znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 125/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. I. D., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   Slovenskou   republikou,   Národnou radou Slovenskej republiky a vládou Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. I. D. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   arch.   I.   D.,   B.(ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“) zákonom   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bytoch“) Slovenskou republikou, Národnou radou Slovenskej republiky a vládou Slovenskej republiky.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«V   súlade   s   ust.   §   130   ods.   1   Ústavy   SR   v   spojení   s   ust.   §   49   a   nasl.   zákona č. 38/1993   Z.   z.   podáva   sťažovateľka   Ing.   Arch.   I.   D.,   zast.   advokátkou   JUDr.   A.   K., sťažnosť   na   porušovanie   jej   základných   práv   slobôd   zaručených   ústavou   a   listinou základných práv a slobôd, konkrétne v čl. 12 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého „Ľudia sú slobodní rovní v dôstojnosti a právach“, čl. 20 ods. 1 veta druhá Ústavy SR resp. čl. 11 ods. 1 veta druhá Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého „vlastníctvo nemožno zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom“ z týchto dôvodov:

Sťažovateľka obýva 3-izbový byt na 1. poschodí bytového domu... v B. V byte býva už od roku 1965. Právo nájmu k uvedenému bytu nadobudli rodičia sťažovateľky na základe dohody o výmene bytov v roku 1964. Po smrti rodičov na sťažovateľku prešlo právo nájmu k   uvedenému   bytu   a   dňa   09.   04.   2001   uzavrela   riadnu   nájomnú   zmluvu   s   vtedajšími vlastníkmi, a to Mestskou časťou Bratislava - Staré mesto a spol. S., a. s. v likvidácii. Už   v   roku   1994   požiadala   matka   sťažovateľky   o   prevod   bytu   do   vlastníctva   na základe zákona č. 182/1993 Z. z. Na svoju žiadosť nedostala žiadnu odpoveď. V roku 2003 opakovane   požiadala   o   prevod   bytu   do   svojho   vlastníctva   sťažovateľka   ako   riadna nájomníčka bytu. Na svoju žiadosť dostala od Miestneho úradu m. č. Bratislava - Staré mesto oznámenie zo dňa 20. 01. 2004, v ktorom sa uvádzalo, že m. č. Bratislava - Staré mesto   má   k   bytovému   domu   spoluvlastnícky   podiel   vo   veľkosti   86/120,   pričom   druhý spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 34/120 by mal byť „zverený“ do vlastníctva novému vlastníkovi   údajne   v   zmysle   exekúcie.   Kto   mal   byť   novým   vlastníkom,   prečo   väčšinový spoluvlastník nevyužil svoje predkupné právo k spoluvlastníckemu podielu na predmetnej nehnuteľnosti, hoci jeho spoluvlastnícky podiel bol temer dvojtretinový a prečo súhlasil s predajom   menšinového   spoluvlastníckeho   podielu   tretej   osobe,   nie   je   zrejmé. V predmetnom oznámení m. č. Bratislava - Staré mesto sa konštatuje, že nie je možné žiadosti o prevod bytu do vlastníctva vyhovieť práva preto, že bytový dom, v ktorom sa byt obývaný sťažovateľkou nachádza nie je vo výlučnom vlastníctve m. č. Bratislava - Staré mesto   a   pri   vysporiadam   spoluvlastníctva   má   spoluvlastník   predkupné   právo   na spoluvlastnícky podiel m. č. Bratislava - Staré mesto.

Podotýkam, že údaje o osobe vlastníka uvádzam tak, ako boli uvedené v citovanej korešpondencii a listinách. Je zrejmé, že pod pojmom spoluvlastníka m. č. Bratislava - Staré mesto je potrebné chápať najprv Čsl. Štát, neskôr hl. Mesto SR Bratislavu, v žiadnom prípade ním nemohla byť mestská časť, ktorá k nehnuteľnostiam vykonávala len správu, samozrejme, že nie správu v zmysle zákona o vlastníctve bytov.

