znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 124/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., Advokátska kancelária, N., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 25/99 a v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 256/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2003 doručená sťažnosť J. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 25/99 a v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 256/99.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:

1. Sťažovateľ podal 3. decembra 1998 na okresnom súde žalobný návrh o vypratanie a užívanie izby nachádzajúcej sa na 6. poschodí v byte č. 28 na Jurkovičovej 1 v N. proti odporcovi M. L. z N. Konanie je vedené pod sp. zn. 19 C 25/99.

Dňa 14. júna 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že vec bude predložená Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti,   ktorú   vzniesol   sťažovateľ   voči   konajúcej   sudkyni. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu 15. júna 2000 upresnil, špecifikoval svoj žalobný návrh. Po predložení veci krajskému súdu tento nevyhovel námietke zaujatosti sťažovateľa, keď svojím uznesením z 29. septembra 2000 č. k. 7 Nc 33/00-85 rozhodol, že Mgr.   A.   H.   nie   je   vylúčená   z prerokovávania   a rozhodovania   v tejto   veci.   Uznesením z 2. mája   2001   č.   k.   19   C   25/99-89   okresný   súd   predmetné   konanie   prerušil   až   do právoplatného skončenia právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 256/99.

2.   Sťažovateľ   19.   júla   1999   podal   na   okresnom   súde   žalobný   návrh   o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu proti odporcom 1. M. L. a 2. E. K. Konanie je vedené pod sp. zn. 19 C 256/99.

Predmetom napadnutej zmluvy bol ten istý byt, v ktorom sa domáhal vypratania a užívania izby na okresnom súde v uvedenom prerušenom konaní.

Sťažovateľ   aj   v konaní   o určenie   neplatnosti   zmluvy   o   prevode   bytu   vzniesol námietku   zaujatosti   voči   zákonnej   sudkyni.   Krajský   súd   však   svojím   uznesením z 20. augusta   2001   č.   k.   8   Nc   30/01-35   rozhodol,   že   Mgr.   A.   H.   nie   je   vylúčená z prerokovávania a rozhodovania v tejto veci. Okresný súd v danej veci svojím rozsudkom z 31. októbra 2002 č. k. 19 C 256/99-92 návrh sťažovateľky o určenie neplatnosti zmluvy o prevode   bytu   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   21.   februára   2003 odvolanie, o ktorom do podania tejto sťažnosti odvolacím súdom rozhodnuté nebolo.

Pretože sťažovateľ bol toho názoru, že v konaní okresného súdu sp. zn. 19 C 256/99 a v nadväznosti   na toto   konanie aj v konaní sp.   zn. 19   C   25/99   dochádza   k zbytočným prieťahom, vyčerpal aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v týchto konaniach podal sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov. Predseda   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   na   túto   sťažnosť   konštatoval,   že   vec „prejednávajúca sudkyňa nie je nečinná a postupuje vo veci primeraným tempom.“ Sťažovateľ je však presvedčený o tom, že dochádza k zbytočným prieťahom v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 256/99 a v dôsledku toho aj v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 25/99, napriek tomu, že podľa jeho názoru predmetné veci nie sú zložité. Sťažovateľ   sa   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré odôvodňuje tým, že od roku 1994 má znemožnený prístup do bytu, v ktorom má na základe právoplatného rozsudku okresného súdu určené právo bývania do času, kým mu bývalá manželka   nezabezpečí   náhradný   byt.   Táto   však   nielenže   nezabezpečila   pre   sťažovateľa náhradný byt, ale byt, v ktorom mal sťažovateľ súdom určené právo bývania, previedla kúpnou zmluvou na tretiu osobu, čím zmarila už začaté exekučné konanie. „Na základe uvedených skutočností sťažovateľ bol nútený riešiť si bytovú otázku dočasnými nájmami, v dôsledku ktorých mu vznikla značná finančná škoda; za tejto neľahkej situácie, ako aj sťažených životných podmienok, ktoré znásobuje dlhotrvajúce súdne konanie, utrpel veľa krívd, poníženia a beznádeje.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil tento nález:

„Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 256/99 a v dôsledku toho aj v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   25/99   porušil   právo   J.   B.,   trvale   bytom   N.   na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

J.   B.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   125.000,-   Sk,   slovom stodvadsaťpäťtisíc slovenských korún, ktoré je Okresný súd v Nitre povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 25/99 a v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 256/99 dochádza k porušovaniu   jeho práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

1. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že súdne konanie vedené pod sp. zn. 19 C 25/99, v ktorom podľa sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je v dôsledku skutočnosti, že uznesením okresného súdu z 2. mája 2001 č. k. 19 C 25/99-89 bolo uvedené konanie   prerušené   a z tohto   dôvodu,   ak   nedôjde   k odpadnutiu   prekážky   prerušeného konania   postupom   predvídaným   v   zákone,   nemôžu   sa   v prerušenom   konaní   vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie. Sťažovateľ netvrdil ani neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania (proti uzneseniu o prerušení tohto konania nepodal ani   odvolanie),   resp.   že   prekážka   prerušenia   konania   už   odpadla.   Podľa   konštantnej judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho postupu,   tak ako   je to   v danom   prípade,   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa označeného článku ústavy postupom okresného súdu v čase pred prerušením konania, ústavný súd konštatuje, že   až   do   prerušenia   konania   procesné   úkony   okresného   súdu   plynulo   smerovali k odstráneniu právnej neistoty   sťažovateľa, čo   je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). Postup okresného súdu v tomto štádiu konania sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom na predmet konania a jeho celkovú dĺžku kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle   označeného   článku   ústavy,   listiny   a dohovoru.   Pretože   s ohľadom   na   tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o namietané zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu vedenom pod sp.   zn.   19   C   256/99   ústavný   súd   tieto   námietky   na   základe   predmetnej   sťažnosti preskúmavať   nemohol,   pretože   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   nepodal   v lehote   ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 34/03). Ústavný súd konštatuje, že   sťažovateľ   sa   o namietaných   skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   okresného   súdu v konaní sp. zn. 19 C 256/99 dozvedel najneskôr v deň doručenia rozsudku okresného súdu z 31. októbra 2002 č. k. 19 C 256/99-92, proti ktorému 21. februára 2003 podal odvolanie. Predmetnú sťažnosť sťažovateľ ústavnému súdu podal až 25. júla 2003, t. j. v čase, keď už uplynula   lehota   ustanovená   pre   tento   typ   konania   pred   ústavným   súdom,   preto   bolo potrebné v tejto časti jeho sťažnosť odmietnuť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004