znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 126/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Galanta   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 19/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 19/96 v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 69/03-31 z 11. júna 2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. PhDr.   V.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie v sume   60 000 Sk   (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Galanta p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Galanta j e   p o v i n n ý   uhradiť   PhDr.   V.   K.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 732   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2008 doručená sťažnosť PhDr. V. K., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor”) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   ústavný   súd   už vo   veci   sťažovateľa   vedenej   okresným súdom pod sp. zn. 7 C 19/96 nálezom č. k. I. ÚS 69/03-31 z 11. júna 2003 rozhodol tak, že okresný súd v predmetnom konaní porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň okresnému   súdu   prikázal,   aby   ďalej   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   a   sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   rozsudkom   zo 16. júna 2003 rozhodol   o zamietnutí návrhu vo   veci vedenej pod sp. zn. 7 C 19/96 a sťažovateľovi ako odporcovi priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v 1. rade (Y. H.) odvolanie Krajskému súdu v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   uznesením   z   8.   septembra   2004   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   zrušil.   Okresný   súd   následne   rozsudkom   z   20.   apríla   2006 rozhodol v prospech navrhovateľov (Y. H. a JUDr. M. H.), proti ktorému sa 28. júna 2006 sťažovateľ odvolal. Krajský súd spis v tejto veci 9. mája 2007 vrátil späť okresnému súdu ako predčasne predložený a zároveň mu prikázal, aby o nerozhodnutej časti petitu rozhodol doplňujúcim rozsudkom.

Z chronológie postupu súdneho konania opísaného v návrhu sťažovateľa vyplýva, že konanie v tejto veci dosiaľ prebieha.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: «Pokiaľ ide „o postup okresného súdu“, ten síce 16. júna 2003 vydal rozsudok vo veci samej, no toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené. Ďalšie meritórne rozhodnutie okresný súd vydal až vyše 19 mesiacov po tom, čo jeho predchádzajúci rozsudok zrušil krajský súd. Ako sa ukázalo, okresný súd i teraz postupoval a rozhodoval nesústredene. Pretože enunciát rozsudku súdu 1.   stupňa   z 20.   apríla   2006   nevyčerpal   celý   predmet   návrhu,   krajskému   súdu   bol   spis postúpený predčasne, teda v rozpore s procesným kódexom. Za takto spôsobené zbytočné prieťahy   musí   taktiež   niesť   zodpovednosť   okresný   súd.   Spis   veci   sp.   zn.   7 C   19/96 je od 14. 5. 2007 opätovne na okresnom súde. Leží tam však bez toho, aby súd 1. stupňa robil akékoľvek úkony smerujúce k zavŕšeniu ústavnej zásady súdnej ochrany v základnom konaní. (...)

Z   týchto príčin   musí sťažovateľ   už   dvanásť   rokov od   podania návrhu pôvodným navrhovateľom a takmer päť rokov po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 69/03-31 prežívať značnú právnu neistotu a z nej vyplývajúce pocity krivdy a úzkosti.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   69/03-31   z 11.   júna   2003   bolo postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 19/96   porušené,   prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   280   000   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   126/08-10 zo 17. apríla 2008 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období po 14. júli 2003 (v uvedený deň nadobudol právoplatnosť nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 69/03-31 z 11. júna   2003).   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   ústavný   súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa už vo svojej sťažnosti uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní, a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámila, že   taktiež   netrvá   na   ústnom   pojednávaní,   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 329/2008 z 22. mája 2008 bolo ústavnému súdu doručené 26. mája 2008. V predmetnom vyjadrení sa uvádza:

„... nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   I.   ÚS   69/03-31   zo   dňa 11. 06. 2003,   ktoré   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   14.   7.   2003   Ústavný   súd rozhodol tak, že tunajší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96 porušil základné právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základné   právo   na   prerokovanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd.   Ústavný   súd   tunajšiemu   súdu   prikázal,   aby   konal   bez   zbytočných prieťahov   a sťažovateľovi   priznal   primerané   zadosťučinenie   a náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Vzhľadom   na   nález   Ústavného   súdu,   ktorý   bol   vydaný   dňa   11.   6.   2003   budem sa vyjadrovať vo veci a v zmysle jednotlivých úkonov tak, ako boli vykonané po 11. 6. 2003. Dňa   16. 6. 2003   tunajší   súd   vyhlásil   rozsudok,   proti   ktorému   v zákonnej   lehote podala odvolanie navrhovateľka. Spis bol predložený Krajskému súdu v Trnave, ktorý vec zrušil   a vrátil   tunajšiemu   súdu   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie   vo   veci.   Spis   bol z Krajského súdu vrátený viac ako uplynutí jedného roku dňa 16. 12. 2004. Odporca dňa 12. 1. 2005 podal dovolanie, z ktorého dôvodu tunajší súd dňa 31. 1. 2005 spis predložil na Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky.   Najvyšší   súd   spis   tunajšiemu   súdu   vrátil   dňa 1. 4. 2005.

