znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 125/06-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. V. T., bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. R. Z., B., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 S 164/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 164/01 p o r u š i l základné právo PhDr. V. T., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   S 164/01 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. V. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. PhDr. V. T. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom   osemtisícšesťstoosemdesiatdva   slovenských   korún),   ktorú   je   Krajský   súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne Mgr. R. Z., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2006   doručená   sťažnosť   PhDr.   V.   T.,   bytom   B.   (ďalej   len   sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou Mgr. R. Z., B., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 164/01.

2. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia základného práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume   200   000   Sk   a uložil   krajskému   súdu   povinnosť   náhrady   trov   jej   právneho zastúpenia.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 18. júna 2001 podala žiadosť o invalidný dôchodok. S. 13. júla 2001 jej návrh zamietla. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 S 164/01-43   z 2.   apríla   2003   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   potvrdil.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   základe   odvolania   sťažovateľky   uznesením sp. zn. 2 So 146/02-51   z 22.   septembra   2003   prvostupňový   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Uvedený postup krajského súdu považuje sťažovateľka za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľky «Pri rozhodovaní o priznaní invalidného dôchodku nejde o právne zložitú vec, nakoľko kritériá sú presne vymedzené v zákone číslo 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení platnom ku dňu podania žiadosti o priznanie invalidného dôchodku. Faktická zložitosť vecí je daná zhodnotením zdravotného stavu sťažovateľky. Krajský   súd   v Bratislave   túto   zložitosť   odstraňoval   tým,   že   ustanovil   znalca   MUDr. P. Z dôvodov,   ktoré   vo   svojom   rozsudku   nevysvetlil,   však   znalecký   posudok   neakceptoval. Rovnako situáciu hodnotil aj Najvyšší súd SR. Z uvedeného vyplýva, že odporca nevykonáva úkony,   ktoré   by   smerovali   k odstráneniu   faktickej   zložitosti   veci   a tento   postup   nie   je v súlade   s článkom   48   odsek   2   Ústavy   SR.   Účastníčka   konania   sa   dostavila na pojednávania, na ktoré bola predvolaná a poskytla súdu maximálnu možnú súčinnosť. Pri uplatňovaní vyššie uvedených kritérií je potrebné mať na zreteli aj povahu veci, keďže   stav   neistoty   ohľadne   priznania   invalidného   dôchodku,   závažne   ovplyvňuje zabezpečovanie   životných   potrieb   účastníka   konania.   Z judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   vyplýva,   že   dĺžku   konania   je   potrebné   posudzovať   s ohľadom na skutočnosť, čo je pre účastníka konania „v stávke“. Judikatúra ESĽP zaradila medzi veci,   ktoré   je   potrebné   vyriešiť   v čo   najkratšom   čase,   aj   spory   ohľadne   dôchodkového zabezpečenia. Týmto sporom sa musí venovať mimoriadna starostlivosť, pretože akékoľvek procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok neodstrániteľné negatívne účinky».

Sťažovateľka ďalej uviedla, že pre ňu je „...rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave veľmi dôležité, pretože ide o jediný zdroj príjmu. V súčasnosti bez svojho zavinenia poberá iba sociálny dôchodok vo výške približne 4.000,- Sk. Z tohto príjmu nedokáže financovať ani základné životné potreby. Bez finančnej a materiálnej pomoci svojich príbuzných by si nedokázala zabezpečiť dôstojnú existenciu“.

4.   Ústavný   súd   5.   apríla   2006   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 125/06-8.

5. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení účastníkov konania a spisu krajského súdu sp. zn. 23 S 164/01 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

A

Krajskému súdu bola 18. septembra 2001 S., ústredím v B. (ďalej len „odporkyňa) predložená   žiadosť   sťažovateľky   z 21.   augusta   2001   na preskúmanie   jej   rozhodnutia z 13. júla 2001 č. 555 919 6071, ktorým bola zamietnutá sťažovateľkina žiadosť o invalidný dôchodok.Krajský súd 29. októbra 2001 stanovil termín pojednávania na 14. november 2001.Na   tomto   pojednávaní   (konanom   za   prítomnosti   sťažovateľky,   jej   sestry   a právnej zástupkyne odporkyne) bola vypočutá sťažovateľka a jej sestra ohľadom okolností vzniku jej psychiatrického ochorenia a pracovnej aktivity. Pojednávanie bolo odročené za účelom „prehodnotenia“ dátumu vzniku invalidity sťažovateľky odvolacou posudkovou komisiou, ktorej   bol   súdny   spis   predložený   20.   novembra   2001.   Zápisnica   z rokovania   odvolacej posudkovej komisie bola predložená krajskému súdu 21. februára 2002.

