znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 125/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   B.,   t. č.   vo   výkone   trestu,   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. Z., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Komárno   sp.   zn.   3   T   64/07 zo 14. februára 2008, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 To 16/08 zo 14. mája 2008   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Tdo 41/08 z 11. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009 doručená   sťažnosť   O.   B.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. M. Z., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T   64/07   zo   14.   februára   2008   (ďalej aj „rozsudok zo 14. februára 2008“), uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   3   To   16/08   zo   14.   mája   2008   (ďalej   aj   „uznesenie   zo   14.   mája   2008“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Tdo 41/08 z 11. decembra 2008 (ďalej aj „uznesenie z 11. decembra 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu zo 14. februára 2008 bol sťažovateľ okresným súdom uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. b) Trestného zákona.

Podľa   sťažovateľa   v prípravnom   konaní tejto   veci,   ako ani v konaní pred   súdom „svedkovia, ktorí boli predvolaní v tejto veci vo svojej výpovediach nepotvrdili skutočnosti, (vedomosti o mojom hrubom správaní sa k poškodenej), ktoré poškodená (bývala manželka) Z. B. uviedla vo svojom podaní. Svedkovia A. B., T. S. a G. E. boli takmer pravidelne v našej spoločnosti.

Už   samotné   konanie   poškodenej   vyvoláva   pochybnosti   o   objektívnosti   podania trestného oznámenia, keď poškodená po podaní trestného oznámenia sa hneď na druhý deň odsťahovala zo spoločnej domácnosti k svojmu priateľovi, dnes už manželovi L. L. O tom, že som   poškodenú   týral   svedčila   len   poškodená,   jej   terajší   manžel   (L.   L.)   a   sestra poškodenej.   Svedectvo   jej   sestry   bolo   založené   len   na výpovediach   poškodenej.   Nebola nikdy svedkom môjho hrubého správania sa voči poškodenej.

Konanie   poškodenej   po   mojom   vzatí   do   väzby   aj   na   súde   svedkovia   potvrdili, že poškodená mala zámer sa ma zbaviť a zvolila si tento spôsob, t. j. podanie trestného oznámenia.   Tvrdenie   poškodenej   na   súde,   že   nemala   odvahu   podať   návrh   na   rozvod je zavádzajúce.   Súdny   znalec   vo   svojom   posudku   uviedol,   že   poškodená   netrpela syndrómom týranej ženy. Podľa lekárskeho nálezu, ktorý poškodená predložila súdu, že v deň podania trestného oznámenia vyhľadala lekárske ošetrenie, bolo uvedené, že mala na predkolení modrinu, ktorá bola cca dva týždne stará. Nikdy nevyhľadala, ani nemusela vyhľadať lekárske ošetrenie, lebo som jej fyzicky nikdy neublížil. Výpovede svedkov, ktorí svedčili   v môj   prospech   neboli   vzaté   do   úvahy.   Rozsudok   sa   opieral   predovšetkým   o výpovede poškodenej a jej vtedy druha L. L., t. č. už manžela s ktorým som nebol v dobrom vzťahu a ktorý sa mi vyhrážal, že ma raz do basy dostane.“.

Rozsudkom okresného súdu zo 14. februára 2008 bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní jedenásť rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a zároveň mu bol uložený ochranný dohľad, trvanie ktorého stanovil okresný súd na dobu jedného roka. Uznesením krajského súdu zo 14. mája 2008 bolo odvolanie sťažovateľa proti uvedenému rozsudku zamietnuté ako nedôvodné, pretože okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým a právnym   záverom   týkajúcim   sa   viny   sťažovateľa   a za   to   mu   uložil   podľa   zákona zodpovedajúci a primeraný trest.

Sťažovateľ   podal   následne   proti   uzneseniu   krajského   súdu   zo   14.   mája   2008 dovolanie,   ktoré   bolo   uznesením   najvyššieho   súdu   z 11.   decembra   2008   odmietnuté pre nesplnenie   dôvodov   dovolania   podľa   §   371   Trestného   poriadku   [§   382   písm.   c) Trestného poriadku].

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby svojím rozhodnutím vyslovil, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo porušené uznesením najvyššieho súdu z 11. decembra 2008, uznesením krajského súdu zo 14. mája 2008, ako aj rozsudkom okresného súdu zo 14. februára 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu zo 14. februára 2008, uznesením krajského súdu zo 14. mája 2008 a uznesením najvyššieho súdu z 11. decembra 2008. K porušeniu označeného   základného   práva   malo   dôjsť   v dôsledku   nesprávnych   skutkových   zistení, na ktorých súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci založili svoje rozhodnutia.

II.A   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom zo 14. februára 2008

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania   a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   §   307   ods.   2   Trestného   poriadku   osoba   oprávnená   podať   odvolanie   proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu   zo   14.   februára   2008   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie   krajskému   súdu, v právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností   daného   prípadu,   ako   aj   posúdenie   prípadných   procesných   pochybení orgánov činných v trestnom konaní.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ túto možnosť využil a o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo 14. februára 2008 rozhodol krajský súd svojím uznesením zo 14. mája 2008.

Vzhľadom   na   uvedené ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   pri jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením   krajského   súdu   zo   14.   mája   2008   a   uznesením   najvyššieho   súdu z 11. decembra 2008

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   už v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   podľa   Trestného   poriadku nemusí   byť   právoplatnosť   rozhodnutia   tak   tesne   spätá   s jeho   doručením,   ako   je   tomu napr. podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   preto   lehota   dvoch   mesiacov   na   podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   ktorá   sa pri rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca pre   uplatnenie   účinnej   ústavnej   ochrany   sťažovateľom   a zároveň   rešpektuje   aj   princíp právnej istoty. Aby uvedené požiadavky spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené. Ak sa tak nestalo, táto lehota nemôže začať plynúť (m. m. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   uznesenie   krajského   súdu   zo   14.   mája 2008   bolo sťažovateľovi doručené 23. júna 2008 a uznesenie najvyššieho súdu z 11. decembra 2008 mu bolo doručené 23. decembra 2008.

Sťažnosť   sťažovateľa   z 19.   marca   2009   bola   prevzatá   na   poštovú   prepravu v marci 2009 a ústavnému súdu bola doručená 30. marca 2009.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného práva na ústavnom súde   podľa   čl.   127   ústavy,   už   uplynula   lehota   stanovená   pre   tento   typ   konania   pred ústavným súdom. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009