znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 122/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. A. G., B., vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 35 E 1789/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) bola 4. marca 2005 doručená   sťažnosť P.   H.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. A. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 E 1789/03.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 6 C 148/00 z 22. marca 2001 bolo manželstvo sťažovateľa rozvedené. Okresný súd uvedeným rozsudkom schválil aj rodičovskú dohodu, na základe ktorej zveril obe maloleté deti   pochádzajúce z manželstva   do   výchovy   matke   a sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletých detí.   Predmetom tejto dohody   však nebola úprava styku sťažovateľa s maloletými deťmi. Pretože bývalá manželka začala sťažovateľovi od polovice roku 2001 bezdôvodne odopierať stretnutie s deťmi, sťažovateľ podal okresnému súdu 21. marca 2002 návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom, na základe ktorého okresný súd rozsudkom sp. zn. 38 P 25/02 zo 14. januára 2003 upravil styk sťažovateľa s maloletými deťmi.   Matka   maloletých   detí   však   nerešpektovala   ani   toto   právoplatné   rozhodnutie a sťažovateľovi odmietla umožniť stretávanie s deťmi.

Dňa 25. apríla 2003 sa sťažovateľ znova obrátil na okresný súd s návrhom na výkon rozhodnutia sp. zn. 38 P 25/02 o úprave styku s maloletými deťmi. Z dôvodu nečinnosti okresného súdu v predmetnej veci sťažovateľ 2. marca 2004 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 25. jún 2004,   následne   na   3.   september   2004   a   1.   október   2004.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa predmetné pojednávania neviedli k náprave. Na pojednávaní 14. januára 2005 sťažovateľ „vedomý si svojej bezmocnosti zobral svoj návrh na výkon rozhodnutia späť“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uvádza: „Od   podania   vyššie   uvedeného   návrhu   na výkon súdneho rozhodnutia o úprave styku s maloletými deťmi podaný na Okresnom súde Bratislava III až do dnešného dňa, t. j. skoro 21 mesiacov, Okresný súd Bratislava III v danej veci nekonal a ani nijak nerozhodol. Sťažovateľ sa nemohol domôcť svojho práva a to napriek právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu súdu. (...) Vzhľadom na fakt, že Okresný súd Bratislava III v danej veci už viac ako 21 mesiacov nič podstatné nevykonal, máme za to, že uvedený súd porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (...) nekonaním Okresného súdu Bratislava III bolo porušené právo sťažovateľa vyplývajúce z čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, zákon č. 460/1992 Zb., na základe ktorého má každý   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného života.“

Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia z nasledovného dôvodu: „Podľa § 56, ods. 4 a 5 Zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a konaní pred ním a o postavení jeho sudcov si uplatňujeme primerané finančné zadosťučinenie za porušenie ústavného práva sťažovateľa (...), keďže takéto porušenie mu bráni vo výkone svojich práv, čím mu vzniká nemajetková ujma (...), ktorá je spôsobená pocitom neistoty, krivdy a úzkosti vyplývajúcej zo situácie, keď napriek právoplatnému a vykonateľnému rozsudku súdu sa nemôže domôcť svojho   práva   a súd   neprimerane   dlhú   dobu   nevie   svoje   rozhodnutie   vykonať   a nijak nekoná.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Ústavné právo sťažovateľa P. H., trvale bytom: B., korešpondenčná adresa: B. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III, v konaní, č. k.: 35 E/1789/03 bolo porušené.

Sťažovateľovi P. H. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 800.000,- Sk (slovom osemstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť sťažovateľovi P. H. trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 5.300,- Sk, v zmysle § 11 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (náhrada za 2 úkony po 2.500,- Sk a 2 x režijný paušál po 150,- Sk) a to do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu navrhovateľa: JUDr. A. G., advokáta (...).“

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda JUDr. B. T. listom z 29.   apríla   2005   sp.   zn.   Spr.   3299/2005   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom zo 14. júna 2005.

