znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 124/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti J. M. a I. M., obaja bytom V., R. r., zastúpených advokátom JUDr. M. V.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2774/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. a I.   M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2774/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Dunajská Streda p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2774/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. a I. M. priznáva finančné zadosťučinenie každému po 2 000 € (slovom dvetisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Dunajská   Streda   povinný   zaplatiť   im   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Dunajská   Streda j e   p o v i n n ý   uhradiť J.   M.   a I.   M. trovy právneho zastúpenia v sume 398,68 € (slovom tristodeväťdesiatosem eur a šesťdesiatosem centov)   na   účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   V.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2009 doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom V., R. r. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom   JUDr. M.   V.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2774/02.

V sťažnosti   sťažovatelia   uviedli: „Sťažovatelia podali dňa 30.   08.   2002...   návrh na vykonanie   exekúcie   vyprataním   nehnuteľnosti   proti   odporcovi   v   1.   rade   J.   K…   a odporkyni v 2. rade M. K..., ktorý bol exekútorovi doručený dňa

02. 09. 2002, čím bolo začaté konanie vo veci pod sp. zn. Ex 204/2002...

Okresný   súd   Dunajská   Streda...   dňa   17.   09.   2002   vydal   súdnemu   exekútorovi... poverenie... na vykonanie exekúcie vo veci spis. zn. 6 Er 2774/02.

Dňa 04. 12. 2002 súdny exekútor predložil súdu na rozhodnutie námietky povinného v 1. rade a povinného v 2. rade. Okresný súd Dunajská Streda zamietol uznesením zo dňa

08.   01.   2003 námietky   povinného   v   1.   rade,   avšak   o   námietkach   povinného   v   2.   rade nerozhodol a uložil spis do živej spisovne. Na základe podania - upozornenia sťažovateľov zo dňa 09. 06. 2003 na chybu súdu bol spis opätovne predložený zákonnej sudkyni, ktorá o námietkach povinného v 2. rade rozhodla dňa 10. 06. 2003.

Dňa 30.   06.   2003 poverený   súdny   exekútor   postúpil   na   súd   návrh   povinných na odklad exekúcie, o ktorom bolo rozhodnuté dňa 08. 06. 2006 uznesením, ktorým bol odklad   exekúcie   povolený   až   do   právoplatného   ukončenia   veci   4 C   204/96   vedenej na Okresnom súde v Dunajskej Strede… Predmetným uznesením teda súd rozhodol o návrhu povinných na odklad exekúcie po 3 rokoch od podania návrhu, pričom počas tohto obdobia nevykonal žiadny úkon v merite veci.

Dňa 20. 05. 2006, t. j. ešte pred vydaním uznesenia o povolení odkladu exekúcie, podali sťažovatelia na Okresný súd Dunajská Streda sťažnosť pre prieťahy v konaní, ktorá bola dňa 23. 05. 2006 doručená predsedníčke súdu. Dňa 19. 06. 2006 bola predmetná sťažnosť vybavená… predsedníčkou súdu ako opodstatnená, pričom v priebehu vybavovania sťažnosti pre prieťahy v konaní sťažovateľov zákonná sudkyňa vo veci rozhodla uznesením dňa 08. 06. 2006 tak, ako je opísané vyššie...

Dňa 22. 06. 2006 podali sťažovatelia odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda vo veci 6 Er 2774/02-66 zo dňa 08. 06. 2006... Krajský súd v Trnave dňa 26. 02. 2008... napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   V   odôvodnení   zrušovacieho   uznesenia   odvolací   súd   okrem   iného   uviedol, že prvostupňový súd svojim postupom odňal oprávneným ako účastníkom konania možnosť konať   pred   súdom   a   zároveň   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   nariadiť   vo   vecí pojednávanie...

Okresný súd Dunajská Streda urobil posledný úkon vo veci dňa 19. 03. 2008, keď doručil   sťažovateľom   návrh   na   odklad   exekúcie   povinných   v   1.   a 2. rade   sťažovateľke v 2. rade a vyzval ju na písomné vyjadrenie v lehote do 20 dní...

Do dnešného dňa však nielenže nebolo v predmetnej veci právoplatne rozhodnuté, ale porušovateľ   ani   nevytýčil   za   celý   ďalší   rok   (od   19.   03.   2008   do   19.   03.   2009) pojednávanie ani neurobil akýkoľvek úkon v merite veci.

