znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 126/2010-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a Petra   Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., a. s., B., zastúpenej C., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom advokáta JUDr. P. Č., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 356/08 z 15. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A.,   a. s.,   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 3 Cob 356/08 z 15. júla 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 356/08 z 15. júla 2009 z r u š u j e   a   vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č.   k.   I.   ÚS   126/2010-13   z 31.   marca   2010   bola   na   ďalšie   konanie   prijatá   sťažnosť spoločnosti A.,   a.   s. (ďalej   len  ,,sťažovateľka“), vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len  ,,ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“) sp. zn. 3 Cob   356/08   z 15.   júla   2009   (ďalej   len  ,,rozsudok   krajského   súdu“).   V časti namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 22 Cb 127/08 zo 14. októbra 2008 (ďalej len,,rozsudok okresného súdu“) bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   na   okresnom   súde domáhala zaplatenia sumy 2 910 000 Sk (96 594,30 €) s príslušenstvom od spoločnosti A., s. r. o., z titulu tzv. stornoprovízie na základe zmluvy o obchodnom zastúpení a spolupráci v oblasti   organizácie   sprostredkovania   starobného   dôchodkového   sporenia   uzavretej   so žalovaným 1. novembra 2004 (ďalej len,,zmluva“). Okresný súd na základe vykonaného dokazovania   dospel   k záveru,   že ,,v   danom   prípade   je   potrebné   rozhodnúť   najskôr   len o základe   žaloby   medzitýmnym   rozsudkom,   nakoľko   samotné   preskúmanie   výšky stornoprovízie by si vyžadovalo značné znalecké dokazovanie…, preto je potrebné najskôr právoplatne rozhodnúť o nároku samotnom…“, a následne medzitýmnym rozsudkom určil, že   sťažovateľke   ako   žalobkyni   nevznikol   nárok   na   stornoprovízie   voči   žalovanej spoločnosti. Medzitýmny rozsudok napadla sťažovateľka odvolaním, na ktoré krajský súd rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

3. Sťažovateľka v rozsahu prijatej sťažnosti namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu, pričom na preukázanie zásahu do jej práv v sťažnosti uviedla tieto skutočnosti:

,,Predmetom súdneho konania bol uplatnený nárok na vyplatenie stornoprovízií ako bezdôvodného   obohatenia   žalovaného   v   zmysle   zmluvy   o   obchodnom   zastúpení a spolupráci v oblasti organizácie sprostredkovania starobného dôchodkového sporenia zo dňa 1. 11. 2004. Predmetom tejto zmluvy bolo o. i. organizovanie siete sprostredkovateľov starobného   dôchodkového   sporenia,   za   čo   prináležala   žalovanému   odmena   vo   forme provízie,   určenej   v   zmysle   províznych   podmienok,   ktoré   boli   neoddeliteľnou   súčasťou Zmluvy o obchodnom zastúpení.

Sťažovateľ v konaní predložil predmetnú písomnú Zmluvu o obchodnom zastúpení, v zmysle   ktorej   sa   ostatné   podmienky   vzniku   a   zániku   nároku   na   províziu   posudzujú primerane   podľa   podmienok   vzniku   a   zániku   nároku   na   províziu  ....   konkrétneho sprostredkovateľa. Sťažovateľ ako žalobca mal v konaní za to, že predmetné ustanovenie predstavovalo dohodu zmluvných strán, t.j. žalobcu a žalovaného, o podmienkach zániku nároku   na   províziu,   ktorá   sa   odvíjala   od   podmienok   zániku   nároku   na   províziu sprostredkovateľa. Takáto dohoda o zániku nároku na províziu bola podľa právneho názoru sťažovateľa možná a prípustná.

Provízie v prípade sprostredkovania zmlúv o starobnom dôchodkovom sporení mali dve formy a to (i) provízie sprostredkovateľa a (ii) provízie organizátora (žalovaného). Predmetom   konania   pred   všeobecným   súdom   boli   výlučne   iba   provízie   organizátora (žalovaného), ktorých výška bola podľa províznych podmienok určovaná podľa provízie jednotlivých sprostredkovateľov.

