znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 125/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. I. L., N., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 To/60/2010 z 21. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 23. februára 2011 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To/60/2010 z 21. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   podanej   ústavnej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 1 T 59/08 z 9. septembra 2010   uznaný   vinným zo   spáchania   pokračujúceho   trestného   činu   podvodu   podľa   § 250 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu súd uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov a k výkonu ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu   odňatia   slobody   v I.   nápravnovýchovnej   skupine.   Predmetný   rozsudok   okresného súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním,   ktoré   krajský   súd   svojím   uznesením   sp.   zn. 5 To/60/2010   z 21.   decembra   2010   zamietol.   Sťažovateľ   z dôvodu   svojho   podozrenia z porušenia   ústavou   a dohovorom   garantovaných   základných   práv   a slobôd   napadol rozhodnutie krajského súdu ústavnou sťažnosťou.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti napádal predovšetkým nesprávnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel okresný súd a ktoré potvrdil aj v odvolacom konaní krajský súd,   keď namietal: „V riadnom opravnom prostriedku som poukázal na mnohé rozpory, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, ktorých závery nemohli   nepochybne korešpondovať   s výrokom o mojej   vine.   Rovnako som   poukázal   na skutočnosť,   že   nielen   s predmetnými   rozpormi,   ale   s niektorými   dôkazmi   svedčiacimi výlučne v môj prospech sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal. Taktiež sa nevysporiadal s mojou obranou a nebolo zrejmé akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov s takými rozpornými výsledkami. Odvolací súd sa však so závermi   súdu   prvého   stupňa   plne   stotožnil,   mojimi   námietkami   ohľadne   nedostatku a rozpornosti vykonaných dôkazov sa bližšie nezaoberal.“

4.   Proti   postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   sťažovateľ   ďalej   namietal nedostatočný   spôsob,   akým   sa   mal/mohol   vysporiadať   s ním   vznesenými   námietkami v odvolacom konaní. V dôsledku tohto postupu došlo k porušeniu jeho základných práv v trestnom   konaní: „Za   porušenie   môjho   ústavne   garantovaného   práva   na   spravodlivý proces považujem najmä to, že odvolací súd sa mojimi námietkami v napadnutom uznesení nezaoberal,   uzavrel   vec   s konštatovaním,   že   obrana   je   právne   irelevantná.   Som   toho názoru, že najmä ak ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, má byť dostatočne odôvodnené v záujme jeho presvedčivosti, záväznosti a výchovného charakteru. V opačnom prípade je rozhodnutie nepreskúmateľné, čím zároveň nie je garantované právo účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu...“ Sťažovateľ taktiež vytkol postupu krajského súdu, že pri svojej prieskumnej povinnosti prehliadol aj procesné pochybenia okresného súdu, na ktoré ho výslovne upozornil vo svojom odvolaní: „... som... poukázal i na procesné pochybenia súdu prvého stupňa, konkrétne že: na hlavnom pojednávaní... boli... prečítané výpovede svedkov...   hoci   na   to   neboli   splnené   zákonné   podmienky,   konkrétne   návrh   procesnej strany... súd prvého stupňa rozhodol nekonať o námietke zaujatosti... hoci... je potrebné rozhodnutie senátu..., súd pri ukladaní trestu nebral do úvahy poľahčujúcu okolnosť, že som doposiaľ viedol riadny život...“

5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo L. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Uznesením Krajského súdu Nitra 5 To/60/2010 zo dňa 21. 12. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Nitra 5 To/60/2010... za zrušuje...

3. L. B. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia 261,82 €...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti,   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

5. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. sp. zn. 5 To/60/2010 z 21. decembra 2010. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodal proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, a to napriek tomu, že   ním   namietané nedostatočné   skutkové   zistenia   a nesprávne právne   závery   okresného súdu   potvrdené   krajským   súdom   v odvolacom   konaní   v jeho   trestnej   veci   sú   zákonom predpokladaným dôvodom dovolacieho konania. Sťažovateľom namietané okolnosti (body 3 a 4) je možné podľa názoru ústavného súdu subsumovať pod dovolacie dôvody podľa § 371   zákona   č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   zmien   (ďalej   len „Trestný   poriadok“),   a teda   na   podanie   tohto   účinného   opravného   prostriedku   mal/má sťažovateľ zákonný potenciál.

6. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich   práv.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv a slobôd,   naopak   čl. 127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými, dovolenými   a Trestným   poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi   (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

7. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo/je možné s ohľadom na sťažovateľom uvádzané okolnosti podať dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto aj táto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde uznesením odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

8. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011