znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 122/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., Česká republika, zastúpeného advokátom L. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp. zn. 2 Cdo 216/08   z 28.   októbra   2008   a jemu   predchádzajúcim   postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009 doručená sťažnosť M. T., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom L. S., K., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 216/08 z 28. októbra 2008 (ďalej len „uznesenie z 28. októbra 2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní o zvýšenie výživného   na   maloletú   S.   Č.   (ďalej   len   „maloletá“)   zastúpenú   zákonnou   zástupkyňou matkou J. Č. (ďalej len „zákonná zástupkyňa maloletej“), ktoré je vedené Okresným súdom Košice   I   (ďalej len „okresný   súd“)   pod sp.   zn.   21   P   287/04.   Okresný   súd   v tejto veci rozhodol   rozsudkom   z 19.   júna   2006,   ktorým   návrhu   zákonnej   zástupkyne   maloletej čiastočne vyhovel. Zákonná zástupkyňa maloletej podala proti rozsudku z 19. júna 2006 odvolanie, v ktorom uviedla, že „trvá na podanom žalobnom návrhu zo dňa 8. 12. 2004, a to na zvýšení výživného na sumu 10.000,- Sk mesačne“.

Taktiež sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 19. júna 2006 odvolanie prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu.   Svoje   odvolanie odôvodnil   tým, že „3.   10. 2005, ako otec maloletej, poveril plnou mocou svojho právneho zástupcu L. S., advokáta, na zastupovanie svojej osoby v predmetnej právnej veci pred Okresným súdom Košice I. Túto plnú moc odovzdal právny zástupca sťažovateľa Okresnému súdu Košice I dňa 19. 12. 2005,   pri   vypočutí   účastníkov   konania   súdom   mimo   riadneho   súdneho   pojednávania. O tomto svedčí úradný záznam konajúceho súdu zo dňa 19. 12. 2005.

Právny zástupca sťažovateľa však ku ďalším úkonom pred prvostupňovým súdom nebol prizvaný, ani sa ich nezúčastnil. Okrem neformálneho výsluchu dňa 19. 12. 2005 na riadne súdne prejednanie veci nebola strana odporcu prizvaná, riadne pojednávanie vytýčené ani vykonané. Právnemu zástupcovi sťažovateľa rozsudok vo veci zo dňa 19. 6. 2006   nebol   súdom   doručovaný   a   napadnutý   rozsudok   obdržal   až   po   neúspešnom doručovaní odvolania matky maloletej súdom na adresu jej otca. Právny zástupca otca maloletej (sťažovateľa) sa takto až dňa 27. 10. 2006 dozvedel o ukončení dokazovania vo veci a vynesení rozsudku.“.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   v predmetnom   konaní,   v dôsledku ktorého   jeho   právny   zástupca   nebol   predvolaný   na   pojednávanie   ani   na   vyhlásenie rozsudku,   a   následne   mu   nebolo   doručené   ani   písomné   vyhotovenie   rozsudku,   bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom „najmä vyjadriť sa k tvrdeniam matky maloletej, navrhovať a predkladať dôkazy vo veci“.

Ochrany v sťažnosti označených práv sa sťažovateľ domáhal aj podaním odvolania z 10. novembra 2006 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), v odôvodnení ktorého okrem iného uviedol, že „dôvody pre ktoré nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa,   ohľadne zvýšenia sumy výživného,   najmä,   že výživné žiadané matkou,   vo výške 10.000,- Sk mesačne, je neúmerné príjmom otca maloletej ako aj potrebám výživy, výchovy, vzdelaniu a záujmom jeho dcéry. V konaní pred súdom druhého stupňa navrhol vykonanie ďalších   dôkazov,   z dôvodu   odňatia   možnosti   zúčastniť   sa   na   pojednávaniach prostredníctvom právneho zástupcu, a tieto navrhnúť už na prvostupňovom konaní. Pre vady konania navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil späť na konanie v prvom stupni.“.

