znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 125/02-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť A. Š., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 36/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 36/94   p o r u š i l právo A. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   36/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   Š.   p r   i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   120 000   Sk (slovom   jednostodvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 30. októbra 2002   sp.   zn.   I.   ÚS   125/02   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť A. Š., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 36/94.  

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ   4. marca 1994 podal okresnému súdu žalobu na vyslovenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu. Vec je vedená na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 36/94. Sťažovateľ je presvedčený, že súdny spor, ktorý trvá už viac ako 8 rokov,   je   sprevádzaný   neodôvodnenými   prieťahmi,   a to   napriek   tomu,   že   sťažovateľ opakovane upozornil na nečinnosť okresného súdu v tomto konaní.  

Podaním doručeným ústavnému súdu 19. júla 2002 právny zástupca doplnil návrh sťažovateľa. Uviedol, že od 4. marca 1994, keď sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu na vyslovenie   neplatnosti   zmluvy   o prevode   bytu   svojho   brata,   boli   vo   veci   vytýčené   tri pojednávania v rozmedzí štyroch rokov.   Až desať mesiacov po poslednom pojednávaní (12.   decembra   1998)   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie,   proti   ktorému   sa   ihneď odvolal.   Krajský   súd   v Bratislave   vrátil   spis   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie 13. septembra 2000 a od tohto dňa nebolo vytýčené vo veci žiadne pojednávanie. Označený spor trvá už 8 rokov, čo je podľa názoru sťažovateľa s ohľadom na správanie účastníka konania, právnu i faktickú zložitosť veci a postup okresného súdu neprimeraná lehota.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v tejto   veci   vydal   nález,   v ktorom   vysloví porušenie jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 36/94 a súčasne zakáže okresnému súdu pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa a prikáže okresnému súdu, aby v označenom   konaní   konal   už   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň   navrhol   priznať   mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   500   000   Sk   z dôvodu   jeho   pretrvávajúcej právnej   neistoty,   nutnosti   použitia   pri   ochrane   svojho   práva   mnoho   úsilia   a času. Požiadavku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ aj zásahom do svojej dôstojnosti a súkromného života. Pocit krivdy a nemožnosť dosiahnuť spravodlivosť sťažovateľ zle znáša aj s ohľadom na svoj vyšší vek. Tieto negatívne pocity ohrozujú aj jeho fyzické a duševné zdravie.

  V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Bratislava III, zastúpený predsedom JUDr. B. T., listom z 13. januára 2003 sp. zn. Spr. 3653/02 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 31. januára 2003.

Predseda Okresného súdu Bratislava III vo svojom vyjadrení uviedol, že okresný súd považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú. Vec prejednáva a rozhoduje sudkyňa prom. práv. M. B., a to od 21. septembra 2000, keď jej bola vec pridelená na prejednávanie a rozhodnutie   po   tom,   ako   bola   sudkyňa   JUDr.   V.   M.   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania vo veci. Z listu predsedu okresného súdu ďalej vyplýva, že sudkyňa M. B. čerpá   v mesiaci december 2002 dovolenku, ktorú   bude čerpať aj začiatkom roku   2003. Následne sa má podrobiť operácii a v mesiaci máj 2003 má skončiť pôsobenie na súde. Menovaná   sudkyňa   má   544   nevybavených   vecí,   ktoré   prevezme   iný   sudca   alebo budú pomerne rozdelené medzi ostatných sudcov.

  K vyjadreniu okresného súdu zaujal listom z 31. januára 2003 stanovisko sťažovateľ, ktorý prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na nálezy ústavného súdu, ktoré riešili prerokovanie vecí súdmi bez zbytočných prieťahov s poukazom na čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej poukázal na to, že sťažovateľ už pred deviatimi rokmi podal na okresnom súde žalobu na vyslovenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu brata sťažovateľa. Predmetná vec nebola do dnešného dňa právoplatne rozhodnutá, pričom tento stav právnej neistoty je podľa   názoru   sťažovateľa   spôsobený   nesprávnym   úradným   postupom   príslušného   súdu spočívajúcim v zlej organizácii práce súdu a zákonného sudcu a ich nečinnosti. Ústavná sťažnosť proti prieťahom v konaní je podľa názoru sťažovateľa dôvodná, s čím súhlasí aj predseda okresného súdu. Z vyjadrenia sťažovateľa ďalej vyplýva, že existuje opodstatnená obava,   že   prieťahy   v predmetnej   veci   budú   ďalej   pokračovať.   Z uvedených   dôvodov sťažovateľ   trvá   na   svojej   ústavnej   sťažnosti   a žiada,   aby   ústavný   súd   tejto   sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel.  

  Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 8 C 36/94:

  Dňa 4. marca 1994 podal sťažovateľ, za účasti vedľajšieho účastníka Bytového družstva CENTRUM v Bratislave, Okresnému súdu Bratislava III žalobný návrh o určenie neplatnosti zmluvy o prevode práv a povinností k bytu nachádzajúcemu sa v Bratislave na Vajnorskej ulici č. 94 proti odporcovi P. P.   Prvé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo 18. augusta 1994, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť účastníkov konania. Okresný súd uvedeného dňa vydal uznesenie, ktorým v danej   veci   vyslovil   svoju   nepríslušnosť.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ odvolanie.

