znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 123/2010-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka o sťažnosti Ľ. R., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. O., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 Sžo 169/2008 zo 4. júna 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 32 Sp 3/2008-38 zo 4. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. júna 2009 sp. zn. 8 Sžo 169/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   4.   júna   2009   sp.   zn. 8 Sžo 169/2008   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u   k   l a d á   zaplatiť trovy právneho   zastúpenia   Ľ.   R.   v sume   476,34   €   (slovom   štyristosedemdesiatšesť   eur a tridsaťštyri centov) na účet advokáta JUDr. V. O., vedený v..., v Slovenskej republike, č. účtu..., VS:..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 476,34   €   (slovom   štyristosedemdesiatšesť   eur   a tridsaťštyri   centov)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 24. augusta 2009 doplneným neskôr ustanoveným advokátom ústavnou sťažnosťou z 27. apríla 2010, ktorá už spĺňala ďalšie náležitosti vyžadované § 20, § 49 a nasl. zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), sa sťažovateľ domáhal zrušenia uvedených rozhodnutí všeobecných súdov, keďže bol toho názoru, že nimi boli porušené jeho základné práva garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový protokol“).

2.   Sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti   namietané   porušenie   svojich   základných   práv videl v niekoľkých aspektoch. Všeobecným súdom vytýkal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 2 ods. 2 písm. e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“), v dôsledku ktorej mu nebol priznaný správny podiel z navrátených pozemkov po nebohom otcovi Ľ. R., po ktorom bol jedinou   oprávnenou   osobou,   pretože   jeho   ostatní   dvaja   súrodenci   zomreli,   takže   svoj reštitučný   nárok   nemohli   uplatniť.   Týmto   nesprávnym   postupom   a rozhodnutím všeobecných   súdov   boli   porušené   citované   normy   slovenského   právneho   poriadku v neprospech sťažovateľa, a tak bolo zasiahnuté do jeho práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom.

3. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde a zistil, že okolnosti danej veci nasvedčovali možnosti porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nesprávnym   postupom   a rozhodnutím   všeobecných súdov, preto v tejto časti prijal sťažnosť na ďalšie konanie uznesením z 27. mája 2010.

4. V časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú   neopodstatnenosť,   pretože   reštitučný   nárok   sťažovateľa   nepredstavuje   majetok (majetkovú   hodnotu) v zmysle citovaných článkov, preto   sa   naň nevzťahujú ani záruky týchto ustanovení (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kopecký v. Slovensko z 28. septembra 2004 a pod.), teda ani nie je ústavne chránený.

5. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril Krajský súd v Trnave, ktorý vo svojom podaní z 10. júna 2010 poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a argumentáciu tam uvedenú. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa naproti tomu stotožnil so sťažnosťou, pretože konajúci senát pri vydávaní reštitučného nároku postupoval zjavne v rozpore   s   §   2   zák.   č.   503/2003   Z.   z.,   a tým   zasiahol   do   sťažovateľových   práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy; obidva súdy súhlasili s neverejným pojednávaním.

6. Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   so   súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Účastníci súhlas poskytli a od ústneho pojednávania bolo upustené.

7. Ústavný   súd   si   k posúdeniu   námietok   a tvrdení   sťažovateľa   vyžiadal   spis Krajského súdu v Trnave sp. zn. 32 Sp 3/2008, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

a) Sťažovateľ si ako oprávnená osoba 19. novembra 2004 uplatnil na príslušnom pozemkovom   úrade reštitučný   nárok na vydanie   nehnuteľností   v kat.   území Š.,   ktorých pôvodnými (spolu)vlastníkmi boli jeho strýko Š. R. a tety M. K., rod. R. a V. A., rod. R., ktorí boli k 31. decembru 1970 vyhlásení za mŕtvych a ktorých vlastnícke právo prešlo na štát podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k pôde).

