znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 125/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   J.,   bytom   P.,   ktorou   namietala   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 160/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   M.   J. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2003 doručená sťažnosť, ktorou JUDr. M. J., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 160/00.

Sťažnosť   nespĺňala   náležitosti   ustanovené   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) vrátane splnomocnenia pre advokáta alebo komerčného právnika na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   listom   z 2.   mája   2003   vyzval   sťažovateľku   na   doplnenie   sťažnosti v lehote   28   dní   od   doručenia   výzvy.   Zároveň   ju   upozornil   na   možnosť   odmietnutia sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade jej nedoplnenia o požadované   zákonné   náležitosti.   Výzvu   sťažovateľka   prevzala   9.   mája   2003 a v stanovenej   lehote   na   ňu   reagovala   listom   doručeným   ústavnému   súdu   2.   júna 2003 označeným ako „Doplnenie sťažnosti“.

Sťažovateľka ním však neodstránila všetky   vytýkané nedostatky sťažnosti, najmä nepredložila   splnomocnenie   na   jej   zastupovanie   na   konanie   pred   ústavným   súdom advokátom   alebo   komerčným   právnikom.   Nesplnenie   tejto   zákonom   požadovanej náležitosti sťažnosti (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde) odôvodnila tým, že zastáva právny názor, „...že to nie je potrebné...“, lebo má vysokoškolské vzdelanie právnického smeru,   justičnú   skúšku,   8   rokov   praxe   v civilnom   práve   a nevidí   dôvod,   prečo   by   sa nemohla   zastupovať   sama   (sťažovateľka   uvádza,   že   je   sudkyňou   Okresného   súdu v Trenčíne). Sťažovateľka ďalej uviedla, že pokiaľ „...na základe toho, že nie som zastúpená advokátom, alebo kom. právnikom, prípadne kvôli zložitosti práv. procedúr pri občiansko-práv. sporoch bude moja sťažnosť odmietnutá, možno to hodnotiť ako porušenie práva na prístup k súdnemu orgánu (č. l. 6 ods. 1 Dohovoru o ľuds. právach – kauzy De Geouffre de La Pradelle v. Francúzsko, Airey proti Írsku). Štát je povinný zabezpečiť prístup k súdnemu orgánu každému jednotlivcovi so žalobou spadajúcou pod čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľuds. práv“.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde:   „K   návrhu   na   začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.“

K dôvodom, pre ktoré sťažovateľka odmietla splniť zákonom predpísané náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že   povinnosť   obrátiť   sa   na   vyšší   súd   prostredníctvom   advokáta,   ktorá   je   upravená v slovenskom   právnom   poriadku   vo   vzťahu   k ústavnému   súdu   a ktorú   možno   nájsť ustanovenú   v právnom   systéme   viacerých   členských   štátov   Rady   Európy,   je   v súlade s povinnosťou   Slovenskej   republiky zabezpečiť   účinné právne prostriedky   nápravy pred národným   orgánom   každému,   koho   práva   a slobody   priznané   ústavou   alebo medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   boli   porušené. Ústavný   súd   starostlivo   skúma   každú   žiadosť   o ustanovenie   advokáta   na   zastupovanie v konaní   pred   ústavným   súdom   na   štátne   trovy   a pokiaľ   zistí,   že   osobné   a majetkové pomery   žiadateľa   odôvodňujú   takéto   ustanovenie   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva, v ktorej sú inak splnené podmienky na prijatie návrhu na ďalšie konanie, takýmto   žiadostiam   pravidelne vyhovuje (pozri   napr.   uznesenia   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 55/98 z 9. februára 2000, č. k. III. ÚS 48/00-38 z 31. októbra 2000 a sp. zn. I. ÚS 61/00 zo 16. novembra 2000).

Naviac,   konanie   pred   ústavným   súdom   vo   veci   porušenia   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) nemožno podľa názoru ústavného súdu   na   základe   citovanej   alebo   inej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v Štrasburgu považovať za rozhodovanie o „občianskych právach a záväzkoch“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a z tohto dôvodu je tento článok dohovoru na daný druh konania pred ústavným súdom neaplikovateľný.

Z postavenia   funkcie   sudcu   všeobecného   súdu   (prípadne   inej   právnickej   profesie vrátane   sudcu   ústavného   súdu)   nevyplýva   oprávnenie   na   nerešpektovanie   podmienok ustanovených zákonom na poskytnutie ochrany ústavnosti v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného vyplýva, že právnické vzdelanie sťažovateľa vrátane aktívneho výkonu právnického   povolania   nemôže   byť   samo   osebe   dôvodom   na   to,   aby   ústavný   súd nepožadoval splnenie procesnej podmienky povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Zákon o ústavnom súde to jednoznačne vyžaduje a nedáva ústavnému súdu možnosť robiť v tomto smere výnimky.

Keďže   sťažovateľka   odmietla   dať   sa   zastupovať   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátom alebo komerčným právnikom, ústavný súd s ohľadom na vyššie uvedené jej sťažnosť odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2003