Podľa zistení sťažovateľky reštituentky predali svoje spoluvlastnícke podiely spol. S., a. s., ktorá bola spoluvlastníkom približne do roku 2002, kedy likvidátor spol. S., a. s. v likvidácii ponúkol hl. mestu SR na odkúpenie spoluvlastnícky podiel spol. S., a. s. za 7 mil. SK. Mestské zastupiteľstvo dňa 19. 09. 2002 rozhodlo, že predkupné právo nevyužije. V súčasnosti je bytový dom, v ktorom sťažovateľka býva v spoluvlastníctve Hl. mesta SR Bratislavy a spol.   F.   A.,   spol.   s r.   o.,   pričom spoluvlastnícky podiel mesta má veľkosť 86/120-tin. Na otázku, ako bude obec postupovať ďalej pri vysporiadavaní spoluvlastníctva k bytovému domu taktiež sťažovateľka nepozná odpoveď. Podľa posledných informácií však mala obec začať rokovania o predaji svojho spoluvlastníckeho podielu so spoluvlastníkom menšinového   podielu   spol.   F.   A.,   spol.   s   r.   o.   Ak   k   tomuto   spôsobu   vysporiadania spoluvlastníctva   k   predmetnému   domu   dôjde,   sťažovateľka   stratí   úplne   možnosť nadobudnúť byt, ktorého je nájomcom, do svojho spoluvlastníctva.

Z   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   namiesto   toho,   aby   obec   Bratislava   ako väčšinový vlastník využilo svoje predkupné právo v čase, kedy sa menšinové spoluvlastnícky rozhodli   svoje podiely predať   v období,   kedy cena ich spoluvlastníckych podielov bola nepochybne pre väčšinového vlastníka prijateľná, k vysporiadaniu spoluvlastníctva týmto spôsobom nedošlo. Obec Bratislava síce postupovala v súlade splatnou legislatívou, ale súčasne konala v rozpore s dobrými mravmi, kedy namiesto toho, aby konala v záujme svojich občanov, postupovala nehospodárne a svojím konaním vyvolala stav, kedy nielenže právo nájomcov v predmetnom dome na prevod vlastníctva bytu na základe a za podmienok daných v zákone č. 182/1993 Z. z. je fakticky zmarené ale navyše je ohrozené aj ich samotné právo na bývanie.

Na   druhej   strane   je   na   mieste   uviesť,   že   uvedené   konanie   obce   umožnili porušovatelia uvedení v záhlaví tohto podania,   a to prijatím zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uverejneného v Zbierke zákonov SR pod č. 182/1993 Z. z., ktorý, hoci   bol   viac   krát   novelizovaný,   napriek   tomu   však   nezabezpečil   rovnaké   práva   a povinnosti všetkých, ktorých sa zákon týka a nezamedzil príp. neriešil zjavnú diskrimináciu skupiny nájomcov, ktorým bola zákonom odňatá možnosť nadobudnúť byt, ktorý užívajú titulom nájmu do vlastníctva za rovnakých podmienok ako majú ostatní nájomcovia... Ponechaním   úplnej   voľnosti   pri   rozhodovaní   obce   o   spôsobe   vysporiadanie spoluvlastníckych   vzťahov   s   reštituentmi   a   nezabezpečením   zákonom   upravených   práv všetkých nájomcov v prípade prevodu vlastníctva z majetku obce do majetku reštituentov a následných   prevodov   do   vlastníctva   tretích   osôb   umožnili,   aby   reštitučné   podiely skupovali   špekulanti   a   tým   reálne   pozbavovali   nájomcov   v   takýchto   domoch   možnosti nadobudnúť nájomné byty do vlastníctva za podmienok.stanovených v zákone č. 182/1993 Z.   z.   Navyše   nebola   žiadnym   spôsobom   určená   povinnosť   obce   zabezpečiť   bývanie nájomcov   v   domoch,   v   ktorých   byty   stratili   charakter   nájomných   bytov   s   prednostným právom nájomcov na odkúpenie bytu za podmienok v tomto zákone upravených a nebola taktiež   upravená   povinnosť   obce   použiť   takto   získané   finančné   prostriedky   na   riešenie otázky bývania týchto svojich občanov.