Napriek   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   Okresný   súd   Bratislava   III   vydal medzitýmny   rozsudok,   ktorým   určil,   že   žalobcovi   (sťažovateľovi)   nevznikol   nárok   na stornoprovízie.   V   odôvodnení   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   III   sa   uvádza,   že žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenie stornoprovízie voči žalovanému, pretože v Zmluve o obchodnom zastúpení ani v Províznych podmienkach nemajú zmluvné strany dohodnuté ustanovenia o stornoprovízií pre organizátora.

Prvostupňový   súd   ako   aj   odvolací   súd   ignoroval   pri   svojom   rozhodovaní   znenie províznych   podmienok,   ktoré   tvorili   súčasť   Zmluvy   o   obchodnom   zastúpení   a   v   zmysle ktorých sa zánik nároku na províziu u organizátora (žalovaného) mal primerane spravovať ustanoveniami   províznych   podmienok   sprostredkovateľov,   ktoré   boli   súčasťou   zmluvy o sprostredkovaní   starobného   dôchodkového   sporenia.   Na   túto   skutočnosť   sťažovateľ upozorňoval tak vo svojej žalobe zo dňa 13. 6. 2008 (strana 3) ako aj v odvolaní zo dňa 5. 11. 2008 (str. 2 a 3), kde dôsledne popísal dohodu o zániku nároku na provízie, ku ktorej došlo medzi zmluvnými stranami (žalobcom a žalovaným) ako dohodu vo forme odkazu na provízne podmienky sprostredkovateľov na základe § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka. Prvostupňový   ani   odvolací   súd   sa   týmto   zásadným   argumentom   sťažovateľa   vo   svojich rozhodnutiach žiadnym spôsobom nezaoberali...“

4.   V ďalšom   texte   sťažnosti   sťažovateľka   poukázala   na   ďalšie   nedostatky napadnutých   rozsudkov   všeobecných   súdov,   judikatúru   ústavného   súdu,   ako   aj štrasburských orgánov ochrany práv a svoju sťažnostnú argumentáciu uzatvára takto: ,,Okresný   súd   Bratislava   III   ako   aj   Krajský   súd   v   Bratislave   teda   pri   svojom rozhodovaní   právnej   veci   sťažovateľa   žiadnym   spôsobom   a   v   žiadnom   rozsahu nevyhodnotili   právnu   argumentáciu   sťažovateľa   o   dohode   medzi   ním   a   organizátorom (žalovaným) o zániku nároku na províziu, ktorá bola obsiahnutá v províznych podmienkach, tvoriacich súčasť Zmluvy o obchodnom zastúpení, dospeli k zjavne nesprávnemu právnemu záveru o totožnosti provízie organizátora a provízie jednotlivých sprostredkovateľov, ktorý je v príkrom rozpore s predloženými dôkazmi. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj   s   ohľadom   na   skutkový   stav   veci   opísaný   v   tejto   sťažnosti   je   potrebné   uviesť,   že odôvodnenie predmetných rozsudkov, nakoľko (i) jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a súčasne (ii) je v príkrom rozpore s predloženými dôkazmi, je v rozpore s právom na súdnu ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.“

5. V petite sťažnosti (v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu) sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol tak, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tento rozsudok zrušil.

II.

6. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a ku vhodnosti ústneho pojednávania. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení z 15. júna 2010 uviedla, že predsedníčka senátu 3 Cob je toho názoru, že sťažnosť nie je dôvodná, zotrváva na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a nemá k nim čo dodať. Súčasne uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom z 3. júna 2010 oznámila, že trvá na ústnom pojednávaní, keďže na ňom možno očakávať ďalšie objasnenie veci. Listom zo 6. augusta 2010 sťažovateľka svoje stanovisko korigovala tak, že ,,... má za to, že ústnym pojednávaním možno prispieť k bližšiemu objasneniu veci v prípade, ak ústavný súd by mal určité uvádzané tvrdenia a skutočnosti za nedostatočne preukázané a odôvodnené“. Ústavný súd po   vyhodnotení stanoviska sťažovateľky dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

8. Po podrobnom posúdení sťažnosti, rozsudku krajského súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je   teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo   svojvoľné   s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

12. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského súdu spočíva v jej tvrdeniach, že tento:

