znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 123/2014-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť Ľ. H., zastúpeného advokátom JUDr. Daliborom Kuciaňom, Advokátska kancelária, Nitrianska 5, Piešťany, pre namietané porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.Základné práva Ľ. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2.Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3.Ľ. H. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 418 € (slovom štyristoosemnásť eur), ktorú   j e   Krajský súd v Trnave   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. Dalibora Kuciaňa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.Vo zvyšnej časti sťažnosti Ľ. H. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 123/2014-37   z   19.   marca   2014   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal v časti sťažnosť Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie konanie pre   namietané   porušenie   jeho   základných   práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   6   Tos/55/2013   z 11. apríla   2013   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy, bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

2.   Sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 4 T/13/2007-206 z 10. mája 2007 uznaný vinný zo zločinu sexuálneho zneužívania podľa   § 201 ods. 1 a 2 písm. a) a b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon   v znení neskorších predpisov a iné (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu vymeraný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov a 4 mesiacov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd na odvolanie prokurátora rozhodol rozsudkom č. k. 6 To/76/2007-243 zo 4. októbra 2007 o zrušení rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T/13/2007 z 10. mája 2007 a uznal sťažovateľa vinným z tej istej trestnej činnosti s tým, že mu vymeral trest odňatia   slobody   v trvaní   11   rokov   a 8 mesiacov   taktiež   so   zaradením   do   ústavu s minimálnym   stupňom   stráženia.   V dôsledku   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011 podal sťažovateľ na okresnom súde 27. decembra 2012 návrh na obnovu konania v jeho právoplatne skončenej veci vedenej pod sp. zn. 4 T/13/2007. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt/66/2012 z 26. februára 2013 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia podmienok obnovy konania podľa § 394 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd rozhodol svojím uznesením č. k. 6 Tos/55/2013-37 z 11. apríla 2013 o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je rozdelená do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ opierajúc sa o nález ústavného súdu   sp.   zn.   PL. ÚS 106/2011   z 28.   novembra   2012,   ako   aj   v dôsledku   skutočnosti,   že nevykonal mu uložený trest odňatia slobody, tvrdil, že «Nakoľko nález Ústavného súdu SR bol Ústavným súdom SR vyhlásený v Zbierke zákonov časť ustanovenia na základe, ktorého mi bol uložený trest stratila účinnosť čo je kogentne samo o sebe dôvodom na obnovu konania podľa Trestného poriadku (§ 41b zákona 38/1993 Z. z. neobsahuje slovné spojenie „môže byť“ dôvodom, ale „je“ dôvodom na obnovu konania) a právoplatný rozsudok nebol vykonaný   sú   bez   všetkého   splnené   podmienky   na   povolenie   obnovy   konania a prostredníctvom svojich obhajcov som žiadal Krajský súd v Trnave, aby odvolací súd napravil tento nežiaduci protiprávny stav navodený Okresným súdom Trnava (rozhodovanie mimo   ústavného   rámca)   a   Okresnou   prokuratúrou   Trnava   (ako   garant   zákonnosti a ústavnosti   mal   bez   všetkého   súhlasiť   s   povolením   obnovy   konania)   a   povolil   obnovu konania.». K postupu okresného súdu namietal, že sa „... absolútne nemal čo zaoberať primeranosťou trestu, tak ako sa zaoberal. Posudzovanie trestnosti činu, ukladanie trestu a jeho primeranosť je relevantná až po povolení obnovy konania, t. j. v obnovenom konaní, a nie v konaní o povolení obnovy konania“, a krajskému súdu vytkol to, že „... si dôvody zamietnutia   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   protiústavne   a nezákonne   osvojil...“, a oba   súdy „...   prejudikovali   i výšku   trestu...,   čo   je   ústavne   neudržateľné a netolerovatelné“.».

3.2   V druhej   rovine   svojej   argumentácie   poukazuje   na   porušenie   svojho   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keď dôvodí, že «... že JUDr. Pavlovi SLÁDKOVI napadla moja   trestná   vec   po   podaní   odvolania   proti   „nezákonnému“   trestu   (nebol   uložený   pri dodržaní asperačnej zásady) ako predsedovi senátu pod sp. zn. 6 To/51/2007, ktorý túto vec ako predčasne predloženú vrátil prvostupňovému súdu. Následne vec napadla do senátu, ktorý mi uložil trest pri drakonickej aplikácii protiústavného návetia. V tomto senáte opäť sedel JUDr. Pavol SLÁDOK, ten istý JUDr. Pavol SLÁDOK sediaci v senáte, ktorý zamietol moju   sťažnosť   proti   zamietnutiu   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania.   JUDr.   Pavol SLÁDOK mal namietnuť svoju predpojatosť pre pomer k veci a pre pomer k obžalovanému a byť vylúčený z vykonávania úkonov, a nie rozhodovať.». V závere svojej argumentácie sťažovateľ zvýraznil, že „Je predsa nemysliteľné a nepredstaviteľné, aby sudca, ktorý mi v roku 2007 zvýšil trest na základe asperačnej zásady, ktorá je a bola protiústavná mi v roku 2013 povolí obnovu konania“.»

4. Sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby o jeho sťažnosti takto rozhodol:„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 04. 2013, čk. 6 Tos/55/2013-37, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 26. 02. 2013, č. k. 2 Nt/66/2012-, boli porušené.

II. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 04. 2013, čk. 6 Tos/66/2013-37 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

III. Ľ. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000 €... ktorému ich je Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava povinný solidárne vyplatiť...

IV. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia...“

5. V rámci predbežného šetrenia veci si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedený na tomto súde pod sp.   zn.   4   T/13/2007,   ako   aj   písomné   vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu,   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   a predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

6.   K sťažnosti   sa   vyjadril   predseda   krajského   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   500/13 z 23. septembra   2013.   Predseda   krajského   súdu   zastáva   názor,   z ktorého   vyplýva,   že «V aplikačnej praxi súdov v území obvodu Krajského súdu v Trnave ako i ostatných súdov na území SR sú výkladové problémy súvisiace s vyššie citovaným zákonným ustanovením a to hlavne v tom smere, či samotný nález ÚS SR č. PL. ÚS 106/2011-85 z 28. 11. 2012 je „automaticky“ (obligatórne) dôvodom na povolenie obnovy konania vo výroku o treste s nevyhnutnosťou   revidovania   tohto   v   prospech   osoby   odsúdenej,   resp.   či   pri   skúmaní podmienok na povolenie obnovy konania sa má postupovať v zmysle príslušných ustanovení trestného poriadku (ust. § 394 ods. 1 Tr. por.), ktoré ustanovenie umožňuje povoliť obnovu konania,   ak   bol   pôvodne   uložený   trest   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu... dotknuté súdy vo svojich rozhodnutiach pri posudzovaní podmienok umožňujúcich povoliť obnovu konania vychádzali z príslušných ustanovení trestného poriadku, tak ako je uvedené v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 zb. v jeho záverečnej časti v ktorej toto (zákonné ustanovenie) priamo odkazuje pri posudzovaní dôvodov na obnovu konania na príslušné ustanovenia trestného poriadku. Postup okresného súdu aj krajského súdu v namietaných uzneseniach, ako aj samotné rozhodnutie považujem za súladné so zákonom, ako i obvyklou súdnou   praxou.   V   zmysle   tejto   (súdnej   praxe)   uplatňovanej   v   obvode   Krajského   súdu v Trnave resp. iných krajských súdov prevláda názor, že povoliť obnovu konania vo výške trestu uloženému odsúdenému v smere jeho revidovania v prospech osoby odsúdeného nie je možné automaticky, ale je potrebné skúmať príslušné zákonné podmienky uvedené v ust. § 394 ods. 1 Tr. por.

V súvislosti s namietaním sudcu krajského súdu (JUDr. Pavla Sládka) uvádzam, že menovaný   sa   zúčastnil   ako   člen   senátu   odvolacieho   súdu   rozhodovania   o   odvolaní a súčasne   v   rámci   rozhodovania   odvolacieho   súdu   o   sťažnosti   ods.   Ľ.   H.   o   zamietnutí sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu OS TT pod sp. zn. 2Nt/66/2012 z 26. 2. 2013. V zmysle ustanovenia § 397 ods. 2 Tr. por. o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré   sa   skončilo   právoplatným   rozhodnutím   súdu,   rozhoduje   iný   samosudca   alebo   iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. Dotknutý sudca tunajšieho súdu (JUDr. Pavol Sládok) sa prvostupňového konania v trestnej veci proti obž. Ľ. H. nezúčastnil. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   preto   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR sťažnosť ods. Ľ. H. ako neopodstatnenú odmietol.».

