znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 124/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu18. marca 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Paškalom,Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnua inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 107/2014-114z 30. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola2. februára 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. MartinomPaškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 107/2014-114 z 30. septembra 2014 (ďalejlen „uznesenie krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   sanávrhom na začatie konania podaným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresnýsúd“)   domáhala   proti   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„odporca“) zaplatenia sumy 180 € s príslušenstvom.

Odporca po podaní návrhu na začatie konania uhradil sťažovateľke žalovanú sumu180 € s príslušenstvom, ako aj sumu 52,60 € z titulu trov právneho zastúpenia sťažovateľky.

Sťažovateľka   v   nadväznosti   na   úhrady   vykonané   zo   strany   odporcu   zobralasvoj návrh späť a navrhla konanie vo veci zastaviť, pričom v späťvzatí návrhu uviedla, žeodporca uhradením sumy 52,60 € z titulu trov právneho zastúpenia uhradil len časť jej trovprávneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpeniaa písomné   podanie   vo   veci)   a   dosiaľ   neuhradil   trovy   právneho   zastúpenia   za   ďalšiedva úkony právnej služby (vyjadrenie k odporu a späťvzatie návrhu) spolu v sume 52,60 €,a navrhla,   aby   na   ich   úhradu   bol   odporca   zaviazaný   podľa   §   146   ods.   2   Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Okresný súd uznesením č. k. 23 Cb 131/2013-102 zo 17. februára 2014 (ďalej len„uznesenie okresného súdu“) konanie vo veci z dôvodu späťvzatia návrhu sťažovateľkouzastavil,   rozhodol   o   vrátení   súdnych   poplatkov   a   odporcovi   uložil   povinnosť   nahradiťsťažovateľke   trovy   konania,   len   pokiaľ   ide   o   rozdiel   medzi   uhradeným   a   vrátenýmpoplatkom,   pričom   sťažovateľke   nepriznal   náhradu   z   titulu   trov   právneho   zastúpeniauplatnenú v späťvzatí návrhu z dôvodu, že tieto jej už podľa okresného súdu boli uhradené.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým uznesením potvrdil uznesenieokresného súdu v časti výroku o trovách konania a v podstatnej časti odôvodnenia svojhouznesenia uviedol:

„Z obsahu spisu je zrejmé, že odporca dňa 04. 02. 2014 uhradil navrhovateľovi spolu s uplatnenou istinou a jej príslušenstvom aj trovy právneho zastúpenia vo výške 52,14 eur (č. l. 79 spisu), čo bolo dôvodom, že súd prvého stupňa navrhovateľovi v napadnutom uznesení náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal. Odvolací súd sa s týmto dôvodom nepriznania   náhrady   trov   za   navrhovateľom   uplatnené   úkony   právnej   služby   stotožnil, pričom v súvislosti s jeho námietkou, že súd podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p. mal rozhodnúť o náhrade trov právneho zastúpenia navrhovateľa vzniknutých mu od podania odporu, odvolací súd poukazuje na ust. § 150 ods. 2 O. s. p. (drobný spor podľa § 200a a 200e   O.   s.   p.),   uplatnenie   ktorého   je   v   danom   prípade   namieste   s   prihliadnutím na neprimeranosť   navrhovateľom   žiadaných   trov   právneho   zastúpenia   voči   pohľadávke tvoriacej predmet tohto sporu, ktorý v dôsledku uhradenia dlžnej sumy odporcom odpadol. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade považoval odporcom dňa 04. 02. 2014 uhradenú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 52,14 eur za primeranú s tým, že nad túto sumu navrhovateľovi náhradu z uvedených dôvodov nie je možné priznať. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom štvrtom výroku o náhrade trov konania ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.“

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedla: „Podľa § 150 ods. 2 O. s. p., ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Sťažovateľka   v   prvom   rade   namieta,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   sa   stotožnil s dôvodom nepriznania náhrady trov konania za dva   úkony právnej služby (vyjadrenie k odporu a späťvzatie) Okresného súdu Bratislava III. Sťažovateľke nie je zrejmé s čím sa mal Krajský súd v Bratislave stotožniť, keď Okresný súd Bratislava III nedôvodil tým, že dva úkony neprizná z dôvodu neprimeranosti náhrady trov konania, ale ich nepriznal chybne sa domnievajúc,   že   už   boli   uhradené   dňa   04.   02.   2014.   Krajský   súd   v   Bratislave   svojim uznesením rozhodoval podľa nového zákonného ustanovenia (ust. §150 ods. 2 O. s. p.), pričom sťažovateľke svojim postupom odňal možnosť sa k uvedenej právnej skutočnosti vyjadriť.

Sťažovateľke taktiež nie je zrejmé, prečo Krajský súd v Bratislave považoval trovy vo výške 104,74 eur za neprimerané voči pohľadávke (102,32 eur + 102,58 eur) 204,90 eur. Sťažovateľkou   uplatnená   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   iba   mierne   prevyšovala polovicu výšky pohľadávky, ktorú spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ v deň pojednávnia sťažovateľke uhradila. Krajský súd v Bratislave vôbec nezobral do úvahy, že spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ opomenúc   akúkoľvek   elementárnu   slušnosť,   uhradila pohľadávku až v deň pojednávania, pričom Okresný súd Bratislava III oznámil sťažovateľke a jej právnemu zástupcovi, že sa bude odročovať, pritom s týmto pojednávaním vo svojom rozvrhu práce rátali a za túto skutočnosť nebola vôbec spoločnosť

