa   nezabezpečila,   aby   nám   boli   doručované   rozsiahle   písomné   podania účastníkov na strane žalovaných, týkajúce sa veci samej, a rovnako tak všetky zápisnice z pojednávaní, aj napriek tomu, že sme o to opakovane žiadali súd na pojednávaniach, a aj písomne.

Sudkyňa   na   pojednávaní   vyhlásila,   že   prítomný   člen   štatutárneho   orgánu   našej spoločnosti   sa   nemôže   oboznámiť   s   originálmi   dôkazov,   ktoré   žalovaní   predložili   súdu na pojednávaní   a   až   po   námietke   našej   právnej   zástupkyne,   sudkyňa   to   umožnila   iba čiastočne.

Sudkyňa diktovala do záznamu údajné vyjadrenia, ktoré však neboli vôbec vyslovené. Sudkyňa   bez   opodstatnenia   odmietla   zabezpečiť   vykonať   listinné   dôkazy   a   výsluchy zabezpečené v inom trestnom konaní týkajúcom sa tejto veci, a vykonať rozhodujúci dôkaz výsluchu člena štatutárneho orgánu ako svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol v rozhodnom čase   členom   štatutárneho   orgánu,   ktorý   mal   udeliť   sporné   plnomocenstvo pre ⬛⬛⬛⬛, čím bol priamo ovplyvnený v náš neprospech zistený skutkový stav veci, ktorý tvorí základ pre súdne rozhodnutie.

Sme toho názoru, že možno jednoznačne konštatovať, že v danom prípade nielenže sa nejavilo, že spravodlivosť bola skutočne vykonávaná, ale podľa všetkého neboli dodržané všetky zásady spravodlivého súdneho konania, a teda sú naplnené zákonné podmienky, ktoré   odôvodňujú   vylúčenie   sudcu   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   keďže   neboli poskytnuté dostatočné záruky objektívnosti a nestrannosti.

Namietame,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   ani   vo   výroku,   ani   v   odôvodnení, neobsahuje   záver   -   výslovné   stanovisko   odvolacieho   súdu   o   našom   odvolacom   dôvode

-námietke zaujatosti sudcu, t. j. či na prvom stupni rozhodoval vylúčený sudca.

Odvolací súd rozhodol vo veci samej rozsudkom bez nariadenia pojednávania. V súdnom spise sa nachádza iba Oznámenie v zmysle § 156 ods. 1 a 3 O. s. p., datované 19. 9. 2014, vyvesené: 19. 9. 2014, zvesené: (nebolo vôbec nevyplnené!). Podľa ust. § 57 ods. 1 O. s. p.: „Do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.“, to znamená, že 5 dňová lehota mohla byť počítaná najskôr odo dňa 20. septembra 2014 (sobota) vrátane. Preto namietame, že podmienka zachovania 5 dňovej lehoty nebola splnená v súlade s ústavným právom na súdnu ochranu, keďže na úradnej tabuli súdu mohlo byť Oznámenie prístupné iba 3 celé dni predo dňom pojednávania. Keďže však dátum zvesenia z úradnej tabule nie je vyplnený, nie je zrejmé, či boli splnené zákonné podmienky.

V čase rozhodovania vo veci samej, odvolací súd nemal za preukázané, že sme mali reálnu možnosť riadne a včas sa dozvedieť o čase a mieste vyhlásenia rozsudku, a teda bola nám odňatá možnosť konať pred súdom.

Oznámenie zo dňa 19. 9. 2014, ktoré malo byť vyvesené, bolo vydané iba podľa ust. § 156 ods. 1 a 3 O. s. p., pričom namietame, že odvolací súd mal postupovať podľa ustanovení ktoré platia pre odvolacie konanie t. j. ust. § 214 O. s. p..

Navyše, na Žiadosti o zverejnenie oznámenia zo dňa 19. 9. 2014, je uvedená iba jedna spisová značka: 2Cob/125/2014, a iba na Oznámení, ktoré malo byť vyvesené, je ďalšia spisová značka: 2Cob/126/2014 dopísaná ručným písmom.