7. K sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril aj generálny prokurátor listom č. k. IV/2 Spr 16/13-13 z 21. októbra 2013, z ktorého vyplýva, že „S poukazom na aktuálnu právnu úpravu v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 generálna prokuratúra v prvom rade oboznámila podriadené prokuratúry s listom predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. marca 2013, s obsahom ktorého sa stotožnila. V zmysle neho prokurátori sú povinní na podklade oznámenia súdu o použití ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v konkrétnom prípade bezodkladne   informovať   odsúdeného   o okolnosti,   ktorá   by   mohla   odôvodniť   návrh   na povolenie   obnovy   konania.   Súčasne   od podriadených   prokuratúr   sú   zhromažďované poznatky   o   spôsobe   uplatňovania   citovaného   nálezu.   Doposiaľ   postup   podriadených prokuratúr nebol predmetnom osobitnej úpravy.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorým bola vypustená časť ustanovenia za bodkočiarkou § 41 ods. 2 Trestného poriadku, bezprostredne sa dotýka všetkých odsudzujúcich rozsudkov, v ktorých bol trest ukladaný podľa asperačnej zásady, s podmienkou, že trest nebol doposiaľ vykonaný.

Sťažovateľ, ako je zrejmé z obsahu sťažnosti, sa domáhal s odkazom na citovaný nález povolenia obnovy konania v jeho trestnej veci.

Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky, na podklade ktorého došlo k strate účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku (§ 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov). Týmto ustanovením došlo   k   rozšíreniu   taxatívnych   dôvodov   pre   povolenia   obnovy   konania   upravených v Trestnom poriadku.

...   ak   aj   páchateľovi   bol   uložený   trest   napr.   pri   hornej   hranici   trestnej   sadzby zvýšenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (táto časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona nebola nálezom Ústavného súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   PL.   ÚS 106/2011 zrušená),   ani   čiastočné   zrušenie   asperačnej   zásady   nemusí   mať   vplyv   na   primeranosť uloženého trestu.

Zrušenie časti asperačnej zásady totiž neznamená, že trest musí byť uložený pod jednu polovicu trestnej sadzby pôvodne určenej - zvýšenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení platnom pred vydaním predmetného nálezu, alebo že by trest uložený pri hornej hranici trestnej sadzby odňatia slobody zvýšenej o jednu tretinu bol neprimeraný z hľadiska základných zásad ukladania   sankcií   alebo podmienok ukladania   jednotlivých trestov.

Pre úplnosť považujem za nevyhnutné uviesť, že dôvod obnovy konania podľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním je rovnakej právnej sily, nie však významnejší ako ktorýkoľvek iný dôvod obnovy konania uvedený v § 394 Trestného poriadku.

Sťažovateľovi,   ako bolo   vyššie   uvedené   bol súdom uložený   trest odňatia   slobody v trvaní 11   rokov a   8 mesiacov.   Uvedený   trest napriek   aplikácii   §41 ods.   2   Trestného zákona v znení platnom pred vydaním nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 neprekročil hornú hranicu trestnej sadzby určenej § 201 ods. 2 Trestného zákona.

Z ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že z hľadiska dôvodu obnovy konania   pôvodne   uložený   trest   musí   byť   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom   páchateľa.   V   konkrétnom   prípade   sťažovateľa,   ktorému   bol   uložený   trest v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov, v žiadnom prípade nemožno konštatovať, že ide o zrejmý nepomer v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Posudzovanie návrhu na povolenie obnovy konania z hľadiska dôvodu spočívajúceho v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 predstavuje právnu a nie skutkovú okolnosť. Preto túto okolnosť môže súd posúdiť priamo v konaní o návrhu na povolenie obnovy a nie je potrebné ju osobitne posudzovať ešte raz v ďalšom konaní po povolení obnovy.

Ak v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania súd dospeje k záveru, že uložený trest   nie   je   v   zrejmom   nepomere   k   trestu,   ktorý   by   bol   uložený,   ak   by   v   čase   jeho rozhodovania neplatila časť § 41 ods. 2 Trestného zákona zrušená predmetným nálezom, potom nemá dôvod vyhovieť návrhu na povolenie obnovy konania.

S   poukazom   na   všetky   uvedené   skutočnosti,   Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky   dospela   k   záveru,   že   za   splnenia   všetkých   procesných   záruk   postupom   súdu, ktorým by nebola povolená obnova konania v nadväznosti na uplatnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 v trestnej veci sťažovateľa, by nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Keďže ustanovenie § 397 ods.   2 Trestného poriadku garantuje nezávislosť súdu, neopomenuteľnou skutočnosťou vo vzťahu ku konajúcemu súdu je i sťažovateľom namietané právo na zákonného sudcu (podobné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Indra proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 46845/99). Legitímnosť obavy sťažovateľa je tak opodstatnená tým, že člen odvolacieho senátu v konaní o povolení obnovy konania sa podieľal na rozhodovaní sťažovateľa o odvolaní voči odsudzujúcemu rozsudku.“.

