SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 124/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu18. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Paškalom,Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 107/2014-114z 30. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola2. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. MartinomPaškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 107/2014-114 z 30. septembra 2014 (ďalejlen „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sanávrhom na začatie konania podaným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresnýsúd“) domáhala proti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„odporca“) zaplatenia sumy 180 € s príslušenstvom.
Odporca po podaní návrhu na začatie konania uhradil sťažovateľke žalovanú sumu180 € s príslušenstvom, ako aj sumu 52,60 € z titulu trov právneho zastúpenia sťažovateľky.
Sťažovateľka v nadväznosti na úhrady vykonané zo strany odporcu zobralasvoj návrh späť a navrhla konanie vo veci zastaviť, pričom v späťvzatí návrhu uviedla, žeodporca uhradením sumy 52,60 € z titulu trov právneho zastúpenia uhradil len časť jej trovprávneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpeniaa písomné podanie vo veci) a dosiaľ neuhradil trovy právneho zastúpenia za ďalšiedva úkony právnej služby (vyjadrenie k odporu a späťvzatie návrhu) spolu v sume 52,60 €,a navrhla, aby na ich úhradu bol odporca zaviazaný podľa § 146 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Okresný súd uznesením č. k. 23 Cb 131/2013-102 zo 17. februára 2014 (ďalej len„uznesenie okresného súdu“) konanie vo veci z dôvodu späťvzatia návrhu sťažovateľkouzastavil, rozhodol o vrátení súdnych poplatkov a odporcovi uložil povinnosť nahradiťsťažovateľke trovy konania, len pokiaľ ide o rozdiel medzi uhradeným a vrátenýmpoplatkom, pričom sťažovateľke nepriznal náhradu z titulu trov právneho zastúpeniauplatnenú v späťvzatí návrhu z dôvodu, že tieto jej už podľa okresného súdu boli uhradené.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým uznesením potvrdil uznesenieokresného súdu v časti výroku o trovách konania a v podstatnej časti odôvodnenia svojhouznesenia uviedol:
„Z obsahu spisu je zrejmé, že odporca dňa 04. 02. 2014 uhradil navrhovateľovi spolu s uplatnenou istinou a jej príslušenstvom aj trovy právneho zastúpenia vo výške 52,14 eur (č. l. 79 spisu), čo bolo dôvodom, že súd prvého stupňa navrhovateľovi v napadnutom uznesení náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal. Odvolací súd sa s týmto dôvodom nepriznania náhrady trov za navrhovateľom uplatnené úkony právnej služby stotožnil, pričom v súvislosti s jeho námietkou, že súd podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p. mal rozhodnúť o náhrade trov právneho zastúpenia navrhovateľa vzniknutých mu od podania odporu, odvolací súd poukazuje na ust. § 150 ods. 2 O. s. p. (drobný spor podľa § 200a a 200e O. s. p.), uplatnenie ktorého je v danom prípade namieste s prihliadnutím na neprimeranosť navrhovateľom žiadaných trov právneho zastúpenia voči pohľadávke tvoriacej predmet tohto sporu, ktorý v dôsledku uhradenia dlžnej sumy odporcom odpadol. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade považoval odporcom dňa 04. 02. 2014 uhradenú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 52,14 eur za primeranú s tým, že nad túto sumu navrhovateľovi náhradu z uvedených dôvodov nie je možné priznať. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom štvrtom výroku o náhrade trov konania ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.“
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedla: „Podľa § 150 ods. 2 O. s. p., ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s dôvodom nepriznania náhrady trov konania za dva úkony právnej služby (vyjadrenie k odporu a späťvzatie) Okresného súdu Bratislava III. Sťažovateľke nie je zrejmé s čím sa mal Krajský súd v Bratislave stotožniť, keď Okresný súd Bratislava III nedôvodil tým, že dva úkony neprizná z dôvodu neprimeranosti náhrady trov konania, ale ich nepriznal chybne sa domnievajúc, že už boli uhradené dňa 04. 02. 2014. Krajský súd v Bratislave svojim uznesením rozhodoval podľa nového zákonného ustanovenia (ust. §150 ods. 2 O. s. p.), pričom sťažovateľke svojim postupom odňal možnosť sa k uvedenej právnej skutočnosti vyjadriť.
