znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 125/07-24

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval   sťažnosť   E.   P.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 8/01 a 15 C 34/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 8/01 a 15 C 34/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 34/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80   000   Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy právneho zastúpenia E. P. v sume 7 493 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatri slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 125/07-10   z   12. júla 2007   prijal   na   ďalšie   konanie   podľa   § 25   ods. 3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť E. P. (ďalej len „sťažovateľka“) z 18. júna 2007, ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 8/01 a 15 C 34/02.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka podaním z 30. augusta 2008, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 11. septembra 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   na   začatie konania zo 14. septembra 2001 domáhala na okresnom súde určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorom je navrhovateľkou. Predmetné konanie nie je dosiaľ skončené.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Z doposiaľ uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov vyplýva podľa názoru   sťažovateľky   nepochybne,   že   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Bratislava I najprv pod sp. zn. 15 Nc 8/01, v súčasnosti pod sp. zn. 15 C 34/2002, ktorého je účastníčkou konania, dochádza k prieťahom.

Návrh na začatie konania podala sťažovateľka ešte dňa 14. 9. 2001 a v súčasnosti, ani takmer po 5 rokoch a 9 mesiacoch nie je právoplatne skončené. Vo veci nebol vynesený ani jeden rozsudok.

Podľa   názoru   sťažovateľky,   nie   je   právne   ani   skutkovo   zložitá   a sťažovateľka   sa nedomnieva,   že   by   svojím   postupom   prispela   k neprimeranej   dĺžke   konania   alebo zapríčinila vznik zbytočných prieťahov v ňom.“

Z   príloh   pripojených   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   sťažnosť na prieťahy v konaní 8. novembra 2006, ktorú predseda okresného súdu vybavil listom z 10. januára 2007 sp. zn. Spr. 2160/06 a sťažovateľke oznámil, že sťažnosť je dôvodná.

Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a   preto   navrhuje,   aby   vo   veci   jej   sťažnosti   ústavný   súd   vyslovil   nálezom porušenie označených práv, prikázal okresnému sudu konať a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

Predseda okresného súdu v liste sp. zn. Spr. 2160/2006 z 5. augusta 2007 uviedol, že „vec sp. zn. 15 C 34/2002 napadla na tunajší súd dňa 17. septembra 2001. Úpravou sudcu zo   dňa   4.   septembra   2007   bola   vec   daná   po   procesných   úpravách   daná   na   termín 6. decembra   2007.   Vzhľadom   na   pretrvávajúci   stav   veľkého   množstva   vecí   v oddelení nebolo   možné   sa   vecou   zaoberať   skôr.   Veci   sa   vybavujú   podľa   poradia   v akom   boli zapísané   do   jednotlivých   súdnych   oddelení,   pričom   nejde   o vec   s osobitnou   rýchlosťou konania ani s výnimočnosťou rýchlosti konania“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP a ako súčasti prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci,   predmetom konania pred okresným   súdom   je   rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľky   o určenie   neplatnosti   kúpnej zmluvy. Ústavný súd z predloženého spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na skutkovú náročnosť tejto veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy. Ústavný súd po preskúmaní predloženého spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k predĺženiu konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že od 17. decembra 2001, keď sťažovateľka oznámila, že jej manželstvo trvá, bol okresný súd bez relevantného dôvodu nečinný až do 28. júla 2003, keď vyzval sťažovateľku na doplatenie súdneho poplatku.

Taktiež od 2. septembra 2003, keď sťažovateľka predložila okresnému súdu výpisy z listu vlastníctva, do 5. októbra 2004, keď okresný súd priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, bol bez relevantného dôvodu súd nečinný. Pojednávanie bolo nariadené až 7. apríla 2006 na 9. máj 2006.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že nečinnosťou okresného súdu v uvedenom   období   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15   C   34/02   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl.   48   ods.   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk poukazujúc najmä na úplnú nečinnosť okresného súdu v období od podania návrhu na okresnom súde do času podania sťažnosti, t. j. 5 rokov a 9 mesiacov.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť   veci,   správanie sťažovateľa   ako účastníka   konania, povahu prerokovanej   veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľku v sume 80 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľke,   ktoré   jej vznikli v dôsledku   právneho zastúpenia pred ústavným súdom   advokátkou   JUDr. Ivetou Rajtákovou. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, keďže išlo o úkony urobené v roku 2007. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a jej   podanie)   v súlade   s   § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2,   § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   a   s   § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk.

Keďže   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   je   platiteľkou   DPH,   úhrada   bola po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 7 493 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008