znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 121/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou Mgr. Julianou Sumkovou, Námestie slobody 16, Nové Mestonad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 a podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhomsp. zn. 1 T 79/2012 z 3. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesenímKrajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos 61/2015 z 19. novembra 2015 a jemupredchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. januára 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 a podľa čl. 50ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 1 T 79/2012 z 3. februára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súduz 3. februára 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súduv Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 61/2015 z 19. novembra 2015 (ďalejaj „uznesenie krajského súdu z 19. novembra 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že trestnýmrozkazom okresného súdu č. k. 1 T 79/2012-38 z 15. februára 2012 (ďalej len „trestnýrozkaz okresného súdu“) bol právoplatne uznaný za vinného z prečinu ohrozeniapod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, za čo mu bol uloženýpodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace so skúšobnou dobou 2 roky a trestzákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 2 roky. Uznesenímokresného súdu č. k. 1 T 79/2012-56 z 25. februára 2013 okresný súd upustil podmienečneod výkonu zvyšku zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu, pričomsťažovateľovi ako odsúdenému uložil skúšobnú dobu vo výmere 15 mesiacov.Sťažovateľovi plynula skúšobná doba od 31. mája 2012 do 31. mája 2014, vo vzťahuk trestu zákazu činnosti od 26. februára 2013 do 26. februára 2014.

Okresný súd uznesením z 3. februára 2015 na verejnom zasadnutí v neprítomnostisťažovateľa podľa § 419 ods. 1 a § 420 Trestného poriadku a podľa § 50 ods. 4 Trestnéhozákona rozhodol tak, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdeniauloženého mu trestným rozkazom okresného súdu z 15. februára 2012 (právoplatným30. mája 2012) neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a súčasnemu nariadil výkon uloženého trestu odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov so zaradenímpre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňomstráženia.

Okresný súd dospel k záveru o tom, že sťažovateľ sa v priebehu skúšobnejdoby v roku 2013 neosvedčil, pretože sa dopustil piatich dopravných priestupkov,a to 30. apríla 2013, 11. mája 2013, 16. júna 2013, 12. septembra 2013 a 10. októbra 2013,z čoho okresný súd vyvodil záver, že sťažovateľ v skúšobnej dobe neviedol riadny život,pretože sa dopustil protiprávnej činnosti, za ktorú bol odsúdený a ako osoba má sklonnedodržiavať dopravné predpisy. Vzhľadom na početnosť a druhovú príbuznosťpriestupkov vo vzťahu k trestnej činnosti, za ktorú bol sťažovateľ odsúdený, dospel okresnýsúd k záveru, že v danom prípade ide o také porušenie podmienky, že osvedčenie by bolov rozpore s účelom trestu a zmyslom podmienečného odsúdenia.

Vo vzťahu ku konaniu verejného zasadnutia bez prítomnosti sťažovateľa okresný súdv odôvodnení uznesenia z 3. februára 2015 uviedol, že sťažovateľ riadne a včas prevzalpredvolanie, svoju neprítomnosť neospravedlnil a nežiadal o odročenie verejnéhozasadnutia, do spisu 2. februára 2015 iba doložil lekárske potvrdenie

, lekársky nález ⬛⬛⬛⬛ a doklad o dočasnej pracovnejneschopnosti z 20. októbra 2014, z ktorých nevyplýva, kto ich predložil ani na aký účela nebola podaná ani žiadna žiadosť o odročenie verejného zasadnutia či žiadosťo ospravedlnenie jeho neúčasti na verejnom zasadnutí. Sťažovateľ proti uzneseniuokresného súdu z 3. februára 2015 podal 12. marca 2015 sťažnosť, v ktorej namietal„nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení, ako aj skutočnosť, že súd postupoval v rozpore so zákonom, ak na verejnom zasadnutí dňa 03. 02. 2015 konal v jeho neprítomnosti, ktorú riadne ospravedlnil. Súčasne namietal opakované postihnutie za tie isté priestupky dvakrát a neprimeranosť a nezákonnosť predmetného rozhodnutia“.

