znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 122/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, správcukonkurznej   podstaty   úpadcu

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Richardom   Karkóom,Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnaveč. k. 31 Cob 44/2013-514 z 5. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola27. augusta 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,správcu konkurznej podstaty úpadcu

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. RichardomKarkóom, Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, ktorou namieta porušenia svojho základnéhopráva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   právapodľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalejlen „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 31 Cob 44/2013-514 z 5. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:«Úpadca ako predávajúci a spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ako kupujúci uzatvorili dňa 18. 12. 2006 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a hnuteľnému majetku...

V čl. V bod 4.1 kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že kupujúci zaplatí kúpnu cenu   vo   výške   66.174.000,-   Sk...   na   vinkulovaný   účet   vedený   v...   V   zmysle dohodnutých platobných podmienok (i) prvá splátka... vo výške 46.721.800,- Sk... bude zaplatená z vinkulovaného účtu na účet úpadcu do 3 pracovných dní po doručení banke príslušných dokladov potvrdzujúcich, že odkladacie podmienky podľa čl. V bod 5.1. kúpnej zmluvy boli splnené v celom rozsahu, (ii) druhá splátka vo výške... 19.852.200,- Sk bude zaplatená z vinkulovaného účtu na účet úpadcu v lehote troch dní po písomnom potvrdení kupujúceho,   ktoré   bude   doručené   banke   o   tom,   že   odkladacie   podmienky   podľa čl. V bod 5.2. kúpnej zmluvy boli splnené v celom rozsahu, pričom kupujúci je povinný predložiť písomné potvrdenie banke najneskôr do 7 pracovných dní odo dňa prevzatia posledného právoplatného stavebného povolenia.

V čl. V bod 5.1. písm. (iii) kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že úpadca ako predávajúci   predloží   kupujúcemu   bankovú   záruku   na   sumu   vo   výške   10.000.000,-   Sk vo forme uvedenej v prílohe č. 4 kúpnej zmluvy, pričom táto banková záruka bude zaručovať kupujúcemu riadne a včasné splnenie záväzkov úpadcu vyplývajúcich z čl. II kúpnej zmluvy. Prvú splátku kúpnej ceny... kupujúci uhradil úpadcovi... 15. 01. 2007. Dňa 28. 06. 2007 zrealizovala... na základe výzvy kupujúceho plnenie bankovej záruky vo výške 10.000.000,- Sk na účet kupujúceho.

Dňa 17. 12. 2007 kupujúci písomne potvrdil, že úpadca splnil všetky odkladacie podmienky vyplývajúce z čl. V bodu 5.2. kúpnej zmluvy zo dňa 18. 12. 2006, a tým môže byť uvoľnená   z   vinkulovaného   účtu   čiastka   zodpovedajúca   zostatku   kúpnej   ceny   vo   výške 19.582.200,- Sk v súlade s čl. V. bod 4.2.2. kúpnej zmluvy.

Podaním zo dňa 23. 01. 2008 úpadca vyzval kupujúceho aby v zmysle KZ zo dňa 18. 12.   2006   predložil...   písomné   potvrdenie   o   splnení   vyššie   uvedených odkladacích   podmienok   v   zmysle   čl.   V   bod   5.2.   kúpnej   zmluvy,   aby   mohla   byť z vinkulovaného   účtu   uhradená   druhá   splátka   kúpnej   ceny   vo   výške   19.852.200,-   Sk a požiadal a vyzval kupujúceho na vrátenie plnenia z bankovej záruky vo výške 10.000.000,- Sk na účet spoločnosti, a to všetko do 5 dní odo dňa doručenia tejto výzvy.

Dňa 25. 2. 2008 kupujúci uhradil úpadcovi sumu 10.000.000.- Sk. Dňa 09. 06. 2008 kupujúci uhradil úpadcovi sumu vo výške 10.000.000,- Sk. Dňa 16. 12. 2008 konateľ úpadcu v e-maily... uviedol: „Aj napriek skutočnosti, že odkladacie podmienky boli splnené a potvrdenie podpísané oprávneným zástupcom Vašej spoločnosti doručené dňa 17. 12. 2007... druhá splátka kúpnej ceny nebola z vinkulovaného   účtu   do   dnešného   dňa   uhradená.   Taktiež   ste   si   podľa   čl.   V.   bod   5.1. písm. (iii) KZ a podľa   Bankovej záruky,   ktorá   tvorí prílohu   č. 4   KZ,   uplatnili plnenie z bankovej záruky vo výške 10.000.000,- Sk. Uvedené plnenie ste nám v zmysle našej výzvy zo dňa 23. 1. 2008 vrátili pripísaním na účet našej spoločnosti dňa 25. 2. 2008. Vzhľadom na uvedené Vás týmto žiadame a vyzývame, aby ste v zmysle KZ zo dňa 18. 12. 2006 uhradili zostávajúcu časť kúpnej ceny vo výške 9.852.200,- Sk na účet spoločnosti, a to do 5 dní odo dňa doručenia tejto urgencie.“

