znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 123/2015-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkao prijatej   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Varmusom, PhD., Advokátska kancelária VARMUSs. r. o.,   Palárikova   83,   Čadca,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 258/2013,ako aj postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Co 66/2010a sp. zn. 5 Co 142/2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej postupom Okresného súdu Čadca v konanívedenom pod sp. zn. 16 C 258/2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   postupom   Krajského   súdu   v   Žilinev konaniach vedených pod sp. zn. 5 Co 66/2010 a sp. zn. 5 Co 142/2013 p o r u š e n éb o l o.

3. Okresnému   súdu   Čadca   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16   C   258/2013p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

4. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 000 €(slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Čadca p o v i n n ý   vyplatiť v sume 1 500 €(slovom tisícpäťsto eur) a Krajský súd v Žiline v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur)do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Čadca a Krajský súd v Žiline s ú   p o v i n n é   nahradiť trovy   konania   v sume   355,73   €   (slovom   tristopäťdesiatpäť   eura sedemdesiattri centov),   a   to   Okresný   súd   Čadca   v   sume   177,86   €   (slovomstosedemdesiatsedem eur a osemdesiatšesť centov) a Krajský súd v Žiline v sume 177,86 €(slovom stosedemdesiatsedem eur a osemdesiatšesť centov) na účet advokáta JUDr. JozefaVarmusa, PhD., Advokátska kancelária VARMUS s. r. o., Palárikova 83, Čadca, do dvochmesiacov od právoplatnosti nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Varmusom, PhD., ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresnéhosúdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 258/2013, ako ajpostupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených podsp. zn. 5 Co 66/2010 a sp. zn. 5 Co 142/2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v namietanom konaní o určenie vlastníckehopráva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛,zapísaných na ⬛⬛⬛⬛ ako parcela č. zastavaná plocha o výmere255 m2, parcela č. zastavaná plocha o výmere 57 m2 a dom so súpisným číslom postavený   na   parcele   č. (ďalej   len   „sporné   nehnuteľnosti“)   vedenom   okresnýmsúdom, sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení odporkyne, pričom navrhovateľom je (bývalý manžel sťažovateľky, pozn.), ktorý sa domáha určenia vlastníckehopráva,   tvrdiac,   že   sporné   nehnuteľnosti   nadobudol   výlučne   zo   svojich   finančnýchprostriedkov získaných pred uzavretím manželstva.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Vo   veci   niekoľkokrát   rozhodoval   Okresný   súd   v   Čadci   ako   prvostupňový   súd, Krajský súd v Žiline ako odvolací súd a Najvyšší súd SR ako dovolací súd. Naposledy Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 10 druhý odstavec uznesenia Najvyššieho súdu   SR   sp. zn.   5Cdo   99/2011)   dovolací   súd   vyslovil   jednoznačný   právny   názor,   že „navrhovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno   a   nepreukázal,   že   predmetné   nehnuteľnosti, ku ktorým   sa   domáhal   určenia   vlastníctva,   nadobudol   výlučne   zo   svojich   finančných prostriedkov získaných pred manželstvom a že pri uzatváraní zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, ako   aj   pri   následných   krokoch   vedúcich   k   zhotoveniu   stavby,   nemal   úmysel   tieto nadobudnúť do BSM, ale len do svojho výlučného vlastníctva.“ Krajský súd v Žiline svojím posledným rozhodnutím, i napriek vyššie uvedenému právnemu názoru dovolacieho súdu zrušil rozsudok súdu prvého stupňa (Okresného súdu v Čadci) a vec mu opätovne vrátil na ďalšie konanie s pokynom, aby vo veci vykonal ďalšie dokazovanie.»

