znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 126/05-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   30.   novembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. P., bytom Š., zastúpenej advokátom JUDr. A. Ž., P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 649/92 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 201/02 z 2. apríla 2003, t. j. po 7. apríli 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 649/92 v období po vydaní nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   III.   ÚS   201/02   z 2.   apríla   2003 p o r u š i l   základné právo M. P., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 649/92 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 16 900 Sk (slovom šestnásťtisícdeväťsto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. A. Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 126/05-11   z 29. júna   2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. P., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. Ž., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 649/92 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 201/02 z 2. apríla 2003, t. j. po 7. apríli 2003.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených práv v období   po   7.   apríli   2003   (nadobudnutie   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 201/02 z 2. apríla 2003, ktorým bolo vyslovené, že „základné právo M. P. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 649/92 porušené bolo“). Podľa tvrdenia sťažovateľky „od Vášho rozhodnutia uvedeným nálezom uplynula už doba 27 mesiacov, ale Okresný súd v Žiline je úplne nečinný, vo veci nekoná, nebolo vytýčené ani prvé pojednávanie (po viac ako 13 rokoch od podania návrhu!!!)“. Predmetné   súdne   konanie   nie   je   doteraz   právoplatne   skončené.   Sťažovateľka   vo   veci urgovala   urýchlenie   konania   u predsedu   okresného   súdu   listami   zo   6. augusta   2003 a 4. decembra 2003. Postup okresného súdu   považuje za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   predchádzajúcej   sťažovateľkinej   sťažnosti   ústavný   súd   nálezom sp. zn. III. ÚS   201/02   z 2. apríla   2003   (ktorý   nadobudol   právoplatnosť   7.   apríla   2003) vyslovil porušenie základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 649/92, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk a náhradu trov konania.

3. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom   v označenom   konaní,   nariadil okresnému súdu konať vo veci „bez zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie“, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 600 000 Sk a náhradu trov konania.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje tým, že „... Pozemky (role), ktoré sú predmetom sporu na Okresnom súde Žilina, vedenom pod sp. zn.:   14   C   649/92   boli   jediným   vlastníctvom,   ktoré   sme   si   s nebohým   manželom nadobudli, toto som si chcela ešte za môjho života usporiadať. Toho času už neúnosná zdĺhavosť konania spôsobila, že moje postavenie vo vzťahu k predmetným pozemkom sa ešte podstatne zhoršilo oproti stavu, keď som v roku 1992 bola nútená podať žalobný návrh na súd   a takto   žiadať   o moju   ochranu   na   súde,   ktorý   má   byť   garantom   ochrany   práv. V priebehu tohto viac ako 13 ročného nekonania súdu v Žiline využívajú postupne viacerí účastníci tohto sporu pod č. 14 C 649/92 nevysporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom a vstupujú   do   ich   užívania,   resp.   nadobudli   už   k mojim   pozemkom   vlastnícke   právo vydržaním.

Som z tejto situácie už úplne zúfalá, môj zdravotný stav sa výrazne v poslednom období zhoršuje, pridali sa ku fyzickým i silné psychické problémy, ktoré veľmi úzko súvisia s nevysporiadanými pozemkami, na ktorých som celý môj život tvrdo ale poctivo pracovala a ku ktorým mám hlboký vnútorný vzťah.

Veľmi sa bojím, že už sa nedožijem usporiadania mojich pozemkov, ostatní účastníci konania   sa   mi   vysmievajú,   osočujú   ma,   čo   ma   doslova   ničí   a uberá   mi   z môjho   veľmi podlomeného zdravia posledné sily.

Žiadam   ctený   ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   pri   rozhodovaní   o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia...   obzvlášť   prihliadal   na   všetky   okolnosti zakladajúce   porušenie   namietaného   práva,   vrátane   významu   predmetu   sporu   pre   mňa sťažovateľku, na môj pokročilý vek, veľmi zlý zdravotný stav a najmä stále sa zhoršujúce moje   postavenie   ku   vlastníckym   právam   k pozemkom,   ktoré   je   zoslabované   dlhoročnou nečinnosťou súdu v Žiline...“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 13. septembra 2005 písomne vyjadril okresný súd (Spr. 3534/05) a k jeho vyjadreniu zaujal stanovisko 4. októbra 2005 právny zástupca sťažovateľky, ktorý súčasne tlmočil požiadavku sťažovateľky, že „... na konaní ústneho pojednávania... trvám, a chcem sa vyjadriť osobne...“.