Kupujúci   na   túto   výzvu   reagoval   e-mailom...   18.   12.   2008:   „z   poverenia... generálneho riaditeľa... si Vam v prilohe dovolujem predložit jeho stanovisko k Vasej urgencii uhrady zostavajucej casti kupnej ceny s navrhom na stretnutie za ucelom doriesenia   tejto   zalezitosti   zaciatkom   januara   2009“,   pričom   v   samotnom   stanovisku... uvádza:   „máme   v úmysle   vyriešiť   otázku   úhrady   druhej   splátky   kúpnej   ceny   súčasne s vyriešením uplatnenia si nároku na náhradu škody zo strany spoločnosti.... začiatkom januára 2009.“

Z   vyššie   uvedených   skutočností   tak   vyplýva,   že   spol. dlhovala úpadcovi:

A. zostávajúcu časť kúpnej ceny vo výške 19.852.200,- Sk B. Čerpanú bankovú záruku vo výške 10.000.000,- Sk Z vyššie uvedených skutočností ďalej vyplýva..., že... úpadcovi uhradila: A. sumu 10.000.000,- Sk (dňa 25. 02. 2008) B. sumu 10.000.000,- Sk (dňa 09. 06. 2008) Zo   vzájomnej   komunikácie   medzi   úpadcom   a spol....   vyplýva,   že predmetom   vzájomného   riešenia   mal   byť   zostatok   druhej   časti   kúpnej   ceny   vo   výške 9.852.200,- Sk.

Nakoľko kupujúci nezaplatil úpadcovi zostávajúcu časť druhej splátky kúpnej ceny... podal   úpadca...   18.   03.   2009   na   OS   Trnava   žalobu   o   zaplatenie   327.033.12   € (9.852.200,- Sk)   titulom   nároku   na   zaplatenie   zostávajúcej   časti   kúpnej   ceny   v   zmysle Kúpnej zmluvy zo dňa 18. 12. 2006.

Kupujúci   v odpore   voči   platobnému   rozkazu   č.   kon.   31   Rob/78/2009-25   zo   dňa 09. 06. 2009 opakovane potvrdil skutočnosť, že úpadcovi dlhuje sumu 9.852.200,- Sk... Dňa 03. 11. 2009 podal kupujúci vzájomný návrh, ktorým si voči úpadcovi uplatnil nárok   na   náhradu   škody   vo   výške   579.292,69   €...   Po   vyhlásení   konkurzu   na   majetok úpadcu... kupujúci svoj protinávrh zobral v celom rozsahu späť.

Vzhľadom   na   uvedenú   časovú   a   logickú   súvislosť   medzi   jednotlivými   úhradami a vyjadreniami samotného kupujúceho, úpadca celkom pochopiteľne považoval prvú platbu vo výške 10.000.000,- Sk zo dňa 25. 02. 2008 za vrátenie bankovej záruky a druhú platbu vo výške 10.000.000,- Sk zo dňa 09. 06. 2008 za úhradu časti kúpnej ceny. V nadväznosti na to si uplatnil na súde nárok na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 9.852.200,- Sk práve titulom zostatku kúpnej ceny.

Kupujúci   pred   začatím   súdneho   konania   (a   zo   začiatku   ani   počas   konania) nerozporoval skutočnosť, že dlhuje úpadcovi zostatok druhej časti kúpnej ceny v zmysle Kúpnej zmluvy z 18. 12. 2006...

Neskôr v priebehu súdneho konania však kupujúci začal svoje tvrdenia meniť, keď tvrdil, že druhú splátku kúpnej ceny v zmysle kúpnej zmluvy zaplatil celú (19.852.200,- Sk) dvoma   platbami   vo   výške   10.000.000.-   Sk   dňa   25.   02.   2008   a   09.   06.   2008   (pričom však nevedel   vysvetliť,   prečo   kúpnu   cenu   v   zmysle   týchto   svojich   tvrdení   „preplatil“ o 147.800 Sk).

Úpadca... v priebehu konania opakovane uviedol, že nie je podstatné ako právne kvalifikuje vec navrhovateľ (či si v konaní uplatňuje nárok titulom kúpnej ceny alebo titulom vrátenia bankovej záruky) ale dôležité je, že navrhovateľ má nárok na zaplatenie dlžnej sumy, ktorý mu vyplýva z predmetnej Kúpnej zmluvy zo dňa 18. 12. 2006.