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   vec   prerokováva   od   roku   2002   a nie   jepredpoklad, že konanie bude v dohľadnej dobe skončené. Okresný súd vo veci uskutočnil 11pojednávaní (13. marca 2003, 17. mája 2004, 30. novembra 2004, 18. mája 2006, 20. júna2006, 30. januára 2007, 17. januára 2008, 14. februára 2008, 7. októbra 2008, 10. februára2014 a 15. januára 2015) a krajský súd dve pojednávania (27. apríla 2010 a 30. novembra2010).   Zatiaľ   posledné   pojednávanie   na   okresnom   súde   konané   15.   januára   2015   boloopätovne odročené na neurčito z dôvodu, že navrhovateľ vzniesol námietku predpojatostiproti sudcom prvostupňového súdu.

Sťažovateľka je toho názoru, že nečinnosťou okresného súdu, ako aj krajského súduv namietaných konaniach bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48. ods. 2 ústavy, abyjej   vec   bola   prerokovaná   bez   zbytočných   prieťahov.   Postupom   oboch   súdov   vznikásťažovateľke   vážna   ujma,   keďže   i   napriek   tomu,   že   je   spoluvlastníčkou   spornýchnehnuteľností, ktoré slúžia na podnikanie, ich nemôže užívať.

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/258/2013 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/66/2010 a sp. zn. 5Co/142/2013 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp, zn. 16C/258/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €..., ktoré sú Okresný súd Čadca a Krajský súd v Žiline povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Čadci a Krajský súd v Žiline sú povinní nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastupovania vo výške 355,73 €... na účet spoločnosti Advokátska kancelária VARMUS s.r.o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 153/2015 z 18. marca 2015 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   vyjadril   k   sťažnosti   okresný   súd   podanímsp. zn. Spr 521/15 doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2015, v ktorom uviedol, že vo vecije nariadený termín pojednávania na 28. máj 2015 a že súhlasí, aby ústavný súd upustilod ústneho pojednávania.

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. Spr 152/2015 z 9. apríla 2015(ústavnému súdu doručeným 13. apríla 2015), v ktorom okrem iného uviedol:

„K   postupu   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaniach,   vedených   na   KS   v   Žiline pod sp. zn. 5 Co/66/2010   a   sp. zn.   5 Co/142/2013,   poukazujeme   na   pripojené   písomné vyjadrenie   predsedníčky   KS   v   Žiline   JUDr.   Dagmar   Cabadajovej,   ktorá   vo   veci sp. zn. 5 Co/66/2010   konala   v   rozhodnom   čase   ako   členka   senátu/sudca   spravodajca a vo veci sp. zn. 5 Co/142/2013 ako predsedníčka odvolacieho senátu. Z obsahu zberného spisu KS v Žiline sp. zn. 5 Co/66/2010 vyplýva, že Okresný súd Čadca dňa 19. 2. 2010 predložil KS v Žiline, ako súdu odvolaciemu, na rozhodnutie odvolanie navrhovateľa proti odporkyni ⬛⬛⬛⬛ (sťažovateľky) proti rozsudku Okresného súdu Čadca sp. zn. 13 C/369/2002 zo dňa 14. 2. 2008 po zrušení rozsudku Krajského súdu v Žiline   sp. zn.   5 Co/158/2008   zo   7. 10. 2008   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 5 Cdo 41/2009   zo   dňa   15. 12. 2009.   Po   vykonaní   obvyklých   procesných   úkonov (lustrácia   veci)   bola   odvolacia   vec   pridelená   dňa   19. 2. 2010   na   ďalšie   konanie sudcovi/spravodajcovi. Vo veci bolo rozhodnuté dňa 30. 11. 2010; k odoslaniu spisového materiálu   spolu   s   vypracovaným   písomným   vyhotovením   rozsudku   došlo   8. 2. 2011. V zbernom spise, ani v evidencii správy krajského súdu nebola zistená žiadosť (rozhodnutie o   predĺžení   lehoty   na   vyhotovenie   a odoslanie   rozsudku),   pričom   lehota   30   dní od vyhlásenia   rozsudku   skončila   30. 12. 2010.   Doba   od   30. 12. 2010   do   8. 2. 2011 predstavuje   nedodržanie   lehoty   podľa   §   158   ods.   4   O. s. p.,   z   hľadiska   celkovej   doby samotného   konania   v   odvolacej   veci   sp. zn.   5 Co/66/2010   (cca   12   mesiacov)   nemožno i vzhľadom na nápad vecí v senáte hodnotiť ako neprimeraný.