Krajský súd svojím uznesením z 19. novembra 2015 na neverejnom zasadnutísťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú a konštatoval, že sťažovateľ je osobouso sklonom k páchaniu priestupkov v oblasti dopravy, z pohľadu doterajších postihnutív tomto smere mal dostatok možností preukázať zmenu svojho správania, avšakich nevyužil, keďže po svojom právoplatnom podmienečnom odsúdení za úmyselný prečinv súvislosti s riadením osobného motorového vozidla znovu spáchal priestupky na úsekudopravy. Z uvedeného krajský súd vyvodil, že v prípade sťažovateľa nejde o výnimočnéokolnosti prípadu, preto ani postup podľa § 50 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného zákonaneprichádza do úvahy a nemožno ho použiť.

Podľa názoru krajského súdu boli splnené zákonné podmienky na to, aby okresný súdvykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti sťažovateľa, pretože tento vopred svoju neúčasťna verejnom zasadnutí žiadnym spôsobom neospravedlnil a o odročenie ani nepožiadalnapriek tomu, že bol o termíne pojednávania včas upovedomený a poučený o možnostikonania verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho základných právpodľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 a podľa čl. 50ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. l dohovoru.

Sťažovateľ s poukazom na znenie § 50 ods. 4 a 5 Trestného zákona uviedol,že okresný súd podľa neho konal v rozpore so zákonom, pretože aj keď je pravda,že okresný súd rozhodol o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe 3. februára 2015, t. j. preduplynutím 1 roka po uplynutí skúšobnej doby, avšak sťažovateľ proti uzneseniu okresnéhosúdu z 3. februára 2015 podal sťažnosť, v dôsledku ktorej toto uznesenie nenadobudloprávoplatnosť, keďže podanie sťažnosti v tejto veci má odkladný účinok. Krajský súd o jehosťažnosti rozhodoval až 19. novembra 2015, t. j. takmer 6 mesiacov po tom, ako uplynuladoba jedného roka od uplynutia skúšobnej doby, a preto v prípade sťažovateľa mal krajskýsúd zobrať do úvahy túto podstatnú skutočnosť a rozhodnúť v súlade s § 50 ods. 5Trestného zákona, resp. mala nastúpiť v danom prípade zákonná fikcia, že sa v skúšobnejdobe osvedčil.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v predmetnom konaní došlo uznesenímokresného súdu z 3. februára 2015 a uznesením krajského súdu z 19. novembra 2015k porušeniu ustanovení Trestného zákona v postupe pri rozhodovaní o tom, či sa sťažovateľv podmienečnej skúšobnej dobe osvedčil alebo neosvedčil. Argumentácia, podľa ktorejv predmetnej veci je podstatné, že uznesenie okresného súdu z 3. februára 2015 bolo prijatév skúšobnej dobe, keďže ide o rozhodnutie, ktoré nenadobudlo právoplatnosťani vykonateľnosť, je podľa neho v rozpore s účelom Trestného zákona, ako aj s jehoprávom na spravodlivý proces a právom na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6ods. l dohovoru. Podľa sťažovateľa mal krajský súd dostatok času na to, aby rozhodol ojeho sťažnosti v rámci jednoročnej lehoty, avšak túto lehotu zmeškal z vlastnej viny.Zmeškanie uvedenej lehoty krajským súdom pritom nemožno vykladať v neprospechsťažovateľa, pretože uvedený výklad by smeroval k potlačeniu ním označených práv,predovšetkým jeho práva na osobnú slobodu.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci v odôvodneniachsvojich rozhodnutí (uznesenia okresného súdu z 3. februára 2015 a uznesenia krajskéhosúdu z 19. novembra 2015) konštatovali, že v skúšobnej dobe sa neosvedčil, pretože spáchalviaceré priestupky na úseku dopravy, teda druhovo ide o protiprávnu činnosť, za akú bolodsúdený, avšak uvedený záver, ku ktorému dospeli, podľa neho nie je správny.

Sťažovateľ poukázal na to, že sa dopustil troch priestupkov na úseku bezpečnostia plynulosti cestnej dopravy, pretože prekročil povolenú rýchlosť, avšak nepožívalani v jednom prípade alkoholické nápoje, išlo o priestupky, za ktoré bol potrestaný tým,že na mieste zaplatil blokovú pokutu, a spáchal ich v období apríl až jún 2013 a následnepo dobu ďalších 12 mesiacov sa priestupkov z podobných dôvodov nedopustil.Za„drobnejšie“priestupky podľa sťažovateľa možno považovať nerešpektovanie zákazustátia, resp. zastavenia a prechádzanie cez železničnú trať mimo vyznačeného priestoru.Sťažovateľ taktiež namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nevykonaližiadne ďalšie dokazovanie, ktoré by svedčilo v jeho prospech.