...   úpadca   si   voči   odporcovi   uplatnil   pohľadávku   z   toho   titulu,   o   ktorom   bol na základe vyjadrení dlžníka presvedčený, že je nezaplatený. Keď však dlžník... v konaní začal tvrdiť, že žalovaný titul plnenia nie je správny... navrhovateľ nepožiadal súd o zmenu návrhu   (nakoľko   z   hľadiska   predmetu   konania   ide   o   to   isté   -   tú   istú   sumu,   a   navyše na základe súdu známych skutkových okolností), ale poukázal na to, že kvalifikácia nároku je irelevantná... lebo odporca navrhovateľovi dlhuje tak či tak sumu 327.033,12 €. Treba uviesť,   že   to   neznamená,   že   navrhovateľ   o   svojej   vlastnej   kvalifikácii   nároku   mal pochybnosti...

Okresný   súd   Trnava...   rozsudkom   č.   k.   9Cb/91/2009   z   08.   04.   2013   žalobu sťažovateľa zamietol...»

Podľa sťažovateľky je rozsudok krajského súdu arbitrárny, neudržateľný, svojvoľný anepredvídateľný,   pretože „...   konajúce   súdy   rozhodli   v   úplnom   rozpore   so   všetkými vykonanými   dôkazmi   iba   na   základe   tvrdenia   odporcu,   ktorému   nepochopiteľne   uverili v celom rozsahu napriek jeho zjavne účelovosti..., odmietli priznať sťažovateľovi celkom zjavne existujúci peňažný nárok s odôvodnením, že na jeho eventuálne priznanie mal zmeniť návrh v zmysle § 95 OSP, a to aj napriek tomu, že v prípade zmeny návrhu by išlo iba o inú (právnu) kvalifikáciu nároku, opis skutkových okolností zostal nezmenený...

Z uvedených dôvodov má sťažovateľ za to, že napádaným rozhodnutím KS Trnava došlo... k zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa, nakoľko sťažovateľ má za to, že rozhodovanie a rozhodnutie súdu má byť predvídateľné, založené na spoľahlivo zistenom skutkovom   základe   s   racionálnym   zdôvodnením   rozhodnutia   vo   veci   samej   dbajúc na spravodlivosť rezultátu súdneho konania.

V danom prípade bol predmetom vyššie označeného súdneho konania nárok úpadcu voči   kupujúcemu   na   zaplatenie   dlžnej   sumy   vo   výške   9.852.200,-   Sk.   Tento   v   konaní uplatnený   nárok   (bez   ohľadu   na   to   kedy,   ako   a   či   vôbec   úpadca   tento   nárok   právne kvalifikoval, nakoľko to v zmysle zásady iura novit curia vôbec nie je jeho povinnosťou) odvodzoval   úpadca   zo   skutkového   stavu   vyplývajúceho   jednak   zo   skutkových   okolností uvedených v žalobe... a jednak zo skutočností, ktoré vyšli najavo a boli preukázané počas predmetného konania pred súdom.

Zo skutkového stavu zisteného v konaní jednoznačne vyplýva úpadcom uplatnený nárok na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 9.852.200,- Sk. Preto ak súd rozhodoval o nároku úpadcu na peňažné plnenie vychádzajúcom zo skutkových tvrdení, ktoré umožňovali právne kvalifikovať   nárok   inak   ako   ho   kvalifikoval   úpadca   (príp.   pokiaľ   výsledky   vykonaného dokazovania umožňovali subsumovať uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než ktorého sa v konaní dovolával úpadca) bolo povinnosťou súdu uplatnený nárok takto kvalifikovať   bez   ohľadu   ako   ho   právne   vymedzil   úpadca   OSP   nevyžaduje   pre   podanie návrhu právnu kvalifikáciu nároku). Opačný prístup a zamietnutie žaloby len z dôvodu nesprávnej právnej kvalifikácie (ak vôbec) v návrhu uvedenej je odopretím základného práva na súdnu ochranu.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „ I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Trnava zo dňa 05.06.2014, č. kon. 31Cob/44/2013 porušené bolo. II.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Rozsudok   Krajského   súdu   Trnava   zo   dňa 05. 06. 2014, č. kon. 31Cob/44/2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

III. Krajský súd Trnava je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda... do 2 mesiacov od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnomprerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnostivo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenierozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavneneopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómieposkytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovaniasťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednakna základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatreníalebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôdnavrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresnýsúd“)   18.   marca   2009   domáhala   proti   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „odporca“),   zaplatenia   sumy   327   033,12   eur s   prísl.   z   dôvodu   nezaplatenia   kúpnejceny za nehnuteľnosti   vyplývajúcej   z   kúpnej   zmluvy.   Okresný   súd   rozsudkomč. k. 9 Cb 91/2009-452 z 8. apríla 2013 návrh sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdenýrozsudok okresného súdu.