5. Z vyššie uvedeného dôvodu ústavný súd v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde predmetnú vec prerokoval na ústnom pojednávaní konanom 30. novembra 2005.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov   konania   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   649/92   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania (po 7. apríli 2003):

1. Na č. l. 228 súdneho spisu je „Vyjadrenie vo veci 14C 649/92“ zákonnej sudkyne Mgr. Z. H. k sťažnosti na prieťahy v konaní. Poukazuje „na celkovú neobsadenosť súdu sudcami, veľký nápad, veľký počet neskončených vecí“. Prieťahy, ktoré vo veci nastali, sú podľa jej názoru „objektívne“. Vyjadrenie nie je označené dátumom jeho vyhotovenia ani uvedením účelu, na ktorý bolo vypracované.

2. Na č. l. 229 spisu je „Vyjadrenie k sťažnosti“, ktoré 16. decembra 2003 „zapísala: M. Ľ.“, v ktorom je uvedené nasledovné: „22. januára 2003 – referát: výzva pre zástupcu navrhovateľky, aby zaslal súdu geometrický plán s výkazom výmeru..., v opačnom prípade bude konanie zastavené, od 21. marca 2003 do 15. mája 2003 – PN sudcu, od 19. mája 2003 do 23. mája 2003 – rehabilitačný pobyt sudcu“.

3. Okresný súd 3. mája 2004 oznámil zástupcovi sťažovateľky (J. J.), že podania zo 4. októbra 2001 a 16. októbra 2002 „sú neurčité, nezrozumiteľné. Nie je z nich zrejmé, čo nimi sledujete, či úpravu návrhu, alebo zmenu návrhu, resp. o aký konkrétny procesný úkon sa jedná“. Okresný súd žiadal k tomu zaujať stanovisko v lehote 15 dní.

4.   Zástupca   sťažovateľky   podaním   doručeným   okresnému   súdu   13.   mája   2004 upravil   „žalobný   petit“, ktorým   žiadal   určiť,   že   osvedčenie   spísané   formou   notárskej zápisnice 12. decembra 2000 pod sp. zn. N 288/00, Nz 250/00 je neplatné a že jedinou a výlučnou vlastníčkou je žalobkyňa v 1. rade).

5.   Podľa   úradného   záznamu   z 1.   októbra   2004   bol   spis   sp.   zn.   14   C   19/03 s účinnosťou od 1. októbra 2004 pridelený do senátu JUDr. V. K.

6.   Sťažovateľka   15.   apríla   2005   splnomocnila   jej   zastupovaním   vo   veci sp. zn. 14 C 649/92 advokáta JUDr. A. Ž., ktorý nahliadol do súdneho spisu 20. apríla 2005.

7.   Okresný   súd   8.   júla   2005   predložil   súdny   spis   Krajskému   súdu   v Žiline   na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu č. k. 14 C 649/92-131 z 21. januára 1997 o zastavení konania.

8. Na požiadanie okresného súdu z 1. augusta 2005 bol 15. augusta 2005 vrátený súdny spis sp. zn. 14 C 649/92 z krajského súdu späť za účelom jeho predloženia ústavnému súdu a vypracovania stanoviska k ústavnej sťažnosti.

9. Súdny spis bol predložený ústavnému súdu 19. septembra 2005 na nahliadnutie.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   649/92   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr   3534/05 z 13. septembra   2005   (ku   ktorému   pripojil „Vyjadrenie“   vo   veci   konajúceho   sudcu a prehľad úkonov súdu) uviedol: «Najmä z prehľadu úkonov a stanoviska sudcu je zrejmé, že:

1) Skutková náročnosť veci je daná neprehľadnosťou, protikladnosťou, nepresnosťou a neúplnosťou   podaní   samotného   sťažovateľa.   Ak   nie   je   ešte   prekročená   hranica odmietnutia   podania,   či   zastavenia   konania   (pôvodne),   nastáva   veľmi   obtiažny   právny postup súdu – doslova vynútiť z navrhovateľa aspoň taký stav konania, aby bolo možné aspoň stanoviť pojednávanie a prinajmenšom žalobu zamietnuť. Je to však postup, ktorý hraničí s pomocou zo strany súdu, ktorá ohrozuje nestrannosť súdu.

2) Z bodu 1) vyplýva priama účasť sťažovateľa na dlhom prejednaní veci.

3) Finančné zadosťučinenie a jeho výška nie sú odôvodnené, preto nemôže byť priznané.

4) Trovy konania Ústavný súd len priznáva alebo nepriznáva. Nerozlišuje úspech od čiastočného   úspechu,   resp.   od   úspechu   druhej   strany.   Niekedy   úspech   sťažovateľa   je zanedbateľný oproti požadovanému návrhu. Žiadame aj rozsah trov zohľadniť v závislosti od meritórneho rozhodnutia.

