znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 126/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu senátu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészarosa v konaní o sťažnosti Ing. J. L., K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. H., K., namietajúceho porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 412/2002 takto

r o z h o d o l :

  1. Základné právo Ing. J. L., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 412/2002 p o r u š e n é   b o l o.

  2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 412/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

  3. Sťažnosti Ing. J. L., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

  4. Okresný súd Košice II je   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. L., trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUD. V. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2007 doručená sťažnosť Ing. J. L., (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 412/2002.

  Ústavný súd 12. júla 2007 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 126/07-8.

  Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

  Predseda okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 24. augusta 2007. Uviedol v ňom, že sťažovateľ mal možnosť podať sťažnosť predsedovi okresného súdu v súlade s ustanovením § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorú po celý čas trvania sporu nevyužil konštatujúc, že „sťažnosť by nebola splnila svoj účel a z toho   dôvodu   ju   nepovažoval za účinnú“. Sťažovateľ podal žalobu 9. decembra 1998 a súdny   poplatok   zaplatil   na   základe   výzvy   daného   súdu   15.   januára   1999.   Prípisom okresného súdu z 23. novembra 1999 bol sťažovateľ vyzvaný na upresnenie príslušenstva uplatňovanej pohľadávky. Sťažovateľ prevzal výzvu 6. decembra 1999, na ktorú žiadnym spôsobom nereagoval, preto mu bola 17. marca 2000 zasielaná urgencia, na základe ktorej svoj návrh upresnil podaním doručeným okresnému súdu 3. apríla 2000. Dňa 18. septembra 2000 bol vo veci vydaný platobný rozkaz, ktorý bol obom účastníkom doručený 21. júna 2001. Žalovaný podal proti platobnému rozkazu 6. júla 2001 odpor, za ktorý zaplatil súdny poplatok   na   základe   výzvy   súdu   17.   decembra   2001.   Dňa   15.   februára   2002   bol   spis prevedený do registra C, kde zákonný sudca v septembri 2002 určil termín pojednávania na 21.   október   2002.   Pojednávanie   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom predloženia návrhov zo strany účastníkov konania na doplnenie dokazovania. V marci 2003 bolo určené pojednávanie na 23. apríl 2003, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu zmeny   zákonného   sudcu   v konaní.   Sťažovateľ   predložil   26.   januára   2006   návrh   na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného, a preto bolo pojednávanie nariadené na 30. január 2006 odročené za účelom rozhodnutia o podanom návrhu, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením z 27. júla 2006. Pokyn na doručenie návrhu žalovanému v 2.   rade   bol   daný   26.   októbra   2006;   jeho   stanovisko   k žalobe   bolo   okresnému   súdu doručené 11. decembra 2006. Dňa 30. januára 2007 bolo nariadené pojednávanie na 26. jún 2007, ktoré bolo na žiadosť sťažovateľa z dôvodu jeho práceneschopnosti odročené, a to na 18. december 2007. Vzhľadom na chronológiu úkonov vykonaných vo veci predseda okresného súdu uviedol, že je nutné pripustiť prieťahy spôsobené okresným súdom v období od 15. januára 1999 do 23. novembra 1999, od 18. septembra 2000 do 23. júna 2001 a od apríla 2003 do 16. decembra 2005. Uvedená situácia bola spôsobená enormným počtom nevybavených vecí v oddelení rozkazného konania v rozhodnom období a následne zmenou zákonných sudcov v konaní.

  Predseda okresného súdu vyslovil názor, že predmetná sťažnosť nie je prípustná, pretože   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv účinne poskytuje. Zároveň považuje za „zarážajúce správanie sťažovateľa, ktorý sa v čase konštatovanej nečinnosti súdu na prieťahy v konaní nesťažoval, ale urobil tak štyri dni pred určeným termínom pojednávania, a zároveň v deň (22. júna 2007), keď on sám   o odročenie   nariadeného   pojednávania   požiadal“.   Sťažovateľ   sa   teda   paradoxne sťažoval ústavnému súdu v čase, keď okresný súd vo veci konal. Poukázal tiež na správanie samotného   sťažovateľa   pre   prípad,   ak   by   sa   ústavný   súd   nestotožnil   s jeho   názorom o neprípustnosti danej sťažnosti, a požiadal o zohľadnenie tejto skutočnosti.

