znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 124/08

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., t. č. Ústav na výkon väzby Ilava, zastúpeného JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB - Pšv 24/2006 z 31. mája 2007 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tošs 30/07 z 12. júna 2007 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2007 doručená   sťažnosť   P.   H.,   t.   č.   Ústav   na   výkon   väzby   Ilava   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17   ods.   1,   2   a 5,   čl.   46   ods.   1   a čl. 50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a zároveň aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. BB - Pšv 24/2006 z 31. mája 2007 (ďalej aj „uznesenie z 31. mája 2007“) a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tošs 30/07 z 12. júna 2007 (ďalej aj „uznesenie z 12. júna 2007“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na základe rozhodnutia Okresného súdu Senica sp. zn. Tp 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo/47/2004 z 24. októbra 2006 bol vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom väzba sa mu započítava od 3. októbra 2006 od 13.10 h.

Uznesením   zo   4.   októbra   2006   bolo   vyšetrovateľom   Prezídia   Policajného   zboru, Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odboru   vyšetrovania   Bratislava   (ďalej   len „vyšetrovateľ“) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-31/BOK-C-2006 proti sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin vydierania podľa § 198 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného   zákona   účinného   od   1.   januára   2006   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   spáchaný formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.

V tomto čase bolo proti sťažovateľovi vyšetrovateľom vedené aj konanie pod sp. zn. ČVS:   PPZ-41/BOK-C-2006   za   inú   trestnú   činnosť,   ktorej   sa   mal   dopustiť,   v ktorom bolo 6. decembra 2006 vydané uznesenie o začatí trestného stíhania a súčasne o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné trestné činy.

Vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-31/BOK-C-2006 vyšetrovateľ uznesením zo 6. decembra 2006 zmenil právnu kvalifikáciu skutku sťažovateľa na zločin vydierania podľa § 189   ods.   1   a   4   písm.   c)   Trestného   zákona.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu vyšetrovateľa   sťažnosť prostredníctvom   svojho   obhajcu,   v ktorej výslovne uviedol,   že ju odôvodní pri svojom výsluchu.

Ďalším uznesením zo 6. decembra 2006 vyšetrovateľ podľa § 21 ods. 3 Trestného poriadku spojil na spoločné konanie trestné veci vedené pod sp. zn. ČVS: PPZ-31/BOK-C- 2006   a sp.   zn.   ČVS:   PPZ-41/BOK-C-2006,   pričom rozhodol,   že spoločné   konanie   bude ďalej vedené pod spisovou značkou poslednej z nich (sp. zn. ČVS: PPZ-41/BOK-C-2006).

Uznesením   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB - Pšv   24/2006   zo   16.   marca   2007   bola predĺžená lehota trvania jeho väzby do 3. októbra 2007. Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu bola najvyšším súdom zamietnutá rozhodnutím z 28. marca 2007.

Prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal sťažovateľ 21. mája 2007 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú odôvodnil tým, že napriek tomu, že sa výslovne domáhal   svojho   výsluchu,   pri   ktorom   mal   v úmysle   odôvodniť   svoju   sťažnosť   proti uzneseniu   o vznesení   obvinenia   zo   6.   decembra   2006,   vyšetrovateľ   ho „nevypočul, a vykonával len úkony svedčiace v neprospech obvinených, čím porušil ako ustanovenia Trestného poriadku, tak aj Ústavy SR“. Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že ho vo väzbe navštívili „príslušníci policajného zboru vykonávajúci operatívno-pátraciu činnosť bez   vedomia   jeho   obhajcu,   s cieľom   psychicky   pôsobiť   na   obvinených   a zabezpečiť   ich priznanie“.

Uznesením sp. zn. BB - Pšv 24/2006 z 31. mája 2007 špeciálny súd zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Proti   rozhodnutiu   špeciálneho   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   podrobne odôvodnil. Poukázal v nej na to, že dosiaľ neboli preukázané žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ďalej na arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré je možné podľa neho použiť v tomto znení v ktoromkoľvek inom trestnom konaní, na ústavné požiadavky na odôvodnenie   rozhodnutia,   nečinnosť   vyšetrovateľa,   prokuratúry   a súdu   ohľadom skutočností uvádzaných obhajobou, ktorými sa vo svojich rozhodnutiach bližšie nezaoberali predovšetkým   vo   vzťahu   k jeho   námietkam „o   zneužívaní   väzby   na   účely   vynútenia priznania obvinených v danej trestnej veci zo strany orgánov činných v trestnom konaní“. Vo   svojej   sťažnosti   taktiež   poukázal   na   nečinnosť   vyšetrovateľa,   ktorý   podľa   neho nevykonával v predmetnej veci dôkazy v prospech neho a neumožnil mu vypovedať, hoci sa výsluchu   výslovne   domáhal   pri   podaní   sťažnosti   proti   uzneseniu   zo   6.   decembra   2006, a zároveň   aj na   skutočnosť,   že o jeho sťažnosti   špeciálny   súd rozhodol   až   po siedmich mesiacoch   aj   bez   jeho   vypočutia,   čím   zároveň   poukázal   na   nedostatky   vo   výkone prokurátorského dozoru v predmetnej veci.

Najvyšší súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu zo 6. decembra 2006 rozhodol uznesením z 12. júna 2007 na neverejnom zasadnutí, ktorým ju zamietol.

Uznesením   najvyššieho   súdu   z 12.   júna   2007   a uznesením   špeciálneho   súdu z 31. mája 2007 a im predchádzajúcim postupom boli podľa sťažovateľa porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a zároveň aj práva podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru v súvislosti s nedostatočným odôvodnením uvedených rozhodnutí. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v čase rozhodovania špeciálneho súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bol už vo väzbe viac ako deväť mesiacov. Jeho väzba už podľa neho nebola v počiatočnom štádiu, a preto aj na jej odôvodnenie sa už nemohli uplatniť kritériá uplatňované v momente rozhodovania o jeho vzatí do väzby. Podľa sťažovateľa vo svojich rozhodnutiach špeciálny súd i najvyšší súd bližšie nekonkretizovali, aké skutočnosti boli nimi vzaté za preukázané, o ktoré   dôkazy   opreli   skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   spravovali   pri   hodnotení vykonaných dôkazov   a právnom   posúdení   tejto veci.   V napadnutých   rozhodnutiach súdy zúčastnené na rozhodovaní o väzbe sťažovateľa taktiež neuviedli jeho argumentáciu a ani spôsob, akým sa s ňou vyrovnali.

