znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 122/02-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., bytom Ž., t. č. vo väzbe v Ústave Zboru väzenskej a justičnej stráže SR, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave z 24. júna 2002 sp. zn. 3 Nto 50/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2002 faxom doručená sťažnosť Š. H., bytom Ž., t. č. vo väzbe v Ústave Zboru väzenskej a justičnej   stráže   SR,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. Š.,   Bratislava,   ktorou   sťažovateľ   v spojení   s podaním   zo 17.   októbra   2002 namietal   porušenie   jeho   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 24. júna 2002 sp. zn. 3 Nto 50/02. Dňa 30. septembra 2002 bol doručený ústavnému súdu originál tejto sťažnosti.

Zo sťažnosti a k nej pripojených rozhodnutí vyplynulo, že sťažovateľ je obvinený z trestného   činu   nedovolenej   výroby   a držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona. V tejto súvislosti bol uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 19. januára 2002 sp. zn. 3 Nt 12/02 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len „TP“). Dňa 24. apríla 2002 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením z 21. mája 2002 sp. zn. 3 Nt 730/02 tak, že ho so spoluobvinenými prepustil z väzby na slobodu s odôvodnením, že dôvody väzby pominuli. Na základe sťažnosti prokurátora proti uvedenému uzneseniu, ktorá jeho obhajcovi nebola doručená, krajský súd uznesením sp. zn. 3 Nto 50/02 rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie okresného súdu a zamietol jeho žiadosť o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Toto   rozhodnutie   krajský   súd   odôvodnil   tým,   že doterajšie vyšetrovanie v predmetnej veci nerozptýlilo dôvodnosť podozrenia, že obvinený sťažovateľ za spoluúčasti iných osôb sa dopustil konania, ktoré vykazuje zákonné znaky trestného činu, pre ktorý sa voči nemu vedie trestné stíhanie. Ďalej krajský súd zdôraznil, že obava   z toho,   že   v prípade   prepustenia   na   slobodu   by   obvinený   maril   objasňovanie skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie,   ktorá   bola   správne   zistená   už   pri   vzatí obvineného do väzby, je opodstatnená aj v súčasnom štádiu konania. Čo sa týka dôvodov väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) TP krajský súd uviedol, že táto je determinovaná osobou obvineného sťažovateľa a charakterom trestnej činnosti a dôvod väzby podľa § 67 ods.   2   TP   je   daný   právnou   kvalifikáciou.   Následne   bola   väzba   sťažovateľa   uznesením okresného súdu z 8. júla 2002 sp. zn. 3 Nt 621/02 predĺžená do 16. októbra 2002.

Sťažovateľ   považuje   odôvodnenie   krajského   súdu   za   všeobecné   tvrdenie   bez konkrétneho   obsahu   s tým,   že   krajský   súd   nereagoval   na   námietky   uvedené   v žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   keď   „sa   zrejme   nevedel   vysporiadať   s odôvodnením prvostupňového súdu,   ktorý   obsiahlo právne a skutkovo vylíčil,   prečo pominuli dôvody väzby u všetkých troch spoluobvinených“. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tak neozrejmil, z čoho konkrétne vychádzal pri obave u obvineného sťažovateľa z marenia objasňovania   skutočností   závažných   pre   trestné   konanie,   pričom   nevyhodnotil,   z akých dôvodov   pominula obava z marenia objasňovania trestného konania u   spoluobvinených, ktorí boli prepustení z väzby na slobodu. Sťažovateľ bol tým diskriminovaný, „nakoľko výkon základných práv a slobôd bol nepriaznivo ovplyvnený v dôsledku jeho sociálneho pôvodu a postavenia automechanika“. Jeho odkaz na predchádzajúce zistenia pri rozhodnutí o vzatí do väzby považuje sťažovateľ za neadekvátne. V danom štádiu prejednávanej veci sa odôvodnenie   krajského   súdu   javí   z hľadiska   požiadavky   na   jeho   komplexnosť a presvedčivosť ako nepostačujúce, lebo „nereagoval na obsiahle odôvodnenie“ okresného súdu   a k tomuto   odôvodneniu   vlastne   nezaujal   žiadny   postoj,   „i   keď   je   v absolútnom rozpore   s jeho   zrušujúcim   uznesením.   Krajský   súd   v odôvodnení   nevyvrátil   ani   právnu kvalifikáciu ani skutkovú argumentáciu tohto súdu“. Napadnuté uznesenie krajského súdu je predovšetkým nedostatočne odôvodnené. Vzhľadom na to, že odôvodnenie napadnutého uznesenia neobsahuje ani jednu z náležitostí § 134 ods. 2 TP a nevyplýva z neho teda ani vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane prvostupňového súdu a právnymi závermi odvolacieho súdu, stáva sa takéto rozhodnutie nepreskúmateľným.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že o jeho žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu   sa rozhodovalo   s vyše   trojmesačným   oneskorením,   keď   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na slobodu   podal 24.   júna 2002 a rozhodnutie krajského súdu   bolo obhajcovi doručené až 29. júla 2002, a že „oneskorený postup okresného a krajského súdu pri posudzovaní žiadosti obv.   o   prepustení   z väzby   na   slobodu   mali   potom   za   následok,   že   o žiadosti   nebolo rozhodnuté neodkladne alebo urýchlene, čím došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   napadnutým   uznesením Krajského súdu v Bratislave boli porušené cit. základné práva a Ústavnému súdu Slovenskej republiky preto navrhuje, aby vydal tento nález Uznesenie Krajského súdu   v Bratislave zo dňa 24. 6. 2002, sp. zn. 3 Nto 50/02 sa zrušuje“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   17   ústavy   „Nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...)“ (ods. 2). „Do väzby možno vziať iba z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom   a na   základe   rozhodnutia   súdu“   (ods.   5). Rovnakého znenia je aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom: [písm.   c]   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl.   9   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo   presvedčenie,   ako   aj   slobodu   prejavovať   svoje   náboženské   vyznanie   alebo presvedčenie   sám   alebo   spoločne   s inými,   či   už   verejne   alebo   súkromne,   bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ kvalifikovane zastúpený podal sťažnosť z dôvodu porušenia označených základných práv len voči krajskému súdu, konkrétne napadol jeho uznesenie z 24. júna 2002,   ktoré   žiadal   zrušiť   v podstate   z troch   dôvodov:   jednak   že   podľa   jeho   názoru neobsahuje   dostatočné   dôvody   pre   rozhodnutie   o ďalšom   trvaní   väzby   obvineného sťažovateľa,   ďalej   že   týmto   rozhodnutím   bol   sťažovateľ   diskriminovaný   a nakoniec   že o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   nebolo   rozhodované   „urýchlene“. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uvádza síce aj porušenie označených základných práv „postupom   okresného   súdu“,   avšak   žiadny   návrh   na   rozhodnutie   voči   okresnému   súdu nepodal, a to ani napriek výzve ústavného súdu z 9. októbra 2002, na ktorú sťažovateľ reagoval podaním zo 17. októbra 2002, ktoré označil ako „Zaslanie opravenej a doplnenej sťažnosti“.   V tomto   podaní   sťažovateľ   potvrdil,   že   jeho   sťažnosť   smeruje   len   proti krajskému súdu za porušenie jeho základných práv a slobôd podľa označených článkov ústavy, listiny a dohovoru, ku ktorému malo dôjsť jeho uznesením z 24. júna 2002, ktoré navrhol   zrušiť.   Ústavný   súd   mohol   preto   skúmať   predmetnú   sťažnosť   len   vo   vzťahu k tomuto uzneseniu krajského súdu.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