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ňou označené právatým, že:

-   rozhodol   v   rozpore   s   vykonanými   dôkazmi   iba   na   základe   tvrdenia   odporcu,ktorému uveril napriek jeho účelovosti,

- odmietol sťažovateľke priznať zjavne existujúci peňažný nárok s odôvodnením,že na jeho priznanie mala zmeniť návrh podľa § 95 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen „OSP“), a to aj napriek tomu, že v prípade zmeny návrhu by išlo iba o inú právnukvalifikáciu nároku bez zmeny opisu skutkových okolností.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnenýpreskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zoskutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súduvyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktorému predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS139/02, III. ÚS 180/02).

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku, s ktorým sa krajskýsúd v celom rozsahu stotožnil, uviedol:

«Z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 18.12.2006 medzi zmluvnými stranami obchodnou spoločnosťou CISS Martin... ako predávajúcim a obchodnou spoločnosťou... ako kupujúcim   vyplýva,   že   jej   predmetom   bol   prevod   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam... Z článku II. Zmluvy vyplývajú aj záväzky predávajúceho, že na vlastné náklady zabezpečí pre   kupujúceho   vydanie   právoplatného   stavebného   povolenia/povolení...   na   výstavbu infraštruktúry... v súlade so špecifikáciami a nákresmi tvoriace prílohu č. 3 Zmluvy, a to najneskôr do 31. 3. 2007. Ďalej tento článok zmluvy v bode 2.2. popisuje infraštruktúru v areáli ⬛⬛⬛⬛,   v   rámci   ktorého   bodu   sa   predávajúci   zaviazal   previesť na kupujúceho práva nájmu vyplývajúce mu z nájomnej zmluvy uzavretej dňa 6. 12. 2006 medzi   ním   a   Slovenským   pozemkovým   fondom   a   súčasne   kúpiť   a   následne   predať kupujúcemu alebo previesť na neho práva nájmu vo vlastníctve Lesov Slovenskej republiky, štátny podnik... Podľa článku V. Odkladacie podmienky, jeho bodu 5.2. sa zmluvné strany dohodli, že druhá splátka kúpnej ceny (19.852.200 Sk) je viazaná na splnenie odkladacej podmienky,   ktorou   je   predloženie   predávajúcim   kupujúcemu   právoplatné   stavebné povolenia na výstavbu Infraštruktúry v areáli ⬛⬛⬛⬛ v súlade s Článkom II. bod   2.2.   Zmluvy,   vydané   miestnymi   orgánmi.   Podľa   článku   VI.   Platobné   podmienky bod 4.2.2.   druhá   splátka   kúpnej   ceny   vo   výške   19.852.200   Sk   mala   byť   zaplatená z vinkulovaného účtu na účet predávajúceho, ktorý určí predávajúci v lehote troch (3) pracovných dní po písomnom potvrdení kupujúceho, ktoré bude doručené banke o tom, že odkladacie podmienky stanovené v článku V. bod 5.2. nižšie boli splnené v celom rozsahu. Kupujúci   je   povinný   predložiť   písomné   potvrdenie   banke   najneskôr   v   lehote do siedmich (7) pracovných dní odo dňa prevzatia posledného právoplatného stavebného povolenia...

Podľa § 313 ObZ banková záruka vzniká písomným vyhlásením banky v záručnej listine, že uspokojí veriteľa do výšky určitej peňažnej sumy podľa obsahu záručnej listiny, ak určitá tretia osoba (dlžník) nesplní určitý záväzok alebo sa splnia iné podmienky určené v záručnej listine.

Podľa § 314 ObZ - ak je bankovou zárukou zabezpečená nepeňažná pohľadávka, predpokladá sa, že do výšky sumy určenej v záručnej listine je zabezpečený peňažný, nárok, ktorý by mal veriteľ voči dlžníkovi, v prípade, že by dlžník porušil záväzok, ktorého plnenie je zabezpečené bankovou zárukou.

Podľa § 319 ObZ - banka plní svoj záväzok z bankovej záruky, len keď ju na to písomne vyzval veriteľ. Ak je plnenie banky z bankovej záruky podmienené v záručnej listine predložením určitých dokumentov, musia sa tieto dokumenty predložiť pri tejto výzve alebo bez zbytočného odkladu po nej.

Podľa § 321 ods. 1 ObZ - ak je doba platnosti v záručnej listine obmedzená, banková záruka zanikne, ak veriteľ neoznámi banke písomne svoje nároky z bankovej záruky počas jej platnosti.

Podľa § 321 ods. 4 ObZ - veriteľ, ktorý dosiahol na základe bankovej záruky plnenie, na ktoré nemal voči dlžníkovi nárok, vráti dlžníkovi toto plnenie a nahradí mu škodu tým spôsobenú.

Podľa § 330 ods. 1 ObZ - ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení   dlžníkom.   Ak   dlžník   neurčí,   ktorý   záväzok   plní,   je   splnený   záväzok   najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo...