Sťažovateľke taktiež nie je zrejmé, prečo Krajský súd v Bratislave považoval trovy vo výške 104,74 eur za neprimerané voči pohľadávke (102,32 eur + 102,58 eur) 204,90 eur. Sťažovateľkou uplatnená náhrada trov právneho zastúpenia iba mierne prevyšovala polovicu výšky pohľadávky, ktorú spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ v deň pojednávnia sťažovateľke uhradila. Krajský súd v Bratislave vôbec nezobral do úvahy, že spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ opomenúc akúkoľvek elementárnu slušnosť, uhradila pohľadávku až v deň pojednávania, pričom Okresný súd Bratislava III oznámil sťažovateľke a jej právnemu zástupcovi, že sa bude odročovať, pritom s týmto pojednávaním vo svojom rozvrhu práce rátali a za túto skutočnosť nebola vôbec spoločnosť
postihnutá, hoci to O. s. p. umožňuje. Napokon bola postihnutá za svoj úspech sťažovateľka, ktorej nebola priznaná náhrada za dva regulárne úkony právnej služby z dôvodu neprimeranosti trov konania k výške pohľadávky. Táto neprimeranosť nebola Krajským súdom v Bratislave žiadnym bližším spôsobom zdôvodnená, iba bola jednoducho konštatovaná, čo vykazuje znaky arbitrárnosti rozhodovania Krajského súdu v Bratislave...“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/107/2014-114 zo dňa 30. 09. 2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/107/2014-114 zo dňa 30. 09. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave na účet právneho zástupcu sťažovateľky...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené uznesenieokresného súdu o zastavení konania v časti jeho výroku o trovách konania, ktoré je podľanej arbitrárne, založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočneodôvodnené.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva nasúdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedápovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesnégarancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených práv tým, ževo veci konajúci krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu v jeho odvolanímnapadnutom výroku o trovách konania aplikujúc § 150 ods. 2 OSP bez toho, že bysťažovateľku na svoj zámer aplikovať označené ustanovenie upozornil a dal jej možnosť sa kjeho aplikácii vyjadriť. Sťažovateľka zároveň namieta aj nedostatočne ozrejmené dôvody vnapadnutom uznesení krajského súdu, pre ktoré krajský súd aplikujúc § 150 ods. 2 OSPodobril nepriznanie trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 52,60 €.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súdpri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru)môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy),porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva,že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchtosúdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súdpreto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdovo trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávnyrozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomuby mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovenízákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sámosebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek samôže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematikynákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnýmisúdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výrokuo nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu právana súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnutéaj iné základné právo.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd aplikoval pri svojom rozhodovaní,na rozdiel od okresného súdu, ustanovenie § 150 ods. 2 OSP bez toho, že by o svojomúmysle aplikovať označené ustanovenie informoval sťažovateľku, a tým jej dal možnosťsa vyjadriť k jeho aplikácii, ústavný súd uvádza, že bolo vo výlučnej právomocivšeobecného súdu, či označené ustanovenie bude aplikovať alebo nie. Pri posúdeníústavnosti aplikácie § 150 ods. 2 (aj ods. 1 OSP) je vždy podstatnou skutočnosť,či všeobecný súd svoj postup riadne odôvodnil, teda či uviedol okolnosti, ktoré ho viedlik odchýleniu sa od všeobecných zásad rozhodovania o trovách konaniach (v danom prípadeod zásady vymedzenej v § 146 ods. 2 druhej vete OSP).
Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by posudzovanéuznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené vzrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené,a to ani osobitne vo vzťahu k aplikácii § 150 ods. 2 OSP.
Ústavný súd konštatuje, že aj keď krajský súd pochybil tým, že sťažovateľkuneinformoval o svojom úmysle aplikovať ustanovenie § 150 ods. 2 OSP, charakteristickýmznakom ktorého je oprávnenie súdu na použitie výnimky so všeobecnej zásadyrozhodovania o trovách konania, pričom aplikácia tohto ustanovenia je za splneniazákonných podmienok v plnej diskrečnej právomoci súdu, v okolnostiach daného prípadu sauvedené pochybenie nepremietlo v samotných záveroch krajského súdu a ich odôvodnení,ktoré sú ústavne konformné.
Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľkou namietané pochybenie krajskéhosúdu pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania zjavne nemá ústavnúrelevanciu. Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade nejde o pochybenie takejintenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieťk záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačnýprístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smerovalk spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej)opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v danom prípade sťažnosť sťažovateľkysmeruje proti rozhodnutiu o trovách konania v sume 52,60 €. Podľa názoru ústavného súdupri takejto hodnote konania, s výnimkou extrémnych vybočení všeobecných súdov pri ichrozhodovaní, je úspešnosť sťažnosti vylúčená. Ústavný súd zastáva názor, že v takýchtoprípadoch nad základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie(čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) prevažuje záujem na vytvorení systému, ktorýumožní súdom efektívne a v primeranej dobe poskytovať ochranu označeným právamv konaniach, ktoré sú svojou povahou skutočne zložité po vecnej i právnej stránke a kdehrozí väčšia ujma na právach účastníkov, ako to je v sporoch s minimálnou hodnotou.Vychádzajúc z uvedeného aj konanie o ústavnej sťažnosti v prípadoch, kde ide o minimálnuhodnotu sporu, by neúčelne vyťažovalo kapacity ústavného súdu na úkor konaní, v ktorýchskutočne hrozí zásadné porušenie základných a iných práv účastníkov.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd jej ďalšíminárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015