znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 126/04-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   V.   M.   –   L.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 283/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 283/94   p o r u š i l základné právo V. M. – L., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   283/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. M. – L.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V. M. – L.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 010 Sk (slovom   štrnásťtisícdesať   korún   slovenských),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. T. Š., K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. júla 2004 č. k. I. ÚS 126/04-6 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. M. – L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 283/94.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 25. februára 1994 podal na Okresnom súde Košice II návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“).

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „Vzhľadom   na   povahu   sporu   nemožno   hovoriť   ani o zložitosti skutkovej, ani o jeho právnej komplikovanosti. Podľa mojej mienky k prieťahom došlo výlučne zavinením súdu“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   viackrát   (9.   marca   1994,   8.   marca   1995,   8.   júna   1995, 8. decembra 1995, 19. septembra 1997, 12. januára 1998, 12. mája 1998, 15. marca 1999, 3. januára 2003, 5. decembra 2003, 11. februára 2004) urgoval pokračovanie v konaní a ani sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podaná   predsedovi   okresného   súdu   10.   februára   2004 neviedla k efektívnej náprave. Vo veci nie je do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému súdu na súde prvého stupňa ešte rozhodnuté.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného práva,   prikázal   okresnému   súdu „vo   veci   neodkladne   konať“, priznal   mu   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a trovy jeho právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd zastúpený jeho predsedom vyjadrením č. Spr. 1148/04 zo 6. augusta 2004   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 23. augusta 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohoto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19 C 283/94.

Dňa 25. februára 1994 podal sťažovateľ zastúpený advokátkou JUDr. K. P. z K. (ďalej   len   „advokátka   č.   1“)   proti   odporkyni   I.   M.   –   L.   z K.   (ďalej   len „odporkyňa“), zastúpenej advokátkou JUDr. K. H. z K. (ďalej len „advokátka č. 2“), návrh na vyporiadanie BSM (po rozvode manželstva).

Dňa 3. marca 1994 vyzval okresný súd advokátku č. 1 na predloženie plnomocenstva na zastupovanie sťažovateľa a odporkyňu na vyjadrenie k návrhu (splnené - požadované doručené okresnému súdu 9. marca 1994, resp. 16. marca 1994).

Na   výzvu   okresného   súdu   z 20.   apríla   1994   uhradil   sťažovateľ   súdny   poplatok 13. mája 1994 v kolkových známkach.

Dňa 20. júna 1994 požiadal okresný súd Slovenskú štátnu sporiteľňu Košice (ďalej len   „SŠSP“)   o predloženie   výpisov   z účtov   mladomanželských   pôžičiek   sťažovateľa a odporkyne (výpisy doručené okresnému súdu 28. júna 1994).

Dňa 17. marca 1995 boli účastníci predvolaní na pojednávanie stanovené na 4. máj 1995. Toto pojednávanie bolo na žiadosť účastníkov (pokus o zmier) odročené na neurčito.Sťažovateľ 9. júna 1995 okresnému súdu oznámil, že k zmieru nedošlo a že trvá na podanom návrhu.

Okresný súd 19. júna 1995 vyzval Stavebné bytové družstvo III, Košice (ďalej len „SBD“)   na   oznámenie   zostatkovej   hodnoty   členského   podielu   k bytu   účastníkov v Košiciach. (SBD oznámilo 18. septembra 1995, že zostatková hodnota bytu je 25 000 Sk).Okresný   súd   24.   januára   1996   predvolal   účastníkov   na   pojednávanie   určené   na 19. marec 1996. Na tomto pojednávaní konanom za prítomnosti účastníkov bol vykonaný neúspešný pokus o zmier. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predvolania a vypočutia svedkov navrhnutých odporkyňou.

Pojednávanie   stanovené   na   15.   október   1996   bolo   pre   neúčasť   účastníkov   a ich právnych   zástupcov   (advokátka   č.   1   požiadala   30.   septembra   1996   o odročenie pojednávania z dôvodu jej kúpeľnej liečby) odročené na neurčito.

Okresný súd 16. mája 1997 predvolal účastníkov konania a ich právnych zástupcov na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 19. jún 1997.