Skutočnosť, že odsúdený v skúšobnej dobe spáchal priestupok, nie trestný čin, eštenemôže byť podľa sťažovateľa dôvodom na všeobecné konštatovanie, že odsúdený neviedolriadny život a nerešpektuje právny poriadok, základné normy občianskej spoločnosti. Súdyzúčastnené na rozhodovaní v jeho veci mali podľa neho skúmať, či za takýchto podmienoknie je nepodmienečný trest odňatia slobody neprimerane prísnym trestom, prípadne či bynebolo možné docieliť význam a účel trestu iným uložením povinnosti alebo primeranýmobmedzením aj s prihliadnutím na to, že od spáchania jeho skutku uplynula doba viacako 4 roky, od právoplatného odsúdenia doba takmer 4 roky, od spáchania priestupku dobatakmer 2 a pol roka, t. j. po takejto dlhej dobe má sťažovateľ nastúpiť na výkon trestuodňatia slobody za skutok, ktorý spáchal pred 50 mesiacmi, čo nemožno podľa sťažovateľapovažovať za primeranú sankciu a za spravodlivý trest.

Podľa sťažovateľa nejde o nič výnimočné, ak sa vodič, ktorý denne používa osobnémotorové vozidlo, dopustí dopravného priestupku a pri rozhodovaní súdov zúčastnenýchna rozhodovaní v jeho veci malo byť podstatným zohľadnenie okolností, za ktorýchbol tento priestupok spáchaný, či ním boli ohrozené ďalšie osoby, či došlo k dopravnejnehode a pod., ako aj zohľadnenie primeranosti obmedzenia, resp. zásahu do základnýchľudských práv, ktorý by mal byť legálny, primeraný, nevyhnutný a skutočne zodpovedaťúčelu prijatého opatrenia (ochrane všeobecného záujmu), a napokon aj zohľadnenie doby,kedy ku spáchaniu skutku a porušeniu príslušného právneho predpisu došlo a či uloženýtrest splní svoj účel.

V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2,čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že rozhodovanieo osvedčení sa odsúdeného je trestným konaním, a preto sa naň vzťahujú všetky významnéustanovenia Trestného poriadku o trestnom konaní, napriek tomu postupom okresného súdu,ktorým rozhodoval o osvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej dobe na verejnom zasadnutív jeho neprítomnosti, hoci tento svoju neúčasť ospravedlnil doložením lekárskych správo tom, že je práceneschopný, bolo sťažovateľovi upreté právo na obhajobu a spravodlivýsúdny proces, keď v dôsledku uvedenej neprítomnosti nemal možnosť vyjadriťsa ku všetkým relevantným otázkam, dôkazom a, naopak, uvádzať vyjadrenia a dôkazysvedčiace v jeho prospech.

Okresný súd ním predložené lekárske správy nepovažoval za postačujúce, hoci z nichpodľa sťažovateľa vyplývali skutočnosti takmer totožné ako pri predchádzajúcichospravedlneniach, t. j. sťažovateľ bol práceneschopný a podrobil sa v krátkej dobe (12 dní)pred termínom verejného zasadnutia operačnému zákroku, v dôsledku ktorého ešte v časekonania uvedeného zasadnutia pociťoval bolestivosť, bol v stálej liečbe, jehopráceneschopnosť mu bránila zúčastniť sa predmetného verejného zasadnutia. Okresný súdsi mal podľa sťažovateľa v prípade pochybností o jeho spôsobilosti zúčastniť sa verejnéhozasadnutia bez vážneho zhoršenia zdravotného stavu možnosť vyžiadať si doplnenielekárskej správy, avšak nemohol tieto lekárske potvrdenia nerešpektovať a ignorovať.Postupom okresného súdu tak bolo sťažovateľovi upreté právo na obhajobu a spravodlivýsúdny proces, keď v dôsledku svojej neprítomnosti nemal možnosť sa vyjadriť ku všetkýmrelevantným otázkam, dôkazom a, naopak, uvádzať vyjadrenia a dôkazy svedčiace v jehoprospech. Sťažovateľ týmto postupom okresného súdu stratil podľa neho akúkoľvekmožnosť vyjadriť sa k spáchaným priestupkom, k ich závažnosti, nemal možnosť navrhnúťiné opatrenia, preukázať, že viedol riadny život, že sa nedopustil žiadnej inej trestnejčinnosti, že jeho priestupky sú mimoriadnym vybočením z riadneho spôsobu života, t. j.nemal možnosť uviesť dôvody, ktoré ho viedli k porušenia predpisov na úseku dopravy,že svoje skutky oľutoval, zaplatil na mieste blokové pokuty a bol za uvedené skutkypostihnutý. V tejto súvislosti sťažovateľ navyše poukázal na to, že podľa neho nie jenezanedbateľné, že v nasledujúcej dobe viac ako jedného roka už žiadne ďalšie priestupkynespáchal, nedopustil sa iného protiprávneho konania, ako ani to, že ani v jednom z nímspáchaných priestupkov nešlo o priestupok spáchaný pod vplyvom alkoholických nápojova jeho konaním v týchto prípadoch nedošlo k žiadnemu porušeniu, resp. ohrozeniu práva povinností tretích osôb.

