znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 123/03-26

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť Ing. D. T., bytom Z., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., Z., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Er 7307/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Er 7307/2000   p o r u š i l právo Ing. D. T., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému   súdu   v   Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   Er   7307/2000 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   D.   T.   p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   2 762   Sk (slovom dvetisícsedemstošesťdesiatdva slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Žiline p o v i n n ý   uhradiť advokátovi JUDr. P. B., Z., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 123/03-14   z 18.   júna   2003   prijal   podľa   §   25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť Ing. D. T., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. B., Z., namietajúcu porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o exekučnej veci vedenom pod sp. zn. 22 Er 7307/2000 na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia označeného   práva   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil v sume 2 762 Sk.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd v Žiline, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr 3501/03 zo   4. augusta 2003 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 15. augusta 2003.

K dôvodnosti sťažnosti okresný súd vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 12. augusta 2003 uviedol, že „vo veci je rozhodujúce, že od podania námietok oprávnený nedoručil súdu listinu podľa § 43 Ex. poriadku a neučinil tak ani po výzve z mája 2003 (ktorú som urobil ako zastupujúci sudca)“, pričom konštatoval, že... „Je však pravdou, že nečinnosť oprávneného nezbavuje súd povinnosti o veci rozhodnúť“. Ďalej uviedol, že «Neskončených vecí „Er“ sú na súde desaťtisíce...», že vec «je pridelená sudkyni, ktorá od júna prešla z obchodného úseku na „Er“ za účelom jeho posilnenia», a že predmetná vec „bude vybavená obratom po predložení dokladov“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 18. augusta   2003   uviedol,   že   „...   Nie   je   pravdou   že   by   klient   obdržal   nejakú   výzvu Okresného súdu v Žiline z mája 2003 ktorou by mal byť vyzvaný na doplnenie listinných dokladov. Pokiaľ by takúto výzvu Ing. T. obdržal samozrejme by bez meškania požadované splnil tak ako to urobil teraz keď obdržal takúto výzvu začiatkom mesiaca august 2003. Je nemysliteľné   aby   klient   opakovane   urgoval   odstránenie   prieťahov   v konaní   a to   aj prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR a sám by na výzvu súdu o doplnenie listiny nereagoval. Ani táto skutočnosť však nemení nič na okolnosti že nečinnosťou Okresného súdu v Žiline v uvedenej veci došlo k porušeniu namietaného práva klienta“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ (ako oprávnený) podal 20. septembra 2000 na Exekútorskom úrade vo Zvolene proti povinnému T. N. zo Ž. (ďalej len „povinný“) návrh na vykonanie exekúcie. Okresný   súd   9.   novembra   2000   poveril   exekútorku   vykonaním   exekúcie.   Táto   listinou z 29. novembra 2000 upovedomila účastníkov o začatí exekúcie. Povinný 19. januára 2001 vzniesol námietky proti exekúcii, ku ktorým zaujal sťažovateľ písomné stanovisko 4. apríla 2001. Exekútorka 30. júla 2001 postúpila námietky povinného na rozhodnutie okresnému súdu.Exekútorka   3.   mája   2002   žiadala   okresný   súd   o oznámenie,   či   je   potrebné k námietkam doložiť ešte nejaké iné písomnosti potrebné na rozhodnutie o námietkach.Sťažovateľ 8. augusta 2002 v podaní adresovanom predsedovi okresného súdu žiadal o odstránenie prieťahov v súdnom konaní.

Podľa pokynu pre súdnu kanceláriu z 13. augusta 2002 sa mala sudkyňa k sťažnosti vyjadriť v lehote 10 dní a potom sťažnosť (s pripojeným spisom, vyhotovenými podkladmi) predložiť predsedovi okresného súdu na vybavenie.

Okresný   súd   6.   mája   2003   vyzval   exekútorku   a   28.   júla   2003   sťažovateľa   aj povinného   na   predloženie   ním   (súdom)   požadovaných   listín   (okrem   exekútorky   nebolo v súdnom spise preukázané doručenie súdnej výzvy adresátom).

