znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 124/06-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Trnava   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 Er 281/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 281/2003 p o r u š i l základné právo spoločnosti P., s. r. o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 794 Sk (slovom päťtisícsedemstodeväťdesiatštyri slovenských korún), ktoré je Okresný súd   Trnava p o v i n n ý   uhradiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr. M.   M.,   B.,   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 5. apríla 2006   č.   k.   I.   ÚS   124/06-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 281/2003.

2.   Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   11.   októbra   2003   návrh na vykonanie exekúcie. Uznesenie okresného súdu (vydané 14. apríla 2004 vyšším súdnym úradníkom),   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia na výkon   exekúcie   bolo   doručené   sťažovateľke   4.   mája   2004.   Odvolanie   sťažovateľky zo 7. mája 2004 bolo zamietnuté uznesením (vydaným 21. februára 2006 sudcom), ktoré jej bolo   doručené   6.   marca   2006.   Toto   uznesenie   napadla   sťažovateľka   8.   marca   2006 odvolaním. Konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 25 Er 281/2003, nebolo doteraz právoplatne skončené. Sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu (aj predsedovi Krajského súdu v Trnave)   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Uvedený   postup   okresného   súdu   považuje sťažovateľka   za   porušenie   ňou   označených   základných   práv   garantovaných   ústavou a dohovorom.

3.   Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   základných   práv   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru žiadala priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk z dôvodu spôsobeného „navodením právnej neistoty zo strany súdu a ním zapríčineným porušením uvedených ústavných práv...“. Zároveň žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania spočívajúcu „... v dvoch úkonoch právnej služby po 2 733 Sk a dvoch režijných paušáloch po 164 Sk...“, t. j. spolu sumu 5 794 Sk.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom z 22. mája 2006 písomne vyjadril okresný súd (Spr 864/06). K uvedenému vyjadreniu zaujal stanovisko podaním zo 7. júna 2006 právny zástupca sťažovateľky.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov konania   a spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   28   Er   281/2003   ústavný   súd   zistil   nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Súdny exekútor Mgr. V. C., B., 29. októbra 2003 požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh sťažovateľky proti povinnému M. B., T., na vymoženie   14 082   Sk   istiny   s prísl.   a trov   exekúcie.   Exekučným   titulom   bola   notárska zápisnica č. N 2385/03, NZ 69699/03 z 12. augusta 2003 napísaná na Notárskom úrade notárom JUDr. O. Ď. so sídlom v P.

Okresný súd 16. februára 2004 vyzval exekútora, aby predložil výpis z Obchodného registra oprávnenej (sťažovateľky). Výpis bol predložený 3. marca 2004.

Okresný   súd   (vyšší   súdny   úradník)   14.   apríla   2004   uznesením č. k. 25Er 281/2003.15,   Ex   795/2003   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   výkon   exekúcie zamietol (notárska zápisnica nebola v súlade so zákonom – povinný nebol osobne pri jej spísaní). Uznesenie sa nedoručilo povinnému (vrátené poštou 3. mája 2004 ako „adresát neznámy“).

Sťažovateľka sa 7. mája 2004 proti uzneseniu odvolala.Okresný   súd   požiadal   8.   augusta   2005   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby k odvolaniu predložil riadnu plnú moc (splnomocnenie predložené 6. septembra 2005).Okresný   súd   24.   novembra   2005   požiadal   Okresné   oddelenie   PZ   T.   o doručenie zásielky povinnému.

Okresné   oddelenie   PZ   T.   19.   decembra   2005   vrátilo   zásielku   späť,   lebo   sa   ju nepodarilo doručiť adresátovi.

Okresný súd (sudkyňa) 21. februára 2006 uznesením žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol. (Notárska zápisnica je v rozpore so zákonom – advokátsky koncipient na základe substitučnej plnej moci uznal dlh za povinného a súhlasil s výkonom exekúcie. Advokát, za ktorého jeho koncipient konal, nemal riadnu plnú moc od povinného a ani nemal jeho súhlas na udelenie splnomocnenia inej osobe.) Uznesenie bolo doručené exekútorovi   a právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   6. marca   2006.   Zásielku   adresovanú povinnému vrátila pošta 8. marca 2006 späť s poznámkou „adresát neznámy“.

Proti uzneseniu podala sťažovateľka 14. marca 2006 odvolanie.Podľa   pokynu   doručeného   súdnej   kancelárii   27.   apríla   2006   bolo   4.   mája   2006 uznesenie opäť doručované povinnému a pripravená predkladacia správa pre Krajský súd v Trnave.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Er 281/2003 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“

2. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 22. februára 2006 vykonala prehľad úkonov súdu od nápadu veci a k predmetu sťažnosti uviedla: „... Problémom v tejto veci   je   skutočnosť,   že   vo   veci   boli   splnomocnení   viacerí   advokáti   na   zastupovanie oprávneného, ktorý nedostatok sa súd snažil odstrániť, z tohto dôvodu tiež došlo k určitým prieťahom v konaní...“

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného súdu v stanovisku zo 7. júna 2006 okrem iného uviedla: „... So stanoviskom Okresného súdu   Trnava   nesúhlasím   z dôvodov   uvedených   v podanom   podnete,   pričom   sťažnosť považujem naďalej za opodstatnenú...“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   exekučné konanie, ktoré sa začalo 29. októbra 2003 a dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

4.2. Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   uvedená   dĺžka   konania   v posudzovanej   veci nebola závislá od jej právnej zložitosti. Taktiež faktická zložitosť veci nemala podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

4.3. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu podstatnú okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v obdobiach

- od 7. mája 2004 (odvolanie sťažovateľky) do 8. augusta 2005 (výzva sťažovateľke), t. j. v trvaní 15 mesiacov;

- od 6. septembra 2005 (doručenie splnomocnenia) do 21. februára 2006 (uznesenie o zamietnutí žiadosti), t. j. v trvaní vyše piatich mesiacovkeď   okresný   súd   v dobe   trvajúcej   spolu   vyše   21   mesiacov   bol   bezdôvodne   nečinný. Uvedenú   dobu   nečinnosti   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd   za   neprimerane   dlhú k doterajšie dobe konania vo veci (vyše dvoch rokov a ôsmich mesiacov) od jej nápadu (29. októbra 2003) až dosiaľ.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Prikázať okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov (aj keď to sťažovateľka nenavrhla) považoval ústavný súd v danej etape konania za nedôvodné pretože vo veci bude prebiehať odvolacie konanie pred krajským súdom.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk z dôvodov uvedených v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje za primerané v ňou požadovanej sume 15 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 20. marca 2006 a vyjadrenie zo 7. júna 2006. Odmena za jeden   úkon   právnych   služieb   (v   zmysle § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 výpočtového základu 16 381 Sk) je 2 730 Sk, čo predstavuje spolu   s režijným paušálom   164 Sk sumu 2   894 Sk.   Odmena   advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony   právnych   služieb)   8   682   Sk.   Keďže   sťažovateľka   žiadala   náhradu   trov   konania (za dva   úkony   právnych   služieb)   v sume   5   794   Sk,   ústavný   súd   rozhodol   v súlade s jej návrhom.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   3 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2006