V čase, keď krajský súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa, t. j. 24. júna 2002, tento sa v nej nachádzal vyše päť mesiacov (od 16. januára 2002), do ktorej bol vzatý uznesením okresného súdu z 19. januára 2002 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 TP v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. c) a ods. 4 písm. a) TZ. Uvedeným uznesením krajský súd rozhodoval o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 21. mája 2002 sp. zn. 3 Nt 730/02, ktorým bol obvinený sťažovateľ prepustený na slobodu spolu s ďalšími obvinenými v uvedenej trestnej veci. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   predmetnú   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   v rámci   rozsahu   svojho   oprávnenia   preskúmavať rozhodnutia všeobecného súdu a zistil, že podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bráni jej prijatiu na ďalšie konanie dôvod odmietnutia pre zjavnú neopodstatnenosť.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad ustanovení Trestného poriadku citovaných v napadnutom uznesení a ich uplatnenie vo väzobnej veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd nemohol celkom odhliadnuť od faktu, že po napadnutom uznesení bolo opätovne rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby obvineného sťažovateľa, keď najprv okresným súdom bola jeho väzba predĺžená do 16. októbra 2002 uznesením   z 8. júla 2002 sp. zn. 3 Nt 621/02 a neskôr uznesením okresného   súdu   z 21.   augusta   2002   sp.   zn.   3   Nt   744/02   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (mutatis mutandis II. ÚS 55/98). Následne krajský súd uznesením z 26. septembra 2002 sp. zn. 3 Nto 81/02 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného súdu a v odôvodnení rozhodnutia krajský súd reagoval aj na niektoré   námietky   uvedené   sťažovateľom   v predmetnej   sťažnosti   a uviedol   konkrétne skutočnosti,   pre   ktoré   dôvody   väzby u sťažovateľa   naďalej trvajú. Ústavný   súd   nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského súdu o existencii a relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. S ohľadom na tieto skutočnosti je jeho návrh na   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu   z 24.   júna   2002   sp.   zn.   3   Nt   50/02   zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   ide   o námietku   diskriminácie,   ústavný   súd   konštatuje,   že   len   na   základe skutočnosti, že ďalší obvinení v rovnakej trestnej veci boli prepustení z väzby na slobodu, nemožno vyvodzovať záver o porušení zákazu diskriminácie, a preto aj z hľadiska tohto dôvodu   je   sťažnosť   sťažovateľa   pre   absenciu   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným   právom   a slobodou   a namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu   zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ ide o námietku, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodované   „urýchlene“,   ústavný   súd   konštatuje,   že   po   rozhodnutí   okresného   súdu 21. mája   2002   rozhodol   krajský   súd   po   doručení   dotknutého   spisu   31.   mája   2002 napadnutým uznesením 24. júna 2002. Podľa názoru ústavného súdu túto lehotu, ktorú krajský   súd   potreboval   na   rozhodnutie,   nemožno   s ohľadom   na   povahu   trestnej   veci   a rozsah spisového materiálu, s ktorým sa v tejto súvislosti oboznamoval krajský súd, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, považovať za porušenie práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z týchto dôvodov je aj v tejto časti jeho sťažnosť zjavne neodôvodnená.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2002