žiadnym   spôsobom   nevyhodnotil   jej   právnu   argumentáciu   o dohode   medzi ňou   a žalovaným   o zániku   nároku   na   províziu,   ktorá   bola   obsiahnutá v províznych   podmienkach,   ktoré   boli   súčasťou   zmluvy   o obchodnom zastúpení,

dospel   k zjavne   nesprávnemu   právnemu   záveru   o totožnosti   provízie žalovaného a provízie jednotlivých sprostredkovateľov, čo má byť v príkrom rozpore s predloženými listinnými dôkazmi a

odôvodnenie jeho rozsudku nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

13. Z odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento po opise dôvodov medzitýmneho rozsudku okresného súdu a stručných dôvodov odvolania na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Krajský   súd v Bratislave prejednal odvolanie   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   bez nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   O.   s.   p.,   pričom   dospel   k   záveru,   že medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po   prejednaní   veci   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa vyčerpávajúcim spôsobom zhodnotil tak skutkové zistenia, ako i svoj právny záver, a preto je možné konštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, ku ktorým nie je čo dodať.“

14. Keďže sa krajský súd stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ku ktorým nemal čo dodať, ústavný súd sa oboznámil aj s rozsudkom okresného súdu, ktorým tento určil, že sťažovateľke nevznikol nárok na stornoprovízie proti žalovanému. Okresný súd po uvedení   žalobných   dôvodov,   obsahu   výpovede   sťažovateľky   a   listinných   dôkazov a poukaze na relevantné zákonné ustanovenia na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:,,... súd dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenie stornoprovízie voči žalovanému, pretože v Zmluve o obchodnom zastúpení ani v Províznych podmienkach nemajú   zmluvné   strany   dohodnuté   ustanovenia   o   stornoprovízii   pre   organizátora. Stornoprovízie si dohodol žalobca iba so sprostredkovateľmi s ktorými uzatvoril zmluvy žalobca priamo a Provízne podmienky uzatvoril žalobca so sprostredkovateľmi a preto žalobcovi vznikol nárok na stornoprovízie iba voči sprostredkovateľom a to vo výške 100% a preto by ďalšie uplatnenie stornoprovízií aj voči žalovanému, ako organizátorovi, bolo duplicitné.   Žalobca   uzatvoril   zmluvu   s   organizátorom,   súčasťou   ktorej   sú   Provízne podmienky,   podľa   ktorých   má   organizátor   nárok   na   províziu,   odvodenú   od   provízie sprostredkovateľov,   ale   žiadne   ustanovenia   o   stornoprovíziách   a   podmienkach   na uplatnenie   stornoprovízií   voči   organizátorovi   neboli   zmluvnej   dohodnuté   a   preto   nemá žalobca právny titul na uplatnenie stornoprovízií voči žalovanému ako organizátorovi.“

15. Sťažovateľka odvolanie proti rozsudku okresného súdu odôvodnila vo vzťahu k tvrdenej dohode o stornoprovíziách takto:

,,Ako   navrhovateľ   uviedol   priamo   vo   svojom   návrhu,   kde   citoval   ustanovenia Províznych   podmienok:   Ostatné   podmienky   vzniku   a zániku   nároku   na   províziu,   ako   aj spôsob   a lehoty   pre   jej   vyplácanie,   sa   u organizátora   (žalovaného,   pozn.)   primerane posudzujú podľa podmienok vzniku a zániku nároku na províziu a spôsobu a lehôt pre jej vyplácanie ustanovených v províznych podmienkach konkrétneho sprostredkovateľa, ktoré tvoria platnú súčasť jeho zmluvy o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia. Ako je z uvedeného zrejmé, zmluvné strany, t.j. navrhovateľ a odporca sa dohodli na podmienkach   zániku   nároku   na   províziu...   Ak   sa   teda   strany   výslovne   dohodli   na podmienkach   zániku   nároku   na   províziu   odkazom   na   provízne   podmienky sprostredkovateľa, je podľa názoru navrhovateľa nutné konštatovať, že zmluvné strany si dohodli   podmienky   stornoprovízií   jasným   a zrozumiteľným   spôsobom.   Písomná   forma dohody   o zániku   nároku   na   províziu   bola   splnená   odkazom   na   provízne   podmienky konkrétnych sprostredkovateľov...