Predmetom   konania   v   prejednávanej   veci   je   uplatnený   nárok   navrhovateľa na zaplatenie časti kúpnej ceny v žalovanej výške spolu s príslušenstvom, ktorá skutočnosť vyplýva   z   podaného   návrhu   ako   aj   argumentácie   v   konaní.   Až   v   závere   dokazovania navrhovateľ - správca konkurznej podstaty pôvodného navrhovateľa uviedol, že v prípade, ak: súd neuzná nárok na zaplatenie zvyšnej časti kúpnej ceny odporcom navrhovateľovi, žiada priznať predmetnú sumu titulom vrátenia bankovej záruky.

Z judikatúry (napr. rozsudok NS SR č. 3Obdo77/2007) je zrejmé, že rozhodujúcimi skutočnosťami sa v zmysle ustanovenia § 79 OSP rozumejú údaje, ktoré sú nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový dej), na základe ktorého uplatňuje svoj nárok,   a   to   v   takom   rozsahu,   ktorý   umožňuje   jeho   jednoznačnú   individualizáciu,   teda vymedziť   predmet   konania   po   skutkovej   stránke.   Opísaním   rozhodujúcich   skutočností v žalobe plní žalobca tiež svoju povinnosť tvrdenia, uloženú mu ustanovením § 101 ods. 1 OSP. V prípade, že by žalobcom požadované plnenie mohlo obstáť aj na inom skutkovom základe,   než   na   tom,   ktorý   bol   opísaný   v   návrhu   na   začatie   konania,   je   s   ohľadom na dispozičnú zásadu občianskeho procesu nevyhnutné pre jeho posúdenie aj na základe tohto ďalšieho skutkového základu, aby žaloba bola žalobcom, ktorý jedine môže určiť predmet konania, zodpovedajúcim spôsobom účinne zmenená. Jedná sa o prípad zmeny žaloby,   kedy   žalobca   síce   í   naďalej   požaduje   rovnaké   plnenie,   ale   na   základe   iného skutkového stavu ako v žalobe.

Požadovaním žalovanej sumy ako zaplatenia zvyšnej časti kúpnej ceny a až následne aj ako vrátenia bankovej záruky a to len pre prípad, že súd uplatnený nárok titulom časti kúpnej   ceny   nebude   považovať   za   dôvodný,   je   možné   považovať   za   zmenu   skutkového základu veci. Takúto skutkovú zmenu návrhu opierajúc sa o vyššie mohol navrhovateľ žiadať   iba   kvalifikovanou   zmenou   návrhu   v   zmysle   §   95   ods.   1   OSP,   k   čomu   však navrhovateľ v konaní nepristúpil a preto sa súd nemohol vo veci zaoberať uplatnenou pohľadávkou ako nárokom na vrátenie bankovej záruky.

Súd v tejto súvislosti upozorňuje, že je viazaný v zmysle § 153 ods. 1 OSP návrhom a môže rozhodnúť len o tom, čo navrhovateľ požaduje a to výlučne na tom skutkovom základe   ako   ho   navrhovateľ   v   návrhu   v   zmysle   §   79   ods.   1   OSP   uviedol.   Nápravu prípadného omylu pri právnom názore, ku ktorému došlo pri podaní návrhu môže ako už bolo   poukázané   vyššie   vykonať   len   tým,   že   svoju   požiadavku   vyjadrí   kvalifikovane za podmienok uvedených v § 95 OSP (k čomu však vo veci navrhovateľ nepristúpil). Vzhľadom   na   ustálený   predmet   konania,   ktorým   bol   nárok   navrhovateľa na zaplatenie   zvyšnej   časti   kúpnej   ceny   súd   pristúpil   k   posúdeniu   obrany   odporcu, podľa ktorej   pohľadávka   navrhovateľa   neexistuje,   nakoľko   odporca   plnil,   keďže   zaplatil navrhovateľovi ostatnú časť kúpnej ceny vo výške 19.852.200,- Sk. Po dodaní stavebného povolenia na výstavbu cesty, ktoré bolo dodané v januári 2008, zaplatil predávajúcemu sumu 10.000.000,- Sk a to dňa 25. 2. 2008, pri určení, že sa jedná o platbu za majetok, a dňa   19.   5.   2008   po   doručení   nájomných   zmlúv   v   zmysle   podmienok   kúpnej   zmluvy zo strany   predávajúceho   kupujúcemu,   zaplatil   predávajúcemu   ďalšiu   sumu   vo   výške

10.000.000,-   Sk   dňa   9.   6.   2008.   Z   tohto   prehľadu   potom   podľa   odporcu   vyplýva, že navrhovateľ voči nemu nemá žiadnu pohľadávku z titulu kúpnej ceny.

Navrhovateľ vzhľadom na uvedenú obranu tvrdil, že dňa 25. 2. 2008 mu odporca plnil vrátenie bankovej záruky a teda že mu nezaplatil časť kúpnej ceny, ktorú od neho v tomto konaní požaduje.