V napadnutom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   podľa   sťažovateľa   nie   sú   uvedené konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   jeho   väzbu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku,   ale   odkazuje   len   na   konkrétne   skutočnosti   podrobne   rozvedené v predchádzajúcich uzneseniach súdov o vzatí do väzby a predĺžení lehoty jej trvania, ako aj napadnuté   uznesenie   špeciálneho   súdu.   Podľa   sťažovateľa   aj   napadnuté   uznesenie špeciálneho súdu len opätovne odkazuje na skutočnosti odôvodňujúce väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku uvádzané pri vzatí do väzby a pri predĺžení lehoty jej trvania a zároveň odkazuje na obavu svedkov vyjadrenú v ich výpovediach, pričom však takáto subjektívna obava podľa neho nemôže byť konkrétnou skutočnosťou odôvodňujúcou trvanie jeho väzby.

Z predmetných   uznesení   sa   podľa   sťažovateľa   nedá   zistiť,   aká   je   konkrétna skutočnosť, ktorá objektívne odôvodňuje obavu kolúzie, ktorej existencia je vzhľadom na deväť   mesiacov   trvajúcu   väzbu   sťažovateľa   v čase   rozhodovania   o jeho   žiadosti o prepustenie na slobodu nevyhnutná pre ďalšie trvanie väzby.

Sťažovateľ   taktiež   poukázal   na   zhodnosť   uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tošs 30/2007 z 12. júna 2007 a jeho uznesenia sp. zn. 1 Tošs 31/2007 z 22. júna 2007, v ktorom   rozhodoval   vo   veci   väzby   iného   obvineného   (zároveň   aj   na   zhodnosť uznesení špeciálneho súdu sp. zn. BB - Pšv 24/2006 z 11. júna 2006 a uznesenie sp. zn. BB - Pšv   24/2006   z 31.   mája   2007,   v ktorom   rozhodoval   vo   veci   iného   obvineného). Uvedené uznesenia sú podľa neho všeobecné, nekonkrétne a totožné, hoci je zrejmé, že skúmaním existencie dôvodov väzby sa treba zaoberať individuálne vo vzťahu ku každému obvinenému.

Nedostatočné   odôvodnenie   citovaných   rozhodnutí   a „bezduché   opakovanie   pri skúmaní   dôvodov   trvania   väzby   u rôznych   obvinených“ je   podľa   sťažovateľa „nielen prejavom, ale zároveň aj dôkazom o ich arbitrárnosti“.

Opätovne sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že ako špeciálny súd, tak ani najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa „zneužívania väzby zo strany polície na vynútenie priznania sťažovateľa, ako aj iných obvinených v prebiehajúcej trestnej veci“, hoci podľa neho ide o skutočnosť zásadnú, ktorá má vplyv na dôvodnosť ďalšieho trvania jeho väzby.

Nedostatočný je podľa sťažovateľa aj postup súdov zúčastnených na rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby vo vzťahu k skúmaniu samotnej dôvodnosti vzneseného obvinenia, resp. existencie podozrenia v rovine rozumnej istoty, že sťažovateľ sa skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu dopustil. Opätovne namietal, že súdy sa podľa neho nezaoberali „kvalitou   spisového   materiálu“,   neskúmali,   či   sťažovateľ   mal   možnosť   vyjadriť   sa k vzneseným   obvineniam,   vôbec   neskúmali   jeho   argumentáciu,   nevykonali   výsluch sťažovateľa hoci sa ho vyslovene domáhal, a nevysporiadali sa ani s požiadavkou konať o jeho   žiadosti   urýchlene,   keďže   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o vznesení obvinenia zo 6. decembra 2006 bolo rozhodnuté až po takmer šiestich mesiacoch a bez uskutočnenia jeho výsluchu, ktorého sa výslovne domáhal.

K porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru došlo podľa neho tým, že mu vyšetrovateľ neumožnil doplniť ním podanú sťažnosť proti uzneseniu zo 6. decembra 2006, ktorým bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods.   1 Trestného poriadku a súčasne podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku bolo proti nemu vznesené obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296   Trestného   zákona   a iné   trestné   činy napriek tomu, že vo svojej sťažnosti uviedol, že svoju sťažnosť doplní pri výsluchu, t. j. napriek   tomu,   že   sa   realizácie   svojho   práva   na   obhajobu   domáhal   v riadne   podanej sťažnosti. Na uvedené nedostatky sťažovateľ poukázal aj na verejnom zasadnutí 31. mája 2007, keď špeciálny súd rozhodoval o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa sťažovateľa jeho právo ako obvineného vyjadriť sa na verejnom zasadnutí 31. mája   2007   nie   je   možné   považovať   za   plnú   možnosť   uplatnenia   práva   na   osobnú obhajobu v trestnom konaní. V súvislosti s porušením jeho práva na obhajobu poukazuje sťažovateľ   aj   na   skutočnosť,   že   vyjadrenie   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „prokurátor“) k návrhu na prepustenie z väzby bolo   sťažovateľovi   doručené   až   na   samotnom   verejnom   zasadnutí   rovnako   ako   jeho obhajcovi, a preto sa s ním nemali možnosť dostatočne oboznámiť. Najvyšší súd podľa neho taktiež   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   špeciálneho   súdu rozhodoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, čo je v rozpore s jeho judikatúrou, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci vydal nález, v ktorom vysloví:

„Špeciálny   súd   v Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   svojim   postupom a rozhodnutím sp. zn. BB-Pšv24/2006 zo dňa 31. 5. 2007 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s   nedostatočným   odôvodnením   citovaných   rozhodnutí   ako   aj   právo   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3   písm.   b)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   súvislosti s porušením práva obvineného osobne sa obhajovať.

Najvyšší súd SR svojim postupom a rozhodnutím sp. zn. 1Tošs 30/07 zo dňa 12. 6. 2007 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v   súvislosti   s   nedostatočným   odôvodnením   citovaných   rozhodnutí   ako   aj   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s porušením práva obvineného osobne sa obhajovať.