Predseda   okresného   súdu   okrem   prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu v predmetnej veci vo svojom vyjadrení uviedol: „Sťažovateľ je nespokojný s postupom súdu vo veci výkonu rozhodnutia, ktoré eviduje tunajší súd pod sp. zn.: 35 E 1789/03. (...) 14. 1. 2005 súd konanie zastavil. Rozhodnutie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 3. 2005. Dôvodom zastavenia konania bol návrh otca na zastavenie exekúcie.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Samotné nadobudnutie právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava III o zastavení konania nemá   podľa   nášho   názoru   vplyv   na   skutočnosť,   že   konaním   súdu   boli   porušené   práva sťažovateľa. Je pravdou, že sťažovateľ na pojednávaní dňa 14. 01. 2005 zobral svoj návrh na výkon rozhodnutia späť, načo Okresný súd Bratislava III vydal uznesenie o zastavení konania, ktoré dňa 15. 03. 2005 nadobudlo aj právoplatnosť. Avšak sťažovateľ tak učinil až v stave   rezignácie,   frustrácie   a len   z toho   dôvodu,   že   v priebehu   tak   dlhého   obdobia nekonania a obdobia 21 mesiacov, čo mu bolo bránené v styku so svojimi deťmi, došlo ku zmene pomerov na strane detí (...).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy: „Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.“

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či sťažnosť spĺňa všeobecné, ako aj osobitné náležitosti upravené najmä v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   vyjadrenia   účastníkov   konania   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 35 E 1789/03 okresný súd konanie v predmetnej veci uznesením zo 14. januára 2005 zastavil na základe podnetu sťažovateľa, ktorý na pojednávaní 14. januára 2005 svoj návrh na výkon rozhodnutia zobral späť. Uznesenie o zastavení konania nebolo v zákonnej lehote napadnuté odvolaním a 15. marca 2005 nadobudlo právoplatnosť.

Vydaním   uznesenia   o zastavení   konania   vo   veci   samej   14.   januára   2005   a   jeho doručením   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na odstránenie   právnej   neistoty   sťažovateľa,   ktorá   bola   navyše   odstránená   z iniciatívy samotného   sťažovateľa,   a to   na   základe   jeho   návrhu   na späťvzatie   návrhu   na   výkon rozhodnutia. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím (14. januára 2005) pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (4. marca 2005).

Ústavný súd poukazuje na to, že účastník konania späťvzatím návrhu pred začatím pojednávania uplatnil svoje ústavné právo na autonómiu vôle strán, a ak je návrh účinne vzatý späť celkom, súd nemá inú zákonnú možnosť, než v dôsledku tohto jeho procesného úkonu konanie podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zastaviť (m. m. I. ÚS 59/00, I. ÚS 27/02). Je síce pravdou, že právnu istotu vytvára až právoplatné rozhodnutie súdu,   avšak   v tomto   prípade   rozhodnutie   o zastavení   konania   už   nie   je   meritórnym rozhodnutím o predmete sporu vymedzenom návrhom na začatie konania. Podľa názoru ústavného súdu sa takýmto procesným úkonom účastníka konania v zásade mení aj záujem o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa účastník nachádzal počas súdneho konania pred týmto procesným úkonom.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti (4. marca 2005) už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne prieťahy   v ňom   (m.   m.   IV. ÚS 214/03,   II. ÚS 1/05,   IV.   ÚS   73/05).   Právoplatnosť rozhodnutia okresného súdu síce nastala až desať dní po tom, ako bola ústavnému súdu doručená   sťažnosť   sťažovateľa,   ale   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   došlo   už   14. januára 2005, keď okresný súd rozhodol uznesením o zastavení konania, ktoré nebolo v zákonnej   lehote   napadnuté   odvolaním   podaným   niektorým   z   do   úvahy   prichádzajúcich oprávnených subjektov, teda pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (m. m. II. ÚS 31/03, IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 61/03).

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj   s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru základom pre rozhodnutie   ústavného   súdu,   že sťažnosť   sťažovateľa   je   zjavne neopodstatnená.   Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáha jeho priznania, nezaoberal.

Napriek skutočnosti, že sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 20. júna 2005 uvádza okrem porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru,   nadväzne   na   toto   svoje   tvrdenie   neupravil   petit v sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu   4.   marca   2005,   naopak,   v predmetnom   vyjadrení uviedol: „(...) naďalej trváme na ústavnej sťažnosti podanej 04. 03. 2005 na Ústavný súd SR“, z čoho vyplýva, že sťažovateľ napáda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle petitu sťažnosti zo 4. marca 2005. Vzhľadom   na   uvedené   a vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   je   pri   rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa viazaný petitom návrhu v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou len v rozsahu, v akom predmet konania vymedzil právny zástupca sťažovateľa pri špecifikácii petitu v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. marca 2005 (m. m. I. ÚS 157/02, III. ÚS 173/03).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2005