Právnemu zástupcovi sťažovateľa bol 1. júla 2008 doručený rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 CoP 257/06 z 12. mája 2008 (ďalej len „rozsudok z 12. mája 2008“), ktorým bol rozsudok okresného súdu z 19. júna 2006 zmenený tak, že krajský súd «zvýšil výživné pre navrhovateľku S. Č. z 1.000,- Sk na 5.000,- Sk mesačne od 1. 9. 2003 do 30. 6. 2006 a od 1. 7. 2006 do budúcnosti 10.000,- Sk mesačne,   vždy do 15.   dňa v mesiaci vopred navrhovateľke   a   v   prevyšujúcom   rozsahu   návrh   zamietol.   Konajúci   druhostupňový   súd zrušil   zároveň   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o   dlžnom   výživnom   a   trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   v   odôvodnení   rozsudku   zo   dňa   12.   5.   2008   uviedol, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav vo veci, ale ho nesprávne právne posúdil, pretože   pri   zvýšení   výživného   za   obdobie   od   9.   12.   2004   do   31.   3.   2005   vychádzal a aplikoval nesprávnu právnu normu.

Dôvodom zvýšenia výživného bola podľa odôvodnenia druhostupňového rozsudku skutočnosť, že odporcovi „je vyplácaná náhrada zvýšených životných nákladov v zahraničí v   EURO,   ktorá   ako   to   vyplýva   z   potvrdenia   Ministerstva   zahraničných   vecí   Českej republiky, je určená k spotrebe v zahraničí, t. j. hlavne k úhrade nákladov na stravné, telefónne poplatky, spotrebu energie, zdravotných výdajov a podobne.“ Druhostupňový súd síce konštatoval, že tieto náhrady nie sú mzdou, ale jednoznačne o tento príjem sú zvýšené celkové príjmy odporcu. Preto tieto náhrady, dokonca i bez ich vyčíslenia, pojal do príjmu odporcu, ako základ pre stanovenie výšky priznaného zvýšeného výživného.

Druhostupňový súd mal za preukázané a nepochybné, že práve preto, so zreteľom na výšku tejto náhrady, je v možnostiach a schopnostiach odporcu prispievať na výživu svojej dcéry zvýšeným výživným.»

Sťažovateľ   podal   31.   júla   2008   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 12.   mája   2008 (právoplatnému 1.   júla 2008)   dovolanie,   v ktorom   argumentoval, že „v súdnom konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP [konkrétne sťažovateľ poukazoval na § 237 písm. f) OSP,   pozn.],   že   konanie   bolo   postihnuté   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci a že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s platným právom“.

Sťažovateľ   v rámci   svojho   dovolania   poukázal   na   to,   že   v odôvodnení   rozsudku z 12. mája 2008 sa krajský súd nezaoberal, resp. „neprijal náležité rozhodnutie“ v súvislosti s jeho   námietkou   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom,   čím „tento   protiprávny   stav ponechal nenapravený“.

Najvyšší   súd   zamietol   dovolanie   sťažovateľa   s tým,   že «nastala   konvalidácia (zhojenie) pochybenia Okresného súdu Košice I. K procesnému pochybeniu Okresného súdu Košice I síce došlo („čím odporcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď nemal možnosť   vyjadriť   sa k tvrdeniam   navrhovateľky,   prípadne   predkladať   dôkazy vo veci“), ale Krajský   súd   v Košiciach   toto   pochybenie   svojím   konaním   napravil.   Tento   názor znamená, že ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces bolo vadným konaním súdu   na   prvom   stupni   porušené,   ale   všetky   procesné   vady   odstránil   svojim   konaním konajúci krajský súd.»