Táto pretrvávajúca nečinnosť súdu je zarážajúcejšia o to viac, že hlavný dôvod, pre ktorý   porušovateľ   povolil   odklad   exekúcie   uznesením   zo   dňa   08.   06.   2006 už v súčasnosti odpadol. Konanie vedené na Okresnom súde v Dunajskej Strede pod spis. zn. 4 C 204/1996 bolo totiž právoplatne skončené dňa 10. 11. 2008 rozhodnutím Krajského súdu v Trnave...

Sťažovatelia sú toho názoru, že konanie vo veci exekúcie vyprataním nehnuteľnosti, sp. zn. 6 Er 2774/02, ktoré vzhľadom na svoju povahu nemožno považovať za zložité trvá neprimerane   dlho   a   je   možné   ho   označiť   za   neefektívne,   nehospodárne   a   poznačené zbytočnými prieťahmi ako celok...

Sťažovatelia sa domnievajú, že doba 6 a pol roka, ktorá uplynula od podania návrhu na vykonanie exekúcie až doposiaľ, je neprimerane dlhá aj vzhľadom na charakter a nie príliš veľkú náročnosť exekučného konania...“

Sťažovatelia vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2774/02, prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   im   finančné   zadosťučinenie každému v sume 4 000 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   124/09-12 z 23. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov a predsedníčka okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd v súlade s § 30 ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   č.   Spr.   420/09 z 28. mája   2009,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   4.   júna   2009,   poukázala   na chronologický opis jednotlivých úkonov súdu uvedený vo vybavení sťažnosti sťažovateľov na prieťahy v konaní listom č. 1 Spr V 14/06 z 19. júna 2006, v ktorom sa uvádza: „Žiadosť súdneho exekútora JUDr. J. P. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na   súd   bola   doručená   11.   09.   2002   a   pod   sp.   zn.   6Er   2774/2002   náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov,   vec   bola   pridelená   zákonnej   sudkyni   JUDr.   E.   L. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo udelené 17. 09. 2002 a súdnemu exekútorovi bolo doručené 24. 10. 2002. Dňa 14. 12. 2002 súdny exekútor predložil námietky povinných proti exekúcii. Súd o námietkach povinného v 1. rade rozhodol 08. 01. 2003, ktoré dňom 4. 01. 2003 nadobudlo právoplatnosť a podľa úpravy zákonnej sudkyne zo dňa 27. 02. 2003 spis bol uložený do živej spisovne. Na základe Vášho podania zo dňa 09. 06. 2003 spis bol predložený zákonnej sudkyni, ktorá 10. 06. 2003 rozhodla aj o námietkach povinného v 2. rade. V tomto prípade sudkyňa si nevšimla, že aj povinný v 2. rade osobitne podal námietky proti exekúcii. Bolo úlohou povereného súdneho exekútora, keď obdržal uznesenie súdu iba v prípade povinného v 1. rade, na tento omyl upozorniť súd. Po Vašom oznámení sudkyňa ihneď rozhodla aj o námietkach povinného v 2. rade.

Dňa   30.   06.   2003   poverený   súdny   exekútor   postúpil   na   súd   návrh   povinných na odklad exekúcie. Zákonná sudkyňa dňa 25. 08. 2003 dala úpravu na vydanie výzvy pre povinných v 1. a 2. rade. Ďalšie úpravy na vydanie výzvy na povinných boli dňa 14. 06. 2004, 29. 11. 2004 a dňa 02. 02. 2005 sudkyňa sa obrátila na ošetrujúcu lekárku povinných. Dňa   20.   04.   2005 opätovne boli   vyzvaní   povinní už pod   hrozbou   uloženia poriadkovej pokuty na oznámenie dokedy žiadajú odklad exekúcie. Odpoveď od povinných na súd bola doručená 12. 05. 2005. Sudkyňa následne dopytmi zo dňa 15. 06. 2005. 12. 08. 2005, 12. 12. 2005 zisťovala stav konania vedeného pod sp. zn. 4C 204/96. Dňa 08. 06. 2006 uznesením   rozhodla   o   povolení   odkladu   exekúcie   až   do   právoplatného   ukončenia   veci 4C 204/96. Predpokladám, že do dnešného dňa uznesenie Vám už bolo doručené.

