znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 124/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. D., H., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tpo/1/2011-35 z 18. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. februára 2011 doručená sťažnosť J. D. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   5   Tpo/1/2011-35   z 18.   januára   2011   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   mu   bolo   uznesením vyšetrovateľa   z 11.   augusta   2010   vznesené   obvinenie   pre   zločin   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a) a písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   Tp   27/2010 z 12. augusta 2010 bol sťažovateľ vzatý do výkonu väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)   zákona   č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“). Písomnou žiadosťou z 3. decembra 2010 sťažovateľ požiadal okresný súd o prepustenie z väzby, pričom ponúkol súdu   aj možnosť nahradiť väzbu písomným sľubom,   peňažnou   zárukou   a probačným   dohľadom.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. Tp/65/2010-16 zo 4. januára 2011 zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby a na   jeho   odvolanie   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo/1/2011   z 18.   januára   2011 sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   zrušil   a opätovne   zamietol sťažovateľovu   žiadosť   o prepustenie   z väzby a taktiež   zamietol   ním ponúknutý písomný sľub, peňažnú záruku a výkon probačného dohľadu ako možnosti nahradenia väzby.

3. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie   záveru   súdu   o dôvodoch   trvania   väzby   a zamietnutí   jeho   návrhov   na nahradenie väzby, keď dôvodil tým, „... že rozhodnutie KS v Trnave, vo vzťahu k všetkým napadnutým výrokom, je natoľko nedostatočne odôvodnené... Z rozhodnutia KS v Trnave nie   je   zrejmé,   z čoho   by   mala   vyplývať   dôvodná   obava,   že   obvinený   bude   pokračovať v trestnej činnosti... KS v Trnave tiež nedostatočne odôvodnil výrok o neprijatí písomného sľubu obvineného, výrok o nevyhovení žiadosti obvineného o nahradenie väzby dohľadom probačného   a mediačného   úradníka   a výrok   o neprijatí   ponuky   otca   obvineného   na nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou.   Odôvodnenie   všetkých   týchto   výrokov   sa   opiera o nesprávne právne posúdenie... Pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o nahradenie väzby dohľadom probačného... úradníka, pri rozhodovaní o peňažnej záruke..., pri rozhodovaní o prijatí   sľubu   obvineného,   KS   v Trnave...   nesprávne   aplikoval   príslušné   ustanovenia Trestného poriadku, konkrétne ustanovenie § 80 ods. 2 tretia veta Trestného poriadku...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Osobná sloboda sťažovateľa zakotvená v Čl. 17 ods. 2 Ústavy... a v Čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru... postupom Krajského súdu... a jeho uznesením č. k. 5 Tpo/1/2011-35 zo dňa 18.1.2011, porušená bola.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu...   č.   k.   5   Tpo/1/2011-35   zo   dňa   18.1.2011,   sa v napadnutej časti zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva... finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €...

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu...   sa   ukladá   povinnosť   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške 314,18 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8.   Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na základe   konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS 271/07).

11. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na   čas   dovolený   zákonom,   resp.   konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových   a   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o existencii zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších   konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo   sudcom,   prokurátorovi   a   obhajcovi   položiť   obvinenému   otázky   týkajúce   sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného   neumožňuje   jeho   výsluch.  ...   Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma   nadriadený   orgán   správnosť   výrokov   napadnutého uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť   a konanie   predchádzajúce   týmto výrokom napadnutého uznesenia...

15.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd   zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru malo dôjsť uznesením krajského súdu č. k. 5 Tpo/1/2011-35 z 18. januára 2011 v konaní o jeho žiadosti z 3. decembra 2010, ktorou sa domáhal prepustenia z väzby na slobodu.

16.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

17. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí č. k. 5 Tpo/1/2011-35 z 18. januára 2011 v podstatnom uviedol:

„Podľa   názoru   sťažovateľa   sudca   pre   prípravné   konanie   nesprávne   aplikoval ustanovenia   §   80   ods.   2   a   §   81   ods.   I   Tr.   por.   ohľadne   nahradenia   väzby   dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka,   resp.   možnosť   prijatia   peňažnej   záruky,   pretože v takom prípade je zákonnou podmienkou existencia dôvodu väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a/ až c/, alebo e/, alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 ( resp. 3 ).

V závere poukázal na to, že v súčasnom štádiu nejestvuje u obvineného dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by ho usvedčoval zo spáchania trestnej činnosti.

Krajský súd na základe sťažnosti oboch sťažovateľov preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. a to správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ   podal   sťažnosť,   a   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného je dôvodná iba v tej časti, v ktorej namietal, že súd I. stupňa nerozhodol o nahradení väzby jeho písomným sľubom v zmysle § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por.

