znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 123/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky a namietaného porušenia čl. 1 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bardejov č. k. 3 C 301/2004-102 zo 14. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 74/2010 z 22. septembra 2010 a nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky podať proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 3 C 301/2004-102 zo 14. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 74/2010 z 22. septembra 2010 mimoriadne dovolanie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2011   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie základného práva „riadnej súdnej, ale aj inej právnej ochrany“ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 1 a čl. 149 ústavy uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 301/2004-102 zo 14. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 74/2010   z 22. septembra   2010   a nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   podať   proti   označeným   uzneseniam mimoriadne dovolanie.

2.   Zo   sťažnosti   a z   pripojených   písomností   (najmä   listu   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 25/11-8 z 2. februára 2011) vyplýva, že sťažovateľovi „Dňa 7. II. 2011... došiel list z Generálnej prokuratúry SR pod sp. zn. VI/2 /z 25/11, zo dňa 2. 00. 11, ktorým nebolo vyhovené môjmu opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania z 13. I. 11, s čím ja absolútne nesúhlasím, a to už keď pre nič iné, tak pre to, že posledné uznesenie Krajského súdu v Prešove 4 Co 74/10 z 22. IX. 10 je iba dôsledkom hrubej   chyby   a nezákonnosti,   ktorých   sa   súdy   dopustili   v rámci   tejto   kauzy v predchádzajúcich   postupoch   vyúsťujúcich   do   uznesenia   Kraj.   súdu   v Prešove   pod 4 Co 23/08, ktoré je totálne absurdné a nezákonné a ktoré orgány prokuratúry nepovažovali kontinuálne s tým posledným preskumávať...“. Podľa názoru sťažovateľa „V danom prípade bol tu podľa mňa nepochybne porušený jak zo strany všeobecných súdov, tak aj zo strany orgánov prokuratúry, ústavný článok 46 na moje právo riadnej súdnej, ale aj inej právnej ochrany zo strany prokuratúry, ktorá vzniklú nezákonnosť svojím ľahkomyseľným postojom aj k tejto mojej veci obišli a zamaskovali /!/, teda vedno s krajskou...“.

3. Sťažovateľ uviedol, že „List Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VI/2 Pz 25/11-8, zo dňa 2. II. 11, som obdržal do vlastných rúk iba 7. II. 2011, čím zákonná 2-mesačná lehota na podanie tejto ústavnej sťažnosti je zachovaná.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 v spojení s čl. 149 a v kontexte s čl. 1 Ústavy SR boli postupom a záverom Generálnej prokuratúry SR v zmysle jej písomného vyrozumenia sp. zn. VI/2 Pz 25/11-8, zo dňa 2. II. 2011, v konaní o jeho písomnom   podnete   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   zo   dňa   13.   I.   2011   a v kauze vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 3 C 301/04 o neoprávnenom zastavení tohto súdneho konania pre údajné nezaplatenie súdneho poplatku, porušené.

2./ Zrušuje sa právoplatné uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 74/2010 v spojení s jeho predchádzajúcim uznesením sp. zn. 4 Co 23/2008, zo dňa 23. IV. 2008 a

3./ Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove nanovo vo veci konať a rozhodnúť.

4./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 3 tis. € (slovom tritisíceur), ktoré je mu Generálna prokuratúra SR povinná uhradiť...

4./   Ukladá   Generálnej   prokuratúre   SR   uhradiť   aj   vzniklé   trovy   tohto   súdneho konania...“

II.

5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

6.   Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1 ústavy, ako aj porušenie označených   článkov   ústavy uznesením okresného súdu č. k. 3 C 301/2004-102 zo 14. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 74/2010 z 22. septembra 2010 a nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným uzneseniam mimoriadne dovolanie.

7. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   nevyužitím   práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie. Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené   v ustanoveniach   §   243e   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd).

8. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 147/2010). Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva   generálneho   prokurátora   podať   proti   označeným   uzneseniam   okresného   súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok)   na   vyhovenie   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   strany generálneho prokurátora.

9.   Z   citovaného   textu   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným uzneseniam   okresného   súdu   a   krajského   súdu   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť k porušeniu   označeného   základného práva   sťažovateľa   (a   nadväzne na to   aj v sťažnosti uvedených článkov ústavy), ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

10.   Následne   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zaoberal tou časťou,   ktorou   namieta   porušenie   označeného   základného   práva   (a   aj   článkov   ústavy) uznesením okresného súdu č. k. 3 C 301/2004-102 zo 14. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 74/2010 z 22. septembra 2010.

11.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   sťažnosť   možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

12. Sťažovateľ uviedol (bod 3), že list generálnej prokuratúry „obdržal do vlastných rúk iba dňa 7. II. 2011, čím zákonná 2-mesačná lehota... je tu zachovaná“. Z uvedeného (ako aj z obsahu sťažnosti) vyplýva, že sťažovateľ považuje podanie podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania za právny prostriedok ochrany, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

13.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   podanie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania   adresované   generálnemu   prokurátorovi   nezakladá   podnecovateľovi   (v   danom prípade   sťažovateľovi)   právny   nárok   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom, nemožno ho podľa názoru ústavného súdu považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z toho zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti označeným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu začala plynúť (podľa zistenia ústavného súdu na okresnom súde) nadobudnutím ich právoplatnosti (t. j. 11. októbra 2010), a nie až doručením mu odpovede generálnej prokuratúry. Keďže sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť   smerujúcu   proti   označeným   uzneseniam okresného súdu a krajského súdu 15. februára 2011, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol aj túto jej časť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

14.   Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že v danom prípade sú dané dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie   jeho   základných   práv   označeným   uznesením   okresného   súdu   aj   z dôvodu nedostatku   právomoci,   keďže   právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   vylučuje   vzhľadom   na   zásadu   subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011