postihnutá, hoci to O. s. p. umožňuje. Napokon bola postihnutá za svoj úspech sťažovateľka,   ktorej   nebola   priznaná   náhrada   za   dva   regulárne   úkony   právnej   služby z dôvodu   neprimeranosti   trov   konania   k   výške   pohľadávky.   Táto   neprimeranosť   nebola Krajským súdom v Bratislave žiadnym bližším spôsobom zdôvodnená, iba bola jednoducho konštatovaná,   čo   vykazuje   znaky   arbitrárnosti   rozhodovania   Krajského   súdu v Bratislave...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   1   Cob/107/2014-114   zo   dňa 30. 09. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   1   Cob/107/2014-114   zo   dňa 30. 09. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú   je   povinný   zaplatiť   Krajský   súd   v   Bratislave   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené uznesenieokresného súdu o zastavení konania v časti jeho výroku o trovách konania, ktoré je podľanej arbitrárne, založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočneodôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva nasúdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedápovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesnégarancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených práv tým, ževo veci   konajúci   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   v   jeho   odvolanímnapadnutom   výroku   o   trovách   konania   aplikujúc   §   150   ods.   2   OSP   bez   toho,   že   bysťažovateľku na svoj zámer aplikovať označené ustanovenie upozornil a dal jej možnosť sa kjeho aplikácii vyjadriť. Sťažovateľka zároveň namieta aj nedostatočne ozrejmené dôvody vnapadnutom uznesení krajského súdu, pre ktoré krajský súd aplikujúc § 150 ods. 2 OSPodobril nepriznanie trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 52,60 €.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súdpri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru)môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy),porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   248/2008,   III.   ÚS   125/2010)   vyplýva,že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchtosúdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súdpreto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdovo trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávnyrozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomuby mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovenízákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sámosebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek samôže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematikynákladov konania, t. j. problematiky   vo vzťahu k predmetu   konania pred všeobecnýmisúdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napadaného   výrokuo nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu právana súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnutéaj iné základné právo.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pre   účely   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   aplikoval   pri   svojom   rozhodovaní,na rozdiel od okresného súdu, ustanovenie § 150 ods. 2 OSP bez toho, že by o svojomúmysle aplikovať označené ustanovenie informoval sťažovateľku, a tým jej dal možnosťsa vyjadriť   k   jeho   aplikácii,   ústavný   súd   uvádza,   že   bolo   vo   výlučnej   právomocivšeobecného   súdu,   či   označené   ustanovenie   bude   aplikovať   alebo   nie.   Pri   posúdeníústavnosti   aplikácie   §   150   ods. 2   (aj   ods.   1   OSP)   je   vždy   podstatnou   skutočnosť,či všeobecný súd svoj postup riadne odôvodnil, teda či uviedol okolnosti, ktoré ho viedlik odchýleniu sa od všeobecných zásad rozhodovania o trovách konaniach (v danom prípadeod zásady vymedzenej v § 146 ods. 2 druhej vete OSP).

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by posudzovanéuznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené vzrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené,a to ani osobitne vo vzťahu k aplikácii § 150 ods. 2 OSP.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   keď   krajský   súd   pochybil   tým,   že   sťažovateľkuneinformoval o svojom úmysle aplikovať ustanovenie § 150 ods. 2 OSP, charakteristickýmznakom   ktorého   je   oprávnenie   súdu   na   použitie   výnimky   so   všeobecnej   zásadyrozhodovania   o   trovách   konania,   pričom   aplikácia   tohto   ustanovenia   je   za   splneniazákonných podmienok v plnej diskrečnej právomoci súdu, v okolnostiach daného prípadu sauvedené pochybenie nepremietlo v samotných záveroch krajského súdu a ich odôvodnení,ktoré sú ústavne konformné.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   sťažovateľkou   namietané   pochybenie   krajskéhosúdu   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   prvostupňového   konania   zjavne   nemá   ústavnúrelevanciu.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v   danom   prípade   nejde   o   pochybenie   takejintenzity,   na   základe   ktorého   by   mohol   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   reálne   dospieťk záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačnýprístup   k   posudzovaniu   námietok   sťažovateľky   by   v   konečnom   dôsledku   smerovalk spochybňovaniu   ústavného   postavenia   ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej)opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   z   dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v danom prípade sťažnosť sťažovateľkysmeruje proti rozhodnutiu o trovách konania v sume 52,60 €. Podľa názoru ústavného súdupri takejto hodnote konania, s výnimkou extrémnych vybočení všeobecných súdov pri ichrozhodovaní, je úspešnosť sťažnosti vylúčená. Ústavný súd zastáva názor, že v takýchtoprípadoch nad základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie(čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) prevažuje záujem na vytvorení systému, ktorýumožní   súdom   efektívne   a   v   primeranej   dobe   poskytovať   ochranu   označeným   právamv konaniach, ktoré sú svojou povahou skutočne zložité po vecnej i právnej stránke a kdehrozí väčšia ujma na právach účastníkov, ako to je v sporoch s minimálnou hodnotou.Vychádzajúc z uvedeného aj konanie o ústavnej sťažnosti v prípadoch, kde ide o minimálnuhodnotu sporu, by neúčelne vyťažovalo kapacity ústavného súdu na úkor konaní, v ktorýchskutočne hrozí zásadné porušenie základných a iných práv účastníkov.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd jej ďalšíminárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015