Fyzické a právnické osoby, ktoré od pôvodných vlastníkov - obce - nadobudli bytové domy do svojho výlučného vlastníctva, už nie sú viazané žiadnou povinnosťou previesť byt do vlastníctva nájomcovi, keďže vzťahy medzi novými majiteľmi domov a nájomcami sa riadia   Občianskym   zákonníkom.   Obec   tým,   že   svoje   podiely   predala   fyzickým   osobám, zmenila   status   nájomcov   v   obecných   domoch   na   nájomníkov   v   súkromných   obytných domoch. Žiaden zákon predaj obecného majetku tretím osobám nezakazoval. Zákon ani neprikazoval žiadne povinnosti obce voči nájomníkom. Obec aj noví vlastníci bytových domov   využili   evidentnú   medzeru   v   zákone   a   dohodli   sa   za   chrbtom   nájomníkov.   Je potrebné zdôrazniť, že drvivá väčšina nájomníkov sú starší ľudia, ktorí nemajú šancu získať potrebné peňažné prostriedky na kúpu bytu napr. vo forme úveru.

Tolerovaním tohto stavu štát jednoznačne diskriminuje tých nájomcov, ktorí obývajú byty v bytových domoch vo vlastníctve príp. spoluvlastníctve osôb, ktoré nie sú viazané pri určovaní ceny bytu prevádzaného do vlastníctva nájomcu obmedzením uvedeným v § 18 zákona. Diskriminácia spočíva vtom, že títo nájomcovia nemajú rovnaké postavenie pred zákonom ako nájomcovia napr. komunálnych alebo družstevných bytov, nemajú možnosť nadobudnúť byt, ktorého sú nájomcami do svojho vlastníctva, za rovnakých podmienok ako ostatní   nájomcovia   a   vo   väčšine   prípadov   je   ich   možnosť   nadobudnúť   byt   do   svojho vlastníctva de facto vylúčená tým, že by museli zaplatiť podstatne ceny, ktoré sa rovnajú cenám trhovým. V mnohých ďalších prípadoch, ako je konkrétne aj prípad sťažovateľky, sú takíto nájomcovia diskriminovaní tým, že stratili bez vlastného zavinenia zákonný nárok na prevod bytu do svojho vlastníctva úplne. Zákonodarca tieto prípady neriešil a neošetril, neprijal   opatrenia,   aby   vzniknutú   diskrimináciu   odstránil   a   zabezpečil   všetkým   ľuďom rovnaké   práva.   Naopak,   pripravovanými   právnymi   úpravami   deregulácie   nájomného a zákona o vlastníctve bytov vyvoláva dôvodné obavy, že títo nájomníci napriek tomu, že sú riadnymi   a   bezúhonnými   občanmi   tohto   štátu   nebudú   mať   zabezpečené   jedno z najzákladnejších   práv   zabezpečovaných   a   chránených   vo   všetkých   civilizovaných a vyspelých štátoch Európy, a to právo na bývanie.