Na základe uvedeného rozboru veci som zistila, že zákonná sudkyňa do podania návrhu povinných na odklad exekúcie vo veci konala plynule. Nie je však možné konštatovať ako to uvádzate vo svojej sťažnosti, že od 08. 01. 2003 vo veci nič nevykonala. Po tomto termíne rozhodla aj o námietkach povinného v 2. rade akom som uviedla hore a robila úkony   ohľadne   návrhu   povinných   na   odklad   exekúcie.   Príslušné   zákonné   ustanovenie o odklade   exekúcie ukladá   súdu   zisťovať   určité skutočnosti,   ktoré sú v   záujme ochrany povinných,   ktorým   Ústava   takisto   zaručuje   ochranu.   Ako   som   hore   popísala,   sudkyňa zisťovala zdravotný stav povinných a v určitom období po oznámení povinných sledovala aj stav konania, ktoré konanie rieši vlastníctvo k bytu, z ktorého majú byť vysťahovaní. Vychádzajúc z obsahu spisu som toho názoru, že v danom prípade sudkyňa úkony vykonávala aj po období, ktoré uvádzate v sťažnosti, ale o odklade exekúcie už mohla rozhodnúť po doručení podrobného doplnenia návrhu povinných na odklad exekúcie, teda po 12. 05. 2005, preto Vašu sťažnosť čo do obdobia od 12. 05. 2005 do 08. 06. 2006 považujem   za   opodstatnenú,   nakoľko   súd   v   tomto   období   nekonal   bez   zbytočných prieťahov.“

Následné   úkony   okresného   súdu   boli   uvedené   vo   vyjadrení   jeho   predsedníčky k sťažnosti takto:

„- dňa   8.   6.   2006   súd   povolil   odklad   exekúcie   do   právoplatného   ukončenia občianskoprávnej veci 4C 204/1996. Proti uzneseniu prostredníctvom právneho zástupcu sťažovatelia J. M. a I. M. podali odvolanie.

- Dňa 30. 6. 2006 spisový materiál bol predložený na krajský súd, ktorý dňa 23. 5. 2007 vec vrátil bez rozhodnutia a uložil súdu odstrániť nedostatky.

-   Dňa   5.   6.   2007   sudkyňa   dala   pokyn   na   vydanie   výzvy   právnemu   zástupcovi sťažovateľov, odpovede na súd boli doručené 2. 7. 2007 a 5. 9. 2007.

-   Dňa   11.   10.   2007   bola   daná   úprava   na   zistenie   stavu   konania   4C   204/1996 a predloženie   spisu   na   krajský   súd,   ktorý   dňa   26.   2.   2008   uznesenie   súdu   o   povolení odkladu zrušil. Spisový materiál na tunajší súd bol vrátený 13. 3. 2008.

-   Dňa   19.   3.   2008   bola   daná   úprava   na   doručenie   uznesenia   krajského   súdu účastníkom konania a na vydanie výzvy pre sťažovateľov. Výzvy boli vyexpedované 31. 3. 2008.   Spisový   materiál   potom   bol   predložený   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na   ďalší postup, ale následne bol vyžiadaný k spisu 7C 215/2006, z ktorého spisu bol vylúčený na základe úpravy konajúcej sudkyne 11. 8. 2008.

- Dňa 22. 8. 2008 spis bol na základe úpravy vyššieho súdneho úradníka vrátený sudkyni s poukazom na uznesenie krajského súdu

- Dňa 27. 8. 2008 sudkyňa dala pokyn na zistenie stavu 4C 204/1996, ktorý spisový materiál   v   tom   čase   podľa   poznámky   v   spise   sa   nachádzal   v   dôsledku   odvolania na Krajskom súd v Trnave. Ďalšia úprava na zistenie stavu uvedeného konania bola daná 12. 1. 2009. Z odpovede zo dňa 13. 1. 2009 vyplýva, že vo veci 4C 204/1996 bolo podané dovolanie, ktoré podala Okresná prokuratúra Dunajská Streda, preto spisový materiál dňa 13. 1. 2009 bol predložený na Najvyšší súd SR, kde sa aj toho času nachádza.

- Dňa 20. 1. 2009 konajúca sudkyňa dala úpravu na vydanie výzvy povinným, ktorí výzvu prevzali 31. 3. 2009, v určenej lehote odpoveď súdu nezaslali, preto boli urgovaní úpravou zo dňa 12. 3. 2009. Odpoveď od povinných bola doručená 6. 4. 2009.

-   Dňa   4.   5.   2009   sudkyňa   dala   pokyn   na   doručenie   oznámenia   povinných oprávneným, zo súdu výzva bola vyexpedovaná 14. 5. 2009, do dnešného dňa odpoveď doručená nebola.

Z   uvedeného   rozboru   veci   vyplýva,   že   súd   o   povolení   odkladu   exekúcie   doteraz nerozhodol, napriek tomu, že vo veci úkony vykonával.