Podľa sťažovateľa prerokovaním veci v jeho neprítomnosti za prítomnostiprokurátora bola narušená rovnosť strán v trestnom konaní garantovaná čl. 47 ods. 3ústavy, ktorá je súčasťou zásady rovnosti zbraní tvoriacej prvok spravodlivého súdnehokonania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru charakterizovanej v judikatúre k dohovoru(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgickoz 24. 2. 1997, § 53).

Sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby pred vydaním rozhodnutia vo veci samejodložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí v zmysle § 52 ods. 2 zákona o ústavnomsúde a rozhodol o dočasnom opatrení tak, že odloží vykonateľnosť uznesenia okresnéhosúdu z 3. februára 2015 v spojení s uznesením krajského súdu z 19. novembra 2015do právoplatnosti rozhodnutia o sťažnosti podanej v tejto veci.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2v spojení s čl. 152 ods. 4 a podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6ods. 1 dohovoru boli uznesením okresného súdu z 3. februára 2015 a jemu predchádzajúcimpostupom, ako aj uznesením krajského súdu z 19. novembra 2015 a jemu predchádzajúcimpostupom porušené, zruší uvedené uznesenia a zaviaže okresný súd a krajský súd, abymu spoločne a nerozdielne uhradili trovy konania v sume 299,80 € na účet jeho právnehozástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 a podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právpodľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 3. februára 2015a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 19. novembra 2015a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv podľa sťažovateľa malodôjsť tým, že:

- okresný súd uskutočnil verejné zasadnutie v neprítomnosti sťažovateľa napriek nímpredloženým lekárskym správam a krajský súd toto jeho procesné pochybenie nenapravil,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci dospeli k nesprávnemu záveru, ktorýbol relevantný pre hodnotenie jeho veci, a síce že v rámci skúšobnej doby spáchal viacerépriestupky na úseku dopravy, t. j. spáchal druhovo rovnakú protiprávnu činnosť, za akú bolodsúdený,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nedostatočne posúdili u neho splneniepodmienok pre uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody predovšetkým s ohľadomna hľadisko plynutia času (predovšetkým dobu, ktorá uplynula od spáchania priestupku)v spojení s účelnosťou takéhoto opatrenia v jeho prípade,

- súdy rozhodujúce v tejto veci dospeli k právoplatnému rozhodnutiu o nejaž 6 mesiacov po uplynutí jednoročnej lehoty od skončenia jeho skúšobnej doby,t. j. nerozhodli právoplatne o jeho neosvedčení sa v rámci plynutia lehoty podľa § 50 ods. 5Trestného zákona.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu z 3. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojho ústavougarantovaného práva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovanezdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámciktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnomkonaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovaťjednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súdenamietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránenév jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práva slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

V záujme ochrany svojich práv mal sťažovateľ v súlade s § 185 a nasl. Trestnéhoporiadku možnosť predložiť svoju argumentáciu prostredníctvom podanej sťažnosti protiuzneseniu okresného súdu z 3. februára 2015 krajskému súdu, do právomoci ktorého patrírozhodovanie o uvedenom opravnom prostriedku. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 3. februára 2015 v danom prípadevylučuje právomoc ústavného súdu na ďalšie prerokovanie a rozhodnutie v tejto veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodunedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu z 19. novembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesenímkrajského súdu z 19. novembra 2015 preskúmal obsah odôvodnenia uvedeného uznesenia,v ktorom krajský súd v podstatnom uviedol:

