znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 126/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 366/2010 z 30. novembra 2011, ktorým bola odložená vykonateľnosť rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 1335-6000/2010-ON-240 z 15. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S. a. s.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012 faxom a 10. februára 2012 poštou doručená sťažnosť spoločnosti S. a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2S 366/2010 z 30. novembra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým bola odložená vykonateľnosť rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 1335-6000/2010-ON-240 z 15. decembra 2010.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 2S 366/2010, v rámci ktorého je posudzovaná žaloba spoločnosti T. a. s. (ďalej len „žalobca“), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 1335-6000/2010-ON-240, ktorým Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej aj „úrad“)   nariadil   spoločnosti   Ž.   odstrániť   protiprávny   stav   (neuvedenie   identifikácie úspešného uchádzača v liste označenom „Informácia o výsledku vyhodnotenia ponúk“ zo 6. októbra 2010), a to opätovným písomným oznámením informácie o výsledku vyhodnotenia ponúk.   Žalobca   požiadal   krajský   súd   o odklad   vykonateľnosti   uvedeného   rozhodnutia úradu, krajský súd tomuto návrhu napadnutým uznesením z 30. novembra 2011 vyhovel potom,   ako   rozsudkom   z 28. septembra   2011   zrušil   rozhodnutie   úradu   [proti   ktorému rozsudku sa v dôsledku podaného odvolania vedie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odvolacie konanie].

3. Sťažovateľka v podstatnom namieta porušenie v bode 1 označeného základného práva tým, že (i) krajský súd nebol príslušný vydať napadnuté uznesenie, (ii) napadnuté uznesenie nebolo dostatočne odôvodnené a (iii) napadnuté uznesenie je arbitrárne.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil napadnuté uznesenie a zaviazal krajský súd na úhradu trov konania.

5.   Ústavný   súd   v   rámci   prípravy   na   predbežné   prerokovanie   veci   od   advokáta sťažovateľky inter   alia zistil,   že   v   rámci   odvolacieho   konania   8.   marca   2012   podala sťažovateľka   návrh   na   zrušenie   napadnutého   uznesenia,   o   ktorom   nebolo   do   času rozhodovania ústavného súdu rozhodnuté.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného znenia čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   napadnutého   uznesenia krajského súdu, o ktorom bude rozhodovať najvyšší súd (pozri bod 5). Predmetom jeho (najvyššieho súdu) posudzovania bude posúdenie zákonnosti napadnutého uznesenia, ako aj nedostatku dôvodov na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáhala svojho práva na ústavnom súde a zároveň bude napadnuté uznesenie krajského súdu posudzovať aj najvyšší súd v rámci odvolacieho   konania   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 28.   septembra   2011,   musela byť sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodovať najvyšší súd.

10.   Ústavný   súd   preto   zaujal názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09),   že v   prípade podania   návrhu   na   zrušenie   rozhodnutia   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   a   súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o návrhu   na   zrušenie   rozhodnutia   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi.   Pritom   lehota   na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudok   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

11.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012