znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 124/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014 predbežne prerokoval návrh B. Ď., zastúpeného advokátom JUDr. Marianom Dzuroškom, PhD.,   KPMG   Legal   s.   r.   o.,   Dvořákovo   námestie   10,   Bratislava,   na preskúmanie rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť   funkcií   č. VP/34/13-K z 25.   júna 2013,   za účasti   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh B. Ď.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. augusta 2013 doručený návrh B. Ď. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   (ďalej   len   „výbor“)   č. VP/34/13-K z 25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Navrhovateľ   v   návrhu   okrem   iného   uviedol,   že   na   základe   uznesenia   vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 602 z 8. septembra 2010 vykonával funkciu štátneho   tajomníka   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo financií“). Uznesením vlády č. 36 z 1. februára 2012 bol s účinnosťou od 1. februára 2012 z uvedenej funkcie odvolaný. Dňa 28. mája 2013 výbor doručil navrhovateľovi oznámenie o začatí konania č. VP/34/13-K vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov   v   zmysle   čl.   9   ods.   2   písm.   a)   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“). Prílohou oznámenia bolo uznesenie výboru č. 170 z 23. mája 2013, ktorým sa začalo konanie proti navrhovateľovi z dôvodu porušenia povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, ktorého sa navrhovateľ dopustil tým, že v lehote do 31. marca 2013 nepodal oznámenie funkcií, zamestnaní,   činností   a majetkových   pomerov   verejného   funkcionára   podľa   čl.   7   ods.   1 ústavného zákona za predchádzajúci kalendárny rok, t. j. za rok 2012. Súčasne navrhovateľa výbor   vyzval,   aby   sa   k predmetnému   uzneseniu   vyjadril,   čo   navrhovateľ   urobil   listom z 29. mája   2013.   Dňa   2. augusta   2013   bolo   navrhovateľovi   doručené   napadnuté rozhodnutie, v rámci ktorého bolo konštatované, že navrhovateľ porušil povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona tým, že ako bývalý štátny tajomník ministerstva financií nepodal oznámenie verejného funkcionára za rok 2012, ktoré mal podať do 31. marca 2013. Súčasne mu bola uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona v sume 805 €. Proti napadnutému rozhodnutiu výboru navrhovateľ v ostatnom podal na ústavnom súde návrh.

3.   Navrhovateľ   v podstatnom   tvrdil,   že „nemal   povinnosť   podať   Oznámenie verejného funkcionára podľa čl. 7 Ústavného zákona, preto túto povinnosť nemohol porušiť a nemožno mu uložiť sankciu podľa čl. 9 Ústavného zákona“. Uvedený názor navrhovateľ následne   podrobne   argumentoval,   uviedol,   že   napadnuté   rozhodnutie   v podstatnom nereagovalo na jeho vyjadrenie z 29. mája 2013, a v neposlednom rade poukázal na viaceré rozhodnutia   ústavného   súdu,   napr.   sp.   zn.   IV.   ÚS   75/08, IV.   ÚS   95/08   a sp.   zn. IV. ÚS 293/07.

4. Navrhovateľ žiadal ústavný súd, aby vo veci jeho návrhu takto rozhodol: „1.   Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP 34/13-K z 25. júna 2013 zrušuje...

2. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je povinná uhradiť B. Ď. trovy právneho   zastúpenia   v   sume   118,52,-   EUR   (slovom:   stoosemnásť   eur   a   päťdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu KPMG Legal s. r. o., advokátska kancelária... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Na výzvu ústavného súdu sa k návrhu vyjadril výbor listom zo 7. októbra 2013. V podstatnom uviedol:

«...   K   názoru   navrhovateľa,   že   „nemal   povinnosť   podať   oznámenie   verejného funkcionára podľa čl. 7 ústavného zákona, preto túto povinnosť nemohol porušiť a nemožno mu   uložiť   sankciu   podľa   čl.   9   ústavného   zákona“   uvádzame,   že...   podanie   takéhoto oznámenia sa týka každého verejného funkcionára, ktorý ukončil verejnú funkciu počas predchádzajúceho kalendárneho roka, k 31. marcu nasledujúceho kalendárneho roka... Navrhovateľ   poukazuje   na   judikatúru   nálezov   IV.   senátu   ústavného   súdu   sp.   zn. IV. ÚS 75/08-32, IV. ÚS 95/08-34, IV. ÚS 293/07-29, IV. ÚS 86/07-30, ktorá však bola prekonaná zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu č. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010, ktoré práve reaguje na nesprávne rozhodnutia IV. senátu ústavného súdu... Pokiaľ   sa   týka   námietky,   že   rozhodnutie   výboru   je   nedostatočne   odôvodnené, a z tohto   dôvodu   zmätočné   a   nepreskúmateľné   uvádzame,   že   s   týmto   stanoviskom nesúhlasíme. Výbor zohľadnil v konaní právny text ústavného zákona, stanovisko verejného funkcionára, popísal celý priebeh konania a prijal právny záver v rozsahu vymedzenom v čl. 9 ústavného zákona, vrátane jeho odôvodnenia. Z hľadiska konania považujeme názor navrhovateľa za subjektívny a nemá právnu relevanciu...