5)   Od   posledného   nálezu   súdu   treba   presne   skúmať,   kto   mal   čo   vykonať   (najmä sťažovateľ)   a kto,   čo   nemohol   vykonať   (najmä   súd).   Ak   súd   dlhšiu   dobu   akceptuje účastníkovu nečinnosť pri zabezpečení podkladov a doplnení podaní, nemôže automaticky sťažovateľ z tejto benevolencie súdu odvodiť odškodnenie v konaní pred Ústavným súdom. Ak by súd v konaní zvolil tvrdší postup, spor by zostal nevyriešený a opätovná žaloba by bola pre navrhovateľa prinajmenšom finančne neúnosná.

6) Garantujem sťažovateľovi a ÚS, že kvalitnú žalobu (zvlášť pri právnom zastúpení očakávanú) sudca prejedná v priebehu niekoľkých týždňov. Nemožno formálne v každom prípade   odvodiť   zodpovednosť   súdu   len   za   to,   že   sťažovateľovi   nedal   hneď   pokutu, neodmietol   mu   podanie,   nezastavil   konanie   a pod.   Teda,   že   samotného   sťažovateľa dostatočne   „nenaháňal“   do   ochrany   vlastných   práv.   Išlo   by   o neprípustné,   zástupné a komerčné získanie prospechu na ÚS.»

Vo svojom vyjadrení vo veci konajúci sudca mimo iného uviedol: „... Navrhovateľka v konaní niekoľkokrát zmenila právneho zástupcu, títo vykonávali viaceré odporujúce si podania,   napriek   návrhom   na   pojednávaní,   žiadostiam   o možnosť   dodatočne   poskytnúť dôkaz,   svoje   povinnosti   si   neplnili,   na   výzvy   súdu   odpovedali   so   značným   časovým oneskorením.   V dôsledku   uvedeného   boli   spôsobené   viaceré   procesné   vady,   ktoré   bolo potrebné po prevzatí veci novým sudcom vyriešiť.

Zdĺhavosť konania bola spôsobená aj subjektívnymi dôvodmi na strane súdu, najmä značnej   pracovnej   zaneprázdnenosti   predchádzajúcej   sudkyne,   značného   množstva napadnutých   vecí   v senáte.   Určité   prieťahy   v konaní   po   rozhodnutí   Ústavného   súdu Slovenskej republiky III. ÚS 201/02-10 boli spôsobené od roku 2003 do 2004 následkom zmeny zákonného sudcu (odchod konajúcej sudkyne do dôchodku). Vytýčeniu pojednávania však bránia vyššie uvedené procesné vady ako aj nezrozumiteľnosť podaní sťažovateľky. V konaní   je   preto   potrebné   najprv   odstrániť   procesné   vady   a následne   zistiť,   čoho   sa svojimi podaniami navrhovateľka domáha (najmä zmena návrhu, späťvzatia voči určitým odporcom, opätovné podania, ktorých obsahom by mohla byť zmena návrhu)...“

3. Právny zástupca sťažovateľky v reakcii (zo 4. októbra 2005) na toto vyjadrenie okresného   súdu   uviedol: „...   Vyjadrenie   p.   predsedu   Okresného   súdu   v Žiline,   ako   aj zákonného   sudcu   považujem   za   účelové,   alibistické,   i keď   obaja,   najmä   zákonný   sudca konštatuje   vo   svojom   vyjadrení   tú   skutočnosť,   že   zdĺhavosť   konania   bola   spôsobená subjektívnymi dôvodmi na strane súdu...“

Na ústnom pojednávaní konanom 30. novembra 2005 právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil jej neúčasť na pojednávaní a zároveň uviedol, že jeho mandantka trvala na ústnom   pojednávaní   a veľmi   sa   ho   chcela   zúčastniť.   Zabránil   jej   v tom   však   rapídne zhoršený   zdravotný   stav   a následná   hospitalizácia.   Ďalej   uviedol,   že   sťažovateľka   si   je vedomá   toho,   že   ústavný   súd   rozhoduje   o namietanom   porušení   označených   práv   len v období po nadobudnutí účinnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 201/02, t. j. po

7. apríli 2005, dáva však do pozornosti, že odvtedy až po dnešný deň okresný súd vôbec nekoná a je úplne nečinný. Tento mimoriadne nepriaznivý stav zapríčinil, že vzhľadom na jej   vek   sa   k fyzickým   zdravotným   problémom   pridali   aj   problémy   psychické.   Z týchto dôvodov   trvá   na podanej   sťažnosti   a jej petite a nesúhlasí s vyjadrením   okresného súdu z 13. septembra   2005,   najmä   s tým,   že   okresný   súd   namieta   odôvodnenosť   výšky   ňou požadovaného finančného zadosťučinenia.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ESĽP   a ústavného   súdu   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je konanie o občianskoprávnej veci (usporiadanie spoluvlastníckych majetkových vzťahov), ktoré sa začalo pôvodne 22. apríla 1992 a predmetná vec nie je k dnešnému dňu rozhodnutá ani na súde prvého stupňa.

