znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 123/04-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   I.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Š.   H., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 364/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 364/95 p o r u š i l základné právo M. I., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   M.   I.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. I. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 010 Sk (slovom štrnásťtisícdesať slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Š. H., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 30. júna 2004 č. k. I. ÚS 123/04-17 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. I., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 364/95 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 23. novembra 1995 podal na okresnom súde návrh na začatie konania, ktorým sa proti odporcovi KONTA plus, s. r. o., Agátová 1, Bratislava (ďalej len „odporca“), domáhal určenia neplatnosti výpovede z 18. júla 1995 a náhrady mzdy od 1. novembra 1995. V podrobnej chronológii sťažovateľ opísal jednotlivé úkony, ktoré okresný súd vo veci za 8,5 roka trvania sporu vykonal. Uviedol, že súd síce po viac ako štyroch rokoch vyslovil neplatnosť napadnutej výpovede, avšak do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne o celom jeho návrhu týkajúcom sa náhrady mzdy nerozhodol. Neprimeraná dĺžka konania pritom nie je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo správaním účastníkov konania.

Sťažovateľ je toho názoru, že uvedeným konaním okresný súd porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré mu v čl. 48 ods. 2 garantuje ústava, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote, ktoré mu v čl. 6 ods. 1 garantuje dohovor.Sťažovateľ   si   v zmysle   čl.   127   ods.   3   ústavy   a ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom   súde   uplatnil   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200   000   Sk. Uvedené odôvodnil tým, že už deviaty rok sa nachádza v stave právnej neistoty, a tým, že po výmaze odporcu z obchodného registra 17. septembra 2003 došlo k zmareniu jeho šancí na náhradu mzdy, ktorú si voči nemu uplatnil.

Na základe uvedených skutočností „(...) sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR vydal tento nález:

1. Základné právo M. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   bolo   porušené postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod. č. k. 7 C 364/95.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava IV, aby v konaní vedenom pod č. k. 7 C 364/95 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

3. Ústavný súd priznáva M. I. primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000.- Sk, ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Ústavný   súd   priznáva   M.   I.   náhradu   trov   konania,   ktoré   mu   je   Okresný   súd Bratislava IV povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. Č., listom z 26. augusta 2004 sp. zn. Spr. 3377/04 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 8. septembra 2004.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že: „(...) Na Okresný súd Bratislava IV dňa 23. 11. 1995 podal navrhovateľ M. I. návrh proti odporcovi KONTA, spol. s r. o. o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, vedený pod sp. zn. 7 C 364/95.

-   Zákonným   sudcom   bol   JUDr.   T.   M.,   ktorý   konal vo veci do 31.   12.   1997,   od februára 1998 JUDr. I. N., ktorá vo veci konala a dňa 15. 04. 1999 vo veci rozhodla. Rozsudok   v časti   neplatnosti   výpovede   nadobudol   právoplatnosť   dňa   10.   04.   2000. V ostatnej časti – mzdové nároky, bol rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zrušený, vrátený   Krajským   súdom   v Bratislave   č.   k.   19   Co   218/99   dňa   20.   03.   2000   na   ďalšie konanie.

- Okresný súd Bratislava IV č. k. 7 C 364/95 dňa 02. 05. 2000 rozhodol rozsudkom o mzdových   nárokoch.   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   č.   k.   16   Co   36/01   dňa 31. 05. 2001 opäť zrušil vec a vrátil na ďalšie konanie.

- Od septembra 2001 je zákonnou sudkyňou predmetnej veci JUDr. A. K. Sudkyňa spis   naštudovala,   následne   vykonávala   dokazovanie   v zmysle   pokynov   Krajského   súdu v Bratislave a dňa 23. 10. 2002 rozhodla rozsudkom. Rozsudok je opäť zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave dňa 22. 10. 2003, doručený na Okresný súd Bratislava IV dňa 15. 01. 2004.

-   Zákonná   sudkyňa   doručila   zrušujúce   uznesenie   účastníkom   a určila   termín pojednávania   na   deň   20.   10.   2004.   Sudkyňa   uviedla,   že   skorší   termín   nemohla   určiť z dôvodu plného obsadenia pojednávacích dní. Túto skutočnosť ovplyvnil aj vysoký počet návrhov   na   neplatnosť   výpovede   proti   Slovenskej   televízii   v súvislosti   s hromadným prepúšťaním.

Z uvedeného prehľadu možno konštatovať prieťahy. Tieto prieťahy sú zapríčinené zmenou sudcov vo veci, ale aj vysokým nápadom civilných vecí na súd.