Súdny spis sp. zn. 22 Er 7307/2000 bol predložený ústavnému súdu 12. augusta 2003 a vrátený späť 3. septembra 2003.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

2. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal vyslovenie porušenia vyššie označeného základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázanie okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznanie náhrady trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Okresný   súd   vo   svojom   vyššie   citovanom   vyjadrení   uznal,   že   „...   nečinnosť oprávneného nezbavuje súd povinnosti o veci rozhodnúť“.

Sťažovateľ v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu odmietol tvrdenie okresného súdu o doručení mu výzvy a zotrval na názore, že okresný súd svojou nečinnosťou porušil ním označené základné právo.

Sťažovateľom   podaná   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov neviedla k náprave.

3. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

3.1. Predmetom posúdenia je rozhodovanie okresného súdu o námietkach povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie [§ 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“)] v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Er 7307/2000.  

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   takej   zložitosti   posudzovanej   veci (právnej alebo faktickej), ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh konania.

3.2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie na okresnom súde o námietkach povinného voči oznámeniu exekútora o začatí exekúcie začalo 30. júla 2001 a nie je doteraz skončené, keď vôbec prvými úkonmi, ktoré možno považovať za relevantné, boli výzvy súdu   exekútorke   a účastníkom   konania   vykonané   6.   mája,   resp.   28.   júla   2003.   Inými slovami,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   k prvému   úkonu   smerujúcemu k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa   ako   účastníka   exekučného   konania v postavení   oprávneného   došlo   až po   vyše   dvadsiatich   dvoch   mesiacoch   od   postúpenia vyššie uvedených námietok povinného okresnému súdu, pričom ani po vyše dvoch rokoch (do 12. augusta 2003, keď bol predmetný spis predložený ústavnému súdu) o nich ešte nerozhodol.

Ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v predmetnom konaní ( resp. jeho nečinnosť od 30. júla 2001 do 6. mája 2003) bol postupom, ktorý nevykazoval znaky plynulého a efektívneho konania, teda bol konaním, ktorým došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   konanie bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného v čl.   48   ods.   2 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočnými   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, inak záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, by stratili svoj dôvod na existenciu v ústave. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale   musí   zahŕňať   aj   možnosť   núteným   spôsobom   a aj   proti   vôli   povinného   realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (I. ÚS 5/00). Tieto závery sa nepochybne vzťahujú aj na právo sťažovateľa, aby sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy v exekučnom   konaní   (podľa   Exekučného   poriadku),   resp.   konaní   o výkon   rozhodnutia (podľa Občianskeho súdneho poriadku). Na množstvo vecí, ktoré uviedol okresný súd ako dôvod   nečinnosti   súdu,   ústavný   súd   nemohol   z hľadiska   citovaného   článku   ústavy prihliadnuť (pozri napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99).

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil, že okresný súd v predmetnom konaní porušil právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí vyše dvoch rokov od postúpenia námietok povinného okresnému súdu tento o nich ešte   nerozhodol, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ priznania primeraného finančného zadosťučinenia nedožadoval, ústavný súd sa jeho prípadným priznaním nezaoberal.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom „... podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... za 2 úkony právnej pomoci... (príprava a prevzatie zastúpenia, spísanie sťažnosti) hodnota jedného úkonu 1 281 Sk a dvakrát režijný paušál po 100 Sk“, v celkovej sume 2 762 Sk.Ústavný   súd   priznal odmenu   za   požadované   dva   úkony   právnej   pomoci   tarifnou odmenou podľa § 13 ods. 8, § 16, § 18 s aplikáciou § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti. Podľa takto učených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 796 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk). Keďže si právny zástupca sťažovateľa uplatnil odmenu za 2 úkony právnej pomoci len vo výške 2 762 Sk, ústavný súd mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, t. j. 2 762 Sk.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia   zodpovedá   platným   právnym   predpisom,   a preto   uložil   okresnému   súdu povinnosť zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 2 762 Sk.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2003