8.   K   sťažnosti   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   aj predseda   trestnoprávneho kolégia   najvyššieho   súdu,   ktorý   listom   zo 17. októbra   2013   a 3.   decembra   2013 sprostredkoval ústavnému súdu takéto stanovisko: «I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku   upravuje   podmienky   obnovy   konania,   ktoré   sa   týkajú   nedostatkov   skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona, č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným   rozhodnutím,   ktorý   vychádza   len   zo   skutočností   predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok   obnovy   konania   konštatované   už   v   tomto   ustanovení.   Preto   súd   už   nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.

III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej   sadzbe   trestu   odňatia   slobody   upravenej   podľa   §   41   ods.   2   Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»

9.   Právny   zástupca   sťažovateľa   k už   uvedeným   vyjadreniam   poskytol   ústavnému 10. apríla   2014   svoje   písomné   stanovisko,   z ktorého   vyplýva,   že   «Ustanovenie   §   41b zákona   o   konaní   pred   ústavným   súdom   konštatuje   pre   prípad   v   ňom   uvedený   splnenie podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku (ustanovenia § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý prípad netýka okolností činu   alebo   osoby   páchateľa,   ale   ústavným   súdom   konštatovaného   nesúladu   právneho predpisu,   ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní,   s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou uvedenou v čl. 125 ods. 1 ústavy.

Ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným   súdom,   vo   výroku   uznesenia   o   povolení   obnovy   konania   je   potrebné   uviesť ustanovenie   §   41b   tohto   zákona   a   ustanovenie   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   per analógiám   (druhé   z   uvedených   ustanovení   sa   použije   analogicky   vzhľadom   na   súčasné použitie prvého z nich, pričom priame, resp. samostatné použitie § 394 ods. 1 Trestného poriadku by nebolo právne výstižné).

Uvedené riešenie, vyplývajúce zo zákona o konaní pred ústavným súdom, je logicky spojené   s   okolnosťou,   že   v   pôvodnom   konaní   bolo   rozhodnuté   podľa   zákonného ustanovenia, nesúladného s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou.

Na reparáciu takej situácie je potrebné potom v novom konaní rozhodnúť podľa ustanovenia, ktorého znenie už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily. V obnovenom konaní sa na tento účel použije ustanovenie čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ktorému zodpovedá ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona (príkaz retroaktivity priaznivej pre páchateľa) - samotné právne účinky vyhlásenia nálezu ústavného súdu totiž nepôsobia spätne (Čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

V   prípade   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   ústavný   súd) z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky   pod   číslom   428/2012   21.   decembra   2012,   je   potrebné,   ak   trest   ešte   nebol vykonaný, nanovo uložiť trest v rámci inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, než ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní použitá.

Aby sa naplnil účel ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, musí teda   dôjsť   k   opätovnému   rozhodovaniu   o   treste.   Kritériá   ustanovenia   §   394   ods.   1 Trestného poriadku podmieňujú obnovu konania vo vzťahu k uloženému trestu zrejmým nepomerom   pôvodne   uloženého   trestu   k   závažnosti   činu   alebo   pomerom   páchateľa. Splnenie tejto podmienky je v právnom režime naposledy označeného ustanovenia potrebné posúdiť, čo je však aplikovateľné len pri rovnakých zákonných podmienkach ukladania trestu v pôvodnom a v novom konaní, predovšetkým pri rovnakej trestnej sadzbe. V prípade nastalého,   ústavným   súdom   konštatovaného   nesúladu   právnych   predpisov,   je   však konkrétne vyjadreným dôvodom obnovy konania práve zmena trestnej sadzby.

Tento dôvod je právne založený vyhlásením nálezu ústavného súdu a nie je potrebné skúmať jeho splnenie. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná zmena sadzby vždy môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest je totiž primárne určovaný zákonom   (zákonnou   trestnou   sadzbou),   a   až   sekundárne   aplikačnou   úvahou   súdu o primeranosti   výšky   uloženého   trestu,   avšak   len   v rámci   sadzby   ustanovenej   Trestným zákonom (čo je prelomené opäť len osobitnou zákonnou úpravou - § 39 tohto zákona). Inak povedané, možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno už v štádiu konania   o   povolení   obnovy   konania   odmietnuť,   keď   sa   má   pri   novom   rozhodovaní vychádzať s (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby.

Prezentovaný   výklad   je   ústavne   konformný,   nakoľko   v   širšom   rozsahu   akceptuje z nálezu ústavného súdu odvoditeľné práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie. Z vyjadrenia Generálnej prokuratúry SR zo dňa 21. 10. 2013 na 7. strane vyplýva, že „...zrušenie časti asperačnej zásady neznamená, že trest musí byť uložený pod jednu polovicu...“ a že, „...by trest uložený pri   hornej   hranici   trestnej   sadzby   odňatia   slobody   zvýšenej   o   jednu   tretinu   bol neprimeraný...“.

