znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 122/2014-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   v   konaní   o   sťažnosti   obce   Nitrianske   Hrnčiarovce,   zastúpenej   advokátom JUDr. Romanom Heinrichom, Lombardíniho 22/B, Bratislava, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obce Nitrianske Hrnčiarovce na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Obci   Nitrianske   Hrnčiarovce p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Nové Zámky j e   p o v i n n ý   uhradiť obci Nitrianske Hrnčiarovce trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Romana Heinricha, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 122/2014-10 z 19. marca 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   obce   Nitrianske   Hrnčiarovce   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala viaceré obdobia nečinnosti a nesprávne procesné postupy okresného súdu, ktoré podľa nej viedli k prieťahom v konaní, ktorého dĺžka v súčasnosti predstavuje takmer deväť rokov, ktorých dôsledkom je aj nemožnosť disponovania s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom sporu po tom, ako bolo sťažovateľke uložené predbežné opatrenie o zákaze nakladania s nimi. Zo spisu   vyplýva, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené.

3.   Sťažovateľka   v   petite   návrhu   žiadala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   jej   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené bolo, aby v tejto   súvislosti   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   v   uvedenej   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 € a náhradu trov právneho   zastúpenia   zo   strany   okresného   súdu   v   sume   340,90   €   na   účet   jej   právneho zástupcu.

4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním z 25.   apríla   2014,   doručeným   ústavnému   súdu   30.   apríla   2014,   v   ktorom   poukazujúc na chronológiu v priebehu konania vykonaných procesných úkonov okrem iného uvádza, že podľa   jeho názoru   došlo   zo strany   sudkyne   k   procesnému   pochybeniu, ktoré   sa   týkalo nerozhodnutia o späťvzatí návrhu proti odporcom v 2. až 56. rade, keďže títo odporcovia boli a sú účastníkmi konania, a to aj napriek tomu, že s nimi nekonala od 26. júna 2007, kedy bolo predbežné opatrenie odvolacím súdom zrušené a spis bol vrátený Okresnému súdu Nové Zámky.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

6.   Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné podrobnejšie sa zaoberať jednotlivými časovými obdobiami nečinnosti okresného súdu či jeho neefektívnou činnosťou odďaľujúcou právoplatné ukončenie veci.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   pretože   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

10. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

a) Pokiaľ ide o hodnotenie napadnutého konania z hľadiska zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu a o určenie vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   patrí   do   štandardnej   agendy   všeobecných   súdov a v zásade ho nemožno hodnotiť ako právne ani skutkovo zložité. V okolnostiach danej veci, najmä vzhľadom na veľký počet účastníkov konania na strane navrhovateľov, ako aj odporcov   ústavný   súd   pripúšťa   určitú   mieru   skutkovej   zložitosti,   čo   však   okresný   súd nezbavuje   zodpovednosti   za   stav   napadnutého   konania,   v   akom   sa   nachádza   v   čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti.

b)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom,   podľa ktorého   ústavný   súd   z   pohľadu   prieťahov   posudzuje   priebeh   napadnutého   konania. Sťažovateľka   je   v   konaní   v   procesnom   postavení   odporkyne   v   I.   rade.   Ústavný   súd zo zapožičaného   súdneho   spisu   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorú   by   v   súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na jej ťarchu.

c)   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Z doterajšieho priebehu napadnutého konania vyplýva, že okresný súd síce konal permanentne, avšak podľa názoru ústavného súdu nesústredene a neefektívne.

Neefektívnosť a nesústredenosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní tak, ako to ústavný súd už vo svojom náleze vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 194/2013 vyslovil, vyplýva napríklad zo závažného procesného pochybenia, ktorého sa okresný súd dopustil tým, že nerozhodol o späťvzatí časti návrhu na začatie konania z 20. decembra 2006 proti odporcom v 2. až 56. rade, pričom v odôvodnení rozsudku zo 6. mája 2009 v rozpore so skutočnosťou   konštatoval,   že   o   uvedenom   späťvzatí   bolo   rozhodnuté   uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) zo 14. marca 2007. V skutočnosti týmto uznesením   krajského   súdu   bolo   rozhodnuté   iba   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia   proti   uvedeným   odporcom   (vrátane   sťažovateľky),   a   nie   o   späťvzatí   návrhu vo veci samej.

V dôsledku tohto procesného pochybenia okresný súd v ďalšom priebehu nekonal s uvedenými odporcami ako s účastníkmi napadnutého konania.

11. K odstráneniu uvedeného procesného pochybenia došlo až na základe uznesenia krajského   súdu   z   31.   augusta   2012,   ktorým   v   rámci   odvolacieho   konania   bol   zrušený rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2009, v spojení s opravným uznesením okresného súdu zo 14. júna 2010.

Okresný súd v nadväznosti na toto uznesenie krajského súdu uznesením z 25. januára 2013 rozhodol, že nepripúšťa späťvzatie návrhu vo vzťahu k odporcom v 2. až 56. rade a zamieta   návrh   na   zastavenie   konania   v   tejto   časti.   Prijatím   tohto   uznesenia   došlo k napraveniu procesného pochybenia okresného súdu, ktorý potom začal opätovne konať s odporcami v 2. až 56. rade ako s účastníkmi konania. Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti dodať, že procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k podstatnému predĺženiu priebehu napadnutého konania, uznal aj predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 25. apríla 2014. Dňa 30. decembra 2013 vydal krajský súd uznesenie, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu tak, že konanie vo vzťahu k odporcom v 2. až 56. rade zastavil.

12.   Z   uvedených   skutočností   vyplýva, že uvedení   odporcovia   budú   okrem   iného v rámci ďalšieho priebehu konania podrobne vypočutí, budú sa zhromažďovať a vykonávať nové   dôkazy,   čo   zakladá   reálny   predpoklad,   že   napadnuté   konanie,   ktoré   ku   dňu meritórneho rozhodovania o sťažnosti trvá už takmer 9 rokov, nebude v dohľadnom čase právoplatne skončené.

13.   Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale aj   nesprávna   a   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   a   to   vtedy,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k   odstráneniu   právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovuje   názor,   že   aj   napriek   určitej skutkovej zložitosti konania, spočívajúcej v pomerne veľkom počte jeho účastníkov, nie je ústavnoprávne   akceptovateľné,   že   napadnuté   konanie   nebolo   právoplatne   skončené   ani po takmer   9   rokoch   od   jeho   začatia   (m.   m.   IV.   ÚS   155/09,   IV.   ÚS   82/2010, IV. ÚS 486/2011).

14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   už   rozhodol   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. IV. ÚS 194/2013   o príkaze   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov, v tejto veci to už druhýkrát opakovať nemusel.

16.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

17. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € z dôvodov   uvedených   v   sťažnosti.   Poukázala   tiež   na   negatívny   dopad   predbežného opatrenia, na základe ktorého nemôže s nehnuteľnosťami, ktorých sa spor týka, nakladať, a teda realizovať vlastnícke právo v plnom rozsahu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

18.   S   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 4 C 110/2006 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2   000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

19. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   pred   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   Romanom   Heinrichom.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 268 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 8,04 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Keďže v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň   z   pridanej   hodnoty,   ktorú   je   advokát   povinný   platiť   podľa   osobitného   predpisu. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 340,90 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

20. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014