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a bez   akýchkoľvek   pochybností   možno   preto uviesť,   že   nakoľko   podmienky   zániku   nároku   na   províziu   boli   medzi   navrhovateľom a odporcom dohodnuté a tieto podmienky nepripúšťajú rôzny výklad a sú preto dostatočne zrozumiteľné   a   určité,   právny   záver   súdu   prvého   stupňa   o neexistencii   dohody o podmienkach zániku nároku na provízie je nesprávny.“  

K súdom prvého stupňa tvrdenej duplicite plnenia v prípade uplatnenia nároku na stornoprovíziu proti žalovanému sťažovateľka v odvolaní uviedla:

,,Ak   sú   podmienky   zániku   nároku   na   províziu   v prípade   sprostredkovateľov a odporcu   ako   organizátora   rovnaké,   neznamená   to   duplicitnosť   plnenia.   Spoločné podmienky zániku nároku na poskytnutú províziu vedú výlučne iba k záveru, že v prípade, ak   nastanú   tieto   zmluvne   predvídané   podmienky,   nárok   sprostredkovateľa   ako   aj organizátora   (odporcu)   na   províziu   zaniká   a tieto   subjekty   sú   povinné   prijatú   províziu navrhovateľovi vrátiť.   Prirodzene,   každý z povinných subjektov je povinný vrátiť iba   tú províziu, na ktorú mu vznikol zmluvný nárok a táto provízia mu bola vyplatená.

Odporca   teda   nemal   povinnosť   vrátiť   províziu   vyplatenú   jednotlivým sprostredkovateľom, ale výlučne iba províziu, ktorá mu bola vyplatená ako organizátorovi na základe zmluvy o obchodnom zastúpení. Z uvedeného vyplýva, že skutkový záver súdu prvého stupňa o duplicitnom plnení v prospech navrhovateľa bol teda nesprávny.“  

III.

16.   Ako   prvou   sa   ústavný   súd   zaoberal   sťažnostnou   námietkou   týkajúcou   sa nedostatku riadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Krajský súd pri odôvodňovaní potvrdzujúceho   výroku   svojho   rozsudku   aplikoval   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) v znení účinnom od 15. októbra 2008, podľa ktorého ,,Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody“.   Uvedené   ustanovenie   bolo   zavedené   novelou   Občianskeho súdneho poriadku   vykonanou   zákonom č. 384/2008 Z. z. a z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že zákonodarca ním ,,reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním   vecne   správnych   dôvodov.   V   takých   prípadoch   rozhodnutia   obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môže zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy, ktoré   by   v   rozhodnutí   menej   kopírovali   a   viac   argumentovali,   čo   nepochybne   bude verejnosťou vítané.“.

17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“). V odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   pripomína,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.   Francúzsko z 19. februára 1998).   Z práva na spravodlivú   súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť   súdu   v odôvodnení   rozhodnutia   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov   strán   s   výhradou,   že   (ne)majú   význam   pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

18. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP, zaoberajúcej sa právom   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu.   Ak   tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozsudok   je   nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K tomuto záveru v právnej veci sťažovateľky viedli ústavný súd tieto úvahy:

19. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom určil, že sťažovateľke nevznikol nárok na stornoprovízie   voči   žalovanému   v podstate   s odôvodnením,   že   tieto   neboli   zmluvne dohodnuté a že v prípade   ich   priznania by na strane   sťažovateľky   došlo   k duplicitnému plneniu.   S uvedeným   právnym   záverom   sťažovateľka   prejavila   kvalifikovaný   nesúhlas v odvolaní,   kde   svoju   argumentáciu   sústredila   na   (i)   preukázanie   existencie   dohody o stornoprovízii obsiahnutej v zmluve uzavretej so žalovaným a (ii) na nesprávnosť záveru okresného súdu o duplicitnom plnení v jej prospech (bod 15 odôvodnenia tohto nálezu). Na predloženú právnu argumentáciu sťažovateľky krajský súd reagoval len tak, že sa stotožnil so závermi rozsudku okresného súdu bez toho, aby považoval za potrebné k nim niečo dodať. Na odvolacie námietky sťažovateľky teda krajský súd nereagoval vôbec.

