znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 126/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8   a čl.   10   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   a čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, vo veci trestného oznámenia z 22. marca 2004 týkajúceho sa podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 19. augusta 2005 doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ”), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”), práv podľa čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských   práv   (ďalej   len   „všeobecná   deklarácia“),   ako   aj   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“), vo veci trestného oznámenia z 22. marca 2004 týkajúceho sa trestného činu ohovárania.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 22. marca 2004 Okresnej prokuratúre K. (ďalej aj „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie na JUDr. I. S. pre podozrenie zo spáchania trestného činu krivého obvinenia a ohovárania. V časti „krivé obvinenie“ bola   vec   právoplatne   skončená   odmietnutím.   V časti „ohováranie“ bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie zo 14. júna 2004 sp. zn. ČVS: ORP-3041/1-K2-2004 o tom, že vec bola postúpená Odboru skráteného vyšetrovania K.

Dňa   8.   decembra   2004   sťažovateľ   požiadal   okresnú   prokuratúru   o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru. Na túto sťažnosť nedostal odpoveď.

Z iných odpovedí okresnej prokuratúry (napr. z 21. marca 2005) sťažovateľ usudzuje, že jeho podnet podaný Okresnej prokuratúre K. z 22. marca 2004 vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania, ktorý zopakoval 13. decembra 2004, nebol vybavený.Sťažovateľ si   je vedomý toho, že nápravy pochybení v postupe orgánov činných v trestnom konaní by sa mal domáhať podnetom podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), avšak toto právo, ako aj právo podať opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, mu bolo podľa jeho názoru odňaté oznámením generálnej prokuratúry z 11. júla 2005. V tomto oznámení,   hoci   je   odpoveďou   na   iný   sťažovateľov   podnet   a v inej   veci,   generálna prokuratúra   oznámila   sťažovateľovi,   že   odpoveďou   z 11.   júla   2005   považuje za   všetky zákonné možnosti preverovania akýchkoľvek podaní sťažovateľa týkajúcich sa trestných oznámení na správkyňu konkurznej podstaty JUDr. I. S. za vyčerpané.

Porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   sťažovateľ   vidí   v tom,   že prokuratúra   na   žiadosť   sťažovateľa   z   8.   decembra   2004   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľa   reagovala   fiktívnym   zamietavým   rozhodnutím,   a tiež   v tom,   že   mu   bola odňatá   možnosť   obrátiť   sa   vo   svojej   veci   na   prokuratúru   s podnetom   na   preskúmanie zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní, ako aj právo na opakovaný podnet v tej istej veci v súlade s ustanoveniami § 31 – 36 zákona o prokuratúre.

Za   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sťažovateľ   považuje skutočnosť, že zákonom ustanovený orgán v jeho veci nepostupoval v súlade s ustanovením § 158 ods. 1 Trestného poriadku.

Porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že s jeho oznámením skutočností   nasvedčujúcich   tomu, že konaním JUDr.   S.   mohlo dôjsť k naplneniu   podmienok   skutkovej   podstaty   trestného   činu   ohovárania   nepostupoval vyšetrovateľ   bez   zbytočných   prieťahov,   čo   podľa   neho   vyplýva   z oznámení   Okresnej prokuratúry K. z 21. marca 2005.

Porušenie čl. 149 ústavy namieta sťažovateľ z dôvodu, že rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 11. júla 2005 bolo oznámené, že Generálna prokuratúra Slovenskej   republiky   už   nebude   reagovať   na   akýkoľvek   jeho   prípadný   ďalší   podnet v akejkoľvek   ďalšej   veci   a   sťažovateľ   z toho   usúdil,   že   sa   to   týka   aj   trestného   činu ohovárania.

Porušenie svojich práv podľa čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie vidí sťažovateľ v tom, že „konaním vyšetrovateľa s prieťahmi, neodstránením vád v postupe vyšetrovateľa prokurátorom   a vadným   postupom   a rozhodnutím   prokuratúry   vo   veci   sťažovateľovho práva   na   opravné   prostriedky   vo   forme   podnetu   podľa   Zákona   o prokuratúre   vznikla situácia,   že sťažovateľova   vec   ani   po   sedemnástich mesiacoch   od   tvrdeného spáchania trestného   činu   proti   jeho   osobe,   nedospela   do   štádia   podania   obžaloby,   čím   je sťažovateľovi bránené, aby bol vo veci trestného činu proti jeho osobe verejne vypočutý nestranným a nezávislým súdom“.

