znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 123/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   U.,   spol.   s r.   o.,   M.,   zastúpenej advokátkou JUDr. R. J., T., pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 106/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti U., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 23. februára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti U., spol. s r. o. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 106/2010 (ďalej len,,okresný súd“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 6. apríla 2010 podala na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej   sumu   11   975,29   €   s   prísl.   (právny   základ   žalovaného   nároku   v   sťažnosti   bližšie neozrejmila). Súdny poplatok z návrhu sťažovateľka nezaplatila s tým, že tento   zaplatí po zaslaní výzvy zo strany súdu. Keďže žiadna výzva na zaplatenie súdneho poplatku po dvoch mesiacoch od podania návrhu jej nebola doručená, požiadala súd o výpočet súdneho poplatku. Nezaplatením poplatku sa sťažovateľka podľa vlastného vyjadrenia chcela vyhnúť zbytočným   prieťahom   z dôvodu   nesprávne   zaplateného   súdneho   poplatku.   Keďže   súd na podanie   sťažovateľky   nereagoval,   15.   júla   2010   podala   predsedníčke   súdu   sťažnosť na prieťahy   v   konaní.   Predsedníčka   okresného   súdu   v   odpovedi   na   sťažnosť   datovanej 13. augusta 2010 konštatovala, že sťažnosť nie je dôvodná, pretože súd vykonával procesné úkony a vo veci priebežne konal. Keďže sťažovateľka nesúhlasila so závermi predsedníčky okresného súdu, podaním z 13. septembra 2010 sa obrátila na predsedu Krajského súdu v B.,   ktorého   žiadala,   aby   prešetril   vybavenie   sťažnosti   predsedníčkou   okresného   súdu. Podpredsedníčka   krajského   súdu   v   odpovedi   z   21.   októbra   2010   vyhodnotila   žiadosť sťažovateľky ako neopodstatnenú, keďže predsedníčka okresného súdu sa jej sťažnosťou riadne zaoberala, pričom sa stotožnila aj s jej záverom týkajúcim sa nezistenia prieťahov v predmetnom   konaní. Súčasne uviedla,   že   v rámci   prešetrovania sťažnosti   na prieťahy v konaní nemožno skúmať danosť poplatkovej povinnosti.  

3.   Porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov sťažovateľka vidí v tom, že následne okresný súd vo veci nekonal, nebola upovedomená o žiadnych ďalších procesných úkonoch. Dôvod týchto prieťahov jej nie je zrejmý, keďže ako   neskôr   zistila, pokračovaniu   v konaní by nemalo brániť ani nezaplatenie poplatku, pretože   pri   podaní   návrhu   na   náhradu   škody   spôsobenej   trestným   činom   nevzniká poplatková   povinnosť.   V petite sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby ústavný súd   nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a   aby   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať,   vec   prejednať   a   rozhodnúť. Požadovala priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 € a náhradu trov konania.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   je   rozhodnúť   o   jeho prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto   ústavný   súd   skúmal,   či dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

7. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú ústavný súd stabilne považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorým sťažovateľ poskytne   príslušnému   súdu   dostatočný   priestor   na   prijatie   opatrení   pre   účely   nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou. V okolnostiach prípadu však nemohla ostať mimo pozornosti ústavného súdu príčina, ktorá viedla   k   podaniu   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   a   ktorou   bolo   nezaslanie   výzvy na zaplatenie súdneho poplatku. Pohľad sťažovateľky, podľa ktorého prieťahy v konaní boli vyvolané tým, že okresný súd ju nevyzval na zaplatenie súdneho poplatku, v okolnostiach prípadu   nemôže   prima   facie   viesť   k   záveru   o   možnom   porušení   jej   označených   práv. Sťažovateľka si totiž v sťažnosti sama odporuje, keď najskôr tvrdí, že nezaslanie výzvy malo viesť k zbytočným prieťahom v konaní, následne však konštatuje, že konanie malo byť od súdneho poplatku oslobodené. Z uvedeného rezonuje, že v tomto prípade by nebola povinná platiť poplatok ani pri podaní žaloby (návrhu na vydanie platobného rozkazu) a ani následne na výzvu súdu, a teda nezaslanie výzvy na zaplatenie poplatku nemohlo viesť k zbytočným prieťahom   v konaní. Aj   napriek tomu, že ústavnému súdu   pre nedostatok právomoci   neprislúcha   rozhodovať,   či   konanie   pred   všeobecným   súdom   ne/malo   byť oslobodené od súdnych poplatkov, sťažovateľka tým, že v tomto smere sťažnosť bližšie nezdôvodnila (nekonkretizovala právny základ návrhu), neumožnila ústavnému súdu túto okolnosť ani posúdiť.  

8. Dôvodom na vyhodnotenie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej však boli časové okolnosti   konania   pred   všeobecným   súdom.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že po podaní návrhu 6. apríla 2010 tento súd 1. júna 2010 previedol z registra Rob do registra Cb   a následne   9.   augusta   2010   uznesením   vyzval   žalovaného   na   vyjadrenie   k   návrhu. V tomto období, ako aj bezprostredne nasledujúcom sťažovateľka uplatňujúc svoje procesné právo   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   (vyhodnotenú   ako   nedôvodnú)   a   žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti (vyhodnotenú taktiež ako nedôvodnú) sama v istej miere prispela k prieťahom v konaní, keď orgány správy súdov jej podania nemohli vyhodnotiť bez   znalosti   spisu.   Ďalšie   konanie   okresného   súdu   v   právnej   veci   sťažovateľky   a   jeho prípadná   nečinnosť   v   trvaní   podľa   sťažovateľky   prevyšujúcom   jeden   rok   nenadobudli ústavnoprávny   rozmer,   ktorým   by   sa   ústavný   súd   mohol   zaoberať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (m.   m.   I.   ÚS   47/03, II. ÚS 296/2011). Postup okresného súdu, aj keď sa sťažovateľke nemusel vždy javiť úplne efektívny,   sa   zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi,   ktoré   by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

9.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   nebolo   možné   z   hľadiska posúdenia predmetného konania považovať postup okresného súdu v ňom za porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (príkaz okresnému súdu konať, primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012