znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 125/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vedené pod   sp. zn.   Rvp 1638/09,   Rvp 1653/09,   Rvp 1687/09,   Rvp 1718/09, Rvp 1727/09 a sp. zn. Rvp 1833/09 vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti L. vedené pod sp. zn. Rvp 1638/09, Rvp 1653/09, Rvp 1687/09, Rvp 1718/09, Rvp 1727/09 a sp. zn. Rvp 1833/09   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1638/09.

2. Sťažnosti L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) boli 17. až 30. septembra 2009 a 15. októbra 2009 doručené sťažnosti L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   prvej   vety   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 12/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 14/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 23/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 20/2009 z   2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 30/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 16/2009 zo 17. septembra 2009 (ďalej len „rozsudky najvyššieho súdu“) a konaním, ktoré im predchádzalo.

2. Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych konaniach, o ktorých na prvom stupni rozhodovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany   prírody   a   starostlivosti   o   krajinu   (ďalej   len   „ministerstvo“),   domáhal   podľa ustanovenia § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) postavenia účastníka konania, pretože v   predmetných   konaniach   boli   priamo   dotknuté   jeho práva   a   právom   chránené   záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti   v   záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov   Slovenskej   republiky   pod   č.   43/2006   Z.   z.   (ďalej   len   „Aarhuský   dohovor“). Predmetom správnych konaní začatých na podnet rôznych poľovníckych združení alebo iných subjektov   bolo udeľovanie výnimiek z ustanovenia § 35 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody   a krajiny v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ochrane prírody a krajiny“), ktoré sa týkali povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov   -   medveďa   hnedého   alebo   použitia   chemických   prípravkov   v   chránených územiach.

3.   Ministerstvo   návrhom   sťažovateľa   v   jednotlivých   veciach   nevyhovelo,   pretože dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa   §   14   správneho   poriadku.   O   opravných   prostriedkoch   sťažovateľa   rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“), ktorý potvrdil napadnuté   rozhodnutia   ministerstva   a   rozklady   sťažovateľa   zamietol.   Vo   svojich rozhodnutiach   zhodne   konštatoval,   že postup ministerstva bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.  

4. Sťažovateľ následne podanými žalobami na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žiadal, aby krajský súd v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) zrušil jednotlivé rozhodnutia ministerstva a aj rozhodnutia ministra a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu. Krajský súd žaloby zamietol.

V   odôvodneniach   svojich   rozsudkov   krajský   súd   vždy   zhodne   konštatuje,   že   na základe   čl.   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru,   na   ktorý   sa   sťažovateľ   odvoláva,   nevzniká sťažovateľovi automaticky a priamo právo zúčastňovať sa správneho alebo súdneho konania ako jeho účastník, vzniká len povinnosť štátu prijať vo svojom vnútroštátnom práve také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavania rozhodnutí. Pravidlo o aplikačnej prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi preto v danom prípade nebolo možné uplatniť.

V   nadväznosti   na   uvedené   krajský   súd   vyvodzoval   vo   svojich   rozsudkoch jednoznačný   záver,   že   pokiaľ   správne   orgány   postupovali   podľa   vnútroštátnej   právnej úpravy, konkrétne podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý zaručuje sťažovateľovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a správneho poriadku a nepriznali sťažovateľovi postavenie účastníka konania, postupovali v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

5.   Proti   jednotlivým   rozsudkom   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie. Najvyšší   súd   už   citovanými   rozsudkami   potvrdil   rozsudky   krajského   súdu   ako   vecne správne. Vo svojich rozsudkoch uviedol: „... nakoľko všetky odvolania podané na Najvyšší súd Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 až 5 Sžp 94/2009 sa týkali rovnakých účastníkov, obdobného skutkového stavu (primárny skutkový stav vychádzal z povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, rastlín alebo chránenej časti krajiny) a totožného právneho problému vo vzťahu k neuznaniu postavenia žalobcu ako účastníka správneho konania, potom Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti   obsiahnutú   v   §   6   O.   s.   p.   (navrhnutý   procesný   spôsob   oboznámenia účastníkov s výsledkami súdneho konania nebol zvolený na úkor rýchlej a účinnej ochrany ich práv) a na tú skutočnosť, že dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania, podrobne objasnil   v   rozsudku   sp.   zn.   5   Sžp   6/2009,   zvolil   takú   procesnú   ekonómiu,   že   v podrobnostiach odôvodnenia tohto rozsudku odkazuje účastníkov na svoje hore uvedené rozhodnutie, ktoré účastníci majú k dispozícii.“  

V odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Sžp 6/2009 najvyšší súd konštatoval: «... žalobca sa vo svojom odvolaní dovolával predovšetkým a iba toho, že v jeho prípade bolo porušené právo garantované mu prostredníctvom čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto základný problém, ktorý bol pred Najvyšší súd takýmto odvolaním predložený, spočíva v hľadaní odpovede na otázku, či obsah cit. čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vplýva na postavenie žalobcu v správnom konaní. Pritom pre Najvyšší súd ako pre každý štátny orgán platí... požiadavka   konania   „secundum   et   intra   legem“   (čl.   2   ods.   2)   a   princíp ústavnokonformného výkladu právnych noriem (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Žalobca počas celého správneho a nasledujúceho súdneho konania vyjadroval svoj nesúhlas s postavením zúčastnenej osoby, ktoré je mu v konaní podľa zák. č. 543/2002 Z. z. v zmysle § 82 ods. 3 cit. posledná veta cit. zákona nielenže ponúkané, ale aj nepriamo bolo napadnutým rozhodnutím priznané.

Žalobca predovšetkým v celom súdnom, ako aj jemu predchádzajúcom správnom konaní poukazuje na tú skutočnosť, že rozsah procesných práv, ktoré slovenský právny poriadok garantuje zúčastnenej osobe podľa § 15a Správneho poriadku, mu nezabezpečuje, v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, priamy prístup k súdnej ochrane.  

Aby   takýto   rozpor   mohol   žalobca   namietať,   musí   mu   medzinárodná   zmluva   o základných právach a ľudských slobodách zabezpečovať väčší rozsah takého práva, ako mu zaručuje v súčasnosti platná vnútroštátna úprava.

Avšak z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí   –   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore   s   jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd potom v uvedenom ustanovení medzinárodnej zmluvy nevidí podporu pre tvrdenie žalobcu, že existuje rozpor medzi slovenským právnym poriadkom a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, lebo v prípade úkonov, resp. opomenutí orgánov verejných osôb má každý v zmysle § 250t ods. 1 O.s.p. právo sa návrhom domáhať odstránenia nečinnosti (tzn. opomenutia) správneho orgánu, a rovnako aj v zmysle § 250v ods. 1 O.s.p. sa toto vzťahuje na odstránenie nezákonného zásahu (tzn. aktu, ktorý je v rozpore s vnútroštátnym právom nielen v oblasti životného prostredia)...

Najvyšší súd s prihliadnutím na celé znenie Aarhuského dohovoru dospel k záveru, že pod slovné spojenie „úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“, nie je možné subsumovať aj rozhodnutie správneho orgánu (ako individuálny správny akt), lebo toto slovné spojenie nie je v texte čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne uvedené, ale naopak je uvedené výslovne v iných ustanoveniach cit. Aarhuského dohovoru (napríklad v čl.   6,   čl.   9   ods.   1,   2   a   4),   na   ktoré   sa   však   žalobca   vo   svojich   odvolacích   dôvodoch neodvolával.

Na základe hore uvedeného rozboru potom Najvyšší súd musel dospieť k záveru, že žalobcom tvrdený rozpor medzi vnútroštátnym poriadkom a medzinárodnou zmluvou v jeho konkrétnom prípade neexistuje. Preto sa Najvyšší súd nemohol zaoberať jeho argumentmi o prednosti čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru pred zákonom v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.»

6. Obdobnými úvahami sa spravoval najvyšší súd aj v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Sžp 16/2009, kde zároveň poukázal na to, že „... ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať v spojení s čl. 6 ods. 1 písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky...   Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti sú ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok vo vnútroštátnom   práve.   Rozsah   účasti   z   hľadiska   vnútroštátneho   práva   je   žalobcovi zabezpečený procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší   súd   za   primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky... “.  

7.   Podstatu   predložených   sťažností   tvorí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd postupoval v predmetných veciach odlišne ako v inej druhovo identickej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Spž 41/2009, kde najvyšší súd uznesením z 22. júna 2009 prerušil konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.

