znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 126/03-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Union   banky,   a.   s.,   Ul.   30.   dubna   35,   Ostrava,   Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zmenou Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2003   č.   Spr   187/02-3   z 18. februára   2003   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. M Obdo V 8/2002 z 27. februára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Union banky, a. s., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2003 doručená sťažnosť Union banky, a. s., Ul. 30. dubna 35, Ostrava, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   zmenou Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2003 č. Spr 187/02-3 (ďalej aj „zmena   rozvrhu   práce“)   z 18. februára   2003   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Obdo V 8/2002 z 27. februára 2003.

Zo sťažnosti, ako aj z doplňujúcich podaní doručených ústavnému súdu 26. marca 2003 a 3. júna 2003 vyplývajú nasledujúce podstatné skutočnosti.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   vydaným podpredsedom   najvyššieho   súdu   18.   februára   2003   tým,   že   zmenil   zloženie   senátu najvyššieho   súdu   určeného   podľa   rozvrhu   práce   platného   na   rok   2002   na   konanie a rozhodovanie   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   v právnej   veci   vedenej   na   najvyššom   súde   od 20. decembra 2002 pod sp. zn. M Obdo V 8/2002, a to po začatí konania. Ďalej požaduje, aby   ústavný   súd   zrušil   rozhodnutie   podpredsedu   najvyššieho   súdu   z 18.   februára   2003 o zmene zloženia pôvodného zákonného senátu najvyššieho súdu určeného podľa rozvrhu práce platného na kalendárny rok 2002 na konanie a rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v právnej veci vedenej na najvyššom súde od 20. decembra 2002 pod sp. zn. M Obdo V 8/2002. Zároveň žiada prikázať podpredsedovi najvyššieho súdu, prípadne   predsedovi   najvyššieho   súdu,   aby   obnovil   základné   právo   sťažovateľky   na zákonného sudcu a na spravodlivé súdne konanie a aby zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. M Obdo V 8/2002 z 27. februára 2003. Napokon požaduje, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť rozhodnutia podpredsedu najvyššieho súdu z 18. februára 2003 o zmene zloženia senátu najvyššieho súdu určeného podľa rozvrhu práce platného na kalendárny rok 2002 na konanie a rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v právnej veci vedenej na najvyššom súde od 20. decembra 2002 pod   sp.   zn.   M Obdo V 8/2002   a uložil   najvyššiemu   súdu,   aby   sa   dočasne   zdržal vykonávania rozhodnutia z 18. februára 2003.

Na podnet sťažovateľky podal generálny prokurátor 20. decembra 2002 mimoriadne dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 7 Obo 182/2000-569 z 29. novembra 2001, ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 37 Zm 415/99-232 zo 17. apríla 2000. Konanie o tomto mimoriadnom dovolaní sa na najvyššom   súde   vedie   pod   sp.   zn.   M Obdo V 8/2002.   O začatí   konania sa   sťažovateľka dozvedela z výzvy najvyššieho súdu zo 14. januára 2003, na základe ktorej sa vyjadrila k obsahu mimoriadneho   dovolania.   V súlade   s rozvrhom   práce   najvyššieho   súdu   na rok 2002 bola táto vec pridelená senátu, ktorý rozhoduje vec pod sp. zn. M Obdo V 8/2002. Sťažovateľka sa z médií 18. februára 2003 dozvedela, že podpredseda najvyššieho súdu rozhodol o zmene v zložení senátu najvyššieho súdu, ktorý mal vo veci konať a rozhodnúť.

