znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 125/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. K. a H. K., vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   1,   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 3 ods. 1, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 45/2012 a sp. zn. 3 Obo 46/2012 z 23. apríla 2013 a rozhodnutiami Centra právnej pomoci v Košiciach sp. zn. 5669/2013 z 27. júna 2013 a sp. zn. 5666/2013 a sp. zn. 5666/2013-PP z 28. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. a H. K. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra 2013 doručená sťažnosť V. K. a H. K. (ďalej len „sťažovatelia“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“), čl. 3 ods. 1, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   3 Obo 45/2012   a sp.   zn.   3   Obo 46/2012   z   23.   apríla   2013   a   rozhodnutiami   Centra právnej   pomoci   v Košiciach   (ďalej   len   „centrum   právnej   pomoci“   )   sp.   zn.   5669/2013 z 27. júna 2013 a sp. zn. 5666/2013 a sp. zn. 5666/2013-PP z 28. júna 2013.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 7 Cb/786/2000-187 z 2. mája 2012 zamietol návrh sťažovateľa   na   pripustenie   jeho   vstupu   do   konania.   Obdobne   krajský   súd   uznesením č. k. 7 Cb/786/2000-188   z 2.   mája   2012   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   pripustenie   jej vstupu   do konania.   Sťažovatelia   obe   rozhodnutia   krajského   súdu   napadli   odvolaním, o ktorom rozhodoval najvyšší súd tak, že uznesením sp. zn. 3 Obo 45/2012 z 23. apríla 2013 napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k.   7   Cb/786/2000-187   potvrdil   a uznesením sp. zn. 3   Obo   46/2012   z   23.   apríla   2013   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu č. k. 7 Cb/786/2000-187 potvrdil.

Sťažovatelia predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu napadli dovolaním, o ktorých doteraz najvyšší súd nerozhodol.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uviedli, že „Podaním zo dňa 16. 6. 2013 Sťažovateľ 1/ CPP Košice požiadal o ustanovenie právneho zástupcu ex-offo vo vecí podania dovolania voči rozhodnutiu NS SR zo dňa 23. 4. 2013, sp. zn. 3 Obo 45/2012 a zároveň CPP z dôvodu plynutia dovolacej lehoty požiadal o predbežné poskytnutie právnej pomoci. Rovnako aj Sťažovateľka 2/ podaním zo dňa 16. 6. 2013 požiadala CPP Košice o ustanovenie právneho zástupcu vo veci podania dovolania...

Rozhodnutím zo dňa 28. 6. 2013, sp. zn. 5666/13, Sťažovateľovi 1/ CPP Košice nárok na právnu pomoc nepriznalo z dôvodu, že nie je možné vylúčiť zjavnú bezúspešnosť sporu... Zároveň,   rozhodnutím   zo   dňa   28.   6.   2013,   sp.   zn.   5666/13-P,   CPP   Košice Sťažovateľovi 1/ nepriznalo nárok na predbežné poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že vo veci rozhodlo rozhodnutím vo veci samotnej žiadosti...

Vo veci Sťažovateľky 2/, dňa 10. 7. 2013... jej bolo doručené rozhodnutie CPP zo dňa 27. 6. 2013..., ktorým CPP konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci zastavilo, sp. zn. 5669/2013...

Sťažovateľ 1/ podaním zo dňa 23. 7. 2013 napadol rozhodnutie CPP zo dňa 28. 6. 2013, sp. zn. 5666/2013 odvolaním... Zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v tomto odvolacom konaní. Žalobu o preskúmanie rozhodnutia zo dňa 28. 6. 2013, sp. zn. 5666/13-PP Sťažovateľ 1/ nepodal, nakoľko, vzhľadom na uplynutie dovolacej lehoty, sa nejednalo o účinný opravný prostriedok, využitím ktorého by bolo možné dospieť k náprave. Sťažovateľka 2/ podaním zo dňa 23. 7. 2013 napadla rozhodnutie CPP zo dňa 27. 6. 2013, sp. zn. 5669/13 odvolaním... Zároveň požiadala o ustanovenie právneho zástupcu v tomto odvolacom konaní. O odvolaní Sťažovateľa 1/ zo dňa 23. 7. 2013 nie je rozhodnuté. O odvolaní   Sťažovateľky   2/   zo   dňa   23.   7.   2013   nie je rozhodnuté.   Rozhodnutím zo dňa 22. 8. 2013, sp. zn. 6550/2013, CPP zastavilo konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci v odvolacom konaní voči rozhodnutiu sp. zn. 5669/2013 zo dňa 27. 6. 2013...

Z dôvodu právnej istoty Sťažovateľ 1/ podaním zo dňa 12. 7. 2013… a Sťažovateľka 2/ podaním zo dňa 12. 7. 2013… formálne uplatnili voči odvolacím rozhodnutiam laicky spísané dovolania…“.

Sťažovatelia sú toho právneho názoru, že postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu,   ako   aj   postupom   a   rozhodnutiami   centra   právnej   pomoci   došlo   k   porušeniu   ich označených základných práv.

3. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak,   že   vysloví   porušenie   v bode   1   uvedených   práv   uzneseniami   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obo 45/2012 a sp. zn. 3 Obo 46/2012 z 23. apríla 2013 a rozhodnutiami centra právnej   pomoci   sp.   zn.   5666/2013,   sp.   zn.   5666/2013-PP   z 28.   júna   2013 a sp. zn. 5669/2013 z 27. júna 2013, zruší napadnuté rozhodnutia a prizná sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov verejnej moci   v rámci im   zverených kompetencií.   Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

6.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

7.   Podstatou   námietok   sťažovateľov   je   právne   posúdenie   postupu   a   následného rozhodnutia najvyššieho súdu najmä z hľadiska rešpektovania ich práva na súdnu ochranu, na spravodlivé súdne konanie a z nich vyplývajúce ďalšie nimi označené práva, v dôsledku porušenia   ktorých   sa   domáhali   ako   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj   podaním dovolania   najvyššiemu   súdu   z   12.   júla   2013   (pozri   prílohy   č.   20   a č.   21   predložené sťažovateľmi spolu so sťažnosťou, pozn.). Navyše námietka, že súd rozhodol o odvolaní („... bez toho, aby nám umožnil uplatniť naše základné právo na právnu pomoc v konaní o ktorú   sme   v   súlade   s   usmernením   súdu   požiadali...“),   ktorú   sťažovatelia   uplatnili v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   je   zároveň   aj   dovolacím   dôvodom   podľa   §   237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

8. Ak sa sťažovatelia za tejto situácie domáhali svojho práva jednak na dovolacom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namietajú, bude rozhodovať dovolací súd.   K uvedenému   ústavný   súd   dodáva,   že   rovnako   proti   rozhodnutiam   centra   právnej pomoci   je   prípustný   opravný   prostriedok,   čo   explicitne   vyplýva   z poučenia   týchto rozhodnutí.

9. Ústavný súd zaujal preto názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania dovolania   a   súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť   považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47   a   48).   Obdobne v prípade podania riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu centra právnej pomoci je ústavná sťažnosť prípustná až po využití všetkých opravných prostriedkov.

10. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014