znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 121/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   E.   J.   a P.   J.   st.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bánovce   nad   Bebravou   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 23/2008 (pôvodne vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. BN-3 Cb 18/2004) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. J. a P. J. st.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 1. júla 2009 doručená   sťažnosť   E.   J.   a P.   J.   st.   (ďalej   len   „sťažovateľka,   „sťažovateľ“   spolu   len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 23/2008   (pôvodne vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. BN-3   Cb   18/2004).   Súčasťou   sťažnosti   bola   aj   žiadosť   sťažovateľov   o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

2. Konanie na okresnom súde začalo návrhom D., a. s., Ž., na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 28 269,84 Sk s príslušenstvom, ktoré po odvolaní podanom sťažovateľkou proti platobnému rozkazu pokračovalo súdnym konaním, ktorého prieťahy namietajú sťažovatelia v tejto sťažnosti.

3.   Sťažovatelia   uviedli,   že „porušovanie   práva   spočíva   v nečinnosti   okresného súdu“.   Vo svojej sťažnosti ďalej uvádzajú úkony vykonané od začatia konania vo veci okresným súdom a poukazujú na skutočnosť, že „pred podaním sťažnosti vyčerpali všetky zákonom dostupné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd poskytuje a na ktorých použitie boli oprávnení podľa osobitných predpisov“. V sťažnosti ďalej uvádzajú, že „od podania žaloby 3. 2. 2004 uplynulo už päť rokov a päť mesiacov. Pritom právoplatné a hlavne spravodlivé skončenie veci je v nedohľadne. Preto sťažovatelia nemajú inú možnosť, iba sa obrátiť so sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky, pretože inému orgánu verejnej moci, neprináleží o tejto sťažnosti rozhodnúť“.

Sťažovatelia zastávajú názor, že doterajším postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ak aj právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne ukončené, domáhajú sa, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 18/2004, a aby prikázal okresnému súdu konať v ich právnej veci bez zbytočných prieťahov. Ďalej sa sťažovatelia domáhajú, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie   a úhrada   trov   konania   v   sume,   ktorú   dodatočne   upresnia   po   porade s advokátom.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 107/06).

6.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok   sťažovateľov   na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým im boli podľa nich spôsobené zbytočné prieťahy a bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   v konaní   o zaplatenie   pohľadávky s príslušenstvom.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (II. ÚS 57/01,   I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, II. ÚS 107/06). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného   v tomto   článku   (napr.   II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, II. ÚS 107/06).

7. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, s jej prílohami a skutočnosťami uvedenými   vo   vyjadrení   okresného   súdu   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľov   je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z analýzy   doterajšieho   priebehu   konania   vedeného   okresným   súdom, ktoré začalo 3. februára 2004 podaním návrhu okresnému súdu na vydanie platobného rozkazu, a ku dňu podania sťažnosti trvalo viac ako päť rokov. Uvedená dĺžka konania sa javí pre konanie na jedinom stupni ako neprimeraná. Ústavný súd pri hodnotení doterajšieho priebehu konania vychádzal   nielen   zo   skutočností   uvedených   sťažovateľmi   v sťažnosti,   ale predovšetkým z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   737/2009   z 26.   novembra   2009 a podrobného prehľadu úkonov vykonaných súdom.

8.   Ústavný   súd   zistil,   že   okresnému   súdu   nemožno   vo   veci   vyčítať   prieťahy a nečinnosť. Okresný súd vo veci pôvodne rozhodol 11. marca 2004 platobným rozkazom sp. zn. 4 Rob 6/2004, proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie. Na základe podaného odvolania bola vec prevedená do registra Cb.

Ďalší postup okresného súdu a doterajšia dĺžka konania sú   ovplyvnené samotným konaním   sťažovateľky   a po   vstupe   sťažovateľa   ako   vedľajšieho   účastníka   do   konania oboma   sťažovateľmi,   a to   v dôsledku   toho,   že   sťažovatelia   uplatňovali   svoje   procesné práva.   Okresný   súd   sa   preto   musel   zaoberať   ich   žiadosťou   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov,   opakovanými   žiadosťami   o ustanovenie   právneho   zástupcu   pre   konanie, námietkou zaujatosti konajúcej sudkyne, opakovanými žiadosťami o odročenie nariadených pojednávaní či žiadosťou o ustanovenie opatrovníka. Ústavný súd poznamenáva, že proti všetkým rozhodnutiam okresného súdu (či už išlo o ustanovenie právneho zástupcu, resp. jeho odvolanie na žiadosť samotných sťažovateľov) podali sťažovatelia odvolanie, v dôsledku   čoho   musel   byť spis   okresného   súdu   opakovane predložený   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“).

Okresný súd nariadil vo veci viacero pojednávaní (18. máj 2006, 10. júl 2006, 1.   marec   2007,   25.   jún   2007),   avšak   ani   jedno   z nich   sa   neuskutočnilo   pre   žiadosť sťažovateľov o ich odročenie, resp. vznesenú námietku zaujatosti konajúcej sudkyne.

Obdobie, o ktoré sa predĺži konanie v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania,   nemožno   v   zásade   považovať   za   zbytočné prieťahy v danom konaní (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01, I. ÚS 15/02). Efektívny a rýchly postup v súdnom konaní je však v takých prípadoch podmienený (okrem iného) aj tým, aby účastníkom konania využité   procesné   prostriedky,   ako   aj   spôsob   ich   uplatnenia   zodpovedali   účelu,   ktorý účastník konania ich využitím sleduje.

Opakované žiadosti o zmenu právnych zástupcov v konaní z dôvodu nespokojnosti sťažovateľov   s hájením   ich   záujmov   v konaní   ustanovenými   právnymi   zástupcami nepovažoval ústavný súd za adekvátny prostriedok ochrany sťažovateľmi proklamovaného záujmu na urýchlenom dokončení konania o náhradu škody s príslušenstvom.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (II.   ÚS 316/06, III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04) berie do úvahy, že účastníci konania nesporne majú právo na   procesné   úkony,   ktoré   urobili.   V dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkmi konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba,   ale zodpovednosť   nemožno v takom prípade pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   vo veci vedenej   pod sp. zn. 3   Cb   23/2008   (napriek   doterajšej   dĺžke   konania) nebol   nečinný, nezistil   v   ňom   žiadne zbytočné prieťahy a na procesné úkony sťažovateľov reagoval v primeranom čase.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 23/2008 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

9. Keďže sťažnosť bola odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ktorý nie je možné odstrániť, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010