SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 124/2016-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnéhosúdu Banská Bystrica sp. zn. 4 Pp 49/2008 z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcimpostupom, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Tos 29/2014zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky sp. zn. 40072/2015-61/D/185 zo 17. decembra 2015a jemu predchádzajúcim postupom a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola2. februára 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súduBanská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Pp 49/2008 z 2. apríla 2014(ďalej len „uznesenie okresného súdu z 2. apríla 2014“) a jemu predchádzajúcimpostupom, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 2 Tos 29/2014 zo 17. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súduzo 17. apríla 2014“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením MinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepubliky(ďalejlen„ministerstvospravodlivosti“)sp. zn. 40072/2015-61/D/185 zo 17. decembra 2015 (ďalej len „upovedomeniezo 17. decembra 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľ svoju sťažnosťdoplnil podaním doručeným ústavnému súdu 2. marca 2016.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že uznesenímokresného súdu z 2. apríla 2014 bolo rozhodnuté, že v skúšobnej dobe podmienečnéhoprepustenia z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 64 ods. 1 Trestného zákona saneosvedčil a zvyšok trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súduŽilina sp. zn. 3 T 27/2004 vo výmere 2 rokov a 8 mesiacov a 30 dní vykoná. Proti uzneseniuokresného súdu z 2. apríla 2014 podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice o verejnomzasadnutí a následne 7. apríla 2014 doručil okresnému súdu aj písomné odôvodnenie svojejsťažnosti zo 4. apríla 2014.
Krajský súd uznesením zo 17. apríla 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ podal 30. septembra 2015 podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku podnetna podanie dovolania ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerspravodlivosti“) podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu okresného súduz 2. apríla 2014 a uzneseniu krajského súdu zo 17. apríla 2014.
Ministerstvo spravodlivosti jeho podnet odložilo upovedomením zo 17. decembra2015 doručeným sťažovateľovi 21. decembra 2015. Sťažovateľ poukázal na to, že v obsahuupovedomenia zo 17. decembra 2015 v jeho treťom odseku ministerstvo spravodlivostiuviedlo, že je oprávnené preskúmať právoplatne skončené trestné konanie len na podklademimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie podľa § 368 ods. 1 Trestnéhoporiadku. S uvedeným tvrdením ministerstva spravodlivosti sťažovateľ nesúhlasí, pretože„zo žiadneho právneho predpisu, a už vôbec nie z Trestného poriadku nevyplýva ministerstvu právomoc preskúmavať právoplatne skončené trestné konanie na podklade dovolania podľa § 368 ods. 1 a nasl. Tr. por.... Podľa § 377 Tr. por. je jediným orgánom, ktorému je daná funkčná príslušnosť rozhodovať o dovolaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky, nie ministerstvo. Ministerstvo je oprávnené podľa § 369 ods. 1 Tr. por. podať dovolanie, a nie rozhodovať o dovolaní.“.
K prvej námietke sťažovateľa uvedenej v jeho podnete, ktorou argumentoval, žeokresný súd pri svojom postupe nedodržal päťdňovú lehotu na prípravu verejnéhozasadnutia konaného 2. apríla 2014, a ani krajský súd sa touto ním namietanou vadoukonania v rámci konania o jeho sťažnosti nezaoberal, ministerstvo spravodlivostiv upovedomení„neuviedlo jediný dôvod, resp. argument, týkajúci sa namietaného porušenia nezachovania 5-dňovej lehoty na prípravu. Namiesto toho uviedlo ministerstvo argumentáciu týkajúcu sa predvedenia sťažovateľa postupom podľa § 120 ods. 3 Tr. por., ktorou argumentáciou nijako nebola zasiahnutá námietka nedodržania lehoty. Teda ak by sme pripustili výklad, že ministerstvo je oprávnené vecne preskúmavať dôvody dovolania uvádzané v podnete, tak z uvedeného hľadiska ministerstvo odložilo podnet sťažovateľa bez toho, aby sa vôbec vyjadrilo k námietke sťažovateľa.“.