Ústavný súd ukladá Špeciálnemu súd v Pezinku prepustiť sťažovateľa ihneď z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 300.000,- Sk. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Zo spisového materiálu v tejto veci ústavný súd zistil, že sudca pre prípravné konanie špeciálneho   súdu   nariadil   na   prerokovanie   žiadosti   sťažovateľa   verejné   zasadnutie   na 31. máj 2007. Stanovisko prokurátora k žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu bolo špeciálnemu súdu doručené 29. mája 2007. Podaním doručeným špeciálnemu súdu 30. mája 2007 sťažovateľ požiadal o výsluch na nariadenom verejnom zasadnutí.

Sudca   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   prerokoval   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie na slobodu zo 17. apríla 2007 a obdobnú žiadosť jeho právneho zástupcu z 25. mája 2007 na verejnom zasadnutí 31. mája 2007 za účasti prokurátora, sťažovateľa a jeho obhajcu. Sťažovateľ v rámci vypočutia sudcom pre prípravné konanie uviedol: „Ja využívam svoje právo a k veci sa vyjadrovať nebudem.“

Sudca   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby uznesením sp. zn. BB – Pšv 24/2006 z 31. mája 2007 zamietol s tým, že dôvod väzby   podľa §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   v čase   uvalenia väzby existoval a naďalej trvá, čo odôvodnil v podstate nasledovne:

«K dôvodnosti   vedenia   trestného   stíhania   sudca   preštudovaním   predloženého spisového   materiálu   zistil,   že   podozrenie   zo   spáchania   stíhaných   skutkov   u obvineného pretrváva   a je   preukazované   dostatočným   spôsobom   na   základe   dôkazov,   ktoré   sú zabezpečené v spisovom materiály. Výpovede svedkov P. P., R. M., M. Č., O. P., Ing. J. H., JUDr. J. H., S. H. a ostatných svedkov, ktorí už boli v danej veci vypočutí a opísali priebeh jednotlivých   skutkov,   na   ktorých   sa   mali   obvinení   podľa   uznesení   vyšetrovateľa   ako členovia zločineckej skupiny podieľať, svedčia o dôvodnosti vedeného trestného stíhania. Tomuto záveru okrem svedeckých tvrdení nasvedčujú aj výsledky vykonaných domových prehliadok   a   ostatné   listinné   dôkazy,   ktoré   boli   v   doterajšom   priebehu   vyšetrovania orgánmi prípravného konania zadovážené. Doposiaľ zabezpečené a vo vyšetrovacom spise prezentované   dôkazy   nasvedčujú   pre   skutkový   záver,   že   obvinený   M.   Š.   s doposiaľ nezistenými osobami postupne vytváral a štrukturálne formoval zločineckú skupinu, neskôr nazvanú „Páni Záhoria“, ktorá na území trnavského a bratislavského kraja pôsobila až do súčasného obdobia s cieľom páchania zločinov tak, aby tým získali majetkový a finančný prospech, najmä spôsobom vydierania, hrubého nátlaku, podvodmi, vyhrážkami a ujmou na zdraví,   kde   rozsah   činnosti   a plánovanie   síl   a prostriedkov   určoval   M.   Š.,   ktorý   mal jednotlivými úlohami poverovať podriadených členov zločineckej skupiny, okrem iných aj obvineného   P.   H.   V   súčasnom   štádiu   trestného   konania   nie   je   nevyhnutné,   aby   vina obvineného bola zo zadovážených dôkazov jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Na rozhodnutie o väzbe postačuje to, že v trestnom spise zabezpečený súhrn dôkazov je na takej úrovni, aby v rovine určitej rozumnej istoty bolo možné prijať záver, že obvinený   sa   s najväčšou   pravdepodobnosťou   dopustili   spáchania   skutkov,   ktoré   majú zákonné znaky trestných činov podľa osobitnej časti Trestného zákona. Ďalšie vyšetrovanie v tejto trestnej veci preukáže bližšie konkrétnu mieru, akou sa jednotliví obvinení podieľali na fungovaní zločineckej skupiny založenej bezpochyby za účelom dosiahnutia zisku... Sudca   pre   prípravné   konanie   po   preštudovaní   predloženého   spisového   materiálu a podanej žiadosti dospel k záveru, že u obvineného P. H. aj naďalej trvá väzobný dôvod uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Aj so zreteľom na obvinenie, ktoré bolo obvinenému P. H. vznesené 17. 4. 2006 za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. c) Tr. zákona je dôvodné predpokladať, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by došlo medzi ním a ostatnými členmi zločineckej skupiny a ďalšími páchateľmi k vzájomnému kontaktu s cieľom kolúzie a pôsobenia na svedkov prípadne spoluobvinených v záujme odstránenia alebo ovplyvnenia dôkazov, ktoré svedčia v jeho neprospech a usvedčujú ho z páchania stíhanej trestnej činnosti.

Prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Dôvody,   na   ktorých   bola   predložená   žiadosť o prepustenie z väzby postavená nie sú takého rázu. aby boli podkladom na zmenu názoru súdu pokiaľ ide o dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. a zásadným spôsobom ho nespochybnili. Dôvody, pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby, trvajú v nezmenenom rozsahu, ako boli ustálené v predošlých procesných rozhodnutiach súdov.