Sťažovateľ ďalej v odôvodneniach svojich sťažností zhodne uviedol: „Najvyšší súd SR   postupoval...   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia   o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev... vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť   vec   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   vzhľadom   na   to,   že   proti rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   SR   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok   podľa   OSP   a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou v konaní správneho súdnictva. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní... nebol dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho   súdu   SR   v   dvoch   druhovo   identických   konaniach,   v   ktorých   je   sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého   touto   sťažnosťou   a   vydanie   tohto   rozhodnutia   je   v   rozpor...   s   právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp (5 Spž 41/2009, pozn.) Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

8.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   označenými   rozsudkami najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, s tým, aby boli napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

12. Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

13. Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

14. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

15. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 1638/09, Rvp 1653/09, Rvp 1687/09, Rvp 1718/09, Rvp 1727/09 a   sp. zn. Rvp 1833/09 vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia,   týkajú   sa   tých   istých   účastníkov,   sťažovateľ   je   vo   všetkých   veciach   zastúpený rovnakým   právnym   zástupcom   a   v   každej   jednej   sťažnosti   sa   na   obdobnom skutkovom   základe   s   totožnou   právnou   argumentáciou   namieta   porušenie   rovnakých základných práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke, s výnimkou označenia napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, celkom identické.

16. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy,   keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03   alebo IV. ÚS 136/05).

19.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   vo   viacerých   skutkovo   i   právne podobných   veciach   už   zaujal   právny   názor   iný   senát   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosti sťažovateľa odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť (napr. III. ÚS 341/09, III. ÚS 357/09, III. ÚS 362/09, III. ÚS 364/09, III. ÚS 389/09). Keďže prvý senát ústavného súdu nedospel k   odchylnému   právnemu   názoru,   vychádzal   z   citovaných   rozhodnutí   tretieho   senátu ústavného súdu (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).

20. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

21. Podľa čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,

b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu   a/alebo   opomenutia   podliehajúcemu   článku   6,   a   v   prípadoch   ustanovených vnútroštátnym   právom   a   bez   toho,   aby   boli   dotknuté   ustanovenia   odseku   3,   iným relevantným ustanoveniam tohto Dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie   práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto Dohovoru.

22.   Podľa   §   14   ods.   1   správneho   poriadku   je   účastníkom   konania   ten,   o   koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   môžu   byť   rozhodnutím   priamo   dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

23. Podľa § 15a ods. 1 správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom   pojednávaní   a   na   miestnej   obhliadke,   navrhovať   dôkazy   a   doplnenie   podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

24. Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods.   1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

25. Ústavný súd najprv preskúmal napadnuté rozsudky najvyššieho súdu v spojení s   rozsudkami   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   všetky   dotknuté   rozsudky krajského súdu sú vnútorne logické, z odôvodnení jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre   ktoré   krajský   súd   rozhodol   tak,   ako   rozhodol.   Najvyšší   súd   zvolil   takú   procesnú ekonómiu, že odkázal na svoje staršie rozhodnutie sp. zn. 5 Sžp 6/2009, ktoré má sťažovateľ k dispozícii a v ktorom podrobne objasnil dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by rozsudky krajského súdu a napadnuté rozsudky najvyššieho súdu robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práv sťažovateľa,   ústavný súd konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho súdu   nie   sú prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a nie sú ani arbitrárne.

26. Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj otázkou, či napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu   nevykazujú   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   z   dôvodu   jeho   rozporu   s   konštantnou rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.   PL.   ÚS   36/95),   ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, II. ÚS 80/99, PL. ÚS 16/95).

27.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   diametrálne   odlišná   rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,   pokiaľ   ju   nemožno   objektívne   a   rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

  28. Ústavný   súd aj z pohľadu   sťažovateľom   napádaného rozporu   predmetných rozsudkov s konštantnou judikatúrou stanovuje, že v danom prípade vyslovenie právneho záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje na skutočnosti uvedené v rozhodnutiach najvyššieho súdu, podľa ktorých vo viacerých podaniach obdobného skutkového   stavu   a   totožnej   právnej   otázky   rozhodol   najvyšší   súd   identicky.   Navyše, identické rozhodnutia boli prijaté v predmetných veciach viacerými senátmi najvyššieho súdu.   Z   predložených   spisov   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   nenapáda   ojedinelé   odlišné rozhodnutia najvyššieho súdu, ale všetky tie rozsudky vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovými očakávaniami.

29. Odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, sťažovateľ teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania. Z   podaných   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   nepriamo   požaduje   revíziu napadnutých rozsudkov v merite veci, ktorými boli jeho odvolania zamietnuté.  

30. K namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov ústavný súd dopĺňa, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu.   Uvedené   platí   za   predpokladu,   že   nejednotné   názory   všeobecných   súdov   možno považovať za legitímne a ústavne konformné (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).

31. Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

32.   Z   uvedeného   ústavného   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií   všeobecných súdov   a ústavného súdu   v   Slovenskej   republike vyplýva, že   rozhodovanie v   správnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o   medze   zasahovania ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s   ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

33. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

34. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to návrhu na zrušenie rozsudkov najvyššieho súdu a náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010