Druhým dôvodom na podanie dovolania uvedeným v podnete sťažovateľa bolanámietka, podľa ktorej verejné zasadnutie konané na okresnom súde 2. apríla 2014 bolovykonané nezákonne zloženým senátom. K tejto námietke sa ministerstvo spravodlivostivo svojomupovedomenípodľasťažovateľa„vyjadrilo absolútne nezmyselnou argumentáciou s poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu SR, ktoré na vec zásadne meritórne nedopadá a práve naopak, logicky dopĺňa právnu argumentáciu sťažovateľa“.Sťažovateľ vo svojom podnete namietal, že verejné zasadnutie okresného súduz 2. apríla 2014 bolo vykonané v inom zložení senátu (prísediaci bolia ⬛⬛⬛⬛ ), pričom na prvom verejnom zasadnutí 30. októbra 2013vo veci konal senát v zložení prísediacich ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.
V upovedomení poukázalo ministerstvo spravodlivosti na stanovisko Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. 83/2015 publikované v Zbierkestanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky(ďalej len „Zbierka stanovísk“) pod č. 7/2015, podľa ktorého„odlišný spôsob kreovania predsedu senátu a členov senátu, ani rozdiely v právnom posúdení sudcov a prísediacich sudcov nespochybňuje postavenie prísediacich ako zákonných sudcov od prvého úkonu senátu v danej veci“. Podľa sťažovateľa táto právna veta v plnej miere podporuje jehoargumentáciu uvedenú v podnete na podania dovolania, avšak ministerstvo spravodlivostiv upovedomení taktiež uviedlo, že účinky stanoviska najvyššieho súdu č. 83/2015publikovaného v Zbierke stanovísk pod č. 7/2015 k správnemu výkladu a aplikáciinastupujú ex nunc, teda až od jeho zverejnenia v Zbierke stanovísk.
Podľa sťažovateľa je„Uvedená právna argumentácia ministerstva absolútne nesprávna. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že ide o záväznosť judikatúry, v slovenskom právnom poriadku platí vo všeobecnosti princíp, podľa ktorého sú súdy viazané iba Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a zákonom. Rovnako je sudca viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu. Okrem uvedeného je sudca viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa.
Zbierka stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR sa vydáva v záujme jednotného výkladu a jednotného používania zákonov (§ 23 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Pokiaľ ministerstvo argumentuje, že účinky stanoviska nastupujú ex nunc, tak táto argumentácia je nenáležitá a nemá ani oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ani v judikatúre a ani v doktríne.
Povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je vykladať právne predpisy ústavne konformným spôsobom. V tomto prípade ide o zjavný prípad svojvôle ministerstva, ktoré zrejme úmyselne použilo nesprávnu právnu argumentáciu, aby sťažovateľa uviedlo do omylu v otázke neexistencie dovolacieho dôvodu a správnosti postupu súdov.“.
Sťažovateľ poukázal na znenie § 369 ods. 1, § 371 ods. 2 a § 372 ods. 1 Trestnéhoporiadku a následne uviedol, že„ustanovenie § 369 ods. 1 Tr. por. je formulované tak, že pre ministra spravodlivosti podanie dovolania nie je právom, ale povinnosťou. S poukazom na uvedené, pokiaľ minister spravodlivosti obdrží podnet na podanie dovolania, ktorý obsahuje dovolacie dôvody, musí sa ním riadiť a dovolanie podať. Rozhodné je teda vyriešenie právnej otázky, do akej miery malo ministerstvo právo vecne preskúmať dôvody na podanie dovolania uvedené v podnete. Máme za to, že prieskumná právomoc ministerstva je daná len v rozsahu zistenia skutočností, či nie sú dané formálne nedostatky, v dôsledku ktorých by mohlo byť prípadné dovolanie odmietnuté podľa § 382 Tr. por. Pokiaľ ide o samotné dôvody dovolania, ministerstvo je oprávnené preskúmať podnet len v tom smere, či uvádzané dôvody zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 resp. ods. 2, 3 Tr. por. Z relevantnej časti Trestného poriadku upravujúcej dovolanie (§ 368 – 392 Tr. por.) vyplýva, že postup ministra pri rozhodovaní o podnete je jednoznačne založený na prioritnom preskúmavaní formálnoprávnych náležitostí podnetu na dovolanie a existencie dovolacieho dôvodu obsahovo zodpovedajúceho ust. § 371 ods. 1, 2, 3 Tr. por. s tým, že k meritórnemu preskúmaniu je povolaný iba a len dovolací súd, nie ministerstvo. Len v prípade, ak by v podnete nebol uvedený žiadny dôvod obsahovo zhodný s dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1, 2, 3 Tr. por., je ministerstvo oprávnené podnet odložiť ako neopodstatnený. Už gramatický výklad ust. § 369 ods. 1 vety prvej (s poukazom na imperatív „podá“) neumožňuje voľnú úvahu ministra či podá, resp. nepodá dovolanie, pričom toto ustanovenie nemožno vykladať extenzívne tým smerom, že minister je oprávnený meritórne preskúmavať naplnenie dovolacích dôvodov v rozsahu, v akom ich preskúmava dovolací súd na verejnom zasadnutí postupom podľa § 384 Tr. por. Teleológiou ust. § 369 ods. 1 Tr. por. nie je delegácia právomoci dovolacieho súdu (meritórne rozhodovanie podľa § 392 ods. 1 Tr. por.) na ministerstvo.