znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 122/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. M., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   75/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ ústavný súd“ ) bola 7. marca 2008 doručená   sťažnosť   Ing.   Š.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 75/2003.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ   podal   9.   júna   2003   okresnému   súdu   žalobu o ochranu osobnosti, ktorá je vedená pod sp. zn. 12 C 75/2003. Ďalej v sťažnosti uviedol:

«Okresný súd Čadca rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 12 C 75/2003-121 z 13. 5. 2005, ale Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením č. k. 8 Co 470/2005-153 z 31. 1. 2006 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa pre procesné pochybenia v postupe súdu. Spis bol vrátený súdu prvého stupňa 18. apríla 2006.

Ku dňu podania sťažnosti vo veci nebol nariadený termín pojednávania. (...) Odporca relevantným spôsobom nereagoval ani na sťažnosť na prieťahy, pretože od podania   poslednej   sťažnosti   uplynulo   takmer   6   mesiacov   a vo   veci   sa   naďalej   nekoná, napriek tomu, že predseda súdu v odpovedi z 12. 11. 2007 na druhú sťažnosť oznámil, že sťažnosť považuje za dôvodnú.

(...) Sťažovateľ zdôrazňuje, že právo, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote je integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   v zmysle   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania, pretože neúmerné prieťahy majú za následok stratu dôkazov alebo oslabenie ich hodnoty. Neskoré rozhodnutie môže pre účastníka konania vôbec stratiť zmysel, teda doslova platí „neskorá spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“ (justice deleyed is justice denied). Podľa názoru sťažovateľa príliš pomalá spravodlivosť stráca kredibilitu v očiach verejnosti a účastník konania je príliš dlho vystavený neistote o výsledku procesu, úzkosti a stresu s tým spojený. Všetky tieto pocity sú blízke sťažovateľovi, ktorý sa domáha svojich práv od 09. 06. 2003.»

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd takto rozhodol:„1/ Základné právo Ing. Š. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Čadca sp. zn. 12 C 75/03 porušené bolo.

2/   Okresnému   súdu   Čadca   prikazuje   vo   veci   sp.   zn.   12   C   75/2003   konať   bez zbytočných prieťahov

3/   Ing.   Š.   M.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200   000,-   Sk   (slovom dvestotisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd Čadca povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Okresný súd Čadca je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania trov konania Ing. Š. M. na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P. (...) tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   čo   platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok   sťažovateľa   na ochranu pred postupom   okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   neho   spôsobené   zbytočné   prieťahy a porušené jeho označené práva.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (I. ÚS 46/01,   I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03,   IV. ÚS 147/04,   IV. ÚS 221/05).   V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ   ide   o čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nevyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného v tomto   článku   (napr.   II. ÚS 57/01,   IV. ÚS 110/04),   prípadne   návrhu   buď   nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z vyhodnotenia doterajšieho priebehu konania pred okresným (a krajským) súdom, ktoré začalo doručením žaloby sťažovateľa 9. júna 2003 na začatie konania o ochranu osobnosti. V predmetnej veci okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 75/2003-121 z 13. mája 2005,   ktorý   na   odvolanie   sťažovateľa   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením sp. zn. 8 Co 470/2005 z 31. januára 2006 zrušil pre procesné pochybenia súdu. Spis bol vrátený okresnému súdu 18. apríla 2006. Podaním z 19. septembra 2006 sťažovateľ vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   všetkým   sudcom   okresného   súdu.   K času   podania sťažnosti vo veci nebolo rozhodnuté.

Doterajšia dĺžka konania vedeného okresným (a krajským) súdom (viac ako 4 roky), pričom okresný súd a krajský súd vo veci už raz rozhodli, spolu s charakterom veci (návrh na ochranu osobnosti) zatiaľ vylučuje, aby konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 12 C 75/2003 bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi, a to aj napriek tomu,   že   z vyjadrenia   sťažovateľa vyplýva,   že   v postupe   okresného   súdu   došlo   zrejme k prieťahom v čase po vrátení veci odvolacím súdom. Uvedená skutočnosť bola vyvolaná aj tým, že sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   všetkým   sudcom   okresného   súdu. Zistené skutočnosti zatiaľ nepostačujú na prijatie záveru, že by uvedené prieťahy a celková doterajšia dĺžka konania dosahovali ústavne relevantnú intenzitu.

Vzhľadom na uvedené, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným (a krajským) súdom (viac ako 4 roky) a charakter sporu nepovažoval ústavný súd postup okresného súdu za taký, ktorý by mohol byť východiskom na vyvodenie záveru o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti neprichádza podľa ústavného súdu do úvahy, aby   doterajší   namietaný   postup   okresného   súdu   signalizoval   možnosť   kvalifikovať   ho po prijatí návrhu na ďalšie konanie ako porušenie označených práv sťažovateľa.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008