Rozhodnutie   podpredsedu   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľka   za bezprecedentné hrubé porušenie ústavného princípu vyjadreného v čl. 48 ods.   1 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Zároveň je tým porušené aj právo na spravodlivé súdne konanie, tak ako vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka namieta jednak, že by podpredseda najvyššieho súdu mohol vykonávať právomoci predsedu najvyššieho súdu v čase, keď tento post nie je obsadený, keďže žiaden zákon to neumožňuje a takúto pôsobnosť nemožno podpredsedovi najvyššieho súdu zveriť rokovacím   poriadkom,   jednak   že   aj   pokiaľ   by   sa   vychádzalo   z toho,   že   podpredseda najvyššieho súdu dočasne vykonáva pôsobnosť predsedu najvyššieho súdu, potom v danej veci   mal   vystupovať   zo   svojej   pozície   podpredsedu   najvyššieho   súdu   zastupujúceho predsedu najvyššieho súdu a rozhodnutie z 18. februára 2003 nemal vydať vo vlastnom mene, ale v mene predsedu najvyššieho súdu, ktorého dočasne zastupuje. Okrem uvedených námietok je toho názoru, že rozhodnutie podpredsedu najvyššieho súdu z 18. februára 2003 je zámernou a nezákonnou zmenou zloženia senátu najvyššieho súdu v jej konkrétnej veci, keďže zákonným sudcom v zmysle § 7 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 335/1991 Zb.“) je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu   na   príslušnom   súde   a je   určený   rozvrhom   práce   na   konanie   a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení   rozvrhom   práce   na   konanie   a rozhodovanie   v senáte.   Do   18.   februára   2003 uskutočňovali konanie zákonní sudcovia určení rozvrhom práce platným v čase, keď bola vec   pridelená.   Pokiaľ   podpredseda   najvyššieho   súdu   zmenil   metodiku   alebo   spôsob konštituovania dovolacích senátov, mohol sa tento nový spôsob vzťahovať len na veci, ktoré   napadli   po   platnosti   zmeny,   nie   však   na   veci,   ktoré   boli   už   predtým   pridelené. Uvedený   spôsob   zmeny   rozvrhu   práce   vyvoláva   pochybnosti   o nestrannosti,   vzbudzuje pocit manipulácie a dojem účelovosti a nedostatku nestrannosti súdu. Podľa § 26 ods. 3 písm. e) zákona č. 335/1991 Zb. v priebehu kalendárneho roka k zmene platného rozvrhu práce   môže   dôjsť   výlučne,   len   ak   sa   zmení   personálne   obsadenie   súdu,   ak   sa   vylúčia sudcovia   podľa   osobitného   predpisu   uvedení   v rozvrhu   práce   a tiež   vtedy,   ak   nastane výrazné   zaťaženie   niektorých   sudcov.   Zmena   v rozvrhu   práce,   ktorú   podpredseda najvyššieho súdu vykonal, sa neopiera ani o jeden z týchto dôvodov.

Napokon poukazuje sťažovateľka na skutočnosť, že už celkom krátko po vykonaní zmeny   v zložení   senátu   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   M Obdo V 8/2002 z 27. februára 2003 bola odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu č. k. 37 Zm 415/99-232   zo   17.   apríla   2000   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   7   Obo 182/2000-569   z 29.   novembra   20001,   a to   až   do   právoplatného   skončenia   dovolacieho konania.