“.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na právne závery vyslovené v nálezeústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/2015 z 27. mája 2015 týkajúce sa rozhodovanianajvyššieho súdu o dovolaní bez meritórneho preskúmania veci, pričom zo záverov tohtonálezu podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že ministerstvo spravodlivosti nemôže vecnepreskúmavať jeho argumentáciu, ale je povinné podať dovolanie vždy, pokiaľ podnetobsahuje dovolacie dôvody. Ministerstvo spravodlivosti podľa sťažovateľa zvolilo postup,resp. taký výklad relevantných ustanovení § 368 – § 392 Trestného poriadku, ktorý muumožnil vecne preskúmať a meritórne rozhodnúť o opodstatnenosti dovolacích dôvodovuvedených v podnete, napriek tomu, že táto právomoc prináleží len dovolaciemu súdu.Uvedeným postupom ministerstva spravodlivosti preto podľa sťažovateľa došlo k porušeniujeho základného práva na súdnu ochranu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,v ktorom vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj jeho právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupomministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 40072/2015-61/D/185 týkajúcomsa vybavenia jeho podnetu k podaniu dovolania a upovedomením zo 17. decembra 2015porušené.
Pre prípad, ak by ústavný súd dospel k názoru, že ministerstvo spravodlivostije oprávnené preskúmavať podnety na podanie dovolania v rozsahu, v akom ichpreskúmava dovolací súd podľa § 369 až § 392 Trestného poriadku, sťažovateľ namietalporušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právapodľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a aj porušenie jeho základného práva nebyť odňatýzákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to uznesenímokresného súdu z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesenímkrajského súdu zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, a taktiež postupomministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 40072/2015-61/D/185 a jehoupovedomením zo 17. decembra 2015.
Následne vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezomrozhodol, že jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3písm. b) dohovoru a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 2. apríla 2014a jemu predchádzajúcim postupom, uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2014 a jemupredchádzajúcimpostupom,akoajupovedomenímministerstvaspravodlivostizo 17. decembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom boli porušené. Zároveňsťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil upovedomenie zo 17. decembra 2015, uzneseniekrajského súdu zo 17. apríla 2014 a uznesenie okresného súdu z 2. apríla 2014 a vec vrátilna ďalšie konanie.
Vo vzťahu k upovedomeniu zo 17. decembra 2015 sťažovateľ ďalej navyše uviedol,že toto podľa neho nespĺňa ani minimálny štandard obsahových náležitostí individuálnehoaktu a vôbec neobsahuje odôvodnenie, t. j. ministerstvo spravodlivosti neuviedlo dôvody,pre ktoré podnet sťažovateľa odložilo. Podľa sťažovateľa upovedomenie zo 17. decembra2015 a uznesenie krajského súdu zo 17. apríla 2014 neobsahujú riadne odôvodnenie, a pretosú z hľadiska naplnenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru ústavne neakceptovateľné.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru uznesením okresnéhosúdu z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, uznesením krajského súduzo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením ministerstvaspravodlivosti zo 17. decembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniuoznačených práv podľa sťažovateľa malo dôjsť tým, že:
- v konaní pred okresným súdom neboli splnené podmienky na vykonanie verejnéhozasadnutia 2. apríla 2014 pre nedodržanie päťdňovej zákonnej lehoty na jeho prípravu;
- krajský súd konajúci o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súduz 2. apríla 2014 sa jeho argumentáciou predloženou v konaní podľa neho vôbec nezaoberala neodstránil vady konania okresného súdu;
- ministerstvo spravodlivosti sa v upovedomení zo 17. decembra 2015nevysporiadalo so sťažovateľom predloženými námietkami týkajúcimi sa nedodržaniapäťdňovej lehoty na prípravu verejného zasadnutia konaného 2. apríla 2014 a rozhodovaniaokresného súdu v nezákonnom zložení, pretože bol zložený z iných prísediacich, než tých,ktorí boli členmi senátu na prvom jeho verejnom zasadnutí 30. októbra 2013.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom
Z dikcie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že dvojmesačná lehotana podanie sťažnosti začína plynúť pri opatrení alebo inom zásahu odo dňa, keď sasťažovateľ o nich mohol reálne dozvedieť.
