znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 122/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. L., bytom B., vo veci porušenia jeho práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Nc 124/98 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2003 doručená sťažnosť Ing. Š. L., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho   „rozhodnutím“   z 9.   februára   1999 o prerušení konania vedeného pod sp. zn. 9 Nc 124/98 (ďalej len „list z 9. februára 1999“) a postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“, resp.   „list   z   2.   augusta   2001“).   Okrem   vyslovenia   namietaného   porušenia   označených základných (ľudských) práv sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu „konať   tak,   aby   vec   bola   rozhodnutá   v lehote   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu“, a priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   228   276   Sk   a náhradu   trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Sťažnosť je proti právoplatnému rozhodnutiu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (...) o prerušení konania sp. zn. 9 Nc 124/98 zo dňa   9.   2.   1999   a proti   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (...),   ktoré platnosť   rozhodnutia   potvrdilo   dňa   2.   8.   2001.   Právoplatným   rozhodnutím   súdu,   ktoré potvrdilo   ministerstvo,   boli   porušené   a sú   trvalo   porušované   moje   základné   práva   (...) vyplývajúce z čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 uvedeného Dohovoru (...).   Porušovatelia   mojich   práv   súd   a ministerstvo   rozhodnutím   a postupmi   zavinili protiprávny stav, pre ktorý nemôže ani Európsky súd a ani ja odo dňa 9. 2. 1999 konať. (...) Súd   mi   neumožnil   reálne   sa   domáhať   súdnej   ochrany   tým,   že   ma   zámerne   nevyzval k podaniu prihlášky do konkurzného konania (§ 13 ods. 2 ZKV) a to preto, aby som si nemohol   uplatniť   oddelené   uspokojenie   (§ 28   ZKV),   ako   aj   opodstatnené   prednostné poradie pri rozvrhu (§ 20 ods. 1 ZKV). (...) Súd a ministerstvo v dôsledku porušenia práva na   súdnu   ochranu,   odloženia   podnetu   a úplnej   nečinnosti,   ktoré   majú   za   následok predlžovanie prieťahov, porušili a sústavne porušujú predbežne v priebehu 52 mesiacov aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods.   2   ústavy.   (...)   Súd   po   rozhodnutí   o prerušení   konania,   po   výzve   úpadcu   a po akceptovaní   stanoviska   s návrhom   úpadcu   a správcu   mi   odňal   možnosť   sa   vyjadriť k stanovisku   s návrhom   a znemožnil   mi   pokračovať   v bežiacom   konaní   na   oddelené uspokojenie. Tým porušil nielen moje právo vyjadriť sa k rozhodnutiu o prerušení konania a k stanovisku s návrhom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale porušil aj princíp kontradiktórnosti a princíp rovnosti zbraní, ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie (I. ÚS 49/01). (...) Uvedené princípy súd porušil aj tým, že ma nevyzval na podanie prihlášky do konkurzu, že ma udržiaval vo vedomí realizácie výkonu nariadenia až do času kedy som pre oneskorenosť nemohol uplatňovať oddelené uspokojenie a prednostné poradie pri   rozvrhu   (...)   Vlastná   príčina   porušenia   práv   vychádza   zo   zámeru   úpadcu   oddialiť a vyhnúť   sa   splateniu   dlhu   počas   konkurzného   konania   (...)   Tento   zámer   podporil   súd nenariadením a zabránením výkonu rozhodnutia, znemožnením prednostného plnenia mojej pohľadávky aj počas konkurzu a poverením úpadcu vypracovať stanovisko s návrhom. Súd sa   dopustil   najzávažnejšieho   zavinenia   tým,   že   pred   rozhodnutím   nevyzval   najprv samostatne správcu pre zistenie jeho stanoviska k pokračovaniu môjho konania a nezistil moje vyjadrenie k jeho stanovisku. Nenariadením a zabránením výkonu rozhodnutia súd zapríčinil vznik prieťahov už dňom 9. 10. 1998. Potvrdil to rozhodnutím o trvaní konania na oddelené   uspokojenie,   ktoré   začalo   bežať   t.   i.   dňa.   Týmto   dňom   porušil   moje   práva a s ministerstvom ich porušuje predbežne až doteraz (...) Výsledkom vzájomnej súčinnosti súdu, úpadcu a správcu bolo nepripustiť plnenie mojej pohľadávky počas konkurzu, ale až po ňom, ak sa pre ňu ešte niečo zvýši (...)“.

II.