Z obsahu zberného spisu KS v Žiline sp. zn. 5 Co/142/2013 vyplýva, že Okresný súd Čadca dňa 22. 3. 2013 opätovne predložil KS v Žiline, ako súdu odvolaciemu vo vyššie uvedenej právnej veci, spis

OS   Čadca   sp. zn.   13 C/369/2002   na   rozhodnutie   o   odvolaní   navrhovateľa proti rozsudku OS Čadca sp. zn. 13 C/369/2002 zo dňa 14. 2. 2008 po zrušení rozsudku   KS   v   Žiline   sp. zn.   5 Co/66/2010   z   30. 11. 2010.   Po   vykonaní   obvyklých procesných   úkonov   bola   odvolacia   vec   dňa   22. 3. 2013   pridelená   na   ďalšie   konanie predsedníčke senátu ⬛⬛⬛⬛. Vo veci bolo rozhodnuté dňa 22. 7. 2013, k odoslaniu spisového materiálu spolu s vypracovaným písomným vyhotovením uznesenia došlo 4. 9. 2013. V zbernom spise, ani v evidencii správy krajského súdu, nebola zistená žiadosť (rozhodnutie) o predĺženie lehoty na vyhotovenie a odoslanie rozsudku, pričom lehota 30 dní od vyhlásenia rozhodnutia skončila dňa 22. 8. 2013. Hoci doba od 22. 8. 2013 do 4. 9. 2013 predstavuje nedodržanie lehoty podľa § 158 ods. 4 O. s. p., z hľadiska celkovej doby samotného konania v odvolacej veci sp. zn. 5 Co/142/2013 (cca 5 mesiacov) nebola hodnotená ako neprimeraná.

Dôvody,   pre   ktoré   dovolací   súd   opakovane   zrušil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v predmetnej   veci,   vyplývajú   z   odôvodnenia   uznesení   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 5 Cdo 41/2009 z 15. 12. 2009 a sp. zn. 5 Cdo 99/2011 z 27. 2. 2013, predovšetkým išlo o otázku právneho posúdenia veci. Je zrejmé, že z hľadiska celkovej doby konania v predmetnej   odvolacej   veci,   vedenej   na   KS   v   Žiline   pod   sp. zn.   5 Co/66/2010 a 5Co/142/2013   po   opätovnom   zrušení   veci   do   volacím   súdom   je   možné   konštatovať predĺženie konania vo veci samej. Uvedená doba však závisela aj od dĺžky dovolacieho konania   (k   jeho   dĺžke   nie   je   možné   sa   kvalifikovane   vyjadriť   pre   absenciu   spisového materiálu).

Za neprimerane vysokú považujeme požiadavku finančného zadosťučinenia vo výške 10.000,- Eur, a to vzhľadom na to, že nemožno hodnotiť celú dobu konania na odvolacom súde v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Co/66/2010 a sp. zn. 5 Co/142/2013 za zbytočné prieťahy.“

Predsedníčka krajského súdu zároveň uviedla, že súhlasí s upustením od ústnehoprerokovania prijatej sťažnosti.

Súčasťou vyjadrenia predsedníčky krajského súdu bolo stanovisko zákonnej sudkynev danej veci, ktorá uviedla:

„Právna   vec   navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛...   proti   odporkyni:

... v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, bola doručená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Čadci č. k. 13 C/369/2002-263 zo dňa 14. 2. 2008 po zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/158/2008 zo dňa 7. októbra 2008 uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 5 Cdo/41/2009 zo dňa 15. decembra 2009, dňa 19. 2. 2010. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/66/2010-419 dňa 30. novembra 2010. 5Co/142/2013: Právna   vec   navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛...   proti   odporkyni:

... v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, bola doručená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Čadci č. k. 13 C/369/2002-263 zo dňa 14. 2. 2008 po zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/66/2010 zo dňa 30. novembra 2010 uznesením Najvyššieho súdu SR   sp. zn.   5   Cdo   99/2011   zo   dňa   27.   februára   2013,   dňa 22. 3. 2013.   Vo   veci   bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/142/2013-501 zo dňa 22. júla 2013. S poukazom na vyššie uvedené a na zaťaženosť sudcov občianskoprávneho úseku, vzhľadom   na   počet   napadnutých   vecí   v   posledných   rokoch   mám   za   to,   že   postupom Krajského súdu v Žiline nebolo porušené základné právo sťažovateľky... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu29. apríla   2015   uviedol,   že   súhlasí,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   prerokovaniapodanej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupomokresného súdu v namietanom konaní a postupom krajského súdu v namietaných konaniach.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorouúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sarozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku konania vedenéhookresným súdom ako prvostupňovým súdom a krajským súdom ako odvolacím súdom,zohľadňujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (rozsudok   vo   veci   Kišv. Slovenská republika z 13. 10. 2009 o sťažnosti vedenej pod č. 3673/05; rozsudok vo veciGajdoš v. Slovenská republika z 26. 6. 2009 o sťažnosti vedenej pod č. 19304/04) ako ajvlastnú rozhodovaciu činnosť (napr. III. ÚS 43/2015) je vec potrebné hodnotiť v súvislosti sposudzovaním prieťahov v konaní ako jeden celok. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdupetitom sťažnosti v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd nemoholpristúpiť k hodnoteniu postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyššísúd“) ako dovolacieho súdu, keďže nebol sťažovateľkou v petite sťažnosti označený akoporušovateľ jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

1. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe o určenievlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré dosiaľ trvá 14 a pol roka a nie je k dnešnému dňuprávoplatne skončené. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,že spory tohto charakteru tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdova nemožno ich hodnotiť po právnej stránke ani po skutkovej stránke ako zložité.

Ústavný súd tiež konštatuje, že z predloženého spisového materiálu vyplynulo, žev konaní o veci (okresným súdom bola vedená pod viacerými spisovými značkami, a tosp. zn. Nc 2345/00, sp. zn. 13 C 369/2002, sp. zn. 8 C 25/2010 a sp. zn. 16 C 258/2013) bol19. februára 2008 vydaný rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu navrhovateľa protisťažovateľke   zamietol.   Predmetné   prvostupňové   rozhodnutie   bolo   zmenené   rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 5 Co 158/2008 zo 7. októbra 2008 tak, že krajský súd určil, ževlastníkom spornej nehnuteľnosti je navrhovateľ. Tento rozsudok odvolacieho súdu bolna základe   dovolania   sťažovateľky   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5   Cdo   41/2009z 15. decembra   2009   zrušený.   V   poradí   druhým   rozsudkom   krajského   súdusp. zn 5 Co 66/2010   z   30.   novembra   2010   bol   opakovane   rozsudok   okresného   súduzmenený tak, že určil ako vlastníka nehnuteľnosti navrhovateľa. Najvyšší súd uznesenímsp. zn.   5 Cdo 99/2011   z   27.   februára   2013   opätovne   zrušil   v   poradí   druhý   rozsudokkrajského   súdu.   Následne   bolo   vo   veci   vydané   tretie   rozhodnutie   krajského   súdu   –uznesenie sp. zn. 5 Co 142/2013 z 22. júla 2013, ktorým bol rozsudok okresného súduzrušený   a   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Na   okresnom   súde   bolo   konanie   prerušenéuznesením z 28. marca 2014 do právoplatného skončenia súvisiacej veci vedenej Okresnýmsúdom   Žilina   pod   sp. zn.   24 C   35/2011   o   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   ktorejpredmetom bola sporná nehnuteľnosť. Uznesenie okresného súdu z 28. marca 2014 bolozrušené 4. novembra 2014. V súčasnosti sa vec nachádza na okresnom súde, ktorý vo vecinariadil pojednávanie na 28. máj 2015.

2. Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,či v konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniuzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.Ústavný súd z obsahu spisu dospel k záveru, že sťažovateľka nezapríčinila prieťahy v konanía   ani   spomalenie   postupu   okresného   súdu   ani   krajského   súdu,   keďže   po   celý   časnapadnutého konania sa z dôvodov na jej strane zrušili iba dve pojednávania nariadenéokresným súdom, pričom svoju neprítomnosť včas ospravedlnila.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu, ako aj postupkrajského súdu v napadnutom konaní ako jeden celok z hľadiska posudzovania, či v právnejveci sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   predchádzajúcou   judikatúrou   predovšetkýmkonštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, že občianskoprávne konaniezačaté   na   základe   návrhu   doručeného   okresnému   súdu   26.   októbra   2000   nie   je   dosiaľprávoplatne skončené.

Podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu bol poznačený neefektívnoua nesústredenou činnosťou, keď uznesením sp. zn. 13 C 369/2002 z 30. novembra 2004rozhodol, že do konania ako právneho zástupcu navrhovateľa nepripúšťa

, advokáta, spol. s r. o., po tom, ako okresnému súdu navrhovateľ predložilvýpoveď plnej moci na zastupovanie ⬛⬛⬛⬛ ako fyzickej osobe.Spis   bol   krajskému   súdu   predložený   prvýkrát   na   účely   rozhodovania   o   opravnomprostriedku navrhovateľa 23. marca 2005, ktorý však bol 26. júna 2006 okresnému súduvrátený bez rozhodnutia s upozornením, že v uznesení okresného súdu je zrejmá chyba vovýroku. Po vydaní opravného uznesenia okresného súdu z 12. júla 2005 bol spis opakovanepredložený krajskému súdu 13. októbra 2005. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 503/2005z 30. novembra 2005 zrušil uznesenie okresného súdu z dôvodu, že postupom okresnéhosúdu sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom. Spis bol okresnému súd vrátený30. januára 2006. Rozhodovaním o procesnej otázke právneho zastupovania sa konaniepredĺžilo o viac ako jeden rok.

Rovnako ako neefektívnu činnosť okresného súdu možno podľa názoru ústavnéhosúdu   vyhodnotiť   jeho   celkový   postup,   keď   v   období   od   podania   žaloby   do   vyneseniarozsudku vo veci 19. februára 2008 nariadil vo veci desať pojednávaní (na jedenástom bolvynesený rozsudok), pričom viaceré z nich odročoval bez meritórneho posúdenia veci.

Ústavný súd tiež konštatuje, že na ťarchu okresného súdu nie je možné pripočítaťobdobie od 28. marca 2014 do 4. novembra 2014, keď bolo napadnuté konanie prerušené,ani obdobie od 26. januára 2015 do 19. februára 2015, keď bol spis predložený krajskémusúdu na rozhodovanie o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom.

V   súvislosti   s   posudzovaním   postupu   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súduv napadnutých   konaniach   ho   ústavný   súd   hodnotí   v   zásade   ako   plynulý,   no   zároveňpoznačený značnou neefektívnosťou.

O neefektívnosti postupu krajského súdu svedčí najmä skutočnosť, že najvyšší súduznesením sp. zn. 5 Cdo 41/2009 z 15. decembra 2009 dovolaním sťažovateľky napadnutýrozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 158/2008 zo 7. októbra 2008 zrušil a vec vrátilkrajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že jeho postup bol postihnutý inou vadoumajúcou   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   keď   v   odôvodnení   okrem   inéhouviedol:

„Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa, bez toho, aby vo veci zopakoval alebo doplnil dokazovanie...

... V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O. s. p., nie je zopakovaním dokazovania v zmysle § 122 a nasledujúcich O. s. p.