Podľa   názoru   krajského   súdu   aj   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania   jestvuje u obvineného dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako po stránke formálnej tak aj   materiálnej.   Z   doposiaľ   vykonaného   dokazovania   tak   ako   to   správne   konštatoval   už sudca   pre   prípravné   konanie   vo   svojom   rozhodnutí   zo   dňa   12.   8.   2010   je   zrejmé,   že obvinený J. D. sa mal na miesta, kde sa pestovala marihuana opakovane dostavovať, kde bol nakoniec aj spoločne s obvineným T. G. zadržaný. Treba poukázať na to, že skutočnosť, že obvinený bol osobou, ktorá najčastejšie chodievala do predmetného domu vyplýva aj z výpovede nezainteresovanej svedkyne Mgr. M.   ako aj z ostatných doposiaľ vykonaných dôkazov. Je nesporné, že obvinený jednoznačne vedel o tom, že na inkriminovanom mieste sa nezákonne pestuje marihuana a tento bol pozorovaný ako manipuluje spolu s inými osobami   s   elektrickou   prípojkou   na   streche   tohto   domu.   Obhajoba   obvineného,   že   o činnosti, ktorá sa robila v predmetnom dome vedel, túto však neohlásil, pretože sa bál je nevierohodná. Zo spisového materiálu tiež vyplýva, že stíhanej trestnej činnosti sa mal obvinený dopustiť v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia. Podľa názoru krajského súdu neobstojí ani námietka obhajoby,   že súd I.   stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia § 80 ods. 2 a § 81 ods. 1 Tr. por. Treba uviesť, že obidve zákonné   ustanovenia   je   nutné   vždy   bez   ďalšieho   aplikovať,   ak   je   obvinený   stíhaný   pre obzvlášť závažný zločin, ktorým je v zmysle § 11 ods. 3 Tr. zák. zločin s dolnou hranicou trestnej   sadzby   najmenej   10 rokov,   takže   v danom prípade táto   podmienka   splnená je, pretože trestný čin pre ktorý je obvinený stíhaný je obzvlášť závažným zločinom v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. V ďalšom treba uviesť, že ani krajský súd žiadne takéto výnimočné okolnosti prípadu nezistil.

Na   základe   vyššie   uvedeného   krajský   súd   nevyhovel   žiadosti   obvineného o nahradenie väzby jeho písomným sľubom a neprijal tiež ponúknutú peňažnú záruku otcom obvineného, pretože vzhľadom na osobu obvineného a charakter a rozsah trestnej činnosti považoval takúto formu nahradenia väzby za nedostatočnú, pričom poukazuje na to, že žiadne výnimočné okolnosti prípadu v tomto smere nezistil. V tomto smere krajský súd doplnil resp. pozmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a rozhodol aj o jeho písomnom sľube. V závere treba uviesť, že s prihliadnutím na charakter a rozsah trestnej činnosti, skutočnosť,   že   obvinený   sa   mal   dopustiť   trestnej   činnosti   v   skúšobnej   dobe predchádzajúceho   podmienečného   odsúdenia,   zamietol   tiež   žiadosť   obvineného o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por.»

18. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci   ústavného   súdu   nie   je   primárne   preskúmavanie   a posudzovanie   právnych názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval, a jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj celkom   legitímne a právne   akceptovateľné.   Zo   záverov,   ku   ktorým   dospel   krajský   súd   pri   posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd skúmal okolnosti ďalšieho pozbavenia osobnej   slobody   sťažovateľa   nielen   z hľadiska   relevantných   zákonných   ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom, pričom v jeho rozhodovacej činnosti boli prítomné aj sťažovateľom nastolené výhrady k rozhodovacej činnosti okresného súdu, jeho návrhy na prijatie opatrení, ktorými je možné nahradiť výkon väzby, a to aj v tých okolnostiach, že spáchanie   trestnej   činnosti   kladenej   mu   za   vinu   mu   nebolo   dosiaľ   postupom   orgánov činných   v trestnom   konaní relevantne dokázané a v neposlednom   rade   aj jeho polemika k aplikácii ustanovení § 80 ods. 2 Trestného poriadku.

20.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   trestnej   veci   sťažovateľa majúce   vplyv   na   jeho   ďalšie   zotrvanie   vo   väzbe,   ktoré   posudzoval   krajský   súd „... v trestnom   spise   sa   nachádzajú   dôkazy,   ktoré   nasvedčujú   dôvodnosti   vzneseného obvinenia... krajský súd nevyhovel žiadosti obvineného o nahradenie väzby jeho písomným sľubom   a neprijal...   peňažnú   záruku   otcom   obvineného,   pretože   vzhľadom   na   osobu obvineného a charakter a rozsah trestnej činnosti považoval formu nahradenia väzby za nedostatočnú, pričom poukazuje na to, že žiadne výnimočné okolnosti prípadu... nezistil... s prihliadnutím   na charakter   a rozsah   trestnej   činnosti,   skutočnosť,   že obvinený sa   mal dopustiť trestnej činnosti v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia...“ nedomnieva,   že   závery   krajského   súdu   sú   zjavne   neodôvodnené   či   arbitrárne   alebo nezlučiteľné so sťažovateľom označenými ustanoveniami ústavy a dohovoru, dôsledkom ktorých by mala byť sťažovateľom nastolená jeho nevedomosť o dôvodoch zotrvania vo väzbe – „... rozhodnutie KS v Trnave, vo vzťahu k všetkým napadnutým výrokom, je natoľko nedostatočne odôvodnené,   že on sám nepozná dôvod, ktorý by bol relevantný pre jeho ponechanie   vo   väzbe...“.   K   tejto námietke   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí argumentoval: „Podľa   názoru   krajského   súdu   aj   v súčastnom   štádiu   trestného   konania jestvuje u obvineného dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako po stránke formálnej tak aj materiálnej...“, tento svoj názor podporil aj rozborom skutkových okolností trestnej činnosti kladenej mu za vinu.

21. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   ústavný   súd   na   základe   už   opísaných   dôvodov   sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa sa už nebol dôvod ďalej zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011