Sudca pre prípravné konanie preskúmal dôvodnosť väzby aj z hľadiska plynulosti vedenia trestného stíhania s poukazom na povahu väzby, ktorá by mala trvať len po dobu nevyhnutne   potrebnú   na   dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   A napriek   tvrdeniam obvineného sudca pre prípravné konanie v predloženej veci nezistil neodôvodnené prieťahy, vyšetrovanie   prebieha   plynulo,   pričom   vyšetrovacie   úkony   sú   vykonané   priebežne   bez zbytočných   prieťahov.   Od   vzatia   obvineného   do   väzby   boli   vykonané   viaceré   úkony, predovšetkým   výsluchy   svedkov   a   obvinených   ale   aj   znalecké   dokazovanie   a   iné.   Tieto skutočnosti sú zistiteľné z predloženého spisového materiálu. V posudzovanej trestnej veci sa jedná o závažnú a úmyselnú trestnú činnosť, páchanú organizovaným spôsobom formou zločineckej skupiny, kde trestne stíhaných je až 17 obvinených a úkony v rámci Trestného poriadku sú náročné z hľadiska dokazovania. Reagujúc na vyjadrenia obvineného ohľadom prieťahov v konaní sudca pre prípravné konanie považuje za potrebné uviesť, že skutočnosť, že   počas   určitého   časového   obdobia   nebol   vykonaný   výsluch   tohto   obvineného   ešte neznamená, že vyšetrovanie neprebieha plynulo, najmä keď vo veci je obvinených už 17 osôb a okrem výsluchov sú zabezpečované aj iné dôkazy podľa Trestného poriadku. Z týchto dôvodov sudca pre prípravné konanie rozhodol tak, že žiadosť obvineného P. H. o prepustenie z väzby ako nedôvodnú zamietol.»

V odôvodnení   sťažnosti   z 1.   júna   2007   proti   predmetnému   uzneseniu   sudcu   pre prípravné konanie špeciálneho súdu obhajca sťažovateľa zopakoval podstatu argumentov proti ďalšiemu trvaniu väzby, ktoré boli uvedené už v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Zároveň namietol, že závery napádaného rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie z 31. mája 2007 týkajúce sa pretrvávania väzobného dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   sú   nepodložené.   Podľa   názoru   obhajcu „sa   na   preukázanie   tohto dôvodu väzby vyžaduje preukázanie dokonaného konania obvineného, ktorým pôsobil na konkrétnych   svedkov,   znalcov   alebo spoluobvinených,   alebo   inak   konkrétnym   spôsobom maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie.“ V rámci obsahu predmetnej sťažnosti sťažovateľ argumentoval aj podľa neho zneužívaním jeho väzby orgánmi činnými v trestnom konaní na vynútenie jeho priznania.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tošs 30/2007 z 12. júna 2007 sťažnosť sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol: „Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   najskôr   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   trestné   stíhanie obvineného   P.   H.   pre   skutky   právne   posúdené   spôsobom   uvedeným   v   uzneseniach   o vznesení obvinenia je dôvodné, keďže vo veci boli zabezpečené a vykonané dôkazy vedúce k podozreniu v rovine rozumnej istoty, že obvinený P. H. sa mal dopustiť týchto trestných činov. Vzhľadom k tomu procesný postup vyšetrovateľa vedúci k trestnému stíhaniu tohto obvineného bol dôvodný a v súlade so zákonom.

Rovnako podľa zistenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nič nezmenilo na dôvode   väzby   u   obvineného   P.   H.,   keďže   konkrétne   skutočnosti   podrobne   rozvedené   v predchádzajúcich uzneseniach súdov o vzatí do väzby a predĺžení lehoty jej trvania ako aj v napadnutom   uznesení,   na   ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky   poukazuje,   zakladajú dôvodnú obavu z konania uvedeného v tomto ustanovení.

V   tejto   súvislosti   je   treba   však   poznamenať,   že   vzhľadom   na   štádium   trestného stíhania a stav vykonaného dokazovania dôvod tzv. kolúznej väzby, pokiaľ nebudú zistené iné konkrétne skutočnosti, postupne zaniká. Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že u obvineného P. H. vzhľadom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný, najmä z hľadiska časového obdobia, po ktorú mala byť páchaná, rozsah skutkov a motív jeho konania, je už v tejto dobe daný dôvod aj tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., pre ktorý sa mu bude musieť väzba rozšíriť, resp. zmeniť.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť obvineného P. H. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.“

III.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy:

1. Osobná sloboda sa zaručuje.

2. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý   ustanoví   zákon. Nikoho   nemožno pozbaviť slobody   len pre   neschopnosť   dodržať zmluvný záväzok.

5. Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru uznesením špeciálneho súdu z 31. mája 2007 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 30/07 z 12. júna 2007 a im predchádzajúcim postupom. K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že

- mu nebola poskytnutá plná možnosť na uplatnenie jeho práva na obhajobu, pretože ho vyšetrovateľ po vydaní uznesenia zo 6. decembra 2007 nevypočul, čo podľa neho svedčí aj o tom, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi,

- rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci neobsahujú žiadne konkrétne skutočnosti objektívne preukazujúce záver o existencii dôvodu kolúznej väzby,

- napadnuté   rozhodnutia   vychádzajú   z dôvodov   väzby   daných   ešte   v počiatočných štádiách   trvania   väzby   uvedených   len   v predchádzajúcich   rozhodnutiach   o väzbe sťažovateľa,

- uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 30/07 z 12. júna 2007 vydaného vo veci sťažovateľa s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 31/07 z 22. júna 2007 vydaného vo veci iného obvineného sú podobné, resp. zhodné,

- sa   všeobecné   súdy   v napadnutých   rozhodnutiach   nevysporiadali   s   tvrdeniami obhajoby o zneužívaní väzby zo strany polície na vynútenie priznania sťažovateľa,

- nemal možnosť dostatočne sa oboznámiť so stanoviskom prokurátora k jeho návrhu na   prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ktoré   mu   bolo   doručené   až   na   verejnom   zasadnutí špeciálneho súdu 31. mája 2007 a najvyšší súd následne rozhodol 12. júna 2007 o jeho sťažnosti bez jeho vypočutia.

III.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozhodnutím špeciálneho súdu z 31. mája 2007

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V prvostupňovom   konaní   vedenom   špeciálnym   súdom   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až 195 Trestného   poriadku)   na   najvyššom   súde,   ktorému   prináleží   právomoc   zrušiť   napádané rozhodnutie   špeciálneho   súdu   a vrátiť   mu   vec   na   ďalšie   konanie   alebo   sám   rozhodnúť o podanej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby [§ 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku].   Vzhľadom   na princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie špeciálneho súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (teda vo vzťahu ku špeciálnemu súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný   súd   sa   obsahom   uznesenia   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB - Pšv   24/2006 z 31. mája 2007 a jemu predchádzajúcim   postupom   zaoberal   iba v rozsahu,   v ktorom   sa s ním   stotožnil   najvyšší   súd,   pretože   v tomto   ohľade   predstavujú   procesný   postup špeciálneho súdu v predmetnom konaní a jeho rozhodnutie spolu s rozhodnutím najvyššieho súdu   o sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   jeden   celok,   ako   na   to   správne poukázal aj sťažovateľ.