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.“

Postup krajského súdu bol poznačený aj ďalšou neefektívnosťou, keď najvyšší súduznesením sp. zn. 5 Cdo 99/2011 z 27. februára 2013 dovolaním sťažovateľky napadnutýv poradí druhý rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 66/2010 z 30. novembra v spojenís opravným   uznesením   z   8.   marca   2011   opätovne   zrušil   a   vec   vrátil   krajskému   súduna ďalšie   konanie,   pričom   v   odôvodnení   konštatoval   existenciu   dovolacieho   dôvoduv zmysle § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (nesprávne právne posúdenieveci) a okrem iného uviedol:

«Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd zo správne zistených skutkových záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery,   a   to   v   tom,   že   k   nadobudnutiu   vlastníctva k predmetným   nehnuteľnostiam   počas   trvania   BSM   účastníkov,   došlo   len   výlučne z prostriedkov navrhovateľa, a preto došlo k tzv. transformácii, ktorý záver vyvodil len z čestného   prehlásenia   zo   dňa   14.   decembra   1995,   podpísaného   odporkyňou,   nakoľko výpovede svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodné. Toto čestné prehlásenie, ktorého obsah spochybnila odporkyňa, však odvolací súd neposúdil v kontexte prejavenej vôle, vyjadrenej v   kúpnej   zmluve   zo   dňa   23.   júna   1992   a   v   ďalších   písomnostiach,   viažucich   sa k predmetným nehnuteľnostiam (stavebnom rozhodnutí, kolaudačnom rozhodnutí, zmluve o dielo) zo strany oboch účastníkov konania. Naviac uvedenému záveru odvolacieho súdu nesvedčí   ani   tá   skutočnosť,   že   svoju   vôľu   nadobúdať   veci   do   BSM   začal   navrhovateľ spochybňovať až s odstupom dlhšieho časového obdobia a to pod vplyvom zhoršených vzájomných vzťahov. Naproti tomuto vôľu nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti do BSM s odporkyňou   nasvedčujú   poverenia   pre   otca   odporkyne,   ktorý   nielen   že   kúpil   fakticky nehnuteľnosť pod stavbou (t.j. vyplatil finančné prostriedky), ale aj celú stavbu realizoval a dohliadal na ňu, čo v konaní bolo nepochybené, nakoľko sa navrhovateľ v čase stavby nachádzal, spoločne s odporkyňou v zahraničí.

Dovolací súd preto na rozdiel od odvolacieho súdu dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol   dôkazné   bremeno   a   nepreukázal,   že   predmetné   nehnuteľnosti,   ku   ktorým   sa domáhal   určenia   vlastníctva   nadobudol   výlučne   zo   svojich   finančných   prostriedkov získaných   pred   manželstvom   a   že   pri   uzatváraní   zmluvy   o   kúpe   nehnuteľnosti,   ako   aj pri následných   krokoch   vedúcich   k   zhotoveniu   stavby,   nemal   úmysel   tieto   nadobudnúť do BSM, ale len do svojho výlučného vlastníctva.

Pokiaľ   odvolací   súd   poukázal   v   závere   svojho   rozhodnutia   na   zmluvnú   voľnosť v súvislosti s uzavretou zmluvou medzi účastníkmi (predmanželskou zmluvou a zmluvou o inventarizácii   majetku),   ktoré   je   „potrebné   rešpektovať   aj   s   poukazom   na   Dohovor o ochrane ľudských práva a slobôd“, bez toho, aby tento svoj záver bližšie odvolací súd odôvodnil, dovolací súd uvádza, že (ako správne uviedol už súd prvého stupňa) účastníci uzavreli manželstvo ako štátni príslušníci bývalej ČSFR dňa 1. marca 1991 a ich majetkové vzťahy   sa   spravujú   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky.   Občiansky   zákonník predmanželskú   zmluvu,   ani   zmluvu   o   inventarizácii   majetku   nepoznal   a   nepozná   ani v súčasnosti,   a   preto   bolo   možné   k   týmto   prihliadať   len   ako   k   písomným   dôkazom, dosvedčujúcim skutkový stav, nie však k relevantným právnym úkonom, a tieto dôkazy vyhodnotiť   v   kontexte   k   ostatným   dôkazom   (§   132   O. s. p.),   čo   však   v   odôvodnení rozhodnutiu odvolacieho súdu si v časti logicky protirečí a v časti i absentuje.»