... súd v konaní skúmal, či odporca skutočne plnil dňa 25. 2. 2008 na bankovú záruku,   teda   či   vôbec   mal   dôvod   na   takéto   plnenie   -   vrátiť   navrhovateľovi   plnenie z bankovej záruky, teda či tu bola aspoň teoretická možnosť, že odporca v predmetný deň vracal navrhovateľovi plnenie z bankovej záruky a neplnil tak časť kúpnej ceny, keďže je práve na dlžníkovi určiť, ktorý zo svojich dlhov chce splniť (§ 330 ObZ)...

Ak by sa malo vracať plnenie z bankovej záruky odporcom dňa 28. 2. 2007, muselo by   byť   v   konaní   preukázané,   že   odporcovi   nevznikol   nárok   na   vyplatenie   mu   plnenia z bankovej záruky v zmysle kogentného ustanovenia § 321 ods. 4 ObZ, v ktorom je uvedené, že veriteľ, ktorý dosiahol na základe bankovej záruky plnenie, na ktoré nemal voči dlžníkovi nárok,   vráti   dlžníkovi   toto   plnenie   a   nahradí   mu   škodu   tým   spôsobenú.   Výkladom a contrario,   v prípade   oprávneného   čerpania   plnenia   z   bankovej   záruky,   veriteľ   nemá povinnosť   toto   plnenie   dlžníkovi   vrátiť.   Vychádzajúc   z   ustanovenia   §   314   ObZ,   tým že navrhovateľ nesplnil svoje záväzky vyplývajúce mu z čl. II Kúpnej zmluvy do 31. 3. 2007 a ani neprišlo k podpísaniu dodatku ku kúpnej zmluve, ktorým by sa upravili vzájomné vzťahy zmluvných strán; uplynutím dňa 31. 3. 2007 nastala situácia, kedy odporca mal voči navrhovateľovi peňažný nárok vzniknutý nesplnením povinností navrhovateľa, ktorý si splnil oprávneným čerpaním plnenia z bankovej záruky, teda keď mu banka dňa 28. 6. 2007 previedla sumu 10.000.000,- Sk. Z toho vyplýva, že nakoľko odporcovi oprávnene vznikol peňažný nárok voči navrhovateľovi a odporca si tento svoj nárok oprávnene uspokojil z bankovej   záruky,   nemal   a   nemá   navrhovateľovi   vrátiť   predmetné   plnenie   z   bankovej záruky. Tu je potrebné poukázať aj na to, že pokiaľ by bankovou zárukou bolo zabezpečené čo i len včasné zabezpečenie stavebných povolení, tieto v čase čerpania bankovej záruky neboli ani vydané, preto je nesporné oprávnené čerpanie bankovej záruky. Ako však už bolo konštatované banková záruka bola viazaná na splnenie článku II zmluvy a teda tým aj na odovzdanie nájomných zmlúv...

Súd   ohľadne   finančných   plnení   odporcom   navrhovateľovi   v   dňoch   25.   2.   2008 a 9. 6. 2008 považuje za potrebné poukázať aj na ustanovenie § 330 ObZ, z ktorého vyplýva, že ak má veriteľ plniť dlžníkovi viacero záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Dňa 25. 2. 2008 bola platba   odporcom   označená   ako   „platba   na   majetok“   a   dňa   9.   6.   2008   bola   platba odporcom označená ako „úhrada časti záväzku“. Z oboch uvedených formulácií jazykovým výkladom možno vyvodiť, že v momente plnenia mal odporca vôľu plniť kúpnu cenu. A nič na   tom   nemení   ani   navrhovateľom   deklarovaná   neskoršia   komunikácia   navrhovateľa   s odporcom ohľadom doriešenia otázky   úhrady druhej splátky kúpnej ceny, ani pôvodná obrana odporcu v odpore ohľadom zadržania zostávajúcej časti kúpnej ceny, nakoľko v konaní nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že by odporca mal povinnosť plniť ešte aj iný záväzok, keďže v čase plnenia nebol dôvod na vracanie bankovej záruky, nakoľko táto bola čerpaná dôvodne, preto úmysel plniť niečo iné ako uviedol v momente plnenia a v priebehu konania odporca, teda platiť kúpnu cenu, tu nebolo.»

Krajský súd sa v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku stotožnils právnym záverom okresného súdu a uviedol:

„Na   zdôraznenie   správnosti   rozhodnutia   prvostupňového   súdu...   odvolací   súd poukazuje na skutočnosť, že žaloba podaná žalobcom vyplývala z jeho nároku na zaplatenie zvyšnej časti kúpnej ceny vyplývajúcej z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 18.   12.   2006.   Počas   celého   konania   žalobca   poukazoval   pred   súdom,   že   zo   strany žalovaného nedošlo k úhrade zvyšnej časti druhej splátky kúpnej ceny predstavujúcej sumu 327.013,12 Eur. Žalobca až následne pred skončením dokazovania svojim návrhom zo dňa 30. 5. 2011 uviedol, že ak by sa súd aj napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam stotožnil s tým, že sa v danom prípade jedná o spor o nevrátenú bankovú záruku poskytnutú na základe kúpnej zmluvy, pre tento prípad žiada, aby žalovaný bol zaviazaný bankovú záruku vo výške žalovanej sumy žalobcovi zaplatiť.

