znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 122/2012-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 52/2011 z 29. novembra 2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Cob 63/2011 zo 6. júla 2011 a uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 8 Cb 65/2010 z 15. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti A., spol. s r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 3 Cob 63/2011 zo 6. júla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 52/2011 z 29. novembra 2011   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 52/2011 z 29. novembra 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 63/2011 zo 6. júla 2011 a rozhodnutím Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Cb 65/2010 z 15. apríla 2011.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   v   právnej   veci   vedenej pod sp. zn. 8 Cb 65/2010 na základe návrhu žalobcu proti sťažovateľke vydal predbežné opatrenie, ktorým „... prikázal konateľovi sťažovateľa P. V., aby sa zdržal nakladania s nehnuteľným majetkom sťažovateľa a v prevyšujúcej časti návrh zamietol“. Krajský súd toto predbežné opatrenie potvrdil.

3. Sťažovateľka namietala, že pri vydávaní predbežného opatrenia okresným súdom neboli splnené zákonné predpoklady, a to najmä „osvedčenie skutočností odôvodňujúcich jeho nariadenie“, nedostatok vecnej súvislosti „medzi navrhovaným predbežným opatrením a   právnym   vzťahom,   ktorý   mal   byť   predmetom   konania   vo   veci   samej“,   neexistencia nebezpečenstva   bezprostredne   hroziacej   ujmy,   ako   aj   zmätočnosť   výrokov   rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 52/2011 z 29. novembra 2011 dovolanie sťažovateľky   odmietol.   Podľa   sťažovateľky   tým,   že   dovolací   súd   sa   vecou   meritórne nezaoberal, znemožnil sťažovateľke prístup k súdu.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označenými rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   tieto   rozhodnutia   zrušil,   vec   vrátil   krajskému   súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

II.

6. Ústavný súd uznesením zo 14. marca 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona   Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Okresný súd na základe   výzvy   ústavného   súdu   odkázal   na   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia;   toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré by ústavný súd mal prihliadať. Podobne sa vyjadril predseda krajského súdu, ako aj predseda najvyššieho súdu.

7.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z   24.   apríla   2012,   predseda krajského súdu vo vyjadrení z 25. apríla 2012 a právny zástupca sťažovateľky v písomnom vyjadrení z 11. apríla 2012 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.  

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podstatnou námietkou sťažovateľky v sťažnosti bolo pochybenie okresného súdu a krajského súdu spočívajúce v tom, „... ako súd prvého stupňa pochybil, keď vo výroku svojho uznesenia prikázal konateľovi sťažovateľa zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami, pričom   výlučným   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   je   sťažovateľ   ako   obchodná spoločnosť, ktorá bola zároveň aj účastníkom konania.“, pričom krajský súd podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti „prekročil rámec návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, keď povinnosť zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami uložil sťažovateľovi... Súd nemôže v občianskom   súdnom   konaní   žalobcovi   priznať   viac   ako   požadoval   v   žalobnom   petite a žalovanému nemôže uložiť inú, ako žalobcom navrhovanú povinnosť.“.

12.   Krajský   súd   vo   vyjadrení   z   25.   apríla   2012   opierajúc   sa   o   svoje   napadnuté rozhodnutie   odôvodnil   už uvedené   tak,   že „vydané   predbežné   opatrenie   však   nemožno považovať   ako   predbežné   opatrenie   vydané   proti   tretej   osobe.   Štatutárne   orgány právnických osôb nemajú spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania... Ak boli v konaní osvedčené skutočnosti pre vyhovenie predbežného opatrenia vo vzťahu k zákazu dispozície s nehnuteľným majetkom, tak potom odvolací súd je toho názoru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť s tým, že tento zákaz sa týka žalovanej spoločnosti. Za takéhoto stavu je potom aj bez relevancie poukazovať na to, že žiadaným predbežným opatrením sa neoprávnene zasiahlo do konateľského oprávnenia P. V.“.

13.   Rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Cb   65/2010   bol   zákaz   nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami síce uložený konateľovi sťažovateľky, avšak krajský súd svojím   rozhodnutím   toto   pochybenie   v   rámci   svojej   zákonnej   právomoci   napravil. Rozhodnutím   krajského   súdu   nedošlo   k   zmene   podstaty   výrokovej   časti   uznesenia okresného   súdu.   Krajský   súd   sa   zároveň   v   odôvodnení   rozhodnutia   riadne   a   podrobne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bolo vydané predbežné opatrenie.

14.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   nepostupoval   v   tomto   prípade v rozpore so sťažovateľkou namietanou zásadou ne ultra petitum s poukazom na to, že nepriznal žalobcovi viac ako požadoval v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ale len odstránil   formálne nedostatky   návrhu   žalobcu,   pričom   petit   návrhu   sa   nemusí   doslovne zhodovať s výrokovou časťou rozhodnutia, a to ani vtedy, keď sa žalobe v plnej miere vyhovuje.

15. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a spravidla začína na základe návrhu na začatie konania (žaloby). Tento spôsob začatia konania predpokladá aj ustanovenie § 75 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pri vydávaní predbežných   opatrení.   Iba   v   prípadoch,   v   ktorých   to   zákon expressis   verbis pripúšťa, občianske súdne konanie môže začať aj na základe rozhodnutia súdu. Vo veciach, v ktorých sa konanie môže začať iba na základe návrhu (vždy tomu tak je v „sporovom“ konaní), je podanie návrhu nevyhnutným predpokladom začatia konania. Ustanovenia § 42 ods. 3 OSP, § 75 ods. 2 OSP a § 79 ods. 1 OSP vymedzujú obsahové náležitosti návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

16.   Z   dispozičného   princípu   vyplýva, že   žalobca   v   žalobnom návrhu   vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť   viac,   ako   sa   domáhajú.   Napriek   tomu,   že   znenie   zákona   to   neuvádza,   bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie,   ako   ktorého   sa   účastníci   domáhali.   Súd   musí   rešpektovať   predmet   konania vymedzeným   žalobným   návrhom,   čo   znamená,   že   plnenie   nemôže   priznať   ani   z   iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak, nie   je   však   porušením   zásady   viazanosti   súdu   petitom,   ak   súd   inak   právne   kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura   novit   curia,   preto   ani   právna   kvalifikácia   nie   je   obligatórnou   náležitosťou žaloby (§ 79 OSP). Rovnako nie je porušením ne ultra petitum, ak súd formulačne upraví petit   návrhu   vo   výrokovej   časti   rozhodnutia,   keď   návrhu   žalobcu   vyhovuje.   Súd   musí výrokovú   časť   rozhodnutia   formulovať   tak,   aby   bola   jasná,   stručná,   výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná.

17.   Podstatnú   námietku   predloženej   sťažnosti   tvoria   tvrdenia   sťažovateľky spočívajúce v neexistencii vecnej súvislosti „medzi navrhovaným predbežným opatrením a právnym vzťahom, ktorý mal byť predmetom konania vo veci samej“.

18. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov v civilnom procese. Zabezpečovacia   funkcia   sa   prejavuje   najmä   v   ich   schopnosti   zabrániť   dočasnou a provizórnou   úpravou   nepriaznivým   následkom,   ktoré   by   mohli   nastať   pred   začatím konania alebo v už začatom konaní (§ 74 ods. 1 OSP).

19. Právo spoločníka na vyrovnací podiel je jeho zákonným právom, na ktorého vyplatenie vzniká spoločníkovi nárok zánikom jeho účasti v spoločnosti [§ 61 ods. 2 zákona č. 513/1991 Obchodný zákonník (ďalej len „OZ“)]. Žalobca sa v prebiehajúcom súdnom konaní domáha zániku svojej účasti v spoločnosti (sťažovateľky), s čím je spojené jeho zákonné právo na vyrovnací podiel, ktorého hodnotu sa žalobca pokúšal prostredníctvom predbežného opatrenia stabilizovať, resp. neznižovať.

20. Ďalšou námietkou sťažovateľky je, že k porušeniu označeného článku ústavy a dohovoru došlo tým, že všeobecné súdy v predmetnom konaní nedostatočne odôvodnili svoje   rozhodnutia,   čím   sú   podľa   názoru   sťažovateľky   nepreskúmateľné.   Okresný   súd predbežné   opatrenie   odôvodnil   tým,   že „navrhovateľ   preukázal   naliehavosť   dočasnej úpravy.   Ako   spoločník   obchodnej   spoločnosti   má   obavu,   že   konaním   odporcu   dôjde k zníženiu jej majetku, čo bude mať vplyv na jeho prípadný vyrovnací podiel. Svoju obavu doložil aj listinnými dôkazmi, ktoré preukazujú prevod majetku odporcu.“.

21.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vrátane   tej,   ktorú   označila sťažovateľka vo svojej sťažnosti, právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   avšak   odôvodnenie   rozhodnutia   neznamená,   že na každý   argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú   odpoveď.   Všeobecný súd sa musí   vysporiadať   s   tými   námietkami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom na konkrétny prípad (II. ÚS 44/03, II. ÚS 78/05).

22.   V   danom   prípade   všeobecné   súdy   sa   dostatočne   vysporiadali   so   základnými námietkami sťažovateľky, ako aj jasne zdôvodnili opodstatnenosť predbežného opatrenia poukazujúc   na   predložené   dôkazy.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   takýto   postup všeobecného súdu ústavne konformný.

23. Odôvodnenie uznesenia okresného súdu v spojitosti s odôvodnením uznesenia krajského súdu   jasne a zrozumiteľne   podáva výklad,   akými úvahami sa   súd spravoval, z akého   dôvodu   a   na   základe   akých   právnych   predpisov   bolo   vo   veci   rozhodnuté. Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej   spojitosti   medzi   odôvodnením   rozhodnutia   okresného   súdu   či   krajského   súdu a tvrdeným   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý proces.

  24.   Z   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   podstate   požaduje   revíziu napadnutého uznesenia, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie. Ústavný súd ďalej k tomu konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel   a význam zákonného predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06, I. ÚS 88/07).

25. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu jasne   a   zrozumiteľne   podáva   výklad   použitého   právneho   predpisu   a   dôvodí   svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. V uznesení krajského súdu a ani v konaní, ktoré mu predchádzalo, ústavný súd nezistil nič, čo by ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   je   vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnému návrhu.

26.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 Cob 63/2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 52/2011 zistil, že tieto všeobecné   súdy   napadnutými   rozhodnutiami   neporušili   základné   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku nálezu.

27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012