Z vyjadrenia podpredsedu najvyššieho súdu doručeného ústavnému súdu 22. apríla 2003 vyplýva, že podľa jeho názoru nedošlo k porušeniu namietaných práv sťažovateľky. Zmenou Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2003 z 10. decembra 2002, ktorá bola vydaná pod č. Spr 187/02-3 dňa 18. februára 2003, sa okrem iných zmien v VI. časti rozvrhu práce upravilo zloženie senátu Cdo-V, M-Cdo-V tak, že predsedami senátu a zároveň jeho členmi sú JUDr. A. Č., JUDr. M. Ľ., JUDr. J. S., JUDr. D. S. a JUDr. E. S. Náhradníkmi sú JUDr. P. Dz. a JUDr. J. B. V VII. časti rozvrhu práce sa upravilo zloženie senátu Obdo-V, M Obdo-V tak, že predsedami tohto senátu a zároveň jeho členmi sú JUDr. J. S., JUDr. J. Z., JUDr. M. F., JUDr. A. V. a JUDr. J. Š. a náhradníkmi sú JUDr. P.   D.   a JUDr.   A.   M.   V prechodných   ustanoveniach   zmeny   rozvrhu   práce   je   následne stanovené, že nadobúda účinnosť 18. februára 2003 s tým, že vo veciach, v ktorých senáty Cdo-V, M-Cdo-V občianskeho kolégia a Obdo-V, M Obdo-V obchodného kolégia do dňa účinnosti tejto zmeny rozvrhu práce nerozhodli, konanie vykonajú a rozhodnú po tomto dni senáty   v zložení   stanovenom   touto   zmenou   rozvrhu   práce.   Zmena   rozvrhu   práce   bola prerokovaná na zasadnutí Sudcovskej rady Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „sudcovská   rada“)   17.   februára   2003,   pričom   sudcovská   rada   svojím   uznesením odporučila zmenu rozvrhu práce vykonať. Zmena rozvrhu práce mala normatívny charakter, a preto   sťažovateľkou   napadnutá   časť   sa   pochopiteľne   netýkala   iba právnej   veci M Obdo V 8/2002, ale všetkých prebiehajúcich konaní v senátoch Cdo-V, M-Cdo-V, Obdo-V a M Obdo-V ku dňu účinnosti zmeny rozvrhu práce, vrátane konaní začatých pred 1. januárom   2003.   Pokiaľ   ide   o oprávnenie   podpredsedu   najvyššieho   súdu   zastupujúceho neprítomného predsedu najvyššieho súdu meniť rozvrh práce, podľa názoru podpredsedu najvyššieho   súdu   za situácie,   keď nebol post   predsedu   najvyššieho   súdu   obsadený, bol podpredseda najvyššieho súdu oprávnený rozhodnúť o zmene rozvrhu práce v zmysle § 27 ods. 2 a 3 zákona č. 335/1991 Zb., ako aj podľa čl. 24 ods. 2 písm. e) a čl. 26 ods. 3 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. mája 1993 č. Pls 1/93 (ďalej len „rokovací poriadok“). Podľa uvedených článkov rokovacieho poriadku predseda najvyššieho súdu vykonáva štátnu správu najvyššieho súdu a ďalšiu riadiacu činnosť tým, že určuje rozvrh práce najvyššieho súdu, pričom v čase neprítomnosti predsedu najvyššieho súdu vykonáva všetky jeho práva a povinnosti podpredseda najvyššieho súdu.

Oprávnenie predsedu najvyššieho súdu meniť jednotlivých členov senátov vyplýva jednak zo zákona, ako aj z rozvrhu práce. Do určeného rozvrhu práce senátov najvyššieho súdu   môže   predseda   najvyššieho   súdu   zasahovať   v prípadoch   výrazných   rozdielov v pracovnom   vyťažení,   vylúčenia   sudcu   z prerokovania   a rozhodovania   veci,   výskytu takých okolností na strane sudcu, ktoré mu krátkodobo alebo dlhodobo bránia alebo budú brániť   v riadnom   výkone   činnosti   v senáte,   a napokon   v prípade   zmien   v personálnom obsadení súdu. Pokiaľ ide o veci, o ktorých sa už začalo pred súdom konať, platné predpisy zakazujú   zmenu   určeného   sudcu   či   senátu   alebo   určeného   zloženia   senátu   z dôvodu pracovného vyťaženia. To znamená, že v ostatných prípadoch je možné pristúpiť k zmene sudcu či člena (členov) senátu určeného na základe platného rozvrhu práce aj vo vzťahu k veciam, o ktorých takíto sudcovia či senáty už začali konať.