S poukazom na vyššie uvedené, dovoľujem si Vážený ústavný súd navrhnúť, aby vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ústavnú sťažnosť zamietol, pretože v konaní pod sp. zn. 7 C 364/95 nedošlo k zbytočným prieťahom“.

Sťažovateľ   prostredníctvom   podania   právneho   zástupcu   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

„(...) oznamujem Ústavnému súdu SR, že netrvám na tom, aby sa v predmetnej veci konalo   ústne   pojednávanie,   a že   v súlade   s ústavnou   sťažnosťou   zo   dňa   19.   5.   2004 uplatňujem trovy právneho zastúpenia, ktoré žiadam zaplatiť na právneho zástupcu (...). Ako vyplýva z uvedeného vyjadrenia (...), okresný súd síce priznal, že v predmetnej veci došlo k prieťahom, avšak podľa jeho názoru nešlo o prieťahy zbytočné. Toto svoje paradoxné vyjadrenie okresný súd odôvodňuje len strohým konštatovaním, že prieťahy boli zapríčinené zmenou sudcov vo veci, ale aj vysokým nápadom civilných vecí na súd. Okresný súd pritom uvádza prehľad ako jednotliví sudcovia vo veci konali, neuvádza však konkrétne skutočnosti, prečo dochádzalo tak často k zmenám sudcov a prečo títo sudcovia vykonávali jednotlivé úkony takým spôsobom a v takých časových intervaloch, že ani po viac ako 8,5 rokoch sa nepodarilo vec rozhodnúť (napr. sudca JUDr. T. M., ktorý vo veci konal viac ako 2 roky, nevykonal ani jedno meritórne pojednávanie a nevydal vo veci žiadne rozhodnutie, po ňom ďalej konala JUDr. I. N., ktorá až po viac ako roku dospela k rozhodnutiu, ktoré bolo následne zrušené, od septembra 2001 bola zákonnou sudkyňou JUDr. A. K., ktorá opäť viac ako rok spis študovala a vykonávala dôkazy, aby napokon vydala rozhodnutie, ktoré bolo znova odvolacím súdom zrušené). Nekompetentne vyznieva aj skutočnosť, že v danej veci bol určený termín pojednávania a to na 20. 10. 2004, keďže konanie malo byť už v roku 2003   zastavené,   keďže   odporca   zanikol   a dňa   17.   9.   2003   bol   vymazaný   z obchodného registra. Uvedené len dokladuje zlú organizáciu okresného súdu.

Z vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   sa   vo   svojom   vyjadrení   riadne nevysporiadal s otázkou, prečo konanie trvalo, resp. stále trvá tak neprimerane dlhú dobu. Skutočnosti, ktoré vo svojom vyjadrení uviedol, pritom nemajú žiadnu právnu relevanciu pokiaľ ide o otázku jeho zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (...).

V danej veci je pritom potrebné zdôrazniť, že ide o pracovnoprávny spor – neplatné zrušenie pracovného pomeru, ktorý sa priamo dotýka mojej sociálnej sféry. Aj z dôvodu pomalého konania okresného súdu totiž moje finančné nároky vyplývajúce z neplatnosti výpovede (ktorá bola súdom skoro po 5 rokoch právoplatne vyslovená) nebudú uspokojené, keďže   odporca   už   neexistuje,   čím   som   finančne   poškodený.   Taktiež   v dôsledku   konania okresného súdu som sa na neúmerne dlhý čas ocitol   v stave právnej neistoty,   čo malo negatívne následky na môj osobný aj pracovný život (...).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto   základných   práv   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 364/95:

Dňa 23. novembra 1995 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobu o neplatnosť výpovede a o náhradu mzdy proti odporcovi.

Dňa 4. decembra 1995 súd zaslal odporcovi žalobný návrh na vyjadrenie a vyzval ho na zaslanie súvisiacich dokladov.

Dňa 2. augusta 1996 odporca zaslal súdu „vyjadrenie k sporu a doklad o doručení výpovede“.

Dňa 19. augusta 1996 právny zástupca sťažovateľa špecifikoval požadovanú výšku náhrady mzdy.

Dňa 18. septembra 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. november 1996.

Dňa 11. novembra 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 8. apríla 1999 bolo vo veci pojednávanie, ktoré súd odročil na 15. apríl 1999. Dňa 15. apríla 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd vyniesol nasledovný rozsudok:

„Súd určuje, že výpoveď z 18. júla 1995 daná odporcom navrhovateľovi podľa § 46 ods. 1 písm. c) ZP je neplatná.

Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   587   663,70   Sk   brutto   titulom náhrady mzdy. (...)“

Dňa   10.   apríla   2000   rozsudok   okresného   súdu   z 15.   apríla   1999   v časti   o určení neplatnosti   výpovede   [v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 19 Co 218/99-84] nadobudol právoplatnosť.

Dňa 3. júna 1999 odporca podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 15. apríla 1999 týkajúce sa výšky náhrady mzdy a trov konania.

Dňa 13. júla 1999 sťažovateľ podal vyjadrenie k odvolaniu odporcu. Dňa 18. augusta 1999 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní odporcu.

Dňa 24. novembra 1999 sa uskutočnilo vo veci na krajskom súde pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 9. februára 2000 bolo vo veci na krajskom súde pojednávanie, na ktorom bol vynesený rozsudok, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení neplatnosti výpovede potvrdil. V ostatnej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 20. marca 2000 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 2. mája 2000 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie, na ktorom súd vyniesol nasledovný rozsudok:

„Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 787 705,60 Sk brutto titulom náhrady mzdy. (...)“

Dňa 18. júla 2000 podal odporca odvolanie proti uvedenému rozsudku okresného súdu. Dňa 25. januára 2001 bol doručený spis krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní odporcu.

Dňa 11. septembra 2001 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu z 31. mája 2001 č. k. 16 Co 36/01-115, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 30. januára 2002 sa uskutočnilo vo veci na okresnom súde pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. apríl 2002.

Dňa 3. apríla 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 19. jún 2002.

Dňa 19. júna 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17. júl 2002.

Dňa 17. júla 2002 bolo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. október 2002.

Dňa 23. októbra 2002 bolo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd vyniesol rozsudok.

Dňa 31. decembra 2002 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu.

Dňa 14. marca 2003 odporca podal vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa. Dňa 17. apríla 2003 bol krajskému súdu doručený spis, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 22. októbra 2003 sa uskutočnilo na krajskom súde pojednávanie, na ktorom krajský   súd   uznesením   rozhodol,   že   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ohľadne náhrady   trov   konania   a súdneho   poplatku   sa   zrušuje a vracia   sa súdu   prvého   stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 15. januára 2004 bol spis vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie. Konajúca sudkyňa   doručila   zrušujúce   uznesenie   účastníkom   a nariadila   termín   pojednávania   na 20. október 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o určenie neplatnosti výpovede a o náhradu mzdy vedenom pod sp. zn. 7 C 364/95, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je určenie neplatnosti výpovede a náhrada mzdy, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej   náročnosti   alebo   právnej   zložitosti   prerokovávanej   veci.   Napokon,   ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že napadnuté občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, ktoré sa začalo 23. novembra 1995, trvá takmer deväť rokov (z toho šesť rokov a deväť mesiacov na   okresnom   súde),   čo   vzhľadom   na   povahu   napadnutej   veci   je   samo   osebe z ústavnoprávneho hľadiska a najmä z hľadiska dohovoru netolerovateľné. Okresný súd bol pritom   v   predmetnej   veci   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   nečinný   v období   od 11. novembra 1996 do 8. apríla 1999 (vyše dvoch rokov) a nepreukázal vo veci relevantnú procesnú činnosť ani v období od 18. júla 2000 do 25. januára 2001 (pol roka). Okresný súd teda minimálne počas dvoch rokov a šiestich mesiacov vo veci nevykonal úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ vo veci o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom   práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu, podľa ktorého „tieto prieťahy sú zapríčinené   zmenou   sudcov   vo   veci,   ale   aj   vysokým   nápadom   civilných   vecí   na   súd“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, posudzoval postup súdu, a nie to, či tieto práva boli porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že 23. októbra 2002 okresný súd rozhodol v napadnutom konaní vo veci samej, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk, ktoré odôvodnil aj tým, že „v dôsledku konania okresného súdu som sa na neúmerne dlhý   čas ocitol   v stave   právnej neistoty,   čo   malo negatívne   následky   na môj osobný aj pracovný život “.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj na povahu veci považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 14 010 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Náhrada   sa   priznala   za   tri   uplatnené   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti z 19. mája 2004 a zaujatie písomného stanoviska 8. septembra 2004 k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu). Za tri úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume trikrát po 4 534 Sk a režijný paušál trikrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3,   §   24   ods.   3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   zaokrúhlene   celkom   sumu 14 010 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004