Zo sťažnosti, k nej pripojených dokladov a spisu okresného súdu sp. zn. 9 Nc 124/98 vyplýva skutkový stav, ktorý možno zhrnúť nasledovne:

V konaní o mzdové nároky sťažovateľa bolo rozsudkom bývalého Obvodného súdu Bratislava   5   z 28.   marca   1995   č.   k.   13   C   21/91-266   v spojení   s rozsudkom   bývalého Mestského   súdu   v Bratislave   z 3.   mája   1996   sp.   zn.   7   Co   333/95   uložené   odporcovi CHIRANA   –   PREMA,   a.   s.,   Stará   Turá   (ďalej   len   „dlžník“,   resp.   „úpadca“),   zaplatiť sťažovateľovi 225 908 Sk s 3 % úrokom od splatnosti jednotlivých zložiek mzdy až do ich zaplatenia   po   zákonných   zrážkach   a trovy   konania   452 Sk,   všetko   do   15   dní   od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 28. júna 1996 a vykonateľnosť 13. júla 1996.

Následne   sťažovateľ   podal   dovolanie,   ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky odmietol   uznesením   z 21.   apríla   1998   sp.   zn.   4   Cdo   117/97.   Na   výzvu   sťažovateľa z 22. mája 1998 dlžník sťažovateľovi listom z 2. júna 1998 oznámil, že súdne priznanú čiastku poukázali poštovou poukážkou ešte 30. júla 1996, ktorá však bola vrátená z dôvodu jej   nevyzdvihnutia   v odbernej   lehote,   a že   „V   súčasnej   dobe   naša   spoločnosť   pristúpi k realizácii   platby   predmetnej   čiastky   podľa   svojich   finančných   možností“.   Sťažovateľ podal 8. októbra 1998 okresnému súdu voči dlžníkovi ako povinnému návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia prikázaním prisúdenej pohľadávky s príslušenstvom z účtu v peňažnom ústave, ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn. 9 Nc 124/98 a v ktorom sťažovateľ na vysvetlenie neprevzatia dlžníkom poukázanej „priznanej čiastky“ uviedol, že „Vzhľadom na to, že súd neuložil   povinnosť   zaplatiť   náhradu   mzdy   po   odpočítaní   dane   a povinný   podvodmi   pri výpočte   dane   a úrokov   úmyselne   ukrátil   mňa   a moju   4-člennú   rodinu   v nemalej   miere 31.527,-   Sk,   odmietal   som   preberať   vyššie   uvedené   pohľadávky,   ktoré   mi   povinný v nesprávnej výške 6 krát vnucoval k odsúhlaseniu a k ich prevzatiu“.

Okresný   súd   listom   zo   16.   decembra   1998   vyzval   sťažovateľa,   aby   špecifikoval „výšku istiny, ktorú žiadate vyplatiť, ktorú uvádzate v petite návrhu uznesenia Sk 190.617,- nakoľko v rozsudku Obvodného súdu Bratislava 5 č. k 13 C 21/91-266 sa uvádza suma: 225.908,- Sk. Zároveň špecifikujte úroky 18.054,-Sk“. Ďalším listom z 25. januára 1999 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby „v lehote 10 dní špecifikoval ešte úroky v sume Sk 18.054,-“.

Okresný   súd   listom   z 9.   februára   1999   oznámil   sťažovateľovi,   že   na   majetok povinného   bol   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) z 23. novembra 1998 sp. zn. 1 K 188/98 „vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho sa konanie v súlade s § 14 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní prerušuje priamo zo zákona. O pokračovaní v konaní Vás budeme informovať“. Okresný súd zároveň listom   z 9.   februára   1999   oznámil   správcovi   konkurznej   podstaty   na   majetok   úpadcu (povinného), že „na tunajšom súde je podaný návrh na výkon rozhodnutia odpísaním z účtu (...)   pre   mzdové   nároky   oprávneného   voči   povinnému   vo   výške   190.085,50   Sk“   a že konanie bolo zo zákona prerušené, a zároveň ho vyzval na to, aby oznámil do 10 dní, či navrhuje   v konaní   pokračovať.   Listom   z 29.   apríla   1999   správca   konkurznej   podstaty podaním označeným ako „Vyjadrenie povinného na výzvu Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom č. k. 9 Nc 124/98 zo dňa 9. 2. 1999“ oznámil okresnému súdu, že nenavrhuje v konaní pokračovať. Zo sťažnosti vyplýva, že doteraz nedošlo k pokračovaniu prerušeného konania vedeného pod sp. zn. 9 Nc 124/98.

Ministerstvo   listom   z 2.   augusta   2001   (č.   27588/00-511/297-C)   oznámilo sťažovateľovi   na   jeho   žiadosť   zo   6.   júla   2001,   že   „(...)   konanie   o nariadenie   výkonu rozhodnutia   odpísaním   z účtu   povinného   bolo   v súlade   so   zákonom   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v platnom   znení   (§   14   ods.   1   písm.   d/)   prerušené,   pretože   na majetok   povinného   bol   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   23.   11.   1998 vyhlásený konkurz. Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. veritelia dlžníka prihlásia svoje pohľadávky v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, keď   sa   o nich   vedie   súdne alebo iné   konanie podľa   osobitných   predpisov   (napr.   súdny výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku). S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti Vaše podanie odkladáme“.