Keďže podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a podľa   §   17   ods.   1   zákona   č.   335/1991   Zb.   sudcovia   najvyššieho   súdu   tvoria   podľa prevažujúceho úseku svojej činnosti trestné, občianskoprávne, obchodné a správne kolégiá, pričom sudca môže byť členom len jedného kolégia, a keďže podľa čl. 1 ods. 2 IV. časti rozvrhu   práce   pre   rozdelenie   práce   medzi   jednotlivé   kolégiá   najvyššieho   súdu   je rozhodujúca   právna   povaha   veci,   ktorú   má   najvyšší   súd   prerokovať a rozhodnúť,   treba urobiť   záver,   že   obchodnú   vec   môžu   prejednať   a rozhodnúť   iba   sudcovia   obchodného kolégia   a občianskoprávnu   vec   iba   sudcovia   občianskoprávneho   kolégia,   pričom   je   zo zákona vylúčené (§ 17 ods. 1 druhá veta zákona č. 335/1991 Zb.), aby sudca najvyššieho súdu   bol   členom   dvoch   alebo   viacerých   kolégií   súčasne.   Ak   by   teda   napríklad v občianskoprávnej   veci   rozhodovali   v senáte   aj   sudcovia,   ktorí   sú   členmi   obchodného kolégia, došlo by k porušeniu § 17 ods. 1 druhej vety zákona č. 335/1991 Zb., čl. I ods. 2 časti IV rozvrhu práce a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Potrebu zmeny rozvrhu práce odôvodňuje podpredseda najvyššieho súdu s poukazom na   to,   že   sudcovia   JUDr.   J.   S.   a JUDr.   M.   Ľ.   sú   podľa   rozvrhu   práce   členmi občianskoprávneho   kolégia,   no   napriek   tejto   skutočnosti   boli   zaradení   do   dovolacieho senátu   obchodného   kolégia   Obdo-V   a M   Obdo-V.   Obdobne   členmi   dovolacieho   senátu občianskoprávneho kolégia Cdo-V a M-Cdo-V boli JUDr. J. S., ako aj JUDr. P. D., ktorí sú členmi obchodného kolégia najvyššieho súdu. Potrebu uskutočnenia zmeny rozvrhu práce vyvolala novelizácia § 17 ods. 1 druhej vety zákona č. 335/1991 Zb., ktorá jednoznačne vylúčila, aby sudca najvyššieho súdu bol členom viac než jedného kolégia. Pred účinnosťou tejto   novely   sa   tolerovalo,   aby predsedami   či   členmi   dovolacích   senátov   v obchodných veciach   boli   aj   členovia   občianskoprávneho   kolégia   a naopak.   Nadobudnutím   účinnosti novelizovaného   znenia   §   17   ods.   1   zákona č.   335/1991   Zb.   prestalo   byť rozhodovanie sudcov   prináležiacich   do   obchodného   kolégia   v občianskoprávnych   veciach   a naopak prípustné.   Ponechaním   členov   obchodného   kolégia   v dovolacích   senátoch občianskoprávneho   kolégia   a členov   občianskoprávneho   kolégia   v dovolacích   senátoch obchodného kolégia by došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy. Sudcov, ktorým v účasti v konaní a rozhodovaní o veci bráni čl. 48 ods. 1 ústavy, treba považovať za vylúčených tak v zmysle čl. IV ods. 1 časti IV rozvrhu práce, ako aj v zmysle ustanovenia § 26 ods. 3 písm.

e) zákona č. 335/1991 Zb. Ide o extenzívnejší výklad pojmu vylúčenie, než aký vyplýva z § 16 Občianskeho súdneho poriadku a z § 31 Trestného poriadku. Za sudcov vylúčených z prejednávania a rozhodovania v zmysle rozvrhu práce, ako aj v zmysle § 26 ods. 3 písm. e) zákona č.   335/1991 Zb. je potrebné považovať všetkých   sudcov,   ktorým   vo výkone sudcovskej právomoci bráni akákoľvek zákonná prekážka, medzi ktoré musí nepochybne patriť   aj   rozpor   určenia   na   konanie   a rozhodovanie   o veci   s čl.   48   ods.   1   ústavy. Vychádzajúc   z právne   zaužívaného   významu   slovného   spojenia   „vylúčenie   sudcu“   je potrebné vychádzať skôr z náhľadu, že v prípade porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy nastávajú u dotknutého sudcu také okolnosti, ktoré mu dlhodobo bránia v riadnom výkone činnosti v senáte.   Ide   tu   nepochybne   o prekážku,   ktorá   bráni   vykonať   sudcovi   jednotlivé   úkony v konaní v zmysle § 2 ods. 3 rozvrhu práce, pričom ide o prekážku z právneho hľadiska, keďže úkony v konaní uskutočnené sudcom určeným v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy majú za následok porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   podľa   názoru   podpredsedu   najvyššieho   súdu zmena rozvrhu práce sa uskutočnila v súlade s rozvrhom práce a so zákonom č. 335/1991 Zb., a preto touto zmenou nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tejto skutočnosti nemení nič ani okolnosť, že ku zmene v zložení dovolacích senátov došlo aj vo vzťahu k prebiehajúcim konaniam. Vykonaním zmeny rozvrhu práce sa odstránil stav, ktorý bol v príkrom rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ návrh spĺňa zákonom ustanovené podmienky, ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodne o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru ústavného súdu treba podanú sťažnosť považovať za neprípustnú.