Krajský súd mal podľa sťažovateľa po zistení, že došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred okresným súdom, svojím rozhodnutím vrátiť predmetnú vec na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa „Konvalidácia, a ešte skrytá, resp. bez výslovne prejavenej vôle zhojiť vadu   predchádzajúceho   súdneho   konania,   podľa   názoru   sťažovateľa,   neprichádza v civilnom   procese   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   do   úvahy   a nie   je   ju   možné použiť“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj na verejné prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov,   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol vyjadriť   ku   všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením z 28. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom   porušené,   zruší   uznesenie   z   28. októbra 2008,   rozsudok   z   12. mája 2008, aj rozsudok z 19. júna 2006, prikáže okresnému súdu konať a rozhodnúť v predmetnej veci.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu z 12. mája 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28. októbra 2008. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho záveru najvyššieho súdu vysloveného v preskúmavanom rozhodnutí,   podľa   ktorého   procesné   pochybenie   okresného   súdu   spočívajúce   v odňatí možnosti   sťažovateľa   konať   pred   súdom   bolo   zhojené   v rámci   konania   pred   krajským súdom, a preto v danom prípade neexistuje dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   z 28.   októbra   2008,   v ktorom   najvyšší   súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa odňatia jeho možnosti konať pred súdom obsiahnutými v jeho dovolaní uviedol: „Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že v predmetnej veci na prvostupňovom súde bolo jedno meritórne pojednávanie 19. 6. 2006, kedy bolo aj vo veci rozhodnuté rozsudkom. Na toto pojednávanie právny zástupca odporcu nebol volaný, čím odporcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď nemal možnosť vyjadriť sa   k tvrdeniam   navrhovateľky,   prípadne   predkladať   dôkazy   vo   veci.   Odvolací   súd v predmetnej   veci   nariadil   odvolacie   pojednávanie   (boli   dve   odvolacie   pojednávania) na ktorých bol prítomný advokát odporcu. Odporca sa prostredníctvom právneho zástupcu mal možnosť vyjadriť k doplnenému dokazovaniu uskutočňovanému pred odvolacím súdom, odvolací súd mu dokonca poskytol aj možnosť vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom, túto príležitosť odporca aj využil, keď sa písomne prostredníctvom advokáta vyjadril (č. l. 187) a podľa názoru dovolacieho súdu došlo k konvalidovaniu (zhojeniu) procesného postupu prvostupňového súdu, ktorú učinil odvolací súd. Tým, že odvolací súd umožnil dovolateľovi vyjadriť sa k novým dôkazom, ako aj k dôkazom uskutočneným pred súdom prvého stupňa, konvalidoval procesný postup prvostupňového súdu, keď zároveň rešpektoval jeho základné právo na spravodlivý súdny proces chránené v čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že odporcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Nedošlo   k   znemožneniu   realizácie   jeho   procesných   práv   priznaných   mu   v   občianskom súdnom konaní, za účelom obhájenia ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Dovolací   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   za   postup   súdu   odnímajúci   účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nie je možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto   k závadnému   procesnému   postupu   súdu,   ktorým   by   sa   odporcovi   znemožnila realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Keďže v danom prípade dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 238 ods. 4 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho   konania   sa   už   nezaoberal   napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   139/02   a mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS 115/02).

Z uznesenia   z 28.   októbra   2008   je   zrejmé,   že   sa   v ňom   najvyšší   súd   zaoberal námietkou sťažovateľa, podľa ktorej bolo predmetné konanie postihnuté procesnou vadou, v dôsledku ktorej bola sťažovateľovi v tomto konaní odňatá možnosť konať pred súdom. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd skúmal, aké procesné dôsledky po zistení procesnej vady   konania   pred   okresným   súdom   krajský   súd   vyvodil.   Z tohto   dôvodu   vo   svojom rozhodnutí   najvyšší   súd   poukázal   na   priebeh   konania   pred   krajským   súdom   (vykonané pojednávania, ako i na zabezpečenie práva sťažovateľa vyjadriť sa k vykonaným dôkazom prostredníctvom   právneho   zástupcu   i osobne).   Záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého postupom   krajského   súdu   v predmetnom   konaní   došlo   k zhojeniu   procesnej   vady, resp. podľa   ktorého   krajský   súd   v konaní   v tejto   veci   správne   zhodnotil   právne   účinky namietaného   porušenia   práv   sťažovateľa   okresným   súdom   a vyvodil   z neho   správne procesné   dôsledky,   čím   došlo   k zhojeniu   konania   postihnutého   vadou   vyplývajúcou z ustanovenia § 237 OSP, nemožno podľa názoru ústavného súdu označiť za arbitrárny alebo svojvoľný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že tento súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyšší súd v ňom uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav   posúdil.   Právne   závery   najvyššieho   súdu   nemožno   označiť   za   neústavné   alebo arbitrárne.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súdu ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. apríla 2009