4.2. Rozhodovanie o predmetnej veci nepovažuje ústavný súd v tomto štádiu konania vzhľadom na existujúcu právnu úpravu, ako aj dostatočne frekventovanú a stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov za právne zložitú a v posudzovanom období (pozri vyššie uvedený   chronologický   prehľad   úkonov   okresného   súdu   v II.   časti   odôvodnenia)   ani prípadná faktická zložitosť veci nemala vzhľadom na postup okresného súdu vplyv na dĺžku (dobu) konania po už vopred uvádzanom rozhodnutí ústavného súdu.

4.3.   V správaní   sťažovateľky   v posudzovanom   období   nezistil   ústavný   súd   také skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   konštatovanie   ich   vplyvu   na   vznik   zbytočných prieťahov v konaní.

4.4.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej právnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky   okolnosti   prípadu   (činnosť   okresného   súdu   hodnotil   však   iba   v sťažnosťou napadnutom období).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v celom posudzovanom období trvajúcom vyše dva a pol roka, keď okresný súd vykonal len dva procesné úkony (3. mája 2004 žiadal zástupcu sťažovateľky odstrániť nedostatky podaní zo 4. októbra 2001 a 16. októbra 2002 a 8. júla 2005   predložil   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   odvolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu o zastavení   konania   z 21.   januára   1997),   ktoré   mal   však   urobiť   už   v predchádzajúcom období (etape) konania.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentoch týkajúcich sa etapy jeho konania pred ústavným súdom posudzovaným obdobím (napr. nedostatky žaloby a ďalšie návrhy sťažovateľky),   ako   aj   v poukazovaní   na   personálne   problémy   a neúmerné   pracovné zaťaženie sudcu (pozri vyššie bod 2 III. časti odôvodnenia), ako na dôvody, ktoré by mali byť príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II. ÚS 52/99,   III.   ÚS   17/02)   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

S úvahami   okresného   súdu   o tom,   že   prieťahy   v konaní   boli   spôsobené   najmä postupom   (správaním)   sťažovateľky,   ako   aj   „objektívnymi   dôvodmi“,   sa   ústavný   súd nestotožnil, a to jednak pre ich neaktuálnosť z hľadiska ústavným súdom posudzovaného obdobia, ďalej pre neúmernú dĺžku nečinnosti okresného súdu v posudzovanom období, ako aj vzhľadom na doterajšiu dobu samotného konania vedeného pod sp. zn. 14 C 649/92 (trvajúceho vyše 13 rokov) a skutočnosť, že okresný súd aj napriek ústavnej povinnosti (konkretizovanej   príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku)   naplniť realizáciu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov vyplývajúceho   z čl.   48   ods.   2   ústavy   (ktorej   dôsledné   rešpektovanie   v danom   konaní prikázal okresnému súdu ústavný súd vo svojom už vyššie citovanom náleze z 2. apríla 2003) nepostupoval tak, aby v čo najkratšej dobe odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza od podania návrhu na rozhodnutie jej občianskoprávneho sporu.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na tento   výrok   a v záujme efektívnosti   sťažovateľke   poskytnutej ochrany ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške a z dôvodov uvedených v I. časti bode 3 odôvodnenia tohto rozhodnutia.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky   (pozri   body   4.1   až   4.4   tejto   časti odôvodnenia), najmä s prihliadnutím na predchádzajúci nález ústavného súdu považuje za primerané v sume 50 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti 16. júna 2005 a účasť na ústnom pojednávaní 30. novembra 2005.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   (za   tri   úkony   právnych   služieb) predstavuje spolu sumu 7 953 Sk. Okrem toho ústavný súd priznal právnemu zástupcovi na jeho návrh náhradu za stratu času za cestu do miesta sídla súdu mimo sídla advokátskej kancelárie   v celkovej   sume   3   500   Sk   a cestovné   z Považskej   Bystrice   a späť   osobným motorovým vozidlom v celkovej sume 5 447 Sk. Celkove priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 16 900 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 30. novembra 2005