Vzhľadom na uvedené nezrovnalosti, namietame nesplnenie zákonných podmienok, správnosť a zákonnosť postupu odvolacieho súdu. Preto namietame, že v danej veci nebol dodržaný   ani   len   formálny,   procesný   postup,   ktorý   má   predchádzať   hmotnoprávnemu rozhodovaniu súdov vo veci samej.

V odvolacom konaní sme namietali, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané v rozpore s ust. § 153 ods. 1, § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľné. Odvolací   súd   sa   vôbec   nevyporiadal   s   našimi   námietkou,   že   odôvodnenie prvostupňového rozsudku vôbec neobsahuje odkaz súdu na použité právne normy, t. j. na konkrétne   ustanovenia   zákona,   na   konkrétne   znenie   právnych   predpisov,   a   teda v napadnutom   rozhodnutí   absentuje   právne   posúdenie   veci.   Pritom   uvedenie   použitého znenia   právnych   predpisov   je   obligatórne,   aj   vzhľadom   na   legislatívne   zmeny,   pričom nepreskúmateľnosť rozhodnutia je zákonným dôvodom na jeho zrušenie.

Navyše,   ani   odvolací   súd   v   odôvodnení   odvolacieho   rozsudku   okrem   záverov na str. 19   ods.   3,   4,   neuviedol   vo   vzťahu   k   veci   samej   podľa   akých   hmotnoprávnych ustanovení   zákona   rozhodoval,   a   teda   rovnako   prvostupňový   aj   odvolací   súd   zaťažili rozhodnutia vadou nepresvedčivosti, nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti.

Namietame, že v konaní vôbec nebolo vykonané riadne dokazovanie z vyšetrovacieho spisu č. OUJP-367/20/2003, a teda sme sa v tomto konaní nemohli vyjadriť k týmto údajne vykonaným dôkazom z iného konania, na základe ktorých súdy založili svoje rozhodnutie, čím nám bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Namietame,   že   súdy   nerozhodli   na   základe   skutkového   stavu   zisteného   riadnym, zákonným   spôsobom   vykonaným   dokazovaním,   súdy   dospeli   k   skutkovým   zisteniam nad rámec skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, a teda súdy postupovali v rozpore s ust. § 153 ods. 1 O. s. p.

Namietame,   že   uznesenie   Okresného   súdu   Michalovce   zo   dňa   9.   augusta   2013, č. k.: 16Cb/1/2012-354, týkajúce sa veci samej, vydal prvostupňový súd až po vyhlásení rozsudku vo veci samej, t. j. v štádiu po skončení prvostupňového konania vo veci samej, čím   boli   porušené   základné   princípy   občianskeho   súdneho   konania,   a   teda   napadnuté rozhodnutie je nezákonné.

Namietame, že súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd priznali žalovaným právo na náhradu trov konania v rozpore so zákonom.

Nevyhnutným základom pre presný výpočet tarifnej odmeny advokáta za poskytnuté úkony právnej služby je ustálenie hodnoty veci v konaní, ktorá sa má považovať za tarifnú hodnotu veci.

Súdy však vôbec nezisťovali, teda v konaní nebola ustálená, výšku škody, ktorá nám vznikla, pričom keďže naša spoločnosť nie je znaleckou organizáciou, od počiatku sme navrhovali výšku škody riadne zistiť a ustáliť znaleckým posudkom.

Namietame, že súdy priznali žalovaným náhradu trov konania z celej hodnoty veci pre každého žalovaného samostatne a vôbec neprihliadali na skutočnosť, že v konaní sme uplatňovali   zaplatenie   jednej   sumy   voči   všetkým   žalovaným   spoločne   a   nerozdielne. To znamená, že súdy rozhodli o trovách tak, ako keby sme si uplatnili nárok samostatne voči každému žalovanému, t. j. niekoľko násobne vyššiu sumu výšky škody.