Do roku 1989 bytový fond v prevažnej miere patril do vlastníctva štátu a ten mal, ak rozhodol o tom, že všetci nájomcovia budú mať právo nadobudnúť byt do svojho vlastníctva vytvoriť rovnaké podmienky pre všetkých. Nemal právo opomenúť skutočnosť, že väčšina bytov bola postavená a udržiavaná z daní a poplatkov, ktoré platili aj nájomcovia, ktorí sú „vďaka“   nespravodlivej   a   neprofesionálnej   zákonnej   úprave   vylúčení   z   možnosti nadobudnúť vlastníctvo k bytu, ktorí dlhodobo, riadne a v súlade s právom užívajú. Mnohé byty, pôvodne zaradené do 3. alebo 4. kategórie si ich nájomcovia upravili na vlastné náklady tak, aby svojím stavom a vybavení zodpovedali aspoň obvyklému štandardu, ktorý poskytovali iné byty. Ak toto neurobil a nezodpovedným konaním poprel rovnosť všetkých pred   zákonom   aj   pri   nadobúdaní   vlastníctva,   musí   tým,   ktorých   takýmto   konaním diskriminuje,   minimálne   zabezpečiť   primerané   bývanie   alebo   im   dať   možnosť   takéto bývanie si   zabezpečiť.   Sťažovateľka   má za to,   že NR   SR   napriek tomu,   že o existencii diskriminácie niektorých nájomcov pri nadobúdaní nájomných bytov do vlastníctva vedela, bola nečinná, nevykonala žiadne úkony smerujúce k odstráneniu stavu, ktorým boli a stále sú   porušované   ich   základné   práva   garantované   ústavou   a   listinou   základných   práv a slobôd,   a   to   rovnosť   v   právach.   Sťažovateľka   má   ďalej   za   to,   že   k   porušovaniu   jej základných práv dochádza aj v dôsledku nečinnosti vlády Slovenskej republiky, ktorá do dnešného   dňa   neprijala   žiadne   opatrenia,   aby   problém   sťažovateľky,   ktorý   je   súčasne problémom niekoľkých tisícok občanov Slovenskej republiky riešila.»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že „bolo porušené jej právo rovnosti pri nadobúdaní bytu do vlastníctva na základe a za podmienok ustanovených v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a že bola diskriminovaná tým, že jej bolo odopreté právo nadobudnúť do svojho vlastníctva byt, ktorého je nájomcom, za rovnakých podmienok stanovených citovaným zákonom ako ostatní nájomcovia“ a zároveň žiada,   aby „jej   bolo   priznané   aj   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5.000.000   Sk,   čo považuje za primerané obsahu a rozsahu jej porušovaného práva ako aj úmerné zníženiu kvality   jej   života   v   dôsledku   dlhodobého   stresu   z   neistoty   v   zabezpečení   jej   základnej potreby - v bývaní“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa   § 25 ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

„Ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných   práv   individuálnymi,   a nie   normatívnymi   právnymi   aktmi.   Preto   nemožno v konaní   o ústavnej   sťažnosti   vysloviť,   že   k   porušeniu   ústavného   práva   došlo   priamo ustanovením   normatívneho   právneho   aktu,   ale   iba   jeho   konkrétnou   aplikáciou“ (III. ÚS 18/02).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   ústavou a listinou   garantovaných   práv   zákonom   o bytoch   nečinnosťou   Slovenskej   republiky, Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky, ktoré nevykonali žiadne úkony   smerujúce   k odstráneniu   podľa   sťažovateľky   negatívneho   stavu   vyplývajúceho z tohto zákona. Sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 49 zákona o ústavnom súde môže sťažovateľka napadnúť len taký zásah do svojich základných práv a slobôd, ktorý by vyplýval   z konkrétneho právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   to znamená   z individuálneho   právneho   aktu.   Keďže   v prípade   sťažovateľky   to   tak   nie   je, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky podľa čl. 127 ústavy je z uvedených dôvodov zjavne neopodstatnená.

V prípade, že ustanovenia zákona môžu porušovať práva jednotlivca garantované mu ústavou,   ústavnými   zákonmi   či   medzinárodnými   zmluvami, ktoré   Slovenská   republika ratifikovala   a boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   nápravu   je   možné dosiahnuť vyslovením nesúladu jednotlivých ustanovení právnych predpisov alebo celých právnych   predpisov   s ústavou,   ústavnými   zákonmi   i   s uvedenými   medzinárodnými zmluvami. O súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi i s uvedenými medzinárodnými zmluvami   a o   súlade   ďalších   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   s ústavou, ústavnými   zákonmi,   s uvedenými   medzinárodnými   zmluvami   a so   zákonmi   rozhoduje ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy.

Zmenu ustanovení zákona teda nie je možné dosiahnuť inštitútom sťažnosti podľa čl. 127 ústavy v spojení s ustanoveniami šiesteho oddielu druhej hlavy zákona o ústavnom súde (konanie o sťažnostiach).

Subjektom oprávneným na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu s ústavou podľa čl. 125 ústavy je podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo verejný ochranca práv. Tento výpočet je taxatívny a neumožňuje žiaden rozširujúci výklad.

Ak   by   ústavný   súd   posudzoval   podanie   sťažovateľky   z   hľadiska   navrhovaného rozhodnutia, ktorý by podľa svojho obsahu mohol byť aj návrhom na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy, musel by podanie sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohoto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. apríla 2008