znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 126/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. Z., Š., zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného súdu   Bratislava II   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19 C 348/2000, postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 Co 414/2009 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Cdo 227/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2011   doručená   sťažnosť   A.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 348/2000, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 414/2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 227/2010.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených listín vyplýva, že „... 6. 11. 2000 sťažovateľ podal na Okresný súd Bratislava 2 žalobu voči žalovanému G. s. r. o. (neskôr G., s. r. o.) o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, konanie je vedené pod sp. zn. 19 C 348/2000.

Od   počiatku   bolo   toto   konanie   sprevádzané   porušovaním   základných   práv sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo bolo už dva krát konštatované Ústavným súdom SR v konaniach sp. zn. I. ÚS 146/05 a II. ÚS 25/09...

Po druhom rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/09, t. j. v období po 3. marci 2009 je konanie označených porušovateľov opäť poznačené prieťahmi. Po 3. marci 2009 Okresný súd... vytýčil termín pojednávania na deň 2. 4. 2009, ktoré bolo zrušené z dôvodu liečebného pobytu právnej zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd vytýčil ďalšie pojednávanie   na   deň   2.   6.   2009,   ktoré   bolo   odročené   bez   prejednania   veci,   z   dôvodu absencie   právneho   zástupcu   žalovaného.   Dňa   4.   9.   2009   bol   cestou   dožiadaného   súdu vykonaný výsluch svedkov. Pojednávanie dňa 10. 9. 2009 okresný súd opätovne odročil z dôvodu absencie právneho zástupcu žalovaného, ktorý tesne pred pojednávaním založil do spisu oznámenie o kolízii pojednávaní na Okresných súdoch Košice 1 a Košice 2. Ďalšie pojednávanie sa konalo dňa 8. 10. 2009, kde okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorý napadli odvolaním sťažovateľ i žalovaný, na základe čoho bol spis v decembri 2009 predložený Krajskému súdu....   Krajský   súd (konajúci pod   sp.   zn.   8   Co   414/2009)   nariadil   vo veci pojednávanie na deň 25. 5. 2010, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým v časti rozsudok okresného   súdu   zmenil   a   v   časti   o   trovách   konania   zrušil   a   vrátil   na   ďalšie   konanie. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený až dňa 6. 7. 2010, t. j. po uplynutí zákonnej   30   dňovej   lehoty.   Dňa   4.   8.   2010   podal   žalovaný   voči   zmeňujúcemu   výroku rozsudku krajského súdu dovolanie a navrhol dovolaciemu súdu jeho zrušenie. Dňa 31. 8. 2010   zaslal   okresný   súd   sťažovateľovi   na   vyjadrenie   dovolanie   žalovaného   a   následne predložil spis Najvyššiemu súdu... na rozhodnutie o dovolaní. O trovách konania okresný súd   nerozhodol.   Od   predloženia   veci   najvyššiemu   súdu   (spis   je   vedený   pod   sp.   zn. 4 Cdo 227/2010)   tento   súd   podľa   našich   vedomostí   vo   veci   doposiaľ   nevykonal   žiadny procesný úkon.“.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Okresný   súd   Bratislava   2   v   konaní   sp.   zn.   19   C   348/2000,   Krajský   súd v Bratislave v konaní sp. zn. 8 Co 414/2009 a Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 4 Cdo 227/2010   porušili   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje konať vo veci sp. zn. 4 Cdo 227/2010 bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava 2 je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 10 000 €, Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 5 000 € a Najvyšší súd SR je povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   5   000   €,   všetko   ako   primerané   finančné zadosťučinenie, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava 2, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť sťažovateľovi vyčíslené trovy konania pred Ústavným súdom, do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   k   rukám   sťažovateľovho   právneho zástupcu.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6.   Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   zistil,   že   predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože „...   Okresný   súd bezdôvodne odročoval pojednávania, nesankcionoval opakovanú nedôvodnú neprítomnosť právneho zástupcu žalovaného, krajský súd od predloženia veci v decembri 2009 do mája 2010 nevykonal vo veci žiaden procesný úkon, a to bez závažného dôvodu. Najvyšší súd odo dňa predloženia veci do dnešného dňa nevykonal žiaden procesný úkon.“.

7. Keďže o sťažnostiach sťažovateľa na prieťahy postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 19 C 348/2000 do roku 2009 bolo ústavný súdom už rozhodnuté nálezom sp. zn. I. ÚS 146/05 z 11. januára 2006 a nálezom sp. zn. II. ÚS 25/09 z 3. marca 2009, ktorý nadobudol   právoplatnosť   4.   mája   2009   a   v rámci   týchto   konaní   boli   ústavným   súdom zistené prieťahy v konaní okresného súdu, ústavný súd sa obmedzil na skúmanie prieťahov v namietanom súdnom konaní po tomto termíne.

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

II.A

K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 348/2000

9. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 348/2000 potom, ako ústavný súd ostatným nálezom (v poradí druhom) z 3. marca 2009 rozhodol o jeho prieťahoch v konaní, rozhodol   vo   veci   8. októbra   2009,   proti   ktorému   bolo   podané   odvolanie   a   spis   bol predložený v decembri 2009 krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní. Proti rozhodnutiu krajského súdu bolo podané dovolanie (sťažovateľovi okresný súd 31. augusta 2010 zaslal dovolanie na vyjadrenie). Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že má vedomosť o tom, že okresný súd „... následne predložil spis Najvyššiemu súdu...“ Ústavný súd zistil, že okresný súd 4. októbra 2010 predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 28. februára 2011.

10.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo   (napr.   II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   II.   ÚS   55/02, IV. ÚS 102/05).

11.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

12. Sťažovateľ namietal prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý v okamihu podania sťažnosti ústavnému súdu už o veci samej nekonal. Z toho vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené práva.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto o ďalších uplatnených nárokoch sťažovateľa už nerozhodoval.

II.B

K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. 8 Co 414/2009 a najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. 4 Cdo 227/2010

13. Sťažovateľ namietal tiež prieťahy v konaní pred krajským (odvolacím) súdom a najvyšším   (dovolacím)   súdom.   Z   obsahu   podanej   sťažnosti   a ani   na   základe   dopytov ústavného   súdu   nebolo   zistené/preukázané,   že   sťažovateľ   vo   vzťahu   ku   krajskému a najvyššiemu súdu podal sťažnosť na prieťahy adresovanú predsedom týchto súdov.

14.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

15.   Ústavný   súd   so   zreteľom   na   citované   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde v danej veci vo vzťahu k namietaným prieťahom krajského súdu a najvyššieho súdu skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

16.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99,   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Podľa názoru ústavného súdu   sa podanie sťažnosti   na prieťahy v konaní v zmysle citovaných   zákonov zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom   na   konanie   bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v konaní...“. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným   osobám   dôsledky.“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov   prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

17. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

18.   Postup   sťažovateľa   v   okolnostiach   prípadu   je   potrebné   vykladať   tak,   že   vo vzťahu k namietaným prieťahom krajského súdu a najvyššieho súdu nepreukázal splnenie požiadavky   namietania   prieťahov   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   správy   súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

19. Keďže ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ podal predsedovi krajského súdu a najvyššieho súdu   sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z obsahu sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

20.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia.   Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

21. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   v   prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   vec   prerokúvajúcich   súdov   v   nej   dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011