Takýto prístup sa v praxi ústavného súdu dosiaľ neuplatnil a jeho akceptácia byznamenala zásadný prelom v jeho rozhodovacej činnosti, v rámci ktorej sa stabilnepridržiava svojej doterajšej judikatúry, ktorej súčasťou je aj právny názor, že sťažnosťpodľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochranyzákladných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 417/06, III. ÚS 334/08, IV. ÚS 178/09).
Z platnej právnej úpravy, resp. z argumentačného priestoru jej vymedzeného jepodľa presvedčenia ústavného súdu nevyhnutné určenie začiatku plynutia uvedenejsubjektívnej lehoty pri opatrení alebo inom zásahu do práv sťažovateľa interpretovaťrigorózne, t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo dňa,keď sa sťažovateľ pri zachovaní postupu lége artis o takomto opatrení alebo inom zásahudozvedieť mohol a mal. Možnosť dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu do základnýchpráv alebo slobôd sťažovateľa je totiž podľa názoru ústavného súdu potrebné posudzovaťpri rešpektovaní objektívneho hľadiska vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľ musívenovať opatreniam alebo iným zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné právaalebo slobody, náležitú pozornosť.
Vychádzajúc z uvedeného začala podľa názoru ústavného súdu lehota na podaniesťažnosti sťažovateľovi plynúť doručením uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014,keďže od tejto udalosti sa totiž sťažovateľ v súlade s dikciou § 53 ods. 3 druhej vety zákonao ústavnom súde mohol dozvedieť o porušení ním označených práv. Dvojmesačnú lehotuna podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno počítať od doručenia poslednéhoupovedomenia ministerstva spravodlivosti zo 17. decembra 2015, pretože podaniemimoriadneho dovolania je výhradným právom ministra spravodlivosti, a teda nie jepre účastníka súdneho konania právne nárokovateľným opravným prostriedkom, a tedaani iným účinným prostriedkom, ktorým by sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojichpráv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Keďže lehotu uvedenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemožno odpustiť,pričom sťažovateľovi táto lehota do dňa podania jeho sťažnosti na poštovú prepravu(1. februára 2015) zjavne uplynula, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jejoneskoreného podania.
Vzhľadom na to, že oneskorenosť podania sťažnosti je základnou a neodstrániteľnouprekážkou konania, ústavný súd nepovažoval za dôvodné v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti v tejto časti skúmať existenciu ďalších možných dôvodov brániacichprijatiu sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie vyplývajúcich z ustanovenia § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde (napr. zjavnú neopodstatnenosť).
K namietanému porušeniu označených práv upovedomením ministerstva spravodlivosti zo 17. decembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom
Ministerstvo spravodlivosti v súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedodržaní lehotyna prípravu verejného zasadnutia poukázalo na skutočnosť, že sťažovateľ musel byťna verejné zasadnutie 2. apríla 2014 predvedený. Z uvedeného vyplýva, že ministerstvospravodlivosti poukázalo na skutočnosť, že pokiaľ sťažovateľ úmyselne svojím konanímvytvoril po odročení verejného zasadnutia prekážku, aby sa nemohol zúčastniť na ďalšomverejnom zasadnutí, na ktorom má byť rozhodnuté o premene trestu, svojím konanímz vlastnej vôle znemožnil, a tým sa vzdal práva na poskytnutie lehoty na prípravu verejnéhozasadnutia, a preto proti postupu okresného súdu, ktorý ho na verejné zasadnutie bol nútenýdať predviesť, nemožno nič namietať.