Iba   poznamenávam,   že   nehnuteľnosť,   ktorá   má   byť   predmetom   vypratania, sťažovatelia   nadobudli   na   základe   zmluvy,   ktorej   platnosť   bola   napadnutá   v   konaní vedenom   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   4C   204/1996.   Toto   konanie   je   síce   toho   času právoplatne   skončené,   ale   je   napadnuté   dovolaním   zo   strany   Okresnej   prokuratúry Dunajská Streda. Mám za to, že doterajší postup konajúcej sudkyne v tejto exekučnej veci bol ovplyvnený aj priebehom konania vedeného pod sp. zn. 4C 204/1996. Tento základný spor má za následok, že na tunajšom súde prebiehajú ďalšie konania na návrh sťažovateľov buď o zaplatenie nájomného alebo o vypratanie nehnuteľnosti a prevažná väčšina týchto konaní je prerušená. Výsledok uvedeného konania by mohol ovplyvniť aj výsledok tohto exekučného konania.“

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 15. júna 2009 zaujali   stanovisko   k   vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu,   v ktorom   poukázali na právoplatné skončenie súdneho konania, vedenie ktorého bolo dôvodom, prečo okresný súd povolil odklad exekúcie (rozhodnutie okresného súdu o povolení odkladu exekúcie bolo v odvolacom   konaní   rozhodnutím   krajského   súdu   zrušené),   a zároveň   poukázali   na   to, že vedenie   tohto   súdneho   konania   nemôže   ospravedlňovať   nečinnosť   okresného   súdu v predmetnom exekučnom konaní.

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 Er 2774/02 zistil rovnaký   priebeh   konania,   aký   bol   chronologicky   opísaný   vo   vyjadrení   predsedníčky okresného súdu v spojení s jej prílohou, ako aj v sťažnosti sťažovateľov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu povinných v exekučnom konaní na povolenie odkladu exekúcie. Sťažovatelia majú postavenie oprávnených v tomto exekučnom konaní. Napadnuté konanie nemožno považovať po vecnej stránke ani po právnej stránke za zložité, pretože rozhodovanie v obdobných   veciach   patrí   k   bežnej rozhodovacej   činnosti   súdov s ustálenou judikatúrou.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj k   porušeniu   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedených práv, ústavný súd zistil, že to tak je,   a   to   napriek   skutočnosti,   že   plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z   dosiaľ   vykonaných   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   jeho   činnosť   bola v exekučnom konaní (v ktorom boli sťažovatelia v postavení oprávnených) pri rozhodovaní o návrhu povinných na odklad exekúcie v podstate neefektívna.

Návrh   na   povolenie   odkladu   exekúcie   bol   okresnému   súdu   predložený   súdnym exekútorom   30.   júna   2003,   pričom   okresný   súd   prvýkrát   rozhodol   o   tomto   návrhu až po troch   rokoch   svojím   uznesením   z   8.   júna   2006,   ktorým   povolil   odklad   exekúcie do právoplatného   skončenia   súdneho   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 4 C 204/1996.   Po   zrušení   uznesenia   okresného   súdu   o   povolení   odkladu   exekúcie na základe odvolania sťažovateľov uznesením Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2008 do dnešného dňa okresný súd o návrhu na odklad exekúcie nerozhodol. Spis sa nachádzal na Krajskom súde v Trnave v období od 6. júla 2006 do 23. mája 2007 a od 29. októbra 2007 do 13. marca 2008, t. j. spolu viac ako jeden rok z celkovej doterajšej doby konania o návrhu na odklad exekúcie v trvaní skoro šiestich rokov.

Preto   možno   konštatovať,   že   neefektívna   činnosť   okresného   súdu   charakterizuje posudzované   konanie   ako   celok,   a   preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť sporadické úkony súdu.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   samotná   súvislosť   konania   o   návrhu   na   povolenie odkladu exekúcie s výsledkom iného súdneho konania (na ktorú poukazoval okresný súd vo svojom vyjadrení ku sťažnosti) nemôže odôvodňovať neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho   konania   bez   právoplatného   rozhodnutia   okresného   súdu   o   tomto   návrhu   ani po šiestich rokoch od jeho predloženia súdnym exekútorom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2774/02 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2774/02 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   ich   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Sťažovatelia   žiadali,   aby   každému   z   nich   samostatne   bolo   priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 6 Er 2774/02 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľov, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2   000   €   každému zo sťažovateľov   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. V. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 92,72 € (základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. zo sumy 115,90 € za jeden úkon právnej služby na sumu 92,72 €), t. j. spolu 185,44 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje pre jedného   sťažovateľa   sumu   199,34   €.   V   prípade   dvoch   sťažovateľov   tvorí   náhrada   trov právnej služby advokátom celkovú sumu 2 x 199,34 €, t. j. spolu 398,68 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 15. júna 2009 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009