III.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že označeným postupom okresného súdu (v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Nc 124/98) a ministerstva z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti došlo k porušeniu jeho základných (ľudských) práv podľa čl. 46 ods. (1) a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré v relevantnej časti znejú:

Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 ústavy).

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 ústavy).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

1. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že súdne konanie, v ktorom podľa   sťažovateľa malo   dôjsť   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je v dôsledku skutočnosti, že uznesením krajského súdu z 23.   novembra   1998   sp.   zn.   1   K 188/98   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok   úpadcu CHIRANA   –   PREMA,   a.   s.,   Stará   Turá,   t.   j.   povinného   v napadnutom   konaní   pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 9 Nc 124/98, zo zákona prerušené (§ 14 ods. 1 písm. d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov, ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   a z tohto   dôvodu,   ak   nedôjde   k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie. Sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že   v danej   veci   neexistoval   zákonný   dôvod   na   prerušenie   konania,   resp.   že   prekážka prerušenia konania už odpadla. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho   postupu,   tak   ako   je   to   v danom   prípade, neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (napr.   II. ÚS 3/00,   I.   ÚS   78/02, III. ÚS   42/02).   K uvedenému   je   potrebné   dodať,   že   sťažovateľ   svojou   sťažnosťou nenamietal porušenie označeného základného práva postupom krajského súdu v konaní po vyhlásení konkurzu,   ktoré   počas trvania konkurzu   a za   podmienok   uvedených   v zákone o konkurze   a vyrovnaní   vyvoláva   uvedenú   zákonnú   prekážku   namietaného   postupu okresného   súdu,   resp.   ktorého   výsledkom   môže   byť   ukončenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa v súvislosti s tými právami a povinnosťami, ktoré sú predmetom prerušeného konania pred okresným súdom.

1.1   Vo   vzťahu   k namietanému   postupu   ministerstva,   t.   j.   vo   vzťahu   k listu z 2. augusta   2001,   ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   obsah   tohto   listu,   ani   žiadna   iná skutočnosť, ktorú uviedol vo svojej sťažnosti sťažovateľ, nie sú zjavne v priamej súvislosti s namietaným porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru v konaní vedenom pred okresným súdu pod sp. zn. 9 Nc 124/98, keď o žiadne potvrdenie „rozhodnutia o prerušení konania“ okresného súdu v tomto liste nejde jednak preto, že okresný súd 9. februára 1999 nevydal žiadne rozhodnutie, ale len listom z tohto dňa oznámil sťažovateľovi „prerušenie konania zo zákona“, a jednak preto, že vzhľadom na postavenie ministerstva (ako orgánu štátnej správy súdov) v rámci zabezpečovania výkonu právomoci všeobecného súdnictva ani oň nemohlo ísť.

Podľa   konštantnej   judikatúry   nezistenie   priamej   súvislosti   medzi   namietaným postupom   (rozhodnutím)   orgánu   štátu   a označeným   základným   právom   alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namieta,   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenej (napr. II. ÚS 65/02).

1.2 Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   resp.   v primeranej   lehote   podľa   označených   článkov   ústavy a Dohovoru   postupom   okresného   súdu   v čase   pred   prerušením   konania   v dôsledku vyhláseného   konkurzu,   t.   j.   pred   23.   novembrom   1998,   ústavný   súd   tieto   námietky   na základe   predmetnej   sťažnosti   preskúmavať nemohol,   pretože   sťažovateľ   svoju   sťažnosť nepodal v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 65/03, I. ÚS 34/03). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu v čase pred   prerušením   napadnutého   konania   dozvedel   najneskôr   v deň,   keď   mu   okresný   súd listom z 9. februára 1999 oznámil vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu (povinného) a dôsledky, ktoré z toho vo vzťahu k napadnutému konaniu vyplynuli (prerušenie konania). Predmetnú sťažnosť sťažovateľ ústavnému súdu podal až 14. februára 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.   K tomu je potrebné dodať, že ústavná ani zákonná úprava „novej“ sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (s účinnosťou od 1. januára 2002) ju nekvalifikuje ako individuálny prostriedok ochrany ľudských práv a základných slobôd nahradzujúci individuálne konania o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred ústavným súdom prístupné navrhovateľom (sťažovateľom) do 31. decembra 2001 (II. ÚS 29/02, II. ÚS 57/02). Sťažovateľ mal až do 31. decembra 2001 k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojho základného práva pred ústavným súdom, ktoré však vo vzťahu k tomuto právu zaručeného v ústave a v Dohovore nevyužil bez toho, že by mu v tom bránili vážne prekážky.

2. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že mu okresný súd „neumožnil reálne sa domáhať súdnej ochrany tým, že ma zámerne nevyzval k podaniu prihlášky do konkurzného konania (§ 13 ods. 2 ZKV)“, resp. „že ma udržiaval vo vedomí realizácie výkonu nariadenia až do času kedy som pre oneskorenosť nemohol uplatňovať oddelené uspokojenie a prednostné poradie pri rozvrhu“, ústavný súd konštatuje, že cit. čl. 46 ods. 2 ústavy sa na namietané konanie evidentne nevzťahuje, pretože predmetom   napadnutého konania pred okresným súdom nie je „preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy“, ale návrh na výkon rozhodnutia a súdne konanie s takýmto predmetom konania sa v danom kontexte môže týkať len práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri napr. I. ÚS 5/00), a preto sťažovateľom uvádzané tvrdenia a skutočnosti bolo potrebné posúdiť podľa tohto článku ústavy.

Za účelom posúdenia týchto námietok ústavný súd nahliadol do spisu okresného súdu sp.   zn.   9   Nc   124/98   a konštatuje,   že   nič   v jeho   obsahu   neumožňuje   potvrdiť   tvrdenia sťažovateľa   uvedené   v jeho   sťažnosti.   Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh   na nariadenie požadovaného výkonu rozhodnutia 8. októbra 1998 a následne ho okresný súd 16. decembra 1998 a 25. januára 1999 vyzval na špecifikáciu tohto svojho návrhu. Po tom, čo   sa   okresný   súd   dozvedel   o vyhlásení   konkurzu   na   majetok   povinného,   oznámil   túto skutočnosť listom z 9. februára 1999 sťažovateľovi, pričom v tomto liste jasne uviedol, že konanie v dôsledku toho je zo zákona prerušené (pozri časť II tohto rozhodnutia).

Ústavný súd sa prostredníctvom krajského súdu oboznámil aj so stavom konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 1 K 188/98 a zistil, že v rovnaký deň, ako bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu, t. j. 23. novembra 1998, bol v zmysle § 13 ods. 4 zákona   o konkurze   a vyrovnaní   zaslaný   výpis   uznesenia   o vyhlásení   konkurzu   na zverejnenie do   redakcie   Obchodného   vestníka   v rubrike „Konkurzy“, že   súčasťou   tohto zverejnenia   bola   aj   výzva   veriteľov   dlžníka,   aby   prihlásili   v lehote   60   dní   odo   dňa vyhlásenia konkurzu všetky svoje nároky s uvedením ich výšky, právneho dôvodu, vzniku a ich zabezpečenia a aby prihlášky doložené listinnými dôkazmi zasielali k číslu konania 1 K 188/98, ako aj upozornenie, že na „nároky, ktoré nebudú prihlásené, sa nebude brať v konkurze zreteľ“ a že krajský súd v tejto veci (konkurzného konania úpadcu CHIRANA – PREMA, a. s., Stará Turá) neeviduje prihlášku pohľadávky uplatnenej v zmysle § 20 zákona o konkurze a vyrovnaní na meno sťažovateľa.

V súvislosti s ustanovením § 22 zákona o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého „súd preskúma   aj   prihlášky,   ktoré   boli   doručené   po   prihlasovacej   lehote,   najneskôr   však   do skončenia   prieskumného   pojednávania“,   ústavný   súd   konštatuje,   že   prieskumné pojednávanie   na   preskúmanie   prihlásených   pohľadávok   v zmysle   §   21   a §   22   zákona o konkurze a vyrovnaní sa uskutočnilo 9. marca 2000. Z uvedeného vyplýva, že po liste okresného súdu z 9. februára 1999, ktorým okresný súd sťažovateľovi oznámil vyhlásenie konkurzu   na   majetok   jeho   dlžníka,   sťažovateľ   ako   veriteľ   úpadcu   ešte   mal   lehotu   na podanie prihlášky svojej pohľadávky podľa príslušných ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené   konkurzné   konanie   sa   v súčasnosti nachádza   v štádiu   speňažovania   a riešenia   incidenčných   žalôb   vyvolaných   popretím pohľadávok   veriteľov   správcom   konkurzne   podstaty   na   prieskumnom   pojednávaní.   Na základe uvedeného je teda tvrdenie sťažovateľa, že „Výsledkom vzájomnej súčinnosti súdu, úpadcu a správcu bolo nepripustiť plnenie mojej pohľadávky počas konkurzu, ale až po ňom, ak sa pre ňu ešte niečo zvýši“, zjavne neopodstatnené a vzhľadom na tento záver nebolo už nevyhnutné, aby sa ústavný súd v súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa o porušení jeho základných (ľudských) práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru vyjadril aj o včasnosti ich uplatnenia, t. j. posúdil tieto námietky aj z hľadiska cit. § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2003