III.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu z 12. júna 2007

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré   sú predpokladom   na   jej   „zákonnosť“,   pričom   požiadavka   preskúmania   hmotných podmienok   väzby   zahŕňa   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre a proti   väzbe a rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru), spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania ako ich garantuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jedným   z nich   je   aj   právo   na   náležité   odôvodnenie rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Na druhej strane, konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami   o trestnom   obvinení   samotnom   (konaniami   vo   veci   samej   ohľadne   viny obvinenej   osoby)   a ani   konaniami   o právach   alebo   záväzkoch   občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej   časti   trestného   konania,   ktorej   predmetom   je   rozhodovanie   o samotnom   trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa základné   procesné   garancie spravodlivého   súdneho   konania   s prihliadnutím   na   povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   o osobnej   slobode,   a nie   všeobecné ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   (napr.   uznesenia   o predbežnom   prerokovaní   sp.   zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004, III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007). Z rovnakého dôvodu možno obdobný záver vyvodiť aj pokiaľ ide o posúdenie vzájomného vzťahu čl. 50 ods. 3 ústavy   a   ustanovení   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   v prípadoch   konania   a rozhodovania všeobecného súdu o väzbe.

Na   základe   týchto   skutočností odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v konaní   o väzbe   a uvedenými   právami   zaručenými v ústave a v dohovore týkajúcimi sa predovšetkým trestného konania vo veci samej.

III.C   K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že k porušeniu jeho práv došlo v dôsledku porušenia   jeho   práva   na   obhajobu   tým,   že   mu   nebola   poskytnutá   plná   možnosť   na uplatnenie tohto práva v uvedenom konaní, pretože sa proti dôvodom vzneseného obvinenia nemohol účinne brániť. Vo svojej argumentácii poukázal na skutočnosť, že ho vyšetrovateľ po vydaní uznesenia zo 6. decembra 2006 nevypočul. Z uvedenej skutočnosti sťažovateľ vyvodil   závery,   že   predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi   a   vyšetrovateľ   sa okolnosťami svedčiacimi v jeho prospech nemieni zaoberať. Súčasťou tejto argumentácie bola aj námietka sťažovateľa, že v uvedenom konaní „dosiaľ neboli preukázané žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.“, a v prípade „riadneho postupu vyšetrovateľa“ by podľa neho ani „neexistovali“.

Z obsahu   rozhodnutí   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v predmetnom   konaní vyplýva,   že   všeobecné   súdy   v tejto   veci   dosiaľ   uzavreli,   že   vo   vzťahu   k sťažovateľovi existuje dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený, spočívajúcej v riadení a realizovaní jednotlivých akcií zločineckej skupiny, ktorá sa počas obdobia   niekoľkých   predchádzajúcich   rokov   a   až   do   súčasnosti   dopúšťa   závažných trestných činov násilnej povahy s cieľom dosiahnuť majetkový a finančný prospech. Zistené skutočnosti podľa nich opodstatňovali podozrenie, že tieto trestné činy mali byť páchané systematicky,   plánovane   a organizovane   väčšou   skupinou   osôb,   v rámci   ktorej   mal sťažovateľ zastávať jednu z významných vodcovských pozícií. Podľa súdov tvorili tieto osoby   skupinu   s „určenými   vnútornými   vzťahmi“, „väzbami   a štruktúrou“   zahŕňajúcou rozdelenie úloh medzi jednotlivými členmi. Podstata vyšetrovaných trestných činov mala spočívať   v používaní   násilia   alebo   hrozby   násilia   či   inej   ťažkej   ujmy   na   zastrašovanie poškodených s cieľom získať od nich majetkový a finančný prospech. Obvinení mali na dosiahnutie uvedeného cieľa vedome a systematicky využívať voči poškodeným osobám obťažovanie, zastrašovanie (vrátane hrozieb fyzickou likvidáciou aj s použitím strelných zbraní), priame fyzické násilie či poškodzovanie majetku (napr. hádzaním zápalných fliaš). V čase rozhodovania súdov bol sťažovateľ podozrivý, že sa na týchto aktivitách zúčastňoval a ako jeden   z priamych   podriadených   obvineného   M. Š. ich   realizoval   prostredníctvom ďalších   členov   zločineckej   skupiny.   Ako   príklad   možno   uviesť   podozrenie   (uvádzané v jednom   zo   vznesených   obvinení),   že   sťažovateľ   sa   v auguste   2006   vyhrážal   spolu s ďalšími piatimi osobami podnikateľovi Ing. J. H. bližšie nešpecifikovanými problémami, ktoré bude mať v prípade nerešpektovania príkazu obvineného M. Š. týkajúceho sa platenia za vozenie sa na vodnej ploche Oširíd.

Sudca   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu,   ako   aj   najvyšší   súd   na   základe uvedených   skutočností   zotrvali   na   úsudku   o existencii   dôvodnej   obavy,   že   v prípade prepustenia   na slobodu   bude   sťažovateľ   pôsobiť na svedkov,   znalcov, spoluobvinených alebo inak   mariť   objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie   [§   71   ods.   1 písm. b) Trestného poriadku].

Sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu, ako aj najvyšší súd v tomto smere svoje rozhodnutia (uznesenia z 31. mája 2007 a z 12. júna 2007) dostatočne odôvodnili poukážuc zároveň na podrobnejšie odôvodnenia rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa o vzatí sťažovateľa do väzby a o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby. Vzhľadom na   skutočnosť,   že   v predmetnej   trestnej   veci   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   iba   raz (v októbri 2006) a v období do júna 2007 bolo rozhodované o predĺžení lehoty trvania jeho väzby v prípravnom konaní taktiež iba raz (na základe návrhu prokurátora zo 6. marca 2007),   nemožno   akceptovať   sťažovateľovu   argumentáciu   týkajúcu   sa   nedostatočnej identifikácie rozhodnutí, na odôvodnenie ktorých sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu   v uznesení z 31. mája 2007 a najvyšší súd v uznesení z 12.   júna 2007 poukázali. Z okolností prípadu je zrejmé, že ide o uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Senica sp. zn. Tp 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 47/2006 zo 14. októbra 2006 a uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. BB - Pšv   24/2006   zo   16.   marca   2007   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007.