Toto pojednávanie bolo na žiadosť účastníkov odročené z dôvodu vykonania pokusu o mimosúdne vysporiadanie veci v lehote 30 dní.

Na   výzvu   okresného   súdu   z 12.   septembra   1997   advokátka   č.   1   oznámila,   že k dohode nedošlo.

Okresný   súd   1. júna 1999 predvolal účastníkov   na pojednávanie,   ktorého   termín stanovil na 7. september 1999. Na tomto pojednávaní účastníci oznámili, že v súčasnosti prebieha na okresnom súde konanie o zrušenie práva spoločného užívania družstevného bytu (pod sp. zn. 15 C 622/99, resp. 21 C 184/99), ktorého sú účastníkmi. Z uvedeného dôvodu okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia predmetnej veci.Dňa   7.   júna   2002   bol   okresnému   súdu   doručený   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach   (sp.   zn. 15 Co 26/02   z 10.   apríla   2002),   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok Okresného súdu Košice II (č. k. 21 C 184/99-75 z 24. septembra 2001).

Dňa 14. novembra 2002 bol daný pokyn pre súdnu kanceláriu na pripojenie súdneho spisu sp. zn. 21 C 184/99 (spis bol pripojený 3. decembra 2002).

Pokynom   z 20.   januára   2003   bolo   súdnej   kancelárii   uložené   súdny   spis sp. zn. 21 C 184/99   zapožičať   Krajskej   prokuratúre   Košice   (sťažovateľ   podal   návrh   na mimoriadne dovolanie).

Sťažovateľ 3. januára 2003 žiadal o urýchlené pokračovanie vo veci, lebo konanie vedené pod sp. zn. 21 C 184/99 bolo právoplatne skončené 20. júna 2002 (za nájomcu bytu a členku SBD bola určená odporkyňa).

Okresný súd 19. novembra 2003 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 10. február 2004. Toto pojednávanie bolo pre ospravedlnenú neúčasť odporkyne odročené na 13. máj 2004.

Právna zástupkyňa sťažovateľa 13. apríla 2004 žiadala odročiť pojednávanie, lebo v čase od 30. apríla do 13. mája 2004 bude na dovolenke v zahraničí a sťažovateľ trvá na jej účasti na pojednávaní.

Pojednávanie (13. mája 2004) bolo odročené na neurčito.Okresný   súd   15.   júla   2004   predvolal   účastníkov   a ich   právnych   zástupcov   na pojednávanie stanovené na 5. október 2004.

Súdny spis sp. zn. 19 C 283/94 bol 10. augusta 2004 predložený na nahliadnutie ústavnému súdu.

K sťažnosti   bola   pripojená   odpoveď   predsedu   okresného   súdu   č.   Spr.   2340/04 z 18. februára 2004 na sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní z 10. februára 2004. Predseda   okresného   súdu   v nej   vykonal   chronologický   výpočet   úkonov   súdu a konštatoval, že „Vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že v konaní skutočne došlo k prieťahom, nie však v takom rozsahu, ako uvádzate vo svojej sťažnosti. Prieťahy vznikli v období od 19. septembra 1997 do 28. mája 1999 a od 20. júna   2002   do   19.   novembra   2003   a za   tieto   sa   Vám   ospravedlňujem.   Boli   však spôsobené aj objektívnymi dôvodmi, a to veľkým počtom nevybavených vecí aj v súdnom oddelení vo veci konajúceho sudcu, ktorých je aj v súčasnosti 887“.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Predseda okresného súdu vo svojom uvedenom vyjadrení (zo 6. augusta 2004) k opodstatnenosti   sťažnosti   informoval   o doterajšom   priebehu   konania   a uviedol: „Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   dané   konanie skutočne   nemožno   hodnotiť   ako   úplne   bezprieťahové.   Na   jeho   dĺžku   však   malo   vplyv i správanie   samotného   sťažovateľa,   ktorý   nezaplatil   s podaním   návrhu   súdny   poplatok, spolu so žalovanou opakovane požiadali o odročenie vytýčených pojednávaní za účelom pokusu o mimosúdnu dohodu a dvakrát sa nezúčastnil pojednávaní (v jednom prípade bez ospravedlnenia a v druhom požiadala jeho právna zástupkyňa o odročenie pojednávania). Je   potrebné   poukázať   i na   objektívnu   okolnosť,   spočívajúcu   v prerušení   konania   do právoplatného   skončenia   súvisiaceho   konania,   vedeného   na   tunajšom   súde   a tiež   na skutkovú náročnosť, ktorá je danému typu sporov vlastná.“