Názor   Generálnej   prokuratúry   SR   je   tak   do   veľkej   miery   totožný   s   nezákonným názorom Krajského súdu v Trnave, pričom Generálna prokuratúra SR obhajuje nezákonné hodnotenie   primeranosti   trestu   a   tým   dôvod   na   nepovolenie   obnovy   konania   (ak   by neplatila zrušená časť Nálezom) iným sudcom, čo je porušenie samo o sebe práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

Práve zákonná úprava (§397 ods. 2 Trestného poriadku) o rozhodovaní o povolení obnovy   konania   iným   sudcom   než   sudcom,   ktorý   rozhodoval   pôvodne,   dáva   záruku objektivity, že iný sudca riadne podrobí splnenie podmienok podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. V opačnom prípade by rovnaký sudca išiel proti vlastnému rozhodnutiu o výške trestu, čo je nepravdepodobné. Toto sa však týka len splnenia podmienok „čisto“ podľa § 394 Trestného poriadku, a nie v prípade § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.

Pripomíname, že sťažovateľovi bol vymeraný „povinný a zákonný“ trest (nad 1/2 takto určenej zvýšenej trestnej sadzby), a to na základe protiústavného ustanovenia, a to len na základe odvolania prokuratúry a asperačnej zásade.

V prípade ak by jej nebolo (asperačnej zásady), nebolo by podané ani odvolanie prokuratúrou (keďže to bol jediný dôvod na jeho podanie) a uložený trest prvým stupňom 10 rokov a 4 mesiace by bol vo vzťahu k prokuratúre riadne a právoplatne uložený. Návrh na povolenie obnovy konania by bolo možné zamietnuť, len ak by na podklade Nálezu Ústavného súdu SR došlo ku zmene Trestného zákona v neprospech obvineného, čo sa nestalo.».

10.   V závere   svojej   argumentácie   sťažovateľ   konštatuje,   že „Na   základe   vyššie uvedeného vyplýva, že Krajský súd v Trnave svojím uznesením zo dňa 11. 04. 2013, č. k. 6 Tos/55/2013 porušil práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd,   týmto   meníme   petit   návrhu   a   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   Nálezom   takto rozhodol:

I.   Základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   SR a základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 04. 2013, čk. 6 Tos/55/2013-37, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 26. 02. 2013, čk. 2 Nt/66/2012-, boli porušené. II. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 04. 2013, čk. 6 Tos/66/2013-37 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

III. Ľ. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom: desaťtisíc Eur), ktorému ich je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony vykonané v roku 2013 a 1 právny úkon vykonaný v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) Ľ. H. v sume 418 €...“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

13.   Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   123/2014-37 z 19. marca   2014   prijal   na   ďalšie   konanie,   bolo   posúdenie   napadnutého   rozhodnutia krajského   súdu   v dvoch   rovinách   jeho   interpretácie   a aplikácie   zákonných   noriem vzťahujúcich   sa   na   sťažovateľovu   trestnú   vec.   V prvej   rovine   sa   ústavný   súd   zaoberal otázkou splnenia podmienok obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým   ústavný   súd   rozhodol,   že   v   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   slová   v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou, a to ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí (bližšie pozri bod 3.1). V druhej rovine ústavný súd skúmal naplnenie zákonnej požiadavky zákonného sudcu, na splnenie ktorej mal krajský súd v zložení odvolacieho senátu rezignovať (bližšie pozri bod 3.2.).

II.A

Posúdenie splnenia podmienok obnovy konania

14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa   relevantnej právnej   normy, ktorá   môže   mať základ v platnom právnom   poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

15.   Z pohľadu   ústavnoprávneho   teda   treba   určiť   povahu   prípadov,   v ktorých nesprávna   aplikácia   jednoduchého   práva   všeobecným   súdom   má   za   následok   porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých   nesprávna   aplikácia   jednoduchého   práva   je spätá   s konkurenciou   jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či   spôsob,   akým   boli   uvedené   predpisy   aplikované   alebo   sa   dotkli   sťažovateľa,   viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

16.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

17. Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

18.   Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

19.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   svojím   rozsudkom č. k. 4 T/13/2007-206 z 10. mája 2007 uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov a 4 mesiace (s použitím protiústavného návetia časti asperačnej zásady v časti týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa výpočtu okresného súdu najmenej 10 rokov a 3 mesiace a najviac 13 rokov a 6 mesiacov). Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 6 To/76/2007 zo 4. októbra 2007 postupujúc podľa odlišného výpočtu uložil sťažovateľovi trest/zmenil výšku pôvodne uloženého trestu na 11 rokov a 8 mesiacov.   Podľa   prepočtu   trestnej   sadzby   použitého   krajským   súdom   použitím protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu bola dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody   vo výmere 11 rokov a 5 mesiacov a horná hranica zvýšenej trestnej sadzby v maximálnej hranici 16 rokov. Oba súdy takto pri ukladaní trestu sťažovateľovi prima facie postupovali podľa protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu, keď sťažovateľovi uložili trest odňatia slobody v dolnej hranici zvýšenej hranice trestnej sadzby líšiac sa iba rozdielne použitým výpočtom.

