znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 126/02-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť B. M. a M. M., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. M. K., B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 85/93 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti B. M. a M. M.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 30. októbra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   konanie sťažnosť   B.   M.   a M.   M.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 85/93.

Sťažovatelia   uviedli,   že   30.   decembra   1992   podali   okresnému   súdu   (v tom   čase Okresnému súdu Bratislava – vidiek) titulom zmiernenia následkov ich majetkových krívd, ku   ktorým   došlo   do   roku   1989,   žalobný návrh   o   zaplatenie 48   500,-   Kčs   s prísl.   proti odporcovi - Hydinársky štátny majetok, kombinát, Ivánska cesta č. 4, Bratislava. Vec je vedená na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 85/93. Hoci od začatia súdneho konania do podania   tejto   sťažnosti   uplynulo   takmer   10   rokov,   prvostupňový   súd   vo   veci   doposiaľ nerozhodol. Sťažovatelia sa opakovane na okresnom súde dožadovali odstránenia prieťahov v konaní (listami zo 4. marca 2000, z 11. januára 2002, z 10. apríla 2002), k odstráneniu zdĺhavosti procesného postupu okresného súdu to však pozitívne neprispelo. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd v súdnom konaní sp. zn. 7 C 85/93 neorganizuje procesný postup tak, aby sa stav právnej neistoty čo najskôr odstránil, čím porušil právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Svoje tvrdenie odôvodnili sťažovatelia tým, že   právna   povaha   veci,   ktorá   je   predmetom   súdneho   konania,   a ani   jej   skutkový   stav nevykazujú   také   znaky   zložitosti,   aby   prvostupňový   súd   ani   za   desať   rokov   vo   veci nevyniesol rozsudok. Svoje správanie v konaní označili ako aktívne, poskytujúce potrebnú súčinnosť na to, aby okresný súd spoľahlivo zistil skutkový stav veci a mohol rozhodnúť. Celé konanie je podľa tvrdenia sťažovateľov poznačené viacerými obdobiami nečinnosti okresného súdu. Posledné obdobie nečinnosti trvá od 25. januára 2001 až doposiaľ. V tomto období okresný súd v konaní neurobil žiadny úkon. Sťažovatelia požiadali „so zreteľom na okolnosti   prípadu“   aj   o   finančné   zadosťučinenie.   Svoju   požiadavku   odôvodnili   stavom právnej neistoty a úzkosti kvôli sporu nerozhodnutému od roku 1993. Z uvedených dôvodov navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava III vo veci vedenej pod č. k. 7 C 85/93   porušil právo B. M. a M. M., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. k. 7 C 85/93 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. B. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. M. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

  V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   Bratislava   III,   zastúpený   predsedom   JUDr.   B.   T.,   listom z 10. februára   2003   sp.   zn.   Spr.   3654/02   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym zástupcom, stanoviskom z 10. marca 2003.

Predseda Okresného súdu Bratislava III vo svojom vyjadrení uviedol, že okresný súd uznáva opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, pretože konanie v danej veci trvá takmer desať rokov. Hlavnú príčinu prieťahov konania vidí v tom, že sudca okresného súdu JUDr. Ľ. S. je už   piatym   sudcom   prejednávajúcim   a rozhodujúcim   danú   vec.   Posledné   pojednávanie 25. januára 2001 bolo odročené na neurčito, keď sudca predtým konštatoval, že spoločnosť TPV, a. s., sa stala právnym nástupcom odporcu - spoločnosti UNIGALEX, a. s., pričom 7. mája 1999 vyhlásil Krajský súd v Bratislave konkurz na majetok TPV, a. s. (sp. zn. 7 K 77/99).   Podľa   názoru   predsedu   okresného   súdu   to   znamená,   že   „konanie   sa   v zmysle Zákona   o konkurze   a vyrovnaní   prerušilo   s tým,   že   v tom   čase   uznesenie   o prerušení konania sudca nevyhotovoval tak, ako je to už v súčasnosti“. Konkurz podľa jeho názoru stále prebieha.