Sťažovateľ taktiež namietal, že ministerstvo spravodlivosti sa nevysporiadalo s jehonámietkou, podľa ktorej v jeho veci nerozhodoval senát v zákonnom obsadení, pretožena verejnom zasadnutí 2. apríla 2014 zasadal senát, v ktorom ako sudcovia rozhodovali iníprísediaci, než prísediaci rozhodujúci na prvom verejnom zasadnutí 30. októbra 2013.Ministerstvo spravodlivosti v tejto súvislosti poukázalo na stanovisko najvyššieho súduč. 83/2015, v ktorom trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu zjednotilo výklad a aplikáciuustanovenia § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v kontexte ustanovení § 3 ods. 3 a 6zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) vo vzťahu k zásade zákonného sudcua prísediacich sudcov.
Najvyšší súd v stanovisku č. 83/2015 zjednocoval rôzne právne názory súdovaplikujúcich ustanovenie § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa prvéhoz uvedených právnych názorov vzhľadom na princíp zákonného sudcu by vo veci malrozhodovať v jednotlivých štádiách trestného konania (napr. pri rozhodovaní o prijatíobžaloby a na hlavnom pojednávaní) senát v rovnakom zložení, čo platí rovnakopre rozhodujúceho sudcu, ako aj pre prísediacich. Z uvedeného vyplýva, že v prípade,ak bez relevantného dôvodu na hlavnom pojednávaní rozhodoval senát v inom zloženíako senát, ktorý rozhodoval v tejto veci o ďalšom trvaní väzby po prijatí obžaloby, bolv súlade s týmto právnym názorom súdmi vyhodnocovaný uvedený postup súdov nižšíchstupňov ako vada spočívajúca v tom, že vo veci rozhodoval nezákonný senát a napadnutérozhodnutie bolo zrušené.
Druhá skupina súdov pri aplikácii § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadkuzdôraznila, že princíp zákonného sudcu, ktorý je zakotvený v čl. 48 ústavy, je odlišnýmprávnym inštitútom od tzv. pravidla nezameniteľnosti senátu, ktorý vyplýva z ustanovenia§ 277 ods. 5 Trestného poriadku. Princíp zákonného sudcu sa navyše týka len sudcovz povolania, ktorí sú určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci(§ 3 ods. 3 zákona o súdoch), avšak nie aj prísediacich, teda osôb, ktoré sudcami nie sú(neexistuje ústavný princíp zákonného prísediaceho, ktorý by sa vyberal náhodnýmvýberom pre konkrétnu vec). Z uvedeného vyplýva, že každá trestná vec, ktorá je na súdpodaná, napáda náhodným výberom vždy konkrétnemu sudcovi, ktorý je určený rozvrhompráce na rozhodovanie a prerokovanie určitej veci.
Z odpovede ministerstva spravodlivosti vyplýva, že jeho cieľom bolo poukázaniena rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v obdobných prípadoch a uvedená rozdielnaaplikácia zákonných ustanovení Trestného poriadku bola zjednotená až stanoviskomnajvyššieho súdu, na ktoré poukázal, ktoré ale zakladá záväznosť pre súdy až po svojomprijatí, t. j. nemohlo byť pre súd rozhodujúci vo veci sťažovateľa záväzné, pretože boloprijaté až po prijatí uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014. Inak povedané,ministerstvo spravodlivosti poukázalo na to, že súdmi zúčastnenými na rozhodovaní vo vecisťažovateľa aplikovaný postup je jedným z možných výkladov príslušných ustanoveníTrestného poriadku i ústavy a nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosťa v zásade rešpektuje zmysel a účel dotknutých ustanovení. Nejednotnosť rozhodovaniasúdov pri aplikácii dotknutých ustanovení Trestného poriadku a ústavy bola odstránenáaž na základe zjednocujúceho stanoviska kolégia najvyššieho súdu prijatého v časepo 17. apríli 2014, t. j. po prijatí uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014, a preto právnezávery vyplývajúce z tohto stanoviska vo veci sťažovateľa krajský súd v čase jehorozhodovania nemohol aplikovať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016