20.   Sťažovateľ   podal   návrh   na   povolenie   obnovy   konania,   ktorý   okresný   súd uznesením sp. zn. 2 Nt/66/2012 z 26. februára 2013 zamietol a krajský súd v sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 potvrdil, resp. sťažovateľom podanú   sťažnosť   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   zamietol.   Postup všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   o návrhu   na   obnovu   konania   bol   založený na predpoklade, že sťažovateľovi pôvodne uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a účelu trestu.

21. Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 k výške trestu dôvodil, že „Treba povedať hneď úvodom, že okresný súd sa vecou zaoberal pomerne podrobne a v súlade so zákonom. Jeho zistenia brali už na zreteľ i Nález Ústavného súdu SR zo dňa 28. 11. 2012 a napriek tomu nezistil dôvod a podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Konštatácie obhajoby a jej právne závery totálne spochybňujú rozhodnutie súdu I. stupňa, napriek tomu, že ten konal v celom rozsahu lege artis.   Svoje   rozhodnutie   pomerne   obsiahlo   zdôvodnil   a svoj   záver   vysvetlil,   jeho odôvodnenie si v celom rozsahu osvojuje i odvolací súd.

Pretože krajský súd nezistil žiadny dôvod na zmenu, alebo zrušenie ktorejkoľvek časti napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.“.

22. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013 s uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt/66/2012 z 26. februára 2013 považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na vybranú časť tohto rozhodnutia, z ktorej vyplýva,   že „Rozhodovanie   o návrhu   na   povolenie   konania   je   však   podmienené materiálnou podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o návrhu na povolenie obnovy konania, vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Napriek tomu je v tomto štádiu rozhodovania potrebné, aby súd vyhodnotil nový dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o treste.

Za   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme   sa   považujú   také,   ktoré   neboli   predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takouto skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ktorý však môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú   predovšetkým   dôkazy,   ktoré   neboli   vykonané   v pôvodnom   konaní,   alebo v pôvodnom konaní boli vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.

Je   dôležité   pripomenúť,   že   obnova   konania   je   mimoriadny   opravný   prostriedok, a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný iba vo výnimočných prípadoch (Rt 5Tost/1/2008).

V konaní o návrhu na povolenie obnovy konania neplatí revízny princíp, preto je súd oprávnený   zaoberať   sa   len   tými   výrokmi,   pri   ktorých   sa   navrhovateľ   obnovy   konania domáha (R3 2/1992).

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 4 T/13/2007 v zmysle § 394 Trestného poriadku neboli splnené, nakoľko aj napriek existencii skutočnosti súdu skôr neznámej nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 28. 1. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011), pôvodne uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a tiež nie je v zrejmom nepomere s účelom trestu. Jedná sa o trest odňatia slobody uložený v rozmedzí trestnej sadzby zohľadňujúc ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona a to v zmysle zásad pre uloženie úhrnného trestu.“.

23. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej moci sú povinné   v   pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“ (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať,   že   prijaté   riešenie   (rozhodnutie)   musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

24.   Pojem   svojvôle   možno   aplikovať na prípady, keď všeobecný   súd   urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa.

25. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v posudzovanom prípade konštatovali nesplnenie podmienok obnovy konania, tak ako to predpokladá § 394 Trestného poriadku, a to   z dôvodu,   že   síce   pripustili,   že   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra   2012   je   skutočnosťou   skôr   neznámou,   avšak   sťažovateľovi   pôvodne uložený   trest   odňatia   slobody   nebol   v zrejmom   nepomere   k závažnosti   trestného   činu, za ktorý bol odsúdený, a taktiež nebol v zrejmom nepomere k účelu trestu. Inými slovami, všeobecné súdy v posudzovanom prípade vychádzajúc z okolností sťažovateľovej trestnej veci prejudikovali ďalší svoj postup v prípade povolenia obnovy konania v tom smere, že nové rozhodnutie, ktoré by mohlo byť vydané, by pre sťažovateľa ako odsúdeného nebolo priaznivejšie   vo   výške   uloženého   trestu,   resp.   že   by   sťažovateľovi   uložili   trest   odňatia slobody v obdobnej výmere. S týmto záverom polemizoval aj právny zástupca sťažovateľa, ktorý mu oponoval svojím postojom, z ktorého vyplýva, že „Trest je... primárne určovaný zákonom   (zákonnou   trestnou   sadzbou),   a   až   sekundárne   aplikačnou   úvahou   súdu o primeranosti   výšky   uloženého   trestu,   avšak   len   v rámci   sadzby   ustanovenej   Trestným zákonom... Inak povedané, možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno už v štádiu konania   o   povolení   obnovy   konania   odmietnuť,   keď   sa   má   pri   novom   rozhodovaní vychádzať s (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby.“.