Právny zástupca v stanovisku k predmetnému vyjadreniu uviedol, že: „S ohľadom na jeho   obsah   nepovažuje   za   nutné   reagovať   na   jednotlivé   tvrdenia,   pretože   správanie   sa sťažovateľa prispelo k prieťahom v relatívne malom rozsahu.“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného údu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 283/1994, ktoré trvá už vyše 8 rokov a v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako   navrhovateľ,   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec nie je sporom, ktorý by bolo potrebné považovať za tak zložitú vec, ktorá by ovplyvňovala doterajšiu dĺžku konania.

3.2   Pri   hodnotení   ďalšieho   kritéria   (správania   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ sa o priebeh konania zaujímal (viacnásobné urgovanie pokračovania v konaní, sťažnosť na prieťahy v konaní) a promptne reagoval na výzvu okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku).

Uhradenie súdneho poplatku až na výzvu okresného súdu 2 mesiace a 2 týždne po nápade veci (v uvedenej dobe však okresný súd zabezpečoval aj predloženie plných moci od advokátov   a vyjadrenie   odporkyne   k návrhu),   prípadne   odročenie   pojednávaní   (4.   mája 1995, resp. 19. júna 1997) na žiadosť účastníkov k dôvodu vykonania pokusu zmierlivého vyriešenia sporu (spolu v trvaní 6 mesiacov a 3 týždne) neboli takými skutočnosťami, ktoré by zásadnou mierou ovplyvnili doterajšiu dĺžku konania.

3.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že konanie na okresnom súde, ktoré začalo vo februári 1994, prebieha doteraz, t. j. vyše deväť rokov bez toho, aby súd vo veci meritórne rozhodol. V tejto súvislosti zároveň konštatuje, že okresný súd bol

- od 28. júna 1994 (doručenie výpisov zo SŠSP na základe výzvy okresného súdu) do

17. marca 1995 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše ôsmich mesiacov,

- od 19. septembra 1997 (oznámenie advokátky č. 1, že k mimosúdnej dohode medzi účastníkmi   nedošlo)   do   1.   júna   1999   (predvolanie   na   pojednávanie),   t.   j.   vyše 20 mesiacov a

- od   7.   júna   2002   (doručený   rozsudok   krajského   súdu)   do   19.   novembra   2003 (predvolanie na pojednávanie), t. j. 17 mesiacov. bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda vyše 46 mesiacov (takmer štyri roky) neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním   účastníkov   konania,   ale postupom   okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno v posudzovanej veci akceptovať. Ako je to už uvedené pod bodom 3. 2 (hodnotenie správania sťažovateľa), úhrada súdneho poplatku až na výzvu okresného súdu a odročenie dvoch pojednávaní na vykonanie pokusu o zmier nie sú skutočnosťami majúcimi podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku konania v predmetnej veci.

Prerušenie   konania   do   právoplatného   ukončenia   sporu   vedeného   pod sp. zn. 21 C 184/99 (od 7. septembra 1999 do 7. júna 2002) ako obranu okresného súdu ústavný súd akceptoval.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk z dôvodu,   že „Spory medzi manželmi o rozdelenie ich spoločného majetku už aj z toho titulu,   že   k nim   dochádza   po   rozpade   manželstva,   sú   do   značnej   miery   frustrujúce. Psychicky zle na mňa vplýva neustále, najmä však dlhotrvajúce oživovanie konfliktov medzi mnou a odporkyňou v spore“. Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za dôvodné priznať mu finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu) považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) 25. júna 2004 a vyjadrenie z 23. augusta 2004. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 14 010 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2004