b)   Obvodný   pozemkový   úrad   v Trnave   rozhodnutím   z 3.   decembra   2007   a zo 4. decembra   2007   uznal   uplatnený   reštitučný   nárok   sťažovateľa   len   v rozsahu   1/18 s odôvodnením, že pôvodní spoluvlastníci ako súrodenci mali 6 bratov (celkovo ich teda bolo sedem), medzi ktorých patril aj otec sťažovateľa Ľ. R. st., takže každému, aj jemu, by prislúchol   nárok   len   vo   výške   1/6   z vlastníctva   pôvodných   (spolu)vlastníkov.   Ľ.   R.   st. zomrel.... a zanechal troch synov, z ktorých v čase uplatnenia nároku zostal nažive iba sťažovateľ,   preto   mu   opäť   patrí   len   1/3   z podielu   1/6   jeho   otca,   čiže   celkovo   1/18 z vlastníctva pôvodných (spolu)vlastníkov.

c)   Krajský   súd   v Trnave   rozsudkom   zo   4.   júna   2008   č.   k.   32   Sp   3/2008-38 na opravný prostriedok sťažovateľa uvedené rozhodnutia príslušného pozemkového úradu potvrdil   ako   vecne   správne.   Podľa   neho   bol   podiel   1/18   z reštitučného   nároku pre sťažovateľa určený správne, vzhľadom na celkový možný počet oprávnených osôb.

d)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   odvolanie   sťažovateľa   rozsudkom   zo 4. júna 2009 sp. zn. 8 Sžo 169/2008 rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že podiel sťažovateľa bol správne vypočítaný, keď pozemkový úrad vychádzal z podielu jeho otca ako súrodenca po pôvodných   (spolu)vlastníkoch v rozsahu 1/6, z ktorého sťažovateľovi prináleží len podiel 1/3, pretože mal ešte dvoch súrodencov ako potencionálne oprávnené osoby.

8. Ústavný   súd   v prvom   rade   konštatuje,   že   jeho   úlohou   je   ochrana   ústavnosti (čl. 124 ústavy). Nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a neprislúcha mu právo dozoru nad   ich   rozhodovacou   činnosťou,   do   ktorej   je   oprávnený   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   boli právoplatným   rozhodnutím   súdu   porušené   sťažovateľove   základné   práva   a slobody chránené   ústavným   poriadkom   Slovenskej   republiky.   K porušeniu   ústavným   poriadkom zaručených   práv   osôb   dochádza   hlavne   vtedy,   pokiaľ   orgány   verejnej   moci   nesprávne aplikujú   právne   normy,   takže   sa   právne   závery   v ich   rozhodnutiach   dostávajú do extrémneho nesúladu s vykonanými skutkovými zisteniami.

9. V prerokovávanej   veci   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   ústavná   sťažnosť je dôvodná,   lebo   napadnutými   právoplatnými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   došlo k zásahu do základných práv sťažovateľa.

10. Správna   je   námietka   sťažovateľa,   že   výklad   ustanovenia   §   2   zákona č. 503/2003 Z. z. všeobecnými súdmi treba hodnotiť výrazom zjavného a neodôvodneného či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný   (a   predstavuje   tým   nepredvídateľnú   interpretačnú   ľubovôľu),   resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

11.   Pojem   ľubovôle   môže   mať   dvojaký   význam:   môže   ísť   o ľubovôľu   v zmysle materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci a ďalej o ľubovôľu   v postupe   a obsahu   rozhodnutia   v zmysle   nerešpektovania   alebo   absencie vopred daných pravidiel a alternatív rozhodovania.

12. Ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody.

13.   Z ustanovenia   §   2   ods.   1   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   vyplýva,   že právo   na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa toho zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z., ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu, to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli jednotlivé veci alebo práva, ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tej časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom, ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami deti.