26.   Ak   by   krajský   súd   ako   súd   odvolací   (obdobne   platí   aj   pre   právne   závery okresného súdu, pozn.) pri svojom pôvodnom rozhodovaní o treste vychádzal iba z prvej časti vety § 41 ods. 2 Trestného zákona, ukladal by sťažovateľovi trest v rámci trestnej sadzby v rozmedzí od 7 rokov do 16 rokov, a nie v rozmedzí od 11 rokov a 5 mesiacov do 16 rokov. Ústavný súd v rozsahu uvedeného (pozri tiež bod 19) v súhrne konštatuje, že oba   súdy   v pôvodnom   konaní   uložili   sťažovateľovi   trest   odňatia   slobody   s použitím protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, pričom nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona textu za bodkočiarkou by všeobecné   súdy   uložili   iný,   pre   sťažovateľa   priaznivejší   trest.   Keďže   krajský   súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

27. Uvedené závery ústavný súd potvrdil tiež vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp.   zn.   PLz.   ÚS   2/2014   zo   7.   mája   2014,   v ktorom   uviedol: „Bod   II   stanoviska trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tpj   44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v   plnom   rozsahu   aplikovateľné   nielen   v konaniach   pred   všeobecnými   súdmi,   ale   aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“ (pozri tiež bod 8).

II.B

Posúdenie otázky zákonného sudcu

28. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

29. Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

30.   Zásada   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednu   zo   základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada   pevného   prideľovania   súdnej   agendy   a   aby   bol   vylúčený   (pre   rôzne   dôvody a rozličné   účely)   výber   súdov   a   sudcov   „ad hoc“   (m. m.   I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie   veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

31. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba pokladať   sudcu   určeného   v súlade   s rozvrhom   práce   vecne   a miestne   príslušného   súdu (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31 a nasl. Trestného poriadku alebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

32.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   princíp   zákonného   sudcu   treba   pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára a upevňuje   sudcovskú   nezávislosť   a na strane   druhej   predstavuje   pre   účastníka   konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.

33. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

34. Ústavný súd zo zápisnice o verejnom zasadnutí zo 4. októbra 2007 týkajúcej sa konania   o odvolaní   sťažovateľa   a prokurátora   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 4 T 13/07 z 10. mája 2007, ako aj zo zápisnice o neverejnom zasadnutí z 11. apríla 2013 týkajúcej sa konania o podanej sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt/66/2012 z 26. februára 2013 zistil, že sudca krajského súdu JUDr. Pavol Sládok bol činný ako člen senátu v obidvoch sťažovateľom namietaných konaniach. Z uvedeného je zrejmé,   že   sťažovateľom   prezentované   námietky   a spočívajúce   v jeho   vyjadrení,   že „Je predsa nemysliteľné a nepredstaviteľné, aby sudca, ktorý mi v roku 2007 zvýšil trest na základe asperačnej zásady, ktorá je a bola protiústavná mi v roku 2013 povolí obnovu konania.“, nachádzajú nielen svoje logické opodstatnenie, ale aj zákonný rámec vyjadrený § 397 ods. 2 Trestného poriadku s dôsledkom porušenia nielen zákona, ale aj sťažovateľom namietaného porušenia jeho ústavne garantovaného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a obdobne aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

35.   Najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   2   Ntd   5/2006   z 21.   februára   2006 uviedol, že „Úprava v ustanovení § 397 ods. 2 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006,   že   o návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, reflektuje nepochybne na skutočnosť, že sudca, resp. sudcovia (ako členovia senátu),   ktorí   sa   zúčastnili   na   rozhodnutí   v   pôvodnom   konaní,   nedisponujú   potrebnou nestrannosťou, pretože v konaní o spomenutom mimoriadnom opravnom prostriedku by sa mali znovu zaoberať meritom veci, a to aj z hľadiska opätovného posudzovania dôkazov, ktoré slúžili ako podklad ich rozhodnutia v pôvodnom konaní.