Jadrom sťažnosti je tvrdenie, podľa ktorého v právnej veci sťažovateľky došlo po začatí konania ku zmene v zložení päťčlenného senátu najvyššieho súdu, ktorý má konať a rozhodnúť   o mimoriadnom   dovolaní.   Podľa   sťažovateľky   „takáto   zmena   nevylučuje pochybnosti o nestrannosti tohto rozhodnutia a vzbudzuje v účastníkoch pocit manipulácie s ich   vecou   a ich   právami.   Súčasne   vyvoláva   dojem   účelovosti   tohto   rozhodnutia a nedostatku nestrannosti tohto súdu“.

Podľa   čl.   48   ods.   1   prvej   vety   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sudcovia   sú   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účastníci majú právo vyjadriť sa o skutočnostiach, pre ktoré je   sudca vylúčený. Tieto skutočnosti   sú povinní neodkladne oznámiť súdu. Na opakované oznámenia tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol.

Podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne   bez   zbytočného   odkladu   nadriadený   súd   v   senáte.   O   vylúčení   sudcov najvyššieho súdu rozhodne bez zbytočného odkladu iný senát tohto súdu.

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety   ústavy   treba   brať   do   úvahy   nielen   príslušnú   zákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým ustanovenia   ústavy a dohovoru   o nezávislom   a nestrannom výkone súdnictva.   Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného   presvedčenia   a správania   konkrétneho   sudcu   v danej   veci,   a tiež   podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek   oprávnená   pochybnosť.   V tomto   smere   ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môžu mať dokonca určitý význam aj zjav – zdanie (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci Delcourt v. Belgisko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   senát   najvyššieho   súdu,   ktorý   má   v jej   právnej   veci rozhodovať, nie je v dôsledku zmeny rozvrhu práce správne obsadený. Podľa stanoviska ústavného súdu je súd nesprávne obsadený aj vtedy, ak o veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorým je v zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).

Za situácie, keď podľa presvedčenia sťažovateľky v dôsledku zmeny rozvrhu práce vydanej podpredsedom najvyššieho súdu zasadajú v päťčlennom senáte najvyššieho súdu dvaja   sudcovia,   ktorých   nemožno   považovať   za   zákonných   sudcov,   a preto   ani   za nestranných sudcov z objektívneho hľadiska, má sťažovateľka postupovať v zmysle § 15 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda namietať skutočnosti, pre ktoré považuje ňou označených sudcov – členov senátu za vylúčených. V zmysle § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o tom, či sú namietaní sudcovia – členovia senátu vylúčení, rozhodne bez zbytočného odkladu iný senát najvyššieho súdu. Sťažovateľka, hoci od 18. februára 2003 mala vedomosť   o zmene zloženia   senátu,   doteraz   návrh   na   vylúčenie   ňou   namietaných sudcov nepodala (mutatis mutandis I. ÚS 89/03).

Z doposiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   má   k dispozícii   iný   právny prostriedok,   ktorý   jej zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytuje, pričom sťažovateľka je plne oprávnená tento právny prostriedok použiť.

Vzhľadom na subsidiárnu povahu ochrany základných práv zo strany ústavného súdu sa   sťažovateľka   má   ochrany   svojho   základného   práva   domáhať   predovšetkým   na všeobecnom súde.

Treba poukázať ešte na skutočnosť, že sťažovateľka neuviedla nijaké dôvody hodné osobitného   zreteľa,   ktoré   by   mohol   ústavný   súd   zohľadniť,   a tak   napriek   nevyužitiu účinných právnych prostriedkov sťažnosť prijať.

Keďže ústavný súd považoval sťažnosť za neprípustnú, nebolo už potrebné zaoberať sa ďalšími výrokmi, vyslovenia ktorých sa sťažovateľka domáhala.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2003