Krajský   súd   5.   marca   2002   stanovil   termín   pojednávania   na   20.   marec   2002. Na tomto   pojednávaní   (za   prítomnosti   sťažovateľky,   jej   sestry   a právneho   zástupcu odporkyne)   bol   zverejnený   výsledok   prehodnotenia   zistený   odvolacou   posudkovou komisiou   a pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania   znaleckého dokazovania   znalcom   psychiatrom   ohľadom   dátumu   vzniku   invalidity   sťažovateľky. Uznesením z 21. marca 2002 bol za znalca ustanovený MUDr. V. P.

Znalecký posudok bol 8. júla 2002 predložený krajskému súdu. Znalcovské bolo znalcovi priznané uznesením z 11. júla 2002.

Krajský súd 28. augusta 2002 vyzval odporkyňu na zaujatie stanoviska k znaleckému posudku.   Stanovisko   bolo   predložené   krajskému   súdu   24.   septembra   2002   s návrhom na vypracovanie „objektívneho“ posudku, za ktorý považuje odporkyňa ústavný posudok Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v B. (ďalej len „lekárska fakulta“).

Krajský súd 18. novembra 2002 stanovil termín pojednávania na 4. december 2002.Na   tomto   pojednávaní   konanom   za   prítomnosti   sestry   sťažovateľky,   (ktorá   bola v tom čase chorá), právneho zástupcu odporkyne a znalca bol vypočutý znalec, ktorý trval na   výsledkoch   svojho   znaleckého   dokazovania.   Podľa   jeho   názoru „pokiaľ   posudkové komisie navrhujú ústavný posudok Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v B., je to len naťahovanie času a posudok nič nového nemôže priniesť“. Z uvedeného dôvodu krajský súd pojednávanie   odročil   na   neurčito   s tým,   že   požiada   odvolaciu   posudkovú   komisiu o „prehodnotenie   svojho   posúdenia   vzhľadom   na   výpoveď   znalca“.   Súdny   spis   bol doručený komisii 11. decembra 2002

Krajskému súdu bolo 25. februára 2003 predložené stanovisko odvolacej posudkovej komisie z 20. februára 2003, ktorá zotrvala na svojom pôvodnom stanovisku.

Krajský súd 12. marca 2003 stanovil termín pojednávania na 2. apríl 2003.Na   tomto   pojednávaní   konanom   za   prítomnosti   sťažovateľky   a odporkyne   bolo oboznámené stanovisko odvolacej posudkovej komisie z 20. februára 2003. Krajský súd rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu z 13. júla 2001.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   23   S 164/04/555   919   6071   napadla   sťažovateľka 19. mája 2003 odvolaním, ktoré bolo 27. mája 2003 doručené odporkyni na vypracovanie stanoviska (stanovisko bolo predložené krajskému súdu 11. júna 2003.)

Súdny spis sp. zn. 23 S 164/01 bol predložený najvyššiemu súdu 12. júna 2003.Krajskému   súdu   bolo   22.   septembra   2003   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu č. k. 2 So 146/02-51 zo 4. septembra 2003, ktorým bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec   mu vrátená   na   ďalšie   konanie („Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je pre   jeho neúplnosť a nezrozumiteľnosť nepreskúmateľný.“).

Krajský súd uznesením zo 6. októbra 2003 nariadil znalecké dokazovanie lekárskou fakultou. Uznesenie bolo doručené dekanátu lekárskej fakulty 15. októbra 2003 s tým, aby oznámil, kto znalecký posudok vypracuje.

Krajský   súd   5.   novembra   2003   urgoval   podanie   informácie   od   lekárskej   fakulty a požiadal sťažovateľku, aby predložila splnomocnenie pre svoju sestru na jej zastupovanie.Lekárska   fakulta   4.   decembra   2003   oznámila,   že   posudok   vypracuje   prednosta Psychiatrickej kliniky lekárskej fakulty doc. MUDr. V. N., CSc.

Krajský súd 15. decembra 2003 požiadal odporkyňu o predloženie spisu.Krajský   súd   (po   viacerých   neúspešných   pokusoch)   doručil   16.   januára   2004 uznesenie najvyššieho súdu a uznesenie o vymenovaní znalca sťažovateľke.