Porušenie   základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru sťažovateľ   odôvodnil identicky ako pri námietke porušovania základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 13 dohovoru došlo tým, že „na dosiahnutie nápravy porušení svojich práv ust. §§ 31-36 Zákona o prokuratúre, kvôli vadnému rozhodnutiu Generálnej prokuratúry SR v jej podaní zo dňa 11. 7. 2005, ktorým   rozhodnutím   prokuratúra   sťažovateľovi   toto   právo,   bez   akéhokoľvek   právneho dôvodu, odňala“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„Vo   veci   trestného   oznámenia   sťažovateľa   zo   dňa   22.   3.   2004,   týkajúceho   sa podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania jeho osoby, došlo postupom Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   K.,   úradu   justičnej   a kriminálnej   polície,   k porušeniu základných práv   a ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k sťažovateľovi.

Vo   veci   trestného   oznámenia   sťažovateľa   zo   dňa   22.   3.   2004,   týkajúceho   sa podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania jeho osoby, došlo postupom Generálnej prokuratúry   SR   k porušeniu   základných   práv   a ľudských   práv   a základných   slobôd sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 149 Ústavy SR, čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv vo vzťahu k sťažovateľovi a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k sťažovateľovi. Ústavný súd prikazuje, aby Okresné riaditeľstvo Policajného zboru K., úrad justičnej a kriminálnej   polície,   vo   veci   trestného   oznámenia   sťažovateľa   zo   dňa   22.   3.   2004 týkajúceho sa namietaného ohovárania jeho osoby, konal a predmetnú trestnú vec ukončil bez ďalších prieťahov.

Ústavný   súd   prikazuje,   aby   Generálna   prokuratúra   SR   umožnila   sťažovateľovi uplatnenie   jeho   práva   na   podanie   podnetu   a prípadne   aj   opakovaného   podnetu   podľa príslušných ustanovení zákona č. 1530/2001 Z. z. o prokuratúre, vo veci týkajúcej sa jeho trestného oznámenia pre trestný čin ohovárania jeho osoby zo dňa 22. 3. 2004, najmä, aby takýto   sťažovateľov   prípadný   podnet/podnety   vybavila   riadne,   včas   a úplne,   v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami a aby prvé dva takéto prípadné podnety neodmietla s poukázaním na ust. Par. 34 ods. 2 zákona č. 151/2001 Z. z. o prokuratúre.

Okresné riaditeľstvo Policajného zboru K., úrad justičnej a kriminálnej polície je povinný   zaplatiť   Ing.   V.   K.   za   ujmy   nemajetkovej   povahy   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000.-Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Generálna   prokuratúra   SR   je   povinná   zaplatiť   Ing.   V.   K.   za   ujmy   nemajetkovej povahy primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000.-Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   8   a   čl.   10   všeobecnej   deklarácie postupom Úradu justičnej a   kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K., vo veci trestného oznámenia sťažovateľa z 22. marca 2004

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   už   vyslovil,   že   všeobecná   deklarácia   nebola vyhlásená spôsobom upraveným v čl. 11 ústavy a v § 1 a § 4 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a má len povahu politického dokumentu. Predmetom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca   porušenie   práva   priznaného   všeobecnou   deklaráciou   (mutatis   mutandis II. ÚS II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, III. ÚS 16/06).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti musel odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K   namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a   čl. 149 ústavy a   práv podľa čl. 6 ods. 1 a   čl. 13 dohovoru postupom Úradu justičnej a   kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci trestného oznámenia z   22. marca 2004

K porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľa tým, že sa policajný orgán nezaoberal   jeho   trestným   oznámením   z   22.   marca   2004,   ktorým   oznámil   skutočnosti nasvedčujúce   tomu,   že   konaním   JUDr.   I.   S.   mohlo   dôjsť   k naplneniu   podmienok   pre spáchanie   trestného   činu   ohovárania.   Generálnej   prokuratúre   vyčítal   odňatie   práva   na podanie   podnetu   a opakovaného   podnetu.   Dôsledkom   týchto   skutočností   je   podľa sťažovateľa situácia, že jeho vec nedospela do štádia podania obžaloby, čím mu je bránené, aby   bol   vo   veci   trestného   činu   ohovárania   verejne   vypočutý   nezávislým   a nestranným súdom,   ktorý   môže   rozhodnúť   o jeho   právach   priznaním   náhrady   škody   a ktorý   môže rozhodnúť o osobe vinníka.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo   fyzickej   osoby   na   začatie   trestného   konania   voči   označenej   osobe   na   základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd. (II. ÚS 42/00).

Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho podnetu bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani   v ústave,   ani   v Trestnom   poriadku,   ani   v zákone   o prokuratúre   (I   ÚS   64/96, II ÚS 42/00).

Ani   z čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie   trestného   stíhania proti   niekomu (rozhodnutie   ESĽP vec Helmers v.   Švédsko z 29. októbra 1991 a vec Perez v. Francúzsko z 12. februára 2004).

Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a ani   za   súčasť   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto k porušeniu   týchto   práv   postupom   označených   subjektov   vo   veci   trestného   oznámenia z 22. marca 2004 týkajúceho sa ohovárania nemohlo dôjsť. O porušení vyššie označených práv   by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   orgány   činné   v trestnom   konaní nevenovali   trestnému   oznámeniu   sťažovateľa   pozornosť,   ktorú   vyžaduje   zákon (III. ÚS 16/06).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   na   základe   trestného   oznámenia   sťažovateľa z 22. marca   2004   bolo   uznesením   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva Policajného zboru K., odboru skráteného vyšetrovania K., sp. zn. ČVS: ORP-3357/2-OSV-K1-2006 z 15. júla 2004 začaté trestné stíhanie pre trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov však policajný orgán dospel k záveru, že v danej veci neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty   trestného   činu   ohovárania,   preto   uznesením   z   8.   marca   2006   trestné   stíhanie zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   bola   prípustná   sťažnosť,   preto   vzhľadom   na   princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru K., pretože jeho predmetné rozhodnutie mohol ešte preskúmať nadriadený orgán v dôsledku sťažnosti sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k námietke porušenia jeho základného práva   podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy,   ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   z dôvodu zbytočných   prieťahov   a neprimeranej   lehoty   na   prerokovanie   veci posúdil   ako   zjavne neopodstatnenú z dôvodu,   že nezistil, že by orgány činné v trestnom konaní nevenovali pozornosť   trestnému   oznámeniu   sťažovateľa   z 22.   marca   2004   a namietaný   postup Policajného zboru vzhľadom na celkovú dobu jeho trvania (necelé dva roky od trestného oznámenia až do zastavenia konania), vykonané úkony (dňa 15. júla 2004 bolo vznesené obvinenie,   v dňoch   7.   júna   2004,   7.   septembra   2004   a 25.   októbra   2005   boli   vo   veci vypočutí svedkovia a boli zadovážené listinné dôkazy) a celkové okolnosti daného prípadu nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup Policajného zboru za taký, ktorý by bolo možné po jej prijatí na ďalšie konanie kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného článku ústavy, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V rámci   preskúmavania   opodstatnenosti   sťažovateľovej   námietky   porušenia   jeho základných práv generálnou prokuratúrou vo veci jeho trestného oznámenia z 22. marca 2004   ústavný   súd   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   sa   v konaní,   ktoré   označil sťažovateľ,   vedenom   pod   sp.   zn.   IV   Gn   3034/03,   zaoberala   opakovaným   podnetom sťažovateľa,   ktorým   poukázal   na   formálne   nedostatky   a pochybenia   vyšetrovateľa a prokurátorov Okresnej prokuratúry K. a Krajskej prokuratúry v K.. Generálna prokuratúra tento podnet vyhodnotila tak, že 11. júla 2005 sťažovateľovi oznámila, že „v súvislosti s trestnými oznámeniami na   správkyňu konkurznej podstaty   JUDr.   S.   vyčerpala všetky zákonné možnosti preverovania podnetov Ing. K., Ing. K. a spoločnosti F., s. r. o., ktorých obsahom   sú   skutočnosti   uvádzané   v doteraz   podaných   podnetoch,   námietkach, sťažnostiach, prípadne inak označených podaniach. Preto pokiaľ by obsahovali už známe skutočnosti, nebude na takéto podania reagované“.

Sťažovateľ na základe tohto prípisu iba predpokladá, že generálna prokuratúra by sa nezaoberala jeho prípadným podnetom, napríklad vo veci trestného oznámenia z 22. marca 2004 týkajúceho sa trestného činu ohovárania. Toto samotné, sťažovateľom predpokladané porušenie jeho základných práv postupom generálnej prokuratúry je hypotetické, a ako také nemôže   byť   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorý   podľa   čl.   127   ústavy preskúmava iba porušenie základných práv a slobôd, ku ktorým už došlo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ktoré neodôvodňujú ani možnosť porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   toho   rozhodnutia   a vzhľadom   k tejto skutočnosti bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.  

P o u č e n i e   : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006