V súvislosti s vyhotovovaním rozsudku krajského súdu sp. zn. sp. zn. 5 Co 66/2010z 30. novembra ústavný súd konštatuje, že tento nebol vypracovaný v zákonom ustanovenejtridsaťdňovej lehote od jeho vyhlásenia, teda do 30. decembra 2010, ale až 8. februára 2011,a   to   bez   podania   žiadosti   predsedníčke   krajského   súdu   o   predĺženie   lehoty   na   jehooneskorené   vyhotovenie   a   odoslanie.   Uvedený   postup   krajského   súdu   svedčí   o   jehonesprávnej činnosti.

Po preštudovaní spisového materiálu ústavný súd dodáva, že až po druhom zrušenímeritórneho   rozhodnutia   krajského   súdu   bolo   vydané   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.5 Co 142/2013   z   22.   júla   2013,   ktorým   krajský   súd   v   súlade   s   právnym   názoromdovolacieho súdu zrušil rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2008 a vec mu vrátilna ďalšie konanie s tým, aby vo veci vykonal ďalšie dokazovanie. Ústavný súd konštatuje,že   nerešpektovaním   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   nepochybne   došlo   k   predĺženiunapadnutého konania, a teda aj k prieťahom v konaní.

Z   predloženého   spisového   materiálu   vyplynulo,   že   spis   sa   na   krajskom   súdenachádzal z dôvodu rozhodovania o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku krajského súducelkovo   23   mesiacov   (od   16.   mája   2008   do   novembra   2008,   od   15.   februára   2010do 10. februára 2011, od 19. marca 2013 do 5. septembra 2013) a na najvyššom súdez dôvodu rozhodovania o dovolaniach sťažovateľky celkovo 34 mesiacov (od 10. februára2009 do 29. januára 2010, od 26. mája 2011 do 7. marca 2013).

V   súvislosti   s   neefektívnym   postupom   v   konaní   ústavný   súd   vo   svojejpredchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   neefektívna,resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenieústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosťštátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôliktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Na základe uvedeného ústavný súd po posúdení všetkých okolností danej veci dospelk záveru, že postupom okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu v namietanomkonaní, ktoré hodnotil ako jeden celok, došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, ako aj krajskýmsúdom a vec sa aktuálne nachádza na okresnom súde, prikázal mu, aby vo veci konalbez zbytočných   prieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   nachádzasťažovateľka v procesnom postavení odporkyne.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume20 000 € (10 000 € žiadala od okresného súdu a 10 000 € od krajského súdu) poukazujúcna celkovú dĺžku konania a vážnu ujmu, ktorá sťažovateľke zdĺhavým postupom obochvšeobecných súdov vznikla, keďže nemôže užívať sporné nehnuteľnosti.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku namietaného konania vedeného okresným súdom,ako aj krajským súdom a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu,najmä neefektívnosť konania okresného súdu, ako aj krajského súdu, považoval ústavný súdpriznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde. Zohľadňujúc mieru zavinenia okresného súdu a mieru zavinenia krajskéhosúdu z celkovej sumy finančného zadosťučinenia uložil povinnosť okresnému súdu uhradiťsťažovateľke sumu 1 500 € a krajskému súdu rovnako sumu 1 500 €.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkonyprávnej služby poskytnuté v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti)po 139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platcom danez pridanej hodnoty, uvedená suma priznaných trov konania bola zvýšená o daň z pridanejhodnoty vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Trovy právneho zastúpenia preto bolipriznané v celkovej výške 355,73 €.

Trovy   konania   sú   okresný   súd   a   krajský   súd   povinné   uhradiť   na   účet   právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku) každý v sume po 177,86 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015