Súdny spis bol 15. júla 2004 doručený prednostovi psychiatrickej kliniky, ktorý ho 28. júla 2004 vrátil späť s tým, že sťažovateľka „ležala na našej klinike, stanovili sme jej diagnózu a navrhli dôchodok. Nedá sa očakávať, že by klinika bezdôvodne revidovala svoje vlastné rozhodnutia a pri tom mala diametrálne iný názor ako znalec MUDr. P., ktorý naše nálezy potvrdil“.

Podľa úradného záznamu z 15. októbra 2004 „v zozname znalcov sa neuvádza žiadny lekársky ústav zaoberajúci sa psychiatrickou činnosťou“.

Odporca 11. apríla 2005 žiadal o podanie informácie „v akom štádiu konania sa predmetná vec nachádza“.

Sťažovateľka 9. mája 2005 urgovala pokračovanie v konaní.Krajský   súd   14.   júla   2005   požiadal   lekársku   fakultu   o oznámenie   iného   jej pracoviska, ktoré by mohlo vykonať znalecké dokazovanie.

Lekárska fakulta 15. augusta 2005 oznámila, že má „iba jednu psychiatrickú kliniku. Nemôže určiť iné pracovisko...“.

Krajský súd uznesením z 9. mája 2006 ustanovil za znalca „Fakultnú nemocnicu s poliklinikou B., pracovisko P.“ (uznesenie ešte nebolo v čase predloženia súdneho spisu ústavnému súdu 1. júna 2006 expedované účastníkom konania).

B

K sťažnosti pripojila sťažovateľka uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 So 146/02-51 zo 4. septembra 2003, z odôvodnenia ktorého považoval ústavný súd za dôležité citovať: „(...)   Potvrdenie   rozhodnutia   odporkyne   odôvodnil   len   tým,   že   po   zhodnotení   všetkých okolností dospel k záveru, že aj keby dátum invalidity bol o 4 roky skôr, navrhovateľka by podmienku potrebnej doby zamestnania nesplnila. Iné dôvody, pre ktoré prvostupňový súd rozhodol tak, ale ani vyhodnotenie vykonaného dokazovania, odôvodnenie jeho rozsudku neobsahuje   a nenachádza   sa   v ňom   ani   jednoznačné   stanovisko   k tomu,   ktorý   z dvoch uvádzaných   dátumov   vzniku   invalidity   navrhovateľky,   považuje   prvostupňový   súd za preukázaný.   Ak   by   týmto   dátumom   mal   byť   1.   8.   1999,   uvádzaný   v potvrdenom rozhodnutí   odporkyne,   potom chýba   odôvodnenie   toho,   prečo nebol   uznaný za   správny dátum vzniku invalidity uvádzaný znalcom. Prvostupňový súd podrobnejšie neobjasnil ani svoje tvrdenie, že aj keby dátum invalidity bol o 4 roky skôr, navrhovateľka by ani tak nesplnila podmienku doby zamestnania, lebo neuviedol, ako dospel práve k tomuto počtu rokov a od ktorého dátumu by mali byť počítané dozadu.

Odvolací   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k záveru,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu je pre jeho neúplnosť a nezrozumiteľnosť nepreskúmateľný. Prvostupňový súd   pochybil   aj   v tom,   že   navrhovateľke   nedoručil   rovnopis   posudku   znalca,   preto   sa nemohla vyjadriť k jeho obsahu. Odvolací súd poukazuje aj na ďalšie procesné pochybenia prvostupňového   súdu,   a to   najmä   na   skutočnosť,   že   keď   znalec   a posudková   komisia určovali odlišne dátumy vzniku invalidity navrhovateľky, bolo na prvostupňovom súde, aby sa   pokúsil   odstrániť   existujúci   rozpor   výsluchom   (konfrontáciou)   súdneho   znalca a povereného člena posudkovej komisie a to na pojednávaní súdu. Ak by ani tento postup neviedol k zjednoteniu stanovísk,   bolo potrebné zvážiť vykonanie ďalšieho dokazovania, napr. i uvádzaným lekárskym ústavom. Bez povšimnutia nemalo ostať ani posúdenie toho, či by navrhovateľke, vzhľadom na veľmi závažné zhoršenia jej zdravotného stavu, nemal byť na ochranu práv a zastupovanie v súdnom konaní ustanovený opatrovník alebo zástupca (§29 a 30 OSP).

Odvolací súd z týchto   dôvodov   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   podľa §   221 ods. 1 OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov celého konania (§ 224 ods. 3 OSP).