Predchádzajúca úprava (zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších   predpisov)   nevylučovala   samosudcu   alebo   sudcov   tvoriacich   senát,   ktorí   sa zúčastnili   rozhodovania   v   pôvodnom   konaní,   z konania   o   návrhu   na   povolenie   obnovy konania. Ustanovenie § 397 ods. 2 Trestného poriadku nevyžaduje existenciu pochybnosti o nezaujatosti z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Nestrannosť sudcov sa tu chráni absolútne z dôvodu vylúčenia možnosti vzniku pochybností o nestrannosti súdu, ktoré by nevyhnutne nastali práve preto, že opäť by mali rozhodovať tí istí sudcovia, ktorí boli   zainteresovaní   na   pôvodnom   rozhodnutí   ktoré   sa   má   preskúmať   v   obnovovacom konaní.

Medzi   podmienky   konania   o   spomenutom   mimoriadnom   opravnom   prostriedku nepochybne   treba   zahrnúť   aj   to,   ktorý   samosudca   alebo   senát   súdu,   ktorý   vo   veci rozhodoval v prvom stupni, sa môže zúčastniť konania o podanom návrhu na povolenie obnovy konania.

Celkom na záver... treba uviesť, že aj v prípade vylúčenia sudcu podľa § 397 ods. 2 Trestného   poriadku   bude   treba   postupovať   podľa   §   32   ods.   1   veta   druhá   Trestného poriadku, t. j. že vylúčeného sudcu bez ďalšieho nahradí iný sudca určený na zastupovanie rozvrhom práce, lebo ide o analogickú situáciu ako pri vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 ods. 2 alebo ods. 3 Trestného poriadku, pričom rozhodovanie nadriadeného súdu je viazané na oznámenie zaujatosti z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku.“.

36.   Ústavný   súd   v zhode   s už uvedenými   závermi   najvyššieho   súdu   uzatvára,   že dôvodom   prijatia   zákonnej   úpravy   §   397   ods.   2   Trestného   poriadku   bolo   prehĺbenie objektivity   konania   a   odstránenie   prípadných   pochybností   v   ďalšom   konaní.   Uvedené dôvody musia primerane platiť nielen pre súd prvého stupňa, ale rovnako pre súd odvolací, a to   o to   viac,   ak   práve   krajský   (odvolací)   súd   tak   v pôvodnom,   ako   i v tomto   konaní (o povolení   obnovy   konania)   bol   súdom   „vecne“   rozhodujúcim.   Reštriktívny   a prísne formálny výklad ustanovenia § 397 ods. 2 Trestného poriadku použitý predsedom krajského súdu (pozri bod 6) preto bez ďalšieho nemožno považovať za ústavne konformný.

37.   Procesný   postup   všeobecného   súdu,   v   ktorom   o veci   účastníka   konania nerozhodol   zákonný   sudca,   resp. súd   zriadený   v súlade   so   zákonom,   je   nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1   ústavy   a napokon   aj z   čl. 6 ods. 1   dohovoru. Rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné. V dôsledku toho ústavný súd konštatuje, že krajský súd porušil tiež sťažovateľovo právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

38.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

39. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos/55/2013 z 11. apríla 2013. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd uznesenie   krajského   súdu sp.   zn.   6   Tos/55/2013   z 11.   apríla   2013 zrušil   a   vec   vrátil krajskému súdu na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

40.   Podľa   čl. 127   ods. 3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné   zadosťučinenie.   Podľa   §   50   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých   dôvodov   sa   ho   domáha.   Sťažovateľ   v zmysle   citovanej   zákonnej   požiadavky (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde) musí odôvodniť, z akých dôvodov požaduje toto zadosťučinenie.   Sťažovateľ   najprv   uplatnil   nárok   na   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a následne vo svojom vyjadrení z 10. apríla 2014 požadoval primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €. Ústavný súd konštatuje, že nezistil skutočnosti odôvodňujúce priznanie sťažovateľom požadovaného finančného zadosťučinenia, pričom zdôrazňuje, že sťažovateľ ani nešpecifikoval v podanej sťažnosti, z akého dôvodu požaduje priznanie ním požadovanej výšky finančného zadosťučinenia. Za primerané okolnostiam posudzovanej veci považuje ústavný súd, ak bude zrušené napadnuté rozhodnutie krajského súd, čím sa v konečnom dôsledku zjedná náprava, požadovaná sťažovateľom. Ústavný súd preto zadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku.

41. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal právnym zástupcom sťažovateľa vyčíslenú úhradu za tri úkony právnej služby (2 právne úkony vykonané v roku 2013 – prevzatie a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti a 1 právny úkon   vykonaný v roku 2014 – vyjadrenie) v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a), c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v celkovej sume 418 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho priadku).

42. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014