20.   Podľa   ústavného   súdu   však   v okolnostiach   súdenej   právnej   veci   odvolacie námietky sťažovateľky signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie veci v otázke vzniku nároku sťažovateľky na stornoprovíziu (zániku nároku na províziu) voči   žalovanému.   Obsah   províznych   podmienok,   ktoré   sú   platnou   súčasťou   zmluvy uzavretej   medzi   sťažovateľkou   a žalovaným   totiž   potvrdzuje   odvolacie   námietky sťažovateľky, že zmluvné strany si dohodli podmienky zániku nároku na províziu (vrátane spôsobu   a lehôt   na   výplatu)   u žalovaného   odkazom   na   úpravu   týchto   náležitostí v províznych   podmienkach   konkrétneho   sprostredkovateľa.   Za   týchto   okolností   bolo povinnosťou   krajského   súdu   na   túto   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľky   primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať.

21. Krajský súd však v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie   §   219   ods.   2   OSP,   ktoré   nemožno   aplikovať   čisto   formálne,   ale   v spojení s judikatúrou   ústavného   súdu   a ESĽP   a súčasne   v spojení   s   §   157   ods.   2   OSP.   Podľa uvedeného ustanovenia (ktoré primerane platí aj pre odvolací súd-§ 211 ods. 2 OSP) totiž súd   v odôvodnení   rozsudku   o.   i.   uvedie,   ako   vec   právne   posúdil.   Ako   je   zrejmé z odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu,   tento   sťažovateľkou   tvrdenú   dohodu   o zániku nároku   na   províziu   nepovažoval   za   zmluvne   zakotvenú,   a preto   nevyhodnotil   ani   jej argumentáciu   o jej   existencii   v podobe   odkazu   na   primeranú   aplikáciu   províznych podmienok   konkrétneho   sprostredkovateľa.   V jeho   rozsudku   teda   absentuje   právne posúdenie tvrdenej dohody o zániku nároku na províziu, čím tento nie je v súlade § 157 ods. 2 OSP. Za týchto okolností bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu na znenie § 219 ods. 2 OSP) napraviť pochybenie okresného súdu a primeraným a ústavne akceptovateľným   spôsobom   reagovať   na   podstatné   odvolacie   námietky   sťažovateľky (existenciu   platnej   dohody   o zániku   nároku   na   províziu   a popretie   duplicity   plnenia v prípade stornoprovízií). Krajský súd sa však právnou argumentáciou sťažovateľky vôbec nezaoberal a ani neuviedol na zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozsudku okresného súdu žiadne dôvody, ktoré by ústavnému súdu umožnili konštatovať, že svojím postupom pri   odôvodnení   napadnutého rozsudku   neporušil   základné právo sťažovateľky   na súdnu ochranu. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tento zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

22. Ústavný súd vo svetle uvedených nedostatkov odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktoré viedli k záveru o zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, poukazuje aj na nie celkom štandardné vyjadrenie krajského súdu k prijatej sťažnosti. Tento totiž na výzvu ústavného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti, reagoval čisto formálne a bez akejkoľvek snahy,,obhájiť“ v konaní pred ústavným súdom sťažnosťou napadnutý rozsudok (bod 6 odôvodnenia tohto nálezu).  

23.   V ďalšom   konaní   bude   krajský súd   viazaný   vysloveným   právnym   názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným   a presvedčivým   spôsobom   vysporiadať   sa   s odvolaním   sťažovateľky   proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu. Ústavnému súdu totiž pre nedostatok právomoci neprislúcha   zaujať   stanovisko   (i)   ani   k   platnosti   (a   vôbec   existencii)   dohody   o zániku nároku na províziu medzi účastníkmi konania (ii) a ani k možnosti jej uzavretia odkazom na provízne podmienky v zmluvách uzavretých medzi sťažovateľkou a tretími osobami. Bude preto úlohou krajského súdu, aby reagujúc na odvolacie dôvody dal odpoveď na tieto otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré spočívajú v rovine civilného (podústavného) práva.  

24. Keďže sťažovateľka si náhradu trov konania pred ústavným súdom neuplatnila a ústavný súd je sťažnosťou viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), neprichádzalo do úvahy priznať jej náhradu trov konania proti krajskému súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010