K právnej   argumentácii,   ktorou   posudková   komisia   č.   II   odôvodňovala   vznik invalidity   navrhovateľky   od   1.   8.   1999,   ku   ktorej   prvostupňový   súd   svoje   stanovisko nezaujal, ktorá ale mohla ovplyvniť jeho rozhodnutie, odvolací súd potrebuje uviesť, že do kompetencii   posudkových   komisií   patri   iba   posudzovanie   zdravotného   stavu   občana. V danej veci sa komisia mala vyjadriť len k tomu, či uznáva navrhovateľku za invalidnú a určiť   dátum   vzniku   invalidity.   Stanovenie   dátumu   vzniku   invalidity   do   minulosti   nie je obmedzené   právnym   predpisom.   Pre   určenie   počiatku   invalidity   navrhovateľky je rozhodujúce zistenie toho, kedy došlo k dlhodobo nepriaznivému zhoršeniu zdravotného stavu, vykazujúcemu znaky invalidity uvedené v § 29 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení.   Posudkovou   komisiou   uvádzaná   3   ročná   lehota   nie   je   lehotou,   ktorá by obmedzovala   uznanie   dlhšie   trvajúcej   invalidity,   ale   lehotou   na   uplatnenie   nároku na výplatu   dávky   (§   97   cit.   zákona).   O nároku   na   výplatu   dávky   posudkové   komisie nerozhodujú. Lebo rozhodovanie o dávkach patrí do právomoci odporkyne. O uvedenom by však posudkové komisie mala poučiť odporkyňa. (...)“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   S 164/01   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 3305/06 z 24. mája 2006 uviedla: „ (...) Sťažnosť bola predložená na vyjadrenie prostredníctvom predsedu správneho kolégia zákonnej sudkyni, ktorá vo svojom stanovisku uviedla, že spis prevzala v marci   2004.   Zároveň   uviedla,   že   ustanovený   znalec   jej   vrátil   spis   s odôvodnením,   že nemôže   vypracovať   znalecký   posudok   z dôvodu   porušenia   objektívnosti,   pretože sťažovateľka   bola   na   ich   klinike   hospitalizovaná   a liečená.   Uvádza   oznámenie   dekana LF UK, že ich fakulta má iba jednu psychiatrickú kliniku. Ani toho času nie je zapísaný v odbore   zdravotníctvo,   odvetví   psychiatria,   žiadny   znalecký   ústav.   Podľa   vyjadrenia zákonnej sudkyne je jedinou možnosťou na získanie znaleckého posudku, podľa rozhodnutia NS SR, ustanovenie znalca a to je Fakultná nemocnica s poliklinikou v B., pracovisko P., ktorá bola už spomenutým uznesením ustanovená za znalca s povinnosťou vypracovania znaleckého   posudku.   V prípade,   že   tento   ustanovený   znalec   nebude   môcť   z akejkoľvek príčiny znalecký posudok vypracovať, bude treba ustanoviť za znalca fyzickú osobu, čo by bolo v rozpore s rozhodnutím NS SR, ktorého názor je pre súd záväzný. Sudkyňa ďalej uvádza, že nie je možné vo veci konať systematicky aj z dôvodu vysokého nápadu a jej vysokej preťaženosti. Na vyššie uvedený problém už viackrát, podľa zákona §30 ods. 4 zákona č. 385/00 Z. z. o sudcoch a prísediacich, upozorňovala.

Na   základe   uvedeného   mám   za   to,   že   k sťažnosťou   napadnutej   situácii   došlo predovšetkým   v dôsledku   objektívnych   dôvodov   vyplývajúcich   z vysokého   nápadu   vecí do príslušného súdneho oddelenia a ťažkosťami súvisiacimi s otázkou ustanovenia znalca podľa vysloveného právneho názoru Najvyššieho súdu SR. (...)“

3.   Sťažovateľka   v stanovisku   zo   14.   júna   2006   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne k vyjadreniu krajského súdu uviedla: „(...) Právna vec sťažovateľky napadla na Krajský súd v Bratislave dňa 18. 9 2001. K rozhodnutiu vo veci samej došlo dňa 2. 4. 2003 a spis sa vrátil z odvolacieho konania koncom septembra roku 2003. Od tohto dátumu došlo v uvedenom prípade k neodôvodneným prieťahom v konaní.

Ustanovený   znalec   dňa   27.   7.   2004   oznámil,   že   nemôže   z objektívnych   dôvodov vypracovať znalecký posudok. Krajský súd vo veci takmer rok nekonal a až 14. 7. 2005 vyzval znalecký ústav na zaujatie stanoviska vo veci vypracovania znaleckého posudku. Uznesenie   o ustanovení   znalca   bolo vypracované   až   o takmer ďalší   rok a to   9.   5.2006. Opätovne išlo o neodôvodnený prieťah v súdnom konaní. (...)