«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Okresný súd vykonal v súlade so zákonom verejné zasadnutie v neprítomnosti odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ a postupoval správne, keď nariadil u odsúdeného výkon trestu odňatia slobody vo výmere 3 mesiace, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dva roky už citovaným trestným rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 15. 5. 2012, sp. zn. 1T/79/2012, právoplatným dňa 30. 5. 2012. Správne zistil, že odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia spáchal 5 priestupkov a to s jednou výnimkou vždy porušením pravidiel cestnej premávky, z toho v troch prípadoch porušením ustanovenia § 16 ods. 2, resp. ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. (rýchlosť jazdy), teda vždy vo vzťahu k výkonu činnosti súvisiacej s riadením osobného motorového vozidla a teda obdobného charakteru, pre ktorý mu bol uložený už spomenutý trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Jeho záver, že odsúdený neviedol riadny život a nevyhovel podmienkam podmienečného odsúdenia, je preto v súlade s ustanovením § 50 ods. 4 Tr. zák. V súlade so zákonom je aj zaradenie odsúdeného podľa § 50 ods. 8 Tr. zák. a § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Odsúdený ⬛⬛⬛⬛ je osobou so sklonom k páchaniu k priestupkov v oblasti dopravy, z pohľadu doterajších postihnutí v tomto smere mal dostatok možností preukázať zmenu svojho správania, avšak ich nevyužil, keďže po svojom právoplatnom podmienečnom odsúdení za úmyselný prečin v súvislosti s riadením osobného motorového vozidla znovu spáchal priestupky na úseku dopravy. V jeho prípade teda nejde o výnimočné okolnosti prípadu, preto ani postup podľa § 50 ods. 4 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. zák., t. j. možnosť ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti za súčasného ustanovenia probačného dohľadu, primeraného predĺženia skúšobnej doby, ustanovenia doteraz neuložených primeraných obmedzení alebo primeraných povinností smerujúcich k tomu, aby viedol riadny život, neprichádza do úvahy a nemožno ho použiť.

Okresný súd pritom vykonal dňa 3. februára 2015 verejné zasadnutie v neprítomností odsúdeného, pretože na taký postup boli splnené zákonné podmienky. Odsúdenému ⬛⬛⬛⬛ bolo predvolanie na verejné zasadnutie riadne a včas doručené, bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti (viď. č. l. 102 a 103), avšak odsúdený ⬛⬛⬛⬛ sa na verejné zasadnutie nedostavil, svoju neúčasť na verejnom zasadnutí žiadnym spôsobom neospravedlnil a o odročenie verejného zasadnutia ani nepožiadal. Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom bolo dňa 2. februára 2015, teda predchádzajúci deň pred určeným termínom verejného zasadnutia, doručené lekárske potvrdenie ⬛⬛⬛⬛, praktického lekára pre dospelých Neštátnej ambulancie pre dospelých ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 29. januára 2015, podľa ktorého je odsúdený v stálej liečbe a vybratie stehov po operačnom zákroku - prevedenej resekcii hrotu - výrastku, je naplánované na 2. februára 2015, lekársky nález

z ⬛⬛⬛⬛ - jednodňovej chirurgie, traumatológie, ortopédie a plastickej chirurgie zo dňa 26. januára 2015, podľa ktorého odsúdený prišiel v uvedený deň podľa dohovoru na „preväz“, ranu mal kľudnú, sterilne krytú a doporučená mu bola aj kontrola o týždeň, t. j. 2. februára 2015, kedy mu mali byť vybraté aj stehy a napokon potvrdenie o jeho dočasnej práceneschopnosti vystavené dňa 20. 10. 2014. Odsúdený teda nesplnil (v prípade, ak by mal v úmysle žiadať o odročenie verejného zasadnutia zo zdravotných dôvodov) ani povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 120 ods. 2 Tr. por., teda predložiť pri ospravedlnení neúčasti zo zdravotných dôvodov vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na verejnom zasadnutí bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Z uvedených dôvodov preto len samotné predloženie spomenutých lekárskych správ a nálezu, ako aj potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti ešte z 20. októbra 2014 nebolo možné považovať za skutočnosti, ktoré by znemožňovali vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ a nemohli byť ani dôvodom na odročenie verejného zasadnutia.