Argumentácia právneho zástupcu žalobcu, že v danom prípade ide len o zmenu právnej kvalifikácie na základe rovnakých skutkových zistení je nesprávna. Je totiž zrejmé, že pokiaľ účastník podá návrh z titulu nezaplatenia kúpnej ceny, je táto skutočnosť založená na iných skutkových zisteniach ako vyplývajú z nároku z titulu vrátenia bankovej záruky. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého v danom smere sa za rozhodujúce skutočnosti považujú v zmysle § 79 O. s. p. tie, ktoré označuje žalobca a ktoré sú nutné k tomu, aby bolo jasné o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca v žalobe opíše skutok, teda skutkový dej na základe ktorého uplatňuje   svoj   nárok   a   to   v   takom   rozsahu,   aby   bola   možná   jeho   jednoznačná individualizácia, čo znamená vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke. Skutkové okolnosti   vyplývajúce   z   nesplatenia   časti   kúpnej   ceny   sú   v   danom   prípade   odlišné od skutkových   okolností   vyplývajúcich   z   titulu   nevrátenia   bankovej   záruky.   V   danom prípade bolo teda potrebné, aby bola takáto skutková zmena premietnutá aj kvalifikovanou zmenou návrhu zo strany žalobcu v zmysle ust. § 95 ods. 1 O. s. p.

V súvislosti s nárokom žalobcu na vrátenie bankovej záruky odvolací súd poukazuje aj na to, že banková záruka slúžila na zabezpečenie povinnosti žalobcu vyplývajúcich mu z uzavretej kúpnej zmluvy. V priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca svoje zmluvné povinnosti nesplnil a práve banková záruka slúžila na zabezpečenie záväzkov predávajúceho (žalobcu) voči kupujúcemu (žalovaného). Žalovaný bol teda oprávnenou osobou z bankovej záruky a nakoľko žalobca bol v omeškaní s plnením jeho záväzkov vyplývajúcich z uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 18. 12. 2006 špecifikovaných v článku II. tejto zmluvy, bol žalovaný oprávnený túto bankovú záruku prevziať.

Banková záruka je ručiteľským obchodom banky a plní v prvom rade zabezpečovaciu funkciu   a   až   následne   funkciu   platobnú.   Základným   znakom   bankovej   záruky   je abstraktnosť,   čo   znamená,   že   táto   je   nezávislá   od   bankového   obchodu.   Banka   môže zaručovať aj nepeňažné plnenie, ktoré však musí byť vyslovene označené v listine označenej ako banková záruka. Keďže banková záruka môže byť postúpená aj inej osobe, odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého ak z obsahu listiny označenej   ako   banková   záruka   vyplýva,   že   oprávnená   osoba   vráti   bankovú   záruku po splnení odkladacích podmienok špecifikovaných v kúpnej zmluve v lehote určenej je predmetom vrátenia listina, ktorá by mohla byť predmetom postúpenia na inú tretiu osobu a nie plnenie ktoré je určené v tejto listine. Znamená to teda, ak by žalovaný bol povinný vrátiť plnenie z bankovej záruky tak ako to uvádza žalobca, by bol inštitút bankovej záruky v danom smere bezvýznamný a neplnil by zabezpečovací charakter.

Z ust. § 314 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak je bankovou zárukou zabezpečená nepeňažná pohľadávka, predpokladá sa, že do výšky sumy určenej v záručnej listine je zabezpečený peňažný nárok, ktorý by mal veriteľ voči dlžníkovi v prípade, že by dlžník porušil záväzok, ktorého plnenie je zabezpečené bankovou zárukou.

Pri aplikácii pravidla, že bankovou zárukou zabezpečená nepeňažná pohľadávka sa ocení   ako   peňažná   pohľadávka   na   ktorú   by   mal   veriteľ   nárok   pri   porušení   záväzku dlžníkom, je potrebné uviesť, že nemusí ísť len o samotný nárok na náhradu škody, ale aj ďalšie prípadne súvisiace nároky (napr. o platne dojednanú zmluvnú pokutu).“

