znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 122/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. P., s. r. o., N., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods.   4 a podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 14Er398/04-21 (9 CoE 22/2006-21) z 31. októbra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2007 doručená sťažnosť M. P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR na porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 4 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Dovolanie sa premlčania práva zo strany sťažovateľa na vymoženie pohľadávky oprávneného je iným dôvodom, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a preto súd je povinný vyhlásiť   exekúciu   za   neprípustnú   a následne   exekúciu   zastaviť   (§   157   ods.   1   písm.   g) Ex. por.).   Krajský   súd   v Nitre   však   potvrdil   zamietavé   uznesenie   Okresného   súdu   Nové Zámky   na   zastavenie   exekúcie,   a preto   súdny   exekútor   môže   vo   vykonávaní   exekúcie pokračovať   napriek   tomu,   že   podľa   zákona   ju   bolo   potrebné   zastaviť.   Takýto   postup predstavuje nezákonné obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľa, čím je porušené jeho základné ľudské právo podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Jedným z prejavov ľubovôle štátneho orgánu je aj to, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neposkytne odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nevysporiadania   sa so všetkými dôvodmi,   ktoré účastník konania predložil súdu pri uplatnení svojho práva.

Ak Krajský súd v Nitre vo svojom uznesení zo dňa 31. 10. 2006 neuviedol právny predpis, podľa ktorého posudzoval plynutie a účinky premlčacej lehoty na právo vymáhať poistné,   ani   to,   prečo   neprihliadol   na   dôvody   sťažovateľa   týkajúce   sa   stanoviska občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   potom   takéto odôvodnenie rozhodnutia je nedostatočné a v súlade s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   je   porušením   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46.   ods.   1 Ústavy.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vydal tento nález:„Uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   14   Er   398/04–21   (9   CoE   22/2006-21) zo dňa 31. 10. 2006, bolo porušené základné ľudské právo sťažovateľa podľa § 20 ods. 4 podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 14 Er 398/04-21 (9 CoE 22/2006-21) zo dňa 31. 10. 2006,   bolo   porušené   základné   ľudské   právo   sťažovateľa   na   spravodlivú   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Sk.“

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie veci Krajským súdom v Nitre oproti   právnemu   názoru,   ktorý   zastáva   sťažovateľ.   Túto   skutočnosť   vníma   sťažovateľ ako porušenie   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy, čo v konečnom dôsledku má znamenať aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok a porušenie obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Návrh sťažovateľa v konaní   pred   všeobecným   súdom   smeroval   k dovolaniu   sa   premlčania   práva   vymáhať poistné   oprávneným,   ktoré   nebolo   úspešné,   čo   malo   následne   znamenať   zásah do vlastníckeho práva sťažovateľa.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 17/00).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:„Podľa   ustanovenia   §   21   ods.   3   citovaného   zákona   právo   vymáhať   poistné   sa premlčí   za   tri   roky   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   sa   toto poistné   predpísalo.   Z tohto   ustanovenia   expresiss   verbis   vyplýva,   že   tieto   nároky   sa neprekludujú, ale premlčujú. (...) Na základe uvedených dôvodov možno dospieť k záveru, že rozhodnutie, ktorým bolo poistné predpísané podľa druhej časti zákona o zdravotnom poistení,   možno   súdnym   výkonom   rozhodnutia   (exekúciou)   vykonať   i po   uplynutí   troch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia; lehota uvedená v ustanovení § 71 ods.   3   Správneho   poriadku   pre   výkon   (exekúciu)   týchto   rozhodnutí   totiž   neplatí.   Na uvedenom závere nič nemení ani to, že rozhodnutie o predpísanom poistnom sa vydáva v správnom konaní.“

Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté   uznesenie krajského súdu ústavný súd konštatoval, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Odôvodnenie   obsahuje   aj zhodnotenie kardinálnej právnej otázky, ktorá podľa názoru ústavného súdu bola dostatočne posúdená,   keďže   krajský   súd   správne   posúdil   význam   slov   „právo   vymáhať   poistné“ obsiahnuté v § 21 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov a odlíšil a porovnal ho s ustanovením „rozhodnutie   možno   vykonať“   v   §   71   ods.   3   zák.   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Zásadný právny rozdiel vidí ústavný súd v tom,   že   „právo   vymáhať   poistné“   sa   spája   s aktívnou   činnosťou   na   uplatnenie   práva oprávneného v lehote, ktorú mu predpisuje zákon. Tento legislatívny pojem neznamená, že vyberanie   priznaného   plnenia   (splátok   -   poistného)   je   samotné   vymáhanie   poistného, pretože poistné už vymožené bolo, len nebolo celé uspokojené (vykonané). Ustanovenia správneho   poriadku,   ktoré   v čase   uplatnenia   si   nároku   oprávneným   obsahovalo   znenie uvedeného   §   71   ods.   3   odlišne   upravuje   správnu   exekúciu   a to   tak,   že   rozhodnutie   je potrebné vykonať („vybrať“) celé do uvedenej lehoty.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   hmotno-právneho charakteru (napr. II. ÚS 78/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2007