Dňa 9.   mája 1995   bola vec sp.   zn.   8   C   36/94   predložená odvolaciemu   súdu   na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.   Dňa 20. júna 1995 bolo okresnému súdu doručené uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil jeho uznesenie o nepríslušnosti a prikázal mu vo veci konať.   Druhé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo 19. septembra 1995, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť odporcu na 31. október 1995, pričom odporca sa v tento deň opätovne nedostavil na pojednávanie.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 14.   novembra 1995, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd bude od vedľajšieho účastníka žiadať na vec sa vzťahujúce dôkazy.   Okresný   súd   následne   do   1.   júna   1996   korešpondoval   s vedľajším   účastníkom ohľadne získania informácií a podkladov o nájomnom vzťahu brata sťažovateľa.   Dňa 12. septembra 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca vedľajšieho   účastníka doloží do spisu   v lehote 7 dní stanovy bytového družstva. Stanovy boli do spisu založené 30. mája 1997.   Dňa 12. februára 1998 sa uskutočnilo vo veci ďalšie pojednávanie. Na tomto pojednávaní bolo vydané uznesenie, ktorým sa konanie prerušilo až do skončenia konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. 12 C 2/95. Sťažovateľovi bolo toto uznesenie doručené 23. novembra 1998, proti ktorému podal odvolanie.   Dňa 23. septembra 1999 podal sťažovateľ žiadosť predsedovi okresného súdu, ktorou   žiadal   vysloviť   zaujatosť   sudkyne   V.   M.,   ktorá   podľa   jeho   názoru   úmyselne spôsobovala v konaní prieťahy.

Dňa   25.   apríla   2000   predložila   konajúca   sudkyňa   predmetný   spis   s relevantnou predkladacou správou odvolaciemu súdu.

  Dňa 7. augusta 2000 bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým tento súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa o prerušení konania a vylúčil JUDr. V. M. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 36/94.

Dňa 21. septembra 2000 bolo vydané opatrenie predsedu okresného súdu,   ktorým vec sp. zn. 8 C 36/94 prideľuje sudkyni prom. práv. M. B.

Dňa 11. januára 2001 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie o zrušení rozhodnutia okresného súdu o prerušení konania a o vylúčení sudkyne JUDr. V. M.  

Sťažovateľ sa v priebehu súdneho konania viackrát obrátil na orgány štátnej správy súdu so sťažnosťami na prieťahy v konaní, pričom predseda okresného súdu vo svojom liste z 10. novembra 2000 Spr. 20910/00 aj konštatoval prieťahy v tomto konaní, napriek tomu sa od 21. septembra 2000 až do podania tejto sťažnosti, resp. až do dnešného dňa vo veci neuskutočnilo pojednávanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   konanie   vo   veci   o určenie   neplatnosti   zmluvy o prevode práv a povinností k bytu vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

Pokiaľ   ide   o druhé   kritérium,   teda   správanie   navrhovateľa,   ústavný   súd   nezistil žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   ho   bolo   možné   považovať   za   také,   ktoré   by zapríčiňovalo zbytočné   prieťahy   v konaní.   Sťažovateľ   postupoval   vždy   v intenciách pokynov okresného súdu, v podstate riadne a včas plnil výzvy uvedeného súdu.

Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zameral svoju pozornosť predovšetkým na obdobie od 12. septembra 1996 do 12. februára 1998, keď okresný súd čakal na založenie podkladov do spisu od vedľajšieho účastníka napriek tomu, že tieto doklady si už predtým od novembra 1995 zadovažoval, pričom konanie napokon prerušil. Okresný   súd   v tomto   období   prakticky   neodstraňoval   stav   právnej   neistoty   účastníkov konania, bol teda nečinný viac ako sedemnásť mesiacov.

Ďalším obdobím, počas ktorého síce na okresnom súde vykonávali úkony, ktoré však opäť nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, je obdobie od 12. februára 1998 do 25. apríla 2000, teda dvadsaťšesť mesiacov.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že nečinnosť okresného súdu pretrvala aj po 7. auguste 2000, keď bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým tento súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa o prerušení konania a vylúčil JUDr. V. M. z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Napriek tomu, že vec bola 21. septembra 2000 pridelená novej sudkyni, vo veci sa nezačalo plynule konať a od uvedeného dátumu sa do   dnešného   dňa,   teda   ani   po   uplynutí   ďalších   dvadsiatich   deviatich   mesiacov, neuskutočnilo   ani   jedno   pojednávanie   a vo   veci   samej   ani   po   deviatich   rokoch   trvania konania nebolo vydané na okresnom súde meritórne rozhodnutie, čo je z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neospravedlniteľné.

Podľa názoru ústavného súdu práve uvedené obdobia nečinnosti   Okresného súdu Bratislava   III,   v celkovej   dĺžke   najmenej   6   rokov,   a   to   bez   akýchkoľvek   zákonných dôvodov, mali rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.

  Z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu je porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.  

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré   sú   predmetom   jej   úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na Okresnom súde   Bratislava   III   pod   sp.   zn.   8   C   36/94   konštatoval   porušenie   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a porušenie práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1 dohovoru.

V dôsledku   konštatovania   zbytočných   prieťahov   v predmetnej   veci   ústavný   súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa. Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   a   odôvodnil   aj   nárok   na   priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde s prihliadnutím na všetky okolnosti   zakladajúce   porušenie   namietaného   práva   vrátane   pocitu   krivdy   sťažovateľa a vplyvu   na   jeho   fyzické   a duševné   zdravie   s ohľadom   aj   na   jeho   vyšší   vek.   Ústavný súd tiež podľa zásad spravodlivosti uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 120 000 Sk.

Sťažovateľ nežiadal o náhradu trov právneho zastúpenia, preto ústavný súd o tomto nároku sťažovateľa ani nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003