II.

  Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 412/2002 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

  Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 50 000 Sk z titulu náhrady škody v súvislosti   s nedodržaním   zmluvných   podmienok   vyplývajúcich   z nájomnej   zmluvy. Žaloba bola okresnému súdu podaná 9. decembra 1998 a súdny poplatok sťažovateľ zaplatil na základe výzvy súdu 15. januára 1999. Výzvou okresného súdu z 23. novembra 1999 bol sťažovateľ vyzvaný na upresnenie príslušenstva uplatňovanej pohľadávky, ktorú prevzal 6. decembra 1999, na túto však nereagoval, preto mu bola 17. marca 2000 zaslaná urgencia, na základe ktorej svoj návrh upresnil podaním doručeným okresnému súdu 3. apríla 2000. Platobný rozkaz bol vo veci vydaný 18. septembra 2000 a obom účastníkom doručený 21. júna 2001. Žalovaný   podal proti platobnému rozkazu 6. júla 2001 odpor. Dňa 15. februára 2002 bol spis prevedený do registra C, kde zákonný sudca v septembri 2002 určil termín pojednávania na 21. október 2002. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito   za   účelom   predloženia   návrhov   zo   strany   účastníkov   konania na   doplnenie dokazovania. Pojednávanie nariadené na 23. apríl 2003 bolo odročené na neurčito z dôvodu zmeny   zákonných   sudcov   v   konaní. Nasledujúce pojednávanie bolo nariadené na 30. január 2006, pričom bolo odročené za účelom rozhodnutia o návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného, ktorý predložil sťažovateľ 26. januára 2006. O zmenenom návrhu bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu z 27. júla 2006. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 26. jún 2007, ktoré bolo na žiadosť sťažovateľa z dôvodu   jeho   práceneschopnosti   odročené,   a to   na   18.   december   2007   (u   právnej zástupkyne   sťažovateľa   dôvody   odročenia   pojednávania   zjavne   neboli).   Vo   veci   je nariadené pojednávanie na 18. december 2007.

III.

  Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej   neistoty, v ktorej sa   nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Iba   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   neodstráni   a   nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím,   bez ohľadu na to,   či vyznie v prospech alebo neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie   základného   práva zaručeného v čl. 48   ods. 2   ústavy nestačí,   aby   všeobecný   súd   iba   o   veci   konal a nerozhodol   ju   s   účinkami   právoplatnosti,   prípadne   vykonateľnosti   svojho   meritórneho rozhodnutia. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to   konštantne   judikuje   ústavný   súd,   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

  Judikatúra ústavného súdu sa ustálila aj v tom, že otázka, či v konkrétnom   prípade bolo   alebo nebolo   porušené právo na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

  Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci   a platnú právnu úpravu vrátane judikatúry ústavného súdu (mutatis mutandis   II. ÚS   26/95,   I. ÚS   92/97 a iné) relevantné na rozhodnutie, a na základe týchto hľadísk konanie o zaplatenie sumy 50 000 Sk s prísl. z titulu náhrady škody nehodnotí ako zložitú vec. Skúmaný prípad je z hľadiska právnej a faktickej náročnosti štandardným prípadom.

  Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, je potrebné uviesť, že on v prevažnej miere prispel k predĺženiu konania z týchto dôvodov:  

a) po celý čas konania vo veci sťažovateľ   nevyužil   žiaden   zákonom   prípustný prostriedok   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   predovšetkým   nepodal   sťažnosť   na prieťahy   v   konaní. V danom prípade by však sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov viedla k urýchleniu konania a rozhodnutiu vo veci. Ústavný súd má preto dôvod predpokladať, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní na okresnom súde ešte pred podaním   sťažnosti podľa čl. 127 ústavy by viedlo k urýchleniu rozhodnutia veci, a teda by už nebolo potrebné obrátiť sa na ústavný súd. Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   (II. ÚS 26/95). Preto správanie sťažovateľa nemožno hodnotiť ako primerane súčinnostné a aktívne.

b)   sťažovateľ   podal   nekvalifikované   podanie,   ktoré   musel   na   viaceré   výzvy okresného súdu dopĺňať a meniť,

c) sťažovateľ nereagoval na prípisy súdu a

d) taktiež je treba poukázať na to, že sťažovateľ zmaril pojednávanie nariadené na 30. január 2006, ktoré bolo odročené za účelom rozhodnutia o zmenenom návrhu podanom sťažovateľom 26. januára 2006, a ďalšie pojednávanie nariadené na 26. jún 2007, ktoré bolo odročené na žiadosť sťažovateľa pre jeho práceneschopnosť, pričom u právnej zástupkyne sťažovateľa zjavne dôvody na odročenie pojednávania neexistovali.

Jednou   z   dôležitých   zásad,   ktoré   sa   v   občianskom   súdnom   konaní   v   súčasnosti zdôrazňujú,   je   aj   zásada   „vigilantibus   iura“   (každý   nech   si   stráži   svoje   práva,   pozn.) vyplývajúca z   § 1, § 3, § 5 a § 6 Občianskeho   súdneho poriadku, z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.

  Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní sp.   zn.   20   C   412/2002   spočívajúce   v jeho   nečinnosti,   a   to   bez   existencie   zákonných prekážok jeho ďalšieho konania. Okresný súd bol nečinný v období od 15. januára 1999, t. j. od zaplatenia súdneho poplatku za podanú žalobu, do 23. novembra 1999, keď vyzval sťažovateľa na upresnenie návrhu v súvislosti s uplatnenou pohľadávkou, následne od 18. septembra 2000 (od vydania platobného rozkazu) do 21. júna 2001, keď bol platobný rozkaz doručený obom účastníkom, a následne od 23. apríla 2003 (pojednávanie odročené na neurčito) do 16. decembra 2005, keď bolo nariadené pojednávanie na 30. január 2006.

  Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   ak   porušenie   základných práv a slobôd vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

  K porušeniu základného práva došlo nečinnosťou okresného súdu, ústavný súd mu preto   prikázal, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

  Sťažovateľ   žiadal o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 80 000 Sk.

  Podľa   čl. 127 ods. 3   ústavy ústavný   súd môže   svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti, priznať   tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

  Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

  Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   všetky   skutočnosti   súvisiace s konaním a dospel   k názoru,   že v danej veci   samotné deklarovanie porušenia   základného   práva predstavuje dostatočný prostriedok nápravy porušenia základného práva, a preto návrhu na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nevyhovel.   Zohľadnil   aj   tú skutočnosť, že samotný sťažovateľ svojím konaním prispel k vzniku tohto protiprávneho stavu.

IV.

  Právna   zástupkyňa sťažovateľa   žiadala ústavný   súd o priznanie   trov právneho zastúpenia za tri úkony právnych služieb (1 úkon po 2 150,00 Sk + paušálna odmena po 178,00 Sk) podľa § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

  Ústavný   súd pri   rozhodovaní o   trovách požadovaných   právnou zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku   konaní uznesením uložiť niektorému účastníkovi   konania,   aby úplne alebo   sčasti uhradil   inému účastníkovi konania jeho trovy.

  Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

  Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006,   ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, a to každý úkon po 2 970 Sk a k tomu 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 6 296 Sk.

  Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

  Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je treba pod právoplatnosťou nálezu, uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia, rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

  P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008