Sťažovateľka   nemôže   súhlasiť   s tvrdením,   že   k situácii   došlo   predovšetkým s objektívnych dôvodov a to kvôli vysokému nápadu vecí do príslušného súdneho oddelenia a ťažkosťami   súvisiacimi   s ustanovením   znalca.   Ako   už   Ústavný   súd   SR   mnohokrát judikoval,   riešenie   veľkej   záťaže   sudcov   je   na   vedení   príslušného   súdu   a nemôže   to ospravedlňovať neprimeranú dĺžku súdneho konania. (...)

Stanovenie znalca je plne v kompetencii a zodpovednosti súdu a to v zmysle §-u 127 odsek 1 zákona číslo 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení. Súd mohol   ako   znalecký   ústav   ustanoviť   aj   iné   lekárske   fakulty   napríklad   v M.   alebo   v K. Z uvedeného   vyplýva,   že   ťažkosti   súvisiace   s ustanovením   znalca   sú   subjektívnymi ťažkosťami na strane súdu a ide o procesný nedostatok v konaní. (...)

S   poukazom   na   uvedené   skutočnosti   máme   za   to,   že   došlo   k porušeniu sťažovateľkinho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a preto žiadame, aby Ústavný súd SR rozhodol v zmysle nami formulovaného žalobného petitu.“

4. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie o priznaní   invalidného   dôchodku,   ktoré   sa   začalo   18.   septembra   2001   a dosiaľ   (skoro po piatich rokoch) nie je právoplatne rozhodnuté.

4.2   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v posudzovanom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil ako právne a ani skutkovo zložité, ktorého doterajšia dĺžka by bola zásadne ovplyvnená, resp. závislá výlučne od zložitosti veci.

4.3 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne zohľadnená v neprospech sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

4.4.A Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od jej nápadu 18. septembra 2001 trvá dosiaľ bez jej právoplatného rozhodnutia už skoro 5 rokov. Túto   dobu   vzhľadom   na   predmet   konania   pred   krajským   súdom   (konanie   o priznaní invalidného   dôchodku),   jeho   význam   pre   sťažovateľku,   ako   aj   skutkové   zistenia vyplývajúce zo súdneho spisu sp. zn. 23 S 164/01 považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane dlhú.

4.4.B   V postupe   krajského   súdu   v predmetnej   veci   zistil   ústavný   súd   nečinnosť v období od 4. decembra 2003 (informácia z lekárskej fakulty) do 15. júla 2004 (doručenie súdneho spisu), t. j. v trvaní vyše sedem mesiacov, od 28. júla 2004 (vrátenie súdneho spisu) do 14. júla 2005 (výzva lekárskej fakulte), t. j. v trvaní vyše 11 mesiacov, a od 15. augusta 2005 (informácia lekárskej fakulty) do 9. mája 2006 (ustanovenie znalca), t. j. v trvaní vyše ôsmich mesiacov, spolu v trvaní vyše 28 mesiacov (t. j. vyše 2 rokov).

Na základe skutočností uvedených v bodoch 4.4.A a 4.4.B tejto časti odôvodnenia ústavný súd kvalifikuje doterajší postup krajského súdu v posudzovanom konaní ako postup nesmerujúci k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas doterajšieho priebehu konania (o priznanie invalidného dôchodku) nachádza. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom krajského súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   právoplatného rozhodnutia súdu trvá (vzhľadom na predmet konania na krajskom súde) tak dlho, ako je to v danej veci, je potrebné považovať za konanie nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Táto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do tej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (napr. I. ÚS 66/03).

4.5 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd (aj keď o to sťažovateľka výslovne nepožiadala) vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1 „Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   (...)   koná   neúmerne   dlho“, a tým porušuje ňou označené základne právo, sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   jej   predmet   a význam pre sťažovateľku) ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti), ako aj na predmet konania a jeho význam pre sťažovateľku považuje za primerané v sume 50 000 Sk.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 2. marca 2006 a vyjadrenie zo 14. júna 2006. Odmena za jeden   úkon   právnych   služieb   (v   zmysle § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 13 381 Sk) je 2 730 Sk, čo   predstavuje   spolu   s režijným paušálom   164   Sk   sumu   2   894   Sk.   Odmena   advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 8 682 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006