14. Z citovaného zákonného ustanovenia možno teda vyvodiť len to, že oprávnenými osobami sú všetky osoby v tomto ustanovení uvedené. Ich zaradenie do jednotlivých skupín neznamená, že ak existujú osoby v prednejšom poradí, nemôžu reštitučný nárok úspešne uplatniť osoby uvedené v neskoršom poradí, alebo ak v tom istom poradí existuje viac osôb, že jedna z nich môže uplatniť nárok len v pomere k počtu týchto osôb, ak tieto osoby alebo osoby v prednejšom poradí svoj nárok neuplatnili, a preto ich právo zaniklo. V tomto smere totiž zákon č. 503/2003 Z. z. neobsahuje žiadne pravidlo, ktoré by eliminovalo reštitučný nárok oprávnenej osoby uvedenej v niektorej zo skupín či v rámci jednej skupiny, ak tento nárok neuplatnili osoby uvedené v prednejšom poradí, či aj iné osoby v tom istom poradí. Nečinnosť týchto osôb   otvára   cestu   pre uplatnenie „celého“ reštitučného nároku   osobe, ktorá sa ho aktívne domáha na príslušnom orgáne, lebo aj táto osoba je rovnocenne zahrnutá do   okruhu   oprávnených   osôb,   ktorých   sa   tiež   zmiernenie   následkov   majetkových   krívd spáchaných na (spolu)vlastníkoch nehnuteľností v minulosti (rozhodnom období) týka. Inak povedané, uspokojenie nárokov týchto ďalších oprávnených osôb (osoby) pri nečinnosti iných   osôb   zodpovedá   zmyslu   a účelu   zmierneného   reštitučného   zákona.   Takáto interpretácia ustanovenia § 2 cit. zákona je nielen konformná s jeho dikciou, ale aj zmyslom a účelom   tohto   zákona,   a naostatok   je   aj   v súlade   so   všeobecne   uznávanými   zásadami spravodlivosti, keď sa do širšej „rodiny“ vracia len to, čo bolo odtiaľ nesprávne odňaté alebo vzaté.

15. Vo svetle naznačených hľadísk sa preto nemožno stotožniť so spôsobom, ako orgány   verejnej   moci   v prerokovávanej   veci   vykrátili   celý   reštitučný   nárok   sťažovateľa na 1/18. Ústavný súd je preto nútený konštatovať, že záver všeobecných súdov v uvedenom smere   bol   zjavným   výkladovým   vybočením,   ktoré   predstavuje   porušenie   práva na spravodlivý proces vychádzajúci z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pristúpil   ku   kasačnému   rozhodnutiu. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným poriadkom viedol ústavný súd iba k derogácii rozsudku najvyššieho súdu, ktorému sa otvára možnosť opätovného meritórneho posúdenia odvolacích námietok sťažovateľa, pod aspektom dôvodov tohto nálezu a ochrany jeho   ústavou   zaručených   základných   práv   [§   56   ods.   2   a   3   písm.   b)   a ods.   6   zákona o ústavnom súde].

17. Sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu preto už nevyhovel, lebo ním uplatnenými výhradami sa bude zaoberať najvyšší súd v rámci rozhodovania o jeho odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Za tejto situácie bolo potrebné ústavnú sťažnosť v časti   smerujúcej   proti   rozsudku   krajského   súdu   považovať   za   neprípustnú,   lebo sa sťažovateľovi   vytvoril   procesný   priestor   pre   nové   prerokovanie   jeho   opravného prostriedku (odvolania).

18. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 a § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 148 Občianskeho súdneho poriadku aj o úhrade trov konania ústavnému súdu,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   zaplatenia   trov   ustanovenému   právnemu   zástupcovi sťažovateľa.   Ústavný   súd   pri   priznaní   odmeny   advokátovi   vychádzal   z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a počtu úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti), t.j. 2 x po 120,23 € + 2 x 7,21 € režijný paušál a DPH vo výške 45, 69 €, spolu je to 300,57 €, k tejto odmene bolo potrebné pripočítať aj cestovné náklady zo Z. do H. a späť (2 x 130 km) vo výške 32,03 € (9,8 l/100 km x 260 km x 1,257 €), plus náhrada za opotrebenie motorového vozidla vo výške 47,58 € (0,183 € x 260 km) a náhradu za stratu času právneho zástupcu vo výške 96,16 € (8 polhodín x 12,02 €).

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť štátu (ústavnému súdu) zaplatené   trovy   právneho   zastúpenia   v celkovej   sume   476,34   €   do   jedného   mesiaca od doručenia nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010