K vyjadreniu okresného súdu zaslal 11. marca 2003 svoje stanovisko právny zástupca sťažovateľov. Vo svojom podaní uviedol, že medzi podaním návrhu 30. decembra 1992 a vyhlásením konkurzu na odporcu 7. mája 1999 ubehlo takmer 78 mesiacov, čo považuje za dostatočne dlhú dobu na to, aby súd vo veci rozhodol. Z uvedeného dôvodu argument okresného súdu neakceptuje. Je toho názoru, že dokazovanie v merite veci bolo ukončené pred pojednávaním 21. apríla 1999, a tvrdí, že sudca mal možnosť na tomto pojednávaní rozhodnúť. Vychádzajúc z povahy veci a s poukazom na obsah súdneho spisu odročenie pojednávania považuje za neodôvodnené. Právny zástupca sťažovateľov poukázal na to, že okresný súd vo svojom vyjadrení uznal, že konanie vo veci sp. zn. 7 C 85/93 trvá veľmi dlhú dobu. Z uvedeného dôvodu konštatuje, že Okresný súd Bratislava III nenamieta voči ústavnej   sťažnosti   jeho   klientov.   Právny   zástupca   sa   pridržiava   tvrdení   uvedených v podanom návrhu a žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v danom návrhu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 7 C 85/93:

  Dňa 30. decembra 1992 podali sťažovatelia okresnému súdu (pôvodne Okresnému súdu   Bratislava   –   vidiek)   návrh   o zaplatenie   48   500,-   Kčs   s prísl.   proti   odporcovi   - Hydinársky štátny majetok, kombinát, Ivánska cesta č. 4, Bratislava.   Prvé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo 24. marca 1993. Okresný súd Bratislava - vidiek   na   ňom   vyslovil   svoju   miestnu   nepríslušnosť   a vec   postúpil   Obvodnému   súdu Bratislava 2 (v súčasnosti Okresnému súdu Bratislava II). Obvodný súd Bratislava 2 dňa 27. mája   1993   vec   postúpil   bývalému   Mestskému   súdu   v Bratislave   so   žiadosťou o rozhodnutie   vo   veci   miestnej   príslušnosti   súdu.   Mestský   súd   v   Bratislave   svojím uznesením sp. zn. 8 Nc 111/93 z 30. júna 1993 vyslovil miestnu nepríslušnosť Obvodného súdu Bratislava 2. Z tohto dôvodu bol spis 10. septembra 1993 vrátený naspäť okresnému súdu, aby vo veci konal a rozhodol.

Dňa 18. novembra 1993 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené s tým, že sa odporcovi uložila povinnosť vyjadriť sa k návrhu v lehote siedmich dní. Do   30. septembra 1994, keď bol spis pridelený novej sudkyni JUDr. J. F., sa vo veci neurobili žiadne úkony.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 3. októbra 1995, ktoré bolo odročené s tým, že okresný súd urobí dopyt na kataster nehnuteľností.

Dňa   13.   novembra   1995   bolo vo   veci   pojednávanie,   ktoré   sa   odročilo   s tým,   že okresný súd vyžiada výpis z katastra nehnuteľností a navrhovatelia predložia dôkazy.Nasledujúce pojednávanie sa uskutočnilo 11. januára 1996. Opäť došlo k odročeniu pojednávania s tým, že okresný súd bude urgovať dopyt na Slovenský zväz záhradkárov a následne bude nariadené znalecké dokazovanie.

Dňa 1. októbra 1996 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie.Proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania podal 16. októbra 1996 odporca odvolanie.

Dňa   11.   novembra   1996   bol   spis   zaslaný   Krajskému   súdu   v Bratislave,   ktorý 16. mája 1996   zrušil   napadnuté uznesenie okresného súdu   v časti   o povinnosti   zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie.

Dňa 21. júla 1997 doručil   okresný súd účastníkom konania uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave.

Dňa   27.   novembra   1997   vydáva   okresný   súd   uznesenie,   na   základe   ktorého   sa navrhovateľovi vracia suma 1 500 Sk, ktorá bola zaplatená ako preddavok na znalecké dokazovanie.

Na deň 27. apríl 1998 bola vo veci nariadená miestna ohliadka. Dňa 30. apríla 1998 bol vo veci vyhotovený znalecký posudok.Dňa   24.   februára   1999   sa   vo   veci   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd si vyžiada výpis z obchodného registra. Z tohto výpisu   vyplynulo,   že   záväzky   po   Hydinárskom   štátnom   majetku,   Ivánska   cesta   č.   4, Bratislava, prešli na obchodnú spoločnosť UNIGALEX, a. s.