Zároveň   namietame,   že   súdy   priznali   náhradu   trov   konania   aj   za   úkony,   ktoré nemožno považovať za účelné. Sme toho názoru, že v danom prípade, kedy v konaní nebola ustálená výška škody, a teda nebola ustálená hodnota a predmet konania, je vylúčené, aby súd odmenu advokáta počítal z tarifnej hodnoty veci, keďže jej výšku nemožno, presne a bez pochybností ustáliť.

Na základe preskúmania odôvodnenia záverov a posúdenia skutkového a právneho stavu   vo   veci   samej   súdmi,   namietame,   že   napadnuté   rozhodnutie   súdu   je   nesprávne, v rozpore so skutočným stavom veci, v rozpore s hmotnoprávnymi ustanoveniami právnych predpisov, ktoré má súd aplikovať pri hodnotení skutkového stavu veci samej.

Vzhľadom   na   závažné   procesnoprávne   pochybenia   súdov,   bol   porušený   princíp zákonnosti konania, namietame, že boli nezákonným spôsobom ovplyvnené závery súdov aj o   skutkovom   stave   veci   samej,   s   ktorými   nesúhlasíme   a   v   celom   rozsahu   ich rozporujeme.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie - právo na spravodlivé, verejné v primeranej lehote prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zák. č. 460/1992 Zb., právo na súdnu ochranu - právo na nezávislý a nestranný súd,   právo   na   rovnosť   účastníkov,   právo   na   zákonného   sudcu,   právo   na   verejné prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   prítomnosti   účastníka,   právo   účastníka vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zák. č. 460/1992 Zb., rozsudkom Okresného   súdu   Michalovce   zo   dňa   12.   júna   2013   č.   k.:   16Cb/1/2012-336   v   znení opravného   uznesenia   zo   dňa   20.   septembra   2013   č.   k.:   16Cb/1/2012-372   a   v   znení opravného   uznesenia   zo   dňa   6.   novembra   2013   č.   k.:   16Cb/1/2012-391,   v   spojení s uznesením   zo   dňa   9.   augusta   2013,   č.   k.:.   16Cb/1/2012-354   v   spojení   s   rozsudkom Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   25. septembra   2014   č.   k.:   2Cob/125/2014-484, 2Cob/126/2014, porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 12. júna 2013 č. k.: 16Cb/1/2012-336 v znení opravného uznesenia zo dňa 20. septembra 2013 č. k.: 16Cb/1/2012-372 a v znení opravného   uznesenia   zo   dňa   6.   novembra   2013   č.   k.:   16Cb/1/2012-391,   v   spojení s uznesením   zo   dňa   9.   augusta   2013,   č.   k.:   16Cb/1/2012-354   v   spojení   s   rozsudkom Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   25.   septembra   2014   č.   k.:   2Cob/125/2014-484, 2Cob/126/2014 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie. Krajskému súdu v Košiciach, Okresnému súdu Michalovce sa prikazuje, aby obnovili stav pred porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré sú porušovatelia povinní   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   jedného   mesiaca   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazanýnávrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okremvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie... (b) právoplatnéhorozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili   základné   práva   aleboslobody...   Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   k   sťažnosti   sa   pripojí   kópiaprávoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosťpodľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osobypožadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú zastúpené   advokátom.Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presnedefinované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych ajvecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákonao ústavnom súde).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu(advokátky), ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, nepostupovalav   súlade   s   §   20   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   a   nepredložila   ústavnému   súdusplnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a zároveň v zmysle § 50ods. 2 zákona o ústavnom súde nedoložila k podanej ústavnej sťažnosti žiadne napádanérozhodnutie všeobecných súdov konajúcich v jej veci.

V   súvislosti   s   uvedenými   nedostatkami   ústavný   súd   pripomína,   že   tieto   nie   jepovinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinnéhoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacejčinnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatokzákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súdv tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť apresadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   takénedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015