znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 124/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júla 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M., s.   r.   o.,   so   sídlom   B., ktorou   namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž-o-KS 25/2006 z 24. novembra 2006, rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 63/05-16, rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky sp.   zn.   MF/14504/2004-75   z   22.   decembra   2004,   rozhodnutím   Colného   riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn 14442/04/521/04/1204 z 21. júla 2004, rozhodnutím Colného úradu Žilina sp. zn. 0606801130 z 21. marca 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2007 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na porušenie základného práva podľa   čl. 2 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Sž-o-KS   25/2006   z 24.   novembra   2006, rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 63/05-16, rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) sp.   zn.   MF/14504/2004-75   z   22. decembra 2004,   rozhodnutím   Colného   riaditeľstva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“)   sp.   zn.   14442/04/521/04/1204 z 21. júla 2004, rozhodnutím Colného úradu Žilina (ďalej len „colný úrad“ alebo „colný orgán“) sp. zn. 0606801130 z 21. marca 2003.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností vyplynulo, že sťažovateľka podala žalobu krajskému súdu, kde sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva financií sp. zn. MF/14504/2004-75 z 22. decembra 2004. Rozsudok krajského súdu bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 25/2006, ktorý bol sťažovateľke doručený 16. apríla 2007.

Podľa sťažovateľky je základným meritom sporu skutočnosť, že postupovala presne podľa pokynu colného orgánu, ktorý mal smerovať k tomu, aby jej bola priznaná 0 % colná sadzba na ňou dovážané mäsové výrobky, k čomu tiež v rámci rozhodnutia colného orgánu č. 1606801300093 aj došlo. Toto rozhodnutie colného orgánu bolo následne zrušené ako protiprávne a sťažovateľke bolo vymerané clo.

Sťažovateľka ďalej uvádza,že   jedným   zo   základných   atribútov   právneho   štátu   je   dôvera   jednotlivca v rozhodovaciu činnosť orgánu štátu.

Podľa   jej   názoru   je   podstatou   uplatňovania verejnej   moci   v demokratickom   štáte princíp   dobrej   viery   jednotlivca   v správnosť   aktu   verejnej   moci   a ochrana   dobrej   viery v práva nadobudnuté konštitutívnymi aktmi verejnej moci.

Podľa   nej   sa   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   zaoberal   len   poučovacou povinnosťou   správneho   orgánu   a úplne   opomenul,   že   sťažovateľka   v žalobe   napadala taktiež to, že k celej záležitosti došlo tak, že sa len riadila pokynmi colného úradu, t. j. faktickým postupom colného orgánu.

Je presvedčená, že týmto postupom krajský súd porušil čl. 36. ods. 1 a 2 listiny a čl. 6 dohovoru.

S ohľadom   na   vyššie   uvedené   je   sťažovateľka   presvedčená   aj   o tom,   že   postup krajského súdu a najvyššieho súdu je nutné posudzovať nielen za tzv. prepjatý formalismus, ale za denegatio iustitiae, a teda porušujúci právo sťažovateľky na spravodlivé a riadne konanie...“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom na základe jej sťažnosti vyslovil porušenie označených práv rozhodnutím najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž-o-KS 25/2006 z 24.   novembra   2006,   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   1   S 63/05-16,   rozhodnutím ministerstva financií sp. zn. MF/14504/2004-75 z 22. decembra 2004, rozhodnutím colného riaditeľstva   sp.   zn   14442/04/521/04/1204   z   21.   júla   2004,   rozhodnutím   colného   úradu sp. zn. 0606801130 z 21. marca 2003.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 36 ods. 1 každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,   aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia, ak zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nemožno   vylúčiť   preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podstatou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   (teda aj sťažovateľovi)   reálny prístup   k súdu   tak,   aby nedošlo   k porušeniu   ústavnoprocesných princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy (I. ÚS 84/97).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha obmedzeniu,   resp.   podmienke   (čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), ako je napríklad spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené formy návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a podobne.

Tejto ochrany sa však možno dožadovať len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú (I. ÚS 64/96).

Postup správneho orgánu je akákoľvek administratívna činnosť, ktorá sa pre potreby preskúmania správnosti a zákonnosti takéhoto postupu zaznamenáva formou či už právnych úkonov v podobe rozhodnutí alebo písomných neformálnych aktov v zápisnici alebo iným overiteľným spôsobom. Každé tvrdenie, ktoré je rozhodujúce pre posúdenie veci, a teda najmä tvrdenie sťažovateľa, že bol zaviazaný pokynom colného orgánu určitým spôsobom vyplniť colnú deklaráciu, musí byť v súdnom konaní o preskúmavaní colného rozhodnutia preukázané.   V opačnom   prípade   nemožno   na   takéto   tvrdenia   prihliadať   pri   meritórnom rozhodnutí.

Za autoritatívne rozhodnutia orgánov verejnej moci nemožno považovať rôzne rady, odporúčania, stanoviská alebo iné nevynútiteľné právne akty, ktoré orgán verejnej moci nevydáva na základe postupu, ktorý stanovuje zákon alebo ústava. V prípade donútenia účastníka konania konať zákonom nedovoleným spôsobom sa v rámci všeobecnej teórie takýto úkon považuje za neplatný, resp. nemožno na takýto úkon relevantne prihliadať.

Krajský súd a najvyšší súd v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy posúdili právnu a skutkovú vec a to tak, že postupovali v rámci zákona. Všeobecný súd podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nemá povinnosť preskúmavať zákonnosť rozhodnutia   a postupu   správneho   orgánu   nad   rámec   dôvodov   nezákonnosti   uvedených v žalobe. Z predloženého spisu vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), s ktorým sa všeobecné súdy vysporiadali. Sťažovateľ musí presne uviesť znenie právnej normy, ktorá sa vidí porušená, v opačnom   prípade   nie   je   povinnosť   všeobecného   súdu   určovať   rozsah   a dôvod preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom (porov. § 250j ods. 1 OSP).

Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I ÚS 17/00).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   právo   priznané čl. 36 ods. 1 a 2 listiny bolo v danom prípade rešpektované všeobecnými súdmi, pretože žaloba bola prejednaná v prvom aj druhom stupni spôsobom a v rozsahu, ktorý prikazuje zákon,   a aj   vynesené   rozhodnutie   zodpovedá   kritériám   uvedeným   v   ust.   § 157   ods. 2 v spojení s § 246c OSP, a teda nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka v sťažnosti neupresnila, ktorá alinea ustanovenia čl. 6 dohovoru sa namieta ako porušená, bolo nevyhnutné aj vzhľadom na uvedený záver posúdiť rovnako túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2007