Pretože vec vybavujúca zákonná sudkyňa Mgr. J. W. B. bola preložená na výkon funkcie   na   Okresný   súd   B.,   vec   bola   pridelená   zákonnému   sudcovi   JUDr.   R.   J. dňa 6. 9. 2005.   V tomto   smere   poukazujem,   že vzhľadom   na   hore   uvedenú   skutočnosť JUDr. R.   J.   prevzal   okolo   400 nevybavených   vecí   a po   naštudovaní   spisu   vytýčil   dňa 2. 3. 2006 na termín pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 3. 1. 2006. Do pojednávania však   boli   vykonané   aj ďalšie   úkony   a to   pripojenie   spisov,   ktoré   v priebehu   konania pripojené neboli a sudca ich považoval za dôležité pre rozhodnutie vo veci. Pojednávanie dňa   2. 3. 2006   bolo   odročené...   na   deň   18.   4.   2006,   na   ktorom   bol   vypočutý   svedok a následne pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 20. 4. 2006, na   ktorom   bol aj rozsudok   vyhlásený.   Rozsudok   bol   vypracovaný   na   základe   predĺženej lehoty   dňa   15. 6. 2006.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   v zákonnej   lehote   odporca   dňa 28. 6. 2006 odvolanie. Súd spis zaslal z dôvodu odvolania na Krajský súd v Trnave dňa 7. 7. 2006. Krajský súd v Trnave listom zo dňa 9. 5. 2007 vrátil vec s tým, aby súd rozhodol o celom uplatnenom nároku. Dňa 15. 8. 2007 sudca vydal úpravu, aby bol na vývesnej tabuli   vyhlásený   termín   vyhlásenia   doplňujúceho   rozsudku,   a to   na   deň   19.   10.   2007. V predmetný deň bol vydaný doplňujúci rozsudok, v ktorom bolo rozhodnuté o celej časti nároku. Následne dňa 16. 12. 2007 bol spis opätovne odoslaný na Krajský súd za účelom rozhodnutia o odvolaní. Dňa 23. 1. 2008 bol spis opätovne vrátený, pričom Krajský súd uložil tunajšiemu súdu skúmať otázky doručovania pre právneho zástupcu odporcu. S novou predkladacou správou spis bol zaslaný Krajskému súdu dňa 3. 4. 2008.

Zákonný sudca vo svojom vyjadrení na ústavnú sťažnosť poukázal, že nie je možné sa stotožniť s právnym názorom odporcu, že nejde o právne náročnú vec. Vec je potrebné považovať   za   náročnú,   z hľadiska   mechanizmu   dokazovania   vo   veci,   pretože   pôvodný navrhovateľ   v priebehu   konania   zomrel   a na   jeho   strane   vystupujú   právni   následníci, čiže v konaní nie je možné priamo výsluchom pôvodného navrhovateľa vykonať niektoré nevyhnutné   skutočnosti.   Taktiež   nie   je   možné   vo   veci   vykonať   dokazovanie   zhliadnutím natočeného filmového materiálu, pretože tento podľa Slovenskej televízie sa v jej archíve nenachádza a bol pravdepodobne odcudzený.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   v lehote   stanovenej   ústavným   súdom   nevyjadril k doručenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 329/2008 z 22. mája 2008, avšak listom z 22. mája 2008, ktorý bol ústavnému súdu doručený 27. mája 2008, oznámil,   že   zotrváva   na   podanej   sťažnosti   a vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia   v sume 6 732 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP a ako súčasti prvého kritéria ústavný súd prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania pred okresným súdom je rozhodovanie o ochrane autorských práv a zaplatenie 250 000 Sk s prísl. Ústavný súd z predloženého spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na skutkovú náročnosť tejto veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predloženého   spisu   nezistil   žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k predĺženiu konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k porušeniu   uvedeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek skutočnosti,   že   plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní (II. ÚS 3/00,   III. ÚS 46/04). Ústavný   súd   zároveň   pri   posudzovaní   veci   prihliadal aj na § 100 ods.   1 OSP, podľa   ktorého len čo   sa   konanie začalo, postupuje v ňom   súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   z predloženého   spisu   zistil,   že   od   14. júla 2003,   keď   nadobudol právoplatnosť nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 69/03-31 z 11. júna 2003 (v uvedenom náleze ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96), konanie okresného súdu nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania (v období od 1. apríla 2005 do 2. marca 2006 okresný súd vo veci nekonal, 14. mája 2007 bola vec vrátená z krajského súdu za účelom vydania doplňujúceho rozsudku v dôsledku odvolania sťažovateľa a 23. januára 2008 bola vec vrátená z krajského súdu z dôvodu nesplnenia zákonom   predpísaných   náležitostí),   teda   bolo   konaním,   ktorým   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov (garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a aj práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Na   základe uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   nečinnosťou, resp. neefektívnosťou   konania   okresného   súdu   v uvedenom   období   v konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Namietané   konanie   nebolo   do   času   rozhodnutia   ústavného   súdu   o   sťažnosti právoplatne skončené (od 30. apríla 2008 sa vec nachádza na krajskom súde za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa), napriek tomu ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov, pretože to mu už prikázal nálezom č. k. I. ÚS 69/03-31 z 11. júna 2003 a tento príkaz je naďalej aktuálny.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods.   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal sa   aj jeho žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   280 000 Sk poukazujúc   najmä na dlhotrvajúcu   právnu   neistotu,   pocit   krivdy   a úzkosti   prejavujúci   sa   ako   odmietnutie spravodlivosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť   veci,   správanie sťažovateľa   ako účastníka   konania, povahu prerokovanej   veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania,   ako   aj   skutočnosť,   že   okresný   súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyjadrený v náleze č. k. I. ÚS 69/03-31 z 11. júna 2003,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia   pre   sťažovateľa   v   sume   60   000   Sk   primerané   konkrétnym   okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. I.   K. Vzhľadom   na   to,   že   trovy   konania   vyčíslené   advokátom   neprekračovali   sumu   podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej, t. j. v sume 6 732 Sk. Priznanú úhradu trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008