SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 123/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom Mgr. Slavomírom Ilavským, Námestie legionárov 5, Prešov,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konanívedenom pod sp. zn. 4 T 93/2014 pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzbyz 12. januára 2016 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola2. februára 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právpodľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 4 T 93/2014 pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzbyz 12. januára 2016. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu2. marca 2016.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že uznesenímokresného súdu sp. zn. 0 Tp 34/2013 z 15. apríla 2013 v spojení s uznesením Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 6/2013 z 5. júna 2013 bol vzatýdo väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a väzbamu začala plynúť 11. apríla 2013 o 23.05 h.
Otec sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ podal 14. decembra 2015 na okresnom súde žiadosťo prepustenie sťažovateľa z väzby, ktorú odôvodnil svojím zlým zdravotným stavoma potrebou dennej pomoci zo strany sťažovateľa a v rámci jej príloh predložil svojpreukaz ZŤP so sprievodom. Obhajca sťažovateľa„doplnil“pôvodnú žiadosťpodaním z 12. januára 2016 o dôvody, pre ktoré sa javí väzba v súčasnosti už akoneúčelná a nezákonná. Okresný súd v predmetnej veci nariadil neverejné zasadnutiena 15. február 2016.
Podľa sťažovateľa od podania žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. decembra 2015iba do okresným súdom nariadeného verejného zasadnutia na 15. február 2016 uplynielehota 2 mesiacov (9 týždňov) a navyše je potrebné počítať s tým, že v závislosti od obsahurozhodnutia okresného súdu jedna z procesných strán v konaní môže podať sťažnosť,o ktorej bude rozhodovať nadriadený krajský súd, čím sa predmetné konanie predĺžinad 9 týždňov, čo je ústavne neprípustné.
Okresný súd uznesením z 15. februára 2016 zamietol žiadosť sťažovateľao prepustenie z väzby na slobodu, neprijal jeho písomný sľub, zamietol dohľad probačnéhoa mediačného úradníka ako náhradu väzby a zamietol záruku dôveryhodnej osoby – otcasťažovateľa za ďalšie správanie, ale bez vypočutia otca sťažovateľa, ktorého vypočutienepripustil.
Uznesenie okresného súdu z 15. februára 2015 bolo krátkou cestou doručenépred pojednávaním 19. februára 2016 v pojednávacej miestnosti sťažovateľovi i jehoobhajcovi, ktorí proti nemu ihneď podali sťažnosť.
Sťažovateľ ďalej poukázal na znenie čl. 17 ods. 5 ústavy a platnú judikatúruústavného súdu (napr. rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn. III. ÚS 102/2010,III. ÚS 7/2000, I. ÚS 18/2003, III. ÚS 126/2005, I. ÚS 281/2012 a III. ÚS 55/1998),v ktorých tento súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadostio prepustenie z väzby na slobodu nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.Tejto požiadavke nemôže spravidla zodpovedať lehota konania presahujúca na jednomstupni súdu dobu jedného mesiaca ani nečinnosť trvajúca týždne, čo sa v danom prípadestalo.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 93/2014pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 12. januára 2016 došlo k porušeniujeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práv podľa čl. 5 ods. 1a 4 a čl. 6 dohovoru, prepustí ho z väzby na slobodu a prizná mu náhradu trov konaniav sume 278,36 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 93/2014. K namietanému porušeniu označených právsťažovateľa malo dôjsť tým, že okresný súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepusteniez väzby z 12. januára 2016, resp. podľa sťažovateľa zo 14. decembra 2015, nekonalurýchlene, t. j. konanie v predmetnej veci trvá neprimerane dlho.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
V súvislosti s porušením označených práv postupom okresného súdu ústavný súdpoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancievyplývajúce z čl. 6 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd) sa týkajú tej časti trestnéhokonania,ktorejpredmetomjerozhodovanieosamotnomtrestnomobvinení(resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie uvedenýchpráv v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jeho väzby, odmietolpo predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti pre neexistenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietanýmporušením označených práv a namietaným postupom okresného súdu pri rozhodovanío žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 12. januára 2016.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru
Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj podľa zistení ústavného súdu v predmetnej veci bolzistený tento priebeh konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu:
Okresnému súdu bolo 14. decembra 2015 doručené podanie otca sťažovateľaoznačené ako„žiadosť o prepustenie z väzby“. Obhajca sťažovateľa doručil12. januára 2016 okresnému súdu podanie označené ako„žiadosť o prepustenie obžalovaného z väzby na slobodu“. Na neverejnom zasadnutí okresného súdu konanom15. februára 2016 okresný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepusteniez väzby, neprijal jeho písomný sľub, zamietol dohľad probačného a mediačného úradníkaako náhradu väzby a zamietol záruku dôveryhodnej osoby – otca sťažovateľa za ďalšiesprávanie. Sťažovateľovi bolo uznesenie okresného súdu z 15. februára 2016 doručené19. februára 2016 a on prostredníctvom obhajcu proti nemu podal sťažnosť. Spisovýmateriál v predmetnej veci bol 22. februára 2016 postúpený krajskému súdu. Krajský súduznesením sp. zn. 2 Tos 6/2016 z 25. februára 2016 rozhodol o zamietnutí sťažovateľompodanej sťažnosti. V čase rozhodovania ústavného súdu krajský súd v predmetnej vecivyhotovoval rozhodnutie.
Podľa názoru sťažovateľa vyplývajúceho z jeho argumentácie konanie v predmetnejveci začalo 14. decembra 2015, t. j. doručením podania jeho otca okresnému súdu. V tejtosúvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že Trestný poriadok síce príbuznémuv priamom rade, t. j. aj otcovi sťažovateľa priznáva viaceré oprávnenia (napr. právo zvoliťobvinenému obhajcu, právo odoprieť výpoveď, podať v prospech neho odvolanie protirozsudku prvostupňového súdu alebo podať s jeho výslovným písomným súhlasomv prospech neho dovolanie), avšak právo podať žiadosť o prepustenie z väzby patrípodľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku výlučne obvinenému.
Z uvedeného následne vyplýva, že konanie o žiadosti sťažovateľa o prepusteniez väzby, ktoré začalo 12. januára 2016 doručením uvedenej žiadosti okresnému súdu, trvalospolu 34 dní, t. j. do 15. februára 2016, pričom okresnému súdu trvalo ďalších 7 dní, kýmpostúpil predmetný spis krajskému súdu, ktorý ale už 25. februára 2016, t. j. 3 dnipo doručení spisu, v predmetnej veci rozhodol.
Podľa názoru ústavného súdu aj keď rozhodnutie krajského súdu sa v súčasnosti eštelen doručuje sťažovateľovi, dosiaľ, do dňa rozhodovania ústavného súdu, trvajúce obdobiepribližne 50 dní pre celé dvojinštančné konanie, v rámci ktorého došlo k doručeniuuznesenia okresného súdu z 15. februára 2016, je potrebné považovať za primeranéa zodpovedajúce požiadavke urýchleného preskúmania zákonnosti väzby.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pri jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016