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd... napadnuté rozhodnutie Výboru... č. VP/34/13-K zo 25. júna 2013 potvrdil, a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.»

II.

6.   Podľa   čl.   10   ods.   2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia výboru má odkladný účinok.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   § 73a   ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sa   konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva   konanie   o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov podľa ústavného zákona.

Podľa   § 73b   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s uvedeným ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ním, tak ho potvrdí.

7.   Z ustanovenia   § 73b   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   čl. 10   ods. 2 ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmanie rozhodnutia vo veciach   ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov,   v rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto konaní.

8. Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona o ústavnom   súde   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa vzťahuje   § 25   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sa   každý   návrh   predbežne prerokuje.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten   návrh, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07, IV. ÚS 58/2011).

11.   Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   žiada   zrušiť   rozhodnutie   výboru   po   jeho preskúmaní ústavným   súdom   v   konaní podľa   jedenásteho   oddielu   druhej   hlavy   zákona o ústavnom   súde   označenom   ako   „konanie   o   preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov“ (§ 73a a § 73b zákona o ústavnom súde) tvrdiac,   že   oznamovaciu   povinnosť   podľa   čl.   7   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu v okolnostiach posudzovanej veci nemal.

12.   Podľa   čl.   2   ods.   1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   verejným funkcionárom je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1 tohto ústavného zákona.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu na účely čl. 7 a čl. 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a čl. 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka   odo   dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár podľa odseku 1 je povinný do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

13. Z citovaných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že každý verejný funkcionár má povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu podať oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za predchádzajúci rok vždy (periodicky, resp. pravidelne) do 31. marca nasledujúceho roku.

14.   Pokiaľ   navrhovateľ   argumentoval   tým,   že   po   skončení   jeho verejnej   funkcie (pozri   bod   2) „nemal   povinnosť   podať   Oznámenie   verejného   funkcionára   podľa   čl.   7 Ústavného zákona, preto túto povinnosť nemohol porušiť a nemožno mu uložiť sankciu...“, (bod 3) ústavný súd poukazuje na uznesenie č. k. PLz. ÚS 1/2010-10 zo 7. júla 2010, ktorým plénum ústavného súdu prijalo podľa § 6 zákona o ústavnom súde zjednocujúce stanovisko k právnemu názoru vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 223/2010 a k právnemu názoru vyjadrenému v nálezoch vedených pod sp. zn. IV. ÚS 293/07 z 31. januára 2008, sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. apríla 2008 a sp. zn. IV. ÚS 95/08 z 11. septembra 2008. Podľa tohto   zjednocujúceho   stanoviska   „verejný   funkcionár   má   po   skončení   výkonu   funkcie povinnosť   podať   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny   výkon   funkcie,   do   31.   marca   nasledujúceho   kalendárneho   roku“.   Týmto zjednocujúcim   stanoviskom   ústavný   súd   prekonal   judikatúru,   na   ktorú   poukazuje navrhovateľ, a senáty sú ním v ďalšom konaní od prijatia tohto zjednocujúceho stanoviska podľa § 6 zákona o ústavnom súde viazané.

15.   Ústavný   súd   preto   považoval   postup,   ako   aj   napadnuté   rozhodnutie   výboru č. VP/34/13-K z 25. júna 2013, že navrhovateľ, ktorý skončil funkciu štátneho tajomníka ministerstva   financií 1.   februára 2012,   porušil   povinnosť   ustanovenú   v   čl.   7   ods.   1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tým, že nepodal oznámenie za rok 2012 v čase   do   31.   marca   2013,   za   správne   a   odôvodnené,   nezakladajúce   dôvody na spochybňovanie   napadnutého   rozhodnutia   výboru,   ktoré   by   bolo   potrebné   posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie, a preto odmietol návrh navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014