V odôvodnení uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. BB - Pšv 24/2006 zo 16. marca 2007,   ktorým   sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodol   o predĺžení   lehoty   trvania sťažovateľovej   väzby   do   3.   októbra   2007   sa   okrem   iného   uvádza: „je   dôvodné predpokladať,   že   v prípade   prepustenia   obvinených   na   slobodu   by   došlo   medzi   nimi a ostatnými   členmi   zločineckej   skupiny   a ďalšími   páchateľmi   k vzájomnému   kontaktu s cieľom kolúzie a pôsobenia na svedkov v záujme odstránenia alebo ovplyvnenia dôkazov, ktoré   svedčia   v ich   neprospech   a usvedčujú   ich   z páchania   stíhanej   trestnej   činnosti... V tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   M.   Š.   mal   mať   vedúce   postavenie v zločineckej skupine spolu s P. H., ktorý mal upresňovať jeho pokyny pre ostatných členov skupiny... Hodnotiac dôvodnosť zotrvania obvinených vo väzbe v kontexte závažnosti ich konania,   nemožno   podceniť   ani obsah   svedeckej   výpovede   poškodeného   P.   P.,   ktorému malo   byť   vyhrážané   fyzickou   ujmou   a ani   reálnosť   obavy   z možného   ovplyvňovania ostatných   spoluobvinených,   ktorí   mali   byť   členmi   zločineckej   skupiny,   ktorá   v danom regióne pôsobila okolo 5 rokov, keď neboli stotožnení všetci páchatelia trestných činov, na ktorých sa mala svojou činnosťou podieľať... obvinení M. Š., P. H., M. M. a R. Z. by mohli kontaktovať   doposiaľ   nestotožnených   členov   a páchateľov   trestnej   činnosti   za   účelom pôsobenia na svedkov, prípadne za účelom zosúladenia svojej obhajoby v trestnom konaní, čím by podstatne marili objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Uvedené okolnosti vo svojom súhrne tvoria konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú dôvodnú obavu predpokladanú v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.“

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007 sa v uvedených súvislostiach konštatuje: „Čo sa týka väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.   b)   Tr.   por.,   tak   tento   dôvod   je   daný   ak   z konania   obvineného   alebo   z iných konkrétnych   skutočností   vyplýva   dôvodná   obava,   že   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Nie   je   teda   potrebné,   aby   sa   obvinení   aj   dopustili   konania,   ktoré   má   znaky   uvedené v citovanom   ustanovení   Trestného   poriadku.   Takéto   konanie   je   dôvodom   na   väzbu   iba v prípade opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 Tr. por. Najvyšší súd však považuje za potrebné pripomenúť, že v predmetnej trestnej veci sú všetci obvinení stíhaní za zločiny založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296   Tr.   zák. a vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák., pričom skutky majú všetky znaky organizovaného   zločinu.   Pre   tieto   skutky,   tak   ako   sú   uvedené   v uzneseniach   o vznesení obvinenia,   je   charakteristický   prvok   hrozby   násilím   a aj   konkrétneho   násilia   (napr. ublíženie na zdraví alebo používanie zápalných fliaš) voči poškodeným. Tieto skutočnosti sú tými konkrétnymi dôvodmi, ktoré odôvodňujú obavu z kolúznej činnosti všetkých štyroch obvinených tak, ako to podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia sudca pre prípravné konanie.“

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 1 Tošs 30/2007 z 12. júna 2007 na citované konkrétne   skutočnosti   týkajúce   sa   existencie   kolúzneho   dôvodu   sťažovateľovej   väzby poukázal odkazom na podrobnejšie odôvodnenia rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa o vzatí sťažovateľa do väzby a o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby. Zároveň poukázal   na   odôvodnenie   preskúmavaného   uznesenia   sudcu   pre   prípravné   konanie z 31. mája   2007,   s obsahom   ktorého   sa   stotožnil.   V tomto   kontexte   možno   akceptovať stručnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 30/2007 z 12. júna 2007, keďže nie je prejavom jeho arbitrárnosti.

Ústavný súd nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený ani právny názor špeciálneho súdu a najvyššieho súdu v danej veci, že existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nevyžaduje [na rozdiel od dôvodu opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava), že obvinený by sa s veľkou   pravdepodobnosťou   mohol   v prípade   ponechania   na   slobode   konania   kolúznej povahy dopustiť (m. m. III. ÚS 68/08).

Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku môže   byť obvinený   vzatý   do   väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Znenie   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   aplikovaného všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho inštitútu   dočasnej   a preventívnej   povahy   nevylučujú   interpretáciu   a výklad   označeného ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použili špeciálny súd a najvyšší súd v sťažovateľovej veci.

Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani ich hodnotenie zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob páchania trestnej činnosti, z ktorej bol sťažovateľ dôvodne podozrivý (zahŕňajúci úmyselné a cielené používanie násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie poškodených), odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ (vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšal pôsobiť na svedkov, spoluobvinených, prípadne   ďalších   dosiaľ   nestotožnených   spolupáchateľov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Sťažovateľ   namietal   protiústavnosť   napadnutých   rozhodnutí   aj   vzhľadom   na skutočnosť, že tieto rozhodnutia sú podobné s uzneseniami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu vydanými v konaní o ďalšom trvaní väzby jeho spoluobvineného M. Š. Podľa názoru ústavného súdu   podobnosť odôvodnenia rozhodnutí je logickým dôsledkom obdobného, resp.   veľmi   blízkeho   postavenia   oboch   obvinených   v hierarchii   a štruktúre   zločineckej skupiny, ako aj dôsledkom ich takmer identickej obrany použitej v rámci realizácie ich práva na obhajobu v predmetnom konaní (zhodnosť dôvodov uvedených ich spoločných obhajcom vo vzťahu ku každému z nich v žiadosti o prepustenie na slobodu i v sťažnosti proti uzneseniu z 31. mája 2007). Jediným významnejším rozdielom v tomto smere bola námietka   o podozrení   zo   zneužívania   väzby   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   na vynútenie   priznania   obvinených,   ktorá   bola   založená   na   tvrdení   o návšteve   sťažovateľa príslušníkmi Policajného zboru vo väzbe v neprítomnosti jeho obhajcu.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie tvrdil, že predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu   je   arbitrárne   aj   preto, že   sa   v ňom   tento   súd   nevysporiadal   s ním   v sťažnosti uplatnenou   námietkou   zneužívania   jeho   väzby   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   na vynútenie jeho priznania. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvostupňového   i odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).