Na pojednávanie 21. apríla 1999 sa nedostavil odporca, pojednávanie sa odročilo na neurčito za účelom opätovného predvolania účastníkov.

Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   9.   novembra   2000.   Opäť   došlo   k odročeniu pojednávania na 7. december 2000 s tým, že právny zástupca navrhovateľov predloží súdu v lehote 3 dní aktuálny výpis z obchodného registra týkajúci sa odporcu UNIGALEX, a. s., resp. v tejto lehote oznámi sídlo tejto spoločnosti.

Dňa 24. novembra 2000 zaslal okresný súd prípis obchodným spoločnostiam VHŠ, a. s., a TPV, a. s., aby ako právni nástupcovia odporcu v lehote 5 dní predložili delimitačné protokoly a ich dodatky.

Pojednávanie uskutočnené 25. januára 2001 bolo odročené na neurčito, keď konajúci sudca predtým konštatoval, že obchodná spoločnosť TPV, a. s., prevzala všetky známe i neznáme záväzky obchodného i neobchodného styku   po odporcovi   UNIGALEX,   a. s., Krajský   súd   v Bratislave   však   uznesením   sp.   zn.   7   K 77/99   zo   7.   mája   1999   vyhlásil konkurz na majetok TPV, a. s., a tým došlo zo zákona k prerušeniu napadnutého konania na okresnom súde.

Dňa   12.   februára   2001   bol   okresnému   súdu   doručený   úradný   záznam   o zrušení obchodnej spoločnosti UNIGALEX, a. s., bez likvidácie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Zo spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 7 C 85/93 a z písomného stanoviska predsedu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. Spr. 3654/02 z 10. februára 2003 vyplýva, že posudzované   súdne   konanie,   v ktorom   podľa   sťažovateľov   malo   dôjsť   k porušeniu   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 K 77/99 zo 7. mája 1999   zo   zákona   prerušené   (§   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov,   ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“), pretože týmto uznesením bol vyhlásený konkurz na majetok obchodnej spoločnosti TPV, a. s., ktorá prevzala všetky známe i neznáme záväzky obchodného i neobchodného styku po odporcovi   UNIGALEX,   a. s.   Z dôvodu   prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom 7. mája 1999, ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným   v zákone   o konkurze   a vyrovnaní,   nemôžu   sa   v prerušovanom   konaní vykonávať žiadne   procesné úkony smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie. Sťažovatelia netvrdili ani neuviedli žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci   neexistoval   zákonný   dôvod   na   prerušenie   konania,   resp.   že   prekážka   prerušenia konania už odpadla. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Pokiaľ   sa   prieťahy   v čase   pred   uvedeným   prerušením   konania   (v   dôsledku vyhláseného konkurzu) týkajú namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd tieto námietky na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovatelia svoju sťažnosť nepodali v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS   161/02,   I.   ÚS   6/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   sa   o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu v čase pred prerušením napadnutého konania dozvedeli najneskôr pred 25. januárom 2001, keď konajúci sudca na pojednávaní, na ktorom boli prítomní, konštatoval, že obchodná spoločnosť TPV, a. s., prevzala všetky známe i neznáme záväzky obchodného i neobchodného styku po odporcovi UNIGALEX, a. s., Krajský súd v Bratislave však uznesením sp. zn. 7 K 77/99 zo 7. mája 1999 vyhlásil konkurz na majetok TPV, a. s., a tým došlo zo zákona k prerušeniu napadnutého konania na okresnom súde. Predmetnú sťažnosť sťažovatelia ústavnému súdu podali až 22. októbra 2002, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. K tomu je potrebné dodať, že ústavná ani zákonná úprava „novej“ sťažnosti podľa čl.   127   ústavy   (s   účinnosťou   od   1. januára   2002)   ju   nekvalifikuje   ako   individuálny prostriedok ochrany ľudských práv a základných slobôd nahradzujúci individuálne konania o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   pred   ústavným   súdom   prístupné navrhovateľom   (sťažovateľom)   do   31. decembra   2001   (II.   ÚS   29/02,   II.   ÚS   57/02). Sťažovatelia mali až do 31. decembra 2001 k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojho   základného   práva   pred   ústavným   súdom,   ktoré   však   vo   vzťahu   k tomuto   právu zaručenému   v čl.   48   ods.   2   ústavy   nevyužili   bez   toho,   že   by   im   v tom   bránili   vážne prekážky.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2003