Krajský súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým záverom ako súd prvého stupňa, preto sťažnostné námietky odsúdeného ⬛⬛⬛⬛, s ktorými sa vecne správne, vysporiadal už okresný súd, nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich.

Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody sťažnosť odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.»

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa súvisiacou s vykonaním verejnéhozasadnutia okresného súdu 3. februára 2015 bez prítomnosti sťažovateľa poukázal krajskýsúd na ustanovenie § 120 ods. 2 Trestného poriadku a súčasne podrobne rozobral a overilnaplnenie podmienok uskutočnenia verejného zasadnutia bez prítomnosti sťažovateľa(doručenie predvolania sťažovateľovi, poučenie o možnosti konania verejného zasadnutiabez jeho prítomnosti, nedostavenie sa na verejné zasadnutie bez riadneho ospravedlneniaa nepožiadanie o jeho odročenie sťažovateľom). Krajský súd následne vyhodnotilaj sťažovateľom predložené listiny okresnému súdu, ktorých obsah ale podľa neho nemoholnaplniť povinnosť vyplývajúcu mu z § 120 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. ktorénepreukazovali zákonné dôvody odročenia verejného zasadnutia zo zdravotných dôvodovsťažovateľa. Na základe uvedeného potom krajský súd dospel k záveru o neexistenciidôvodu na odročenie verejného zasadnutia. Uvedené závery krajského súdu sú podľa názoruústavného súdu logické a dostatočne podložené, a preto taktiež plne ústavne akceptovateľné.

K argumentácii sťažovateľa, v ktorej uviedol, že nesúhlasí so záverom súdovzúčastnených na rozhodovaní v jeho veci, že spáchal protiprávnu činnosť, ktorá malaobdobný charakter ako trestný čin, za ktorý bol odsúdený v rámci skúšobnej doby, krajskýsúd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 19. novembra 2015 poukázal na to, žev štyroch z piatich spáchaných priestupkov v rámci plynutia skúšobnej doby sťažovateľa,došlo k spáchaniu protiprávnej činnosti vždy v súvislosti s výkonom činnosti súvisiacejs riadením osobného motorového vozidla. Krajský súd v odôvodnení uzneseniaz 19. novembra 2015 nehovoril o rovnakej protiprávnej činnosti spáchanej sťažovateľom,ale o obdobnom charaktere protiprávnej činnosti ním spáchanej, ako bola činnosť, pre ktorúmu bol uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Keďževo všetkých ním spomenutých prípadoch išlo o protiprávne konanie spočívajúce vo výkonečinnosti súvisiacej s riadením osobného motorového vozidla, nemožno tento záverkrajského súdu týkajúci sa opakovaného páchania protiprávnej činnosti obdobnéhocharakteru považovať za nesprávny, resp. nemajúci relevantný vplyv na posúdenie splneniapodmienok podmienečného odsúdenia.

Sťažovateľ napokon argumentoval tým, že uznesenie krajského súdu z 19. novembra2015 v tejto veci bolo vydané až 6 mesiacov po uplynutí lehoty uvedenej v § 50 ods. 5Trestného zákona. Podľa § 50 ods. 5 Trestného zákona ak súd do roka od uplynutiaskúšobnej doby neurobil rozhodnutie podľa odseku 4 (nevydá rozhodnutie o osvedčeníodsúdeného v skúšobnej dobe alebo o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobodyodsúdeného) bez toho, že by odsúdený mal na tom vinu, vyplýva záver, že odsúdený saosvedčil.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie ustanovenia § 50 ods. 5 Trestnéhozákona, z ktorého nevyplýva súdu povinnosť vydať najneskôr do uplynutia uvedenej lehoty(lehoty jedného roka od uplynutia skúšobnej doby) právoplatné rozhodnutie, a preto anivýkladu uvedeného ustanovenia podaného sťažovateľom v rámci tejto sťažnosti nemožnoprisvedčiť.

Uvedené právne závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci podľanázoru ústavného súdu nie sú poznačené arbitrárnosťou, sú logické, podložené poukázanímna konkrétne v konaní preukázané skutkové zistenia a aj plne ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nepovažuje odôvodnenie uzneseniakrajského súdu z 19. novembra 2015 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a preto sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na dôvod odmietnutia tejto sťažnosti sa rozhodovanie o sťažovateľovomnávrhu na vydanie dočasného opatrenia stalo bezpredmetným.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmisťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016