Európsky   súd   pre   ľudský   práva   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   právo   na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateľa týkajúcej sa zneužívania jeho väzby orgánmi činnými v trestnom konaní ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred najvyšším súdom bolo rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu, ktorým rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Z ustanovení § 18 v spojení s § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov vyplýva, že preskúmanie otázky   zneužívania   väzby sťažovateľa   orgánmi činnými v trestnom   konaní patrí do právomoci príslušného prokurátora a podľa § 119 ods. 4 Trestného poriadku sa prípadné dôkazy získané nezákonným spôsobom (nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia) nemôžu v konaní použiť.

S prihliadnutím   na   uvedené   možno   podľa   ústavného   súdu   konštatovať,   že skutočnosť, že najvyšší súd uvedenú námietku v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu posúdil ako irelevantnú, resp. nie natoľko podstatnú pre rozhodnutie, aby k nej v rámci jeho odôvodnenia dal samostatnú odpoveď, nemožno posúdiť ako taký nedostatok odôvodnenia toho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý by mal za následok porušenie ním označených práv.

Sťažovateľ   taktiež   namietal,   že   všeobecné   súdy   sa   vo   svojich   rozhodnutiach nesprávne vysporiadali s jeho námietkou, podľa ktorej skutočnosť, že ho vyšetrovateľ po vydaní uznesenia zo 6. decembra 2006 nevypočul, hoci o tento výsluch v sťažnosti proti uvedenému uzneseniu požiadal, preukazuje, že predmetné konanie je poznačené prieťahmi. Zo spisového materiálu v predmetnej veci vyplýva, že sťažovateľ sa v predmetnej veci mal možnosť   vyjadriť   priamo   pred   sudcom   pre   prípravné   konanie   na   verejnom   zasadnutí 16. marca 2007 v konaní o návrhu na predĺženie jeho väzby, ako aj na verejnom zasadnutí konanom   31.   mája   2007   v konaní   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu. Sťažovateľ   v rámci   svojej   argumentácie neuviedol   žiadne   ďalšie   konkrétne   skutočnosti svedčiace o tom, že by mu bolo v rámci prípravného konania bránené, resp. znemožňované podávať písomné vyjadrenia, robiť návrhy či predkladať návrhy a obstarávať dôkazy v jeho prospech.   Vzhľadom   na   uvedené   záver   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého   argumenty uvádzané sťažovateľom nie sú takého charakteru, aby „boli podkladom pre zmenu názoru súdu“ o opodstatnenosti a zákonnosti ďalšieho trvania väzby, podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny.

Všeobecné   súdy   podľa   zistenia   ústavného   súdu   v rámci   rozhodovania   o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   na   slobodu   posudzovali   aj   dôvodnosť   a primeranosť sťažovateľovej väzby, resp. plynulosť tohto trestného konania, pričom dospeli k záveru, že rozsah   a charakter   úkonov   prípravného   konania   realizovaných   v sťažovateľovej   trestnej veci,   ako   vyplývajú   z vyšetrovacieho   spisu,   vylúčili   podľa   názoru   sudcu   pre   prípravné konanie   špeciálneho   súdu   záver,   že by orgány   činné   v   trestnom   konaní   nepostupovali v predmetnej veci s náležitou starostlivosťou a rýchlosťou, resp. že by väzba sťažovateľa sledovala odlišný cieľ ako zabezpečenie dosiahnutia účelu trestného stíhania, t. j. náležitého vyšetrenia   okolností   zakladajúcich   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestných   činov, a v prípade, že to výsledky vyšetrovania budú dostatočne odôvodňovať, vznesenia obžaloby a   postavenia   obvineného   pred   súd.   V prospech   uvedeného   záveru   svedčí   okrem   iného skutočnosť,   že   od   predchádzajúceho   preskúmavania   zákonnosti   ďalšieho   trvania sťažovateľovej väzby (na základe návrhu prokurátora na jej ďalšie predĺženie v marci 2007) uplynula doba necelých troch mesiacov, počas ktorej došlo k objasneniu ďalších skutočností významných pre trestné konanie, dôsledkom čoho bolo rozšírenie obvinenia sťažovateľovi uznesením vyšetrovateľa zo 17. apríla 2007.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv aj v súvislosti s tým, že mu stanovisko prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby (podanej 25. mája 2007) doručili až na samotnom   verejnom   zasadnutí   špeciálneho   súdu   31.   mája   2007,   rovnako   ako   aj   jeho obhajcovi,   v dôsledku   čoho   sa   s ním   nemal   možnosť   dostatočne   oboznámiť, a rozhodovaním najvyššieho súdu v druhom stupni na neverejnom zasadnutí (12. júna 2007) bez jeho osobného vypočutia.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   rešpektovanie   základných   práv   fyzickej   osoby podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   v prípadoch,   ak   je pozbavená   osobnej   slobody   väzbou, nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby.

Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   a vyjadriť   sa   ku všetkým   okolnostiam týkajúcim   sa   jej   dôvodnosti   a zákonnosti.   Musí   jej   byť   daná   možnosť   vyjadriť   sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) ohľadne odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Za   týmto   účelom   jej   musí   byť   poskytnutá   možnosť   nahliadnuť   do   spisu   (pokiaľ   o to požiada), pričom jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania).

Procesný   postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému   v týchto   smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   v porovnaní   s druhou   stranou   (princíp   „rovnosti zbraní“).