V   súvislosti   s   námietkou   žalobcu,   že   je   nelogické,   aby   bola   splátka   vo   výške 10.000.000,- Sk zaslaná na účet žalobcu dňa 26. 2. 2008 považovaná za úhradu časti kúpnej   zmluvy,   pričom   žalobca   mal   zaplatiť   len   sumu   9,852.200,-   Sk,   odvolací   súd poukazuje na skutočnosť, že v danom smere je dôležitý úmysel žalovaného aký záväzok v skutočnosti touto platbou plnil. V priebehu dokazovania žalobca jednoznačne uviedol, že sa jednalo o platbu predstavujúcu časť kúpnej ceny za hnuteľný a nehnuteľný majetok. Pokiaľ žalovaný plnil až nad rámec kúpnej ceny, táto skutočnosť nijako neovplyvňuje jeho úmysel, ktorý   prezentoval   pri   označení   tejto   platby   za   plnenie   vyplývajúce   z   kúpnej   zmluvy uzatvorenej dňa 18. 12. 2006.“

V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecnýchsúdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresnéhosúdu, s ktorého výrokom a odôvodnením sa odvolací súd stotožnil, je ústavne udržateľný,t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad právavšeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem(m. m. I. ÚS 23/2010).

V   odôvodnení   rozsudkov   dali   všeobecné   súdy   sťažovateľke   podrobnú   a   ústavneakceptovateľnú odpoveď na to, prečo nebolo možné jej nároku na zaplatenie žalovanej sumyvyhovieť.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd rozhodol v rozpore s vykonanýmidôkazmi iba na základe tvrdenia odporcu, ktorému uveril napriek jeho účelovosti, ústavnýsúd   uvádza,   že   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   do   obsahuzákladného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k   spôsobuhodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutéhospôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (I.   ÚS   97/97).   Z   odôvodnenia   sťažnosťounapadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu,ktoré nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie tvoriaz hľadiska   jeho   predmetu   jeden   celok   (m.   m.   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   jasnea zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré bol návrh sťažovateľky zamietnutý, pričom nieje možné sa stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že všeobecné súdy rozhodli iba na základetvrdení odporcu, že plnenie vo výške 10 000 000 Sk z 28. februára 2008 bolo plnenímzostatku kúpnej ceny sťažovateľky. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, s ktorým sakrajský súd stotožnil a na zdôraznenie jeho správnosti ho ešte doplnil, je zrejmé, prečovšeobecné súdy nepovažovali zaslanie sumy 10 000 000 Sk z 26. februára 2008 za vrátenieplnenia z bankovej záruky, ako to tvrdila sťažovateľka, ale za splátku kúpnej ceny, ako totvrdil odporca. Svoj názor okresný súd a krajský súd podrobne odôvodnili, pričom je z nehozrejmé,   že   odporca   čerpal   plnenie   z   bankovej   záruky,   ktorú   sťažovateľka   poskytlana zabezpečenie   svojich   záväzkov   oprávnene,   pretože   svoje   záväzky   si   sťažovateľkanesplnila. Ak teda odporca čerpal plnenie z bankovej záruky oprávnene, nemal dôvod hosťažovateľke vrátiť, a preto ústavný súd považuje skutkový a právny záver všeobecnýchsúdov o tom, že platbu odporcu sťažovateľke 28. februára 2008 vo výške 10 000 000 Sk jepotrebné považovať za splátku kúpnej ceny, za ústavne akceptovateľný.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd odmietol sťažovateľke priznaťzjavne existujúci peňažný nárok s odôvodnením, že na jeho priznanie mala zmeniť návrhpodľa § 95 OSP, a to aj napriek tomu, že v prípade zmeny návrhu by išlo iba o inú právnukvalifikáciu nároku bez zmeny opisu skutkových okolností, ústavný súd v celom rozsahuodkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu,s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje a nepovažuje za potrebné k nim nič dodať.

Ústavný súd konštatuje, že posúdenie, či sťažovateľka vymedzila predmet konaniapo skutkovej stránke tak, že ho bolo možné posúdiť iba ako návrh na zaplatenie zostatkukúpnej ceny alebo skutkové zistenia umožňovali návrh sťažovateľky posúdiť aj ako návrh navrátenie plnenia z bankovej záruky, a teda že išlo iba o zmenu právnej kvalifikácie skutku,ako to tvrdí sťažovateľka, patrí do výlučnej právomoci konajúceho súdu. Je to všeobecnýsúd, ktorý o návrhu konal a rozhodoval, a preto nie je úlohou ústavného súdu hodnotiť, čizistený   skutkový   stav   umožnil   priznať   sťažovateľkou   požadované   plnenie   ako   vrátenieplnenia z bankovej záruky.

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci sťažovateľky nemožnopovažovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sas názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravnýmsúdom   názorov   krajského   súdu.   Nad   rámec   tohto   odôvodnenia   ústavný   súd   poukazujena ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   právo   na   spravodlivý   proces   neznačí   právona úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobiléspochybniť správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na   základe   uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   taká   príčinnásúvislosť medzi základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právompodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu, ktorá by umožňovala vysloviťzáver o porušení sťažovateľkou označených práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenúpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, abyústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015