znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 125/04-13Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., bytom P. B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. T., Advokátska   kancelária,   P.   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 94/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2004 doručená   faxom   a 14.   júna   2004   poštou   sťažnosť   M.   M.,   bytom   P.   B.,   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. T., Advokátska kancelária, P. B., vo veci porušenia   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 94/03.Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených základných práv dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 94/03 z 24. februára 2004, tento rozsudok, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 147/01-55 z 20. mája 2003 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia.

Z podania vyplýva, že sťažovateľka uzavrela s D. B. a jeho manželkou J. B. (ďalej aj „žalovaní“)dohodu   o výmene   bytov.   Napriek   tomu   však   manželia   B.   neboli   ochotní presťahovať sa do bytu sťažovateľky získaného výmenou. Sťažovateľka aj tak uzavrela nájomnú zmluvu na novozískaný byt a uhradila dlh manželov B. na nájomnom. Keďže manželia B. dohodu neboli ochotní splniť, obrátila sa na súd, pričom rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 20/00-27 z 21. septembra 2000 bolo jej žalobe vyhovené. Na základe odvolania žalovaných rozsudkom krajského súdu č. k. 4   Co   147/01-55   z 20.   mája   2003   bol   rozsudok   okresného   súdu   zmenený   a žaloba sťažovateľky bola zamietnutá. Napokon rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 94/03 z 24. februára 2004, ktorý bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený 13. apríla 2004, bolo   dovolanie   sťažovateľky   zamietnuté.   Najvyšší   súd   v rozsudku   konštatoval,   že v medziach   dovolacieho prieskumu   je rozsudok   krajského súdu   správny, aj keď   z iných dôvodov,   než   pre   ktoré   krajský   súd   žalobu   zamietol.   Žalovaným   zákonným   spôsobom nezaniklo   právo   nájmu   bytu,   ktorý   doteraz   užívajú,   a sťažovateľke,   naopak,   zákonom predpokladaným spôsobom nemohlo vzniknúť právo nájmu k predmetnému bytu.

Sťažovateľka   považuje   závery   najvyššieho   súdu   za   nesprávne.   Za   podstatné považujete, že bolo povinnosťou prenajímateľa skúmať dohodu o výmene bytov, ako aj to, za akých okolností k výmene došlo. Sťažovateľka nijako nemohla ovplyvniť presťahovanie žalovaných do vymeneného bytu a podriadila sa krokom, ktoré požadoval prenajímateľ. Prenajímateľ o platnosti nájomnej zmluvy nepochyboval a považoval ju za nájomníčku. Po doručení   rozsudku   najvyššieho   súdu   prenajímateľ   žalovaných   z bytu   vysťahoval   a byt pridelil ďalšiemu nájomcovi, o čom sa sťažovateľka dozvedela iba náhodou. Rozsudkami krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   došlo   podľa   názoru   sťažovateľky   k porušeniu označených základných práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpodencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Podstatou námietok sťažovateľky je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľka. Túto skutočnosť vníma sťažovateľka ako porušenie označených základných práv.

Podľa názoru ústavného súdu bolo legitímnym právom najvyššieho súdu vykladať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa dohody o výmene bytov. Ústavný súd   nevidí   dôvod   na   to,   aby   do   tohto   výkladu,   ktorý   je   vyčerpávajúci   a presvedčivý, zasahoval.   Keďže   rozsudok   najvyššieho   súdu   nie   je   ani   arbitrárny,   ani   zjavne neodôvodnený, neobstojí ani záver, že by ním došlo k porušeniu označených základných práv. Preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.