Zabezpečenie   kontradiktórnej   povahy   konania   a rešpektovanie   princípu   „rovnosti zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (napr. III. ÚS 198/05, III. ÚS 226/07).

Podstatnou   súčasťou   procesných   záruk   v konaní   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru v prípadoch,   keď   pozbavenie   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   spadá   pod   čl.   5   ods.   1 písm. c)   dohovoru,   je   aj   osobná   prítomnosť   obvineného   v   konaní   pred   súdom umožňujúca mu   osobne   sa   k veci   vyjadriť,   pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú garanciu   rešpektovania   práv   obvineného   (obdobne   napr.   III.   ÚS   84/06,   I.   ÚS   352/06, II. ÚS 315/06)   a za   určitých   okolností   môže   predstavovať   nevyhnutný   predpoklad   na rešpektovanie   základných   procesných   garancií   uplatniteľných   vo   veciach   týkajúcich   sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Avšak   rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v konaní   týkajúcom   sa preskúmania   zákonnosti   jeho   väzby   nemusí   v každom   jednotlivom   prípade   predstavovať ústavné nekonformný zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t.j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak je vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prejednávaných skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti   konania   a princípu   „rovnosti   zbraní“   (napr.   III.   ÚS   34/07,   III.   ÚS 226/07).

Nevyhnutnosť   osobnej   prítomnosti   obvineného   pred   súdom   v takomto   konaní   je potrebné   posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností   konkrétneho   prípadu.   Čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. III. ÚS 345/06).

V posudzovanom   prípade   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   uznesením   sudcu   pre prípravné konanie Okresného súdu Senica sp. zn. Tp 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 47/2006 zo 14. októbra 2006 z dôvodu podľa v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Senica rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby za účasti sťažovateľa po jeho vypočutí.

Lehota   trvania   sťažovateľovej   väzby   bola   neskôr   predĺžená   do   3.   októbra   2007 uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB - Pšv   24/2006 zo 16. marca   2007   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tošs   5/2007 z 28. marca 2007. Sudca pre prípravné konanie rozhodol o predĺžení sťažovateľovej väzby na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa a po jeho vypočutí.

Sťažovateľ   podal   po   dvoch   mesiacoch   (25.   mája   2007)   žiadosť   o prepustenie z väzby. Prokurátor žiadosti nevyhovel a predložil ju so svojím stanoviskom sudcovi pre prípravné konanie. Sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu na verejnom zasadnutí konanom 31. mája 2007 za prítomnosti sťažovateľa, jeho obhajcu a prokurátora uznesením sp.   zn.   BB   –   Pšv   24/2006   žiadosť   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   ani   jeho   obhajca oneskorenosť doručenia písomného stanoviska prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby v priebehu verejného zasadnutia nenamietali. Nepožiadali ani o odročenie zasadnutia na čas nevyhnutne potrebný na oboznámenie sa s jeho obsahom.

Vzhľadom   na   svoju   osobnú   účasť   na   verejnom   zasadnutí   31.   mája   2007   mohli sťažovateľ   a jeho   obhajca   významným   spôsobom   zasiahnuť   do   jeho   priebehu.   Mali možnosť   predložiť   súdu   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   zákonnosti   a opodstatnenosti ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby a v prípade aktívneho využitia svojich procesných práv uplatniť vplyv aj na procesnú stránku konania (čo neurobili).

Sťažovateľ   napadol   prvostupňové   rozhodnutie   sťažnosťou,   ktorú   odôvodnil prostredníctvom   obhajcu   v písomnom   podaní   z 1.   júna   2007.   V rámci   odôvodnenia označenej   sťažnosti   však   oneskorenosť   doručenia   písomného   stanoviska   prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby v priebehu verejného zasadnutia nenamietal. Najvyšší súd na   neverejnom   zasadnutí   konanom   12.   júna   2007   bez   účasti   strán   uznesením   sp.   zn. 1 Tošs 30/2007 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Vychádzajúc z uvedených zistení dospel ústavný súd k názoru, že v priebehu väzby sťažovateľa   bola   procesná   záruka   spočívajúca   v jeho   možnosti   byť   osobne   prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby v primeraných časových intervaloch (m. m. III. ÚS 68/08).

Sťažovateľ o vypočutie v konaní pred najvyšším súdom nežiadal a zostal pasívny aj vo vzťahu k údajne oneskorenému doručeniu písomného stanoviska prokurátora k žiadosti o prepustenie   z väzby,   na   ktoré   mal   možnosť   reagovať   tak   na   verejnom   zasadnutí špeciálneho   súdu,   ako   aj   v sťažnosti   podanej   proti   jeho   uzneseniu   z   1.   júna   2007. Sťažovateľ však svoje námietky v tomto smere uplatnil až v sťažnosti podanej ústavnému súdu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   súdom   vyššej   inštancie rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V zásade preto   neposudzuje   správnosť   procesného   postupu   či   skutkových   a   právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07). Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127 ústavy patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecne záväzných právnych   predpisov   orgánmi   verejnej   moci   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05). Z uvedeného okrem iných dôsledkov vyplýva, že v prípade konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03).

V kontexte   uvedených   skutočností,   prihliadajúc   k obsahu   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby podanej 25. mája 2007, k obsahu odôvodnenia sťažnosti v písomnom podaní z 1. júna 2007, ako aj k dôvodom, o ktoré sa opiera uznesenie špeciálneho súdu z 31. mája 2007 a uznesenie najvyššieho súdu z 12. júna 2007 v posudzovanej veci, dospel ústavný súd k záveru, že procesný postup sudcu pre prípravné konanie a najvyššieho súdu v rámci   konania   o väzbe   neodňali   sťažovateľovi možnosť   predložiť   súdu   argumenty a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   a vyjadriť   sa   ku všetkým   okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti a z hľadiska celkového posúdenia ho ani neuviedli do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s prokurátorom.

Z uvedených   dôvodov   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti k záveru,   že   jej   obsah   neumožňuje   po   prípadnom   prijatí   na   ďalšie   konanie   dôvodne očakávať záver o porušení práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy alebo v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie špeciálneho súdu v konaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby a nadväzujúcim procesným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 30/2007 vrátane jeho uznesenia z 12. júna 2007. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008