znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 121/09-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti MUDr. B. S., B., a MUDr. D. K., PhD., H. B., zastúpených advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia ich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 8 Co 393/2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Práva   MUDr.   B.   S.   a MUDr.   D.   K.   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   sp.   zn.   8 Co 393/2006 p o r u š e n é b o l i.

2. MUDr. B. S. a MUDr. D. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume   457,90   €   (slovom   štyristopäťdesiatsedem   eur   a deväťdesiat   centov),   ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti MUDr. B. S. a MUDr. D. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2009   doručená   sťažnosť   MUDr.   B.   S.,   B.,   a MUDr. D.   K.,   PhD.,   H.   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   D.   K.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 393/2006-416 z 30. septembra 2008 (ďalej len „rozsudok z 30. septembra 2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa „... v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II č. k. 11 C 344/97 domáhali proti žalovanému Fakultná nemocnica s poliklinikou Bratislava... určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru ako aj náhrady mzdy spolu s úrokmi z omeškania; sťažovateľ MUDr. B. S. vystupoval v konaní č. k. 11 C 344/97 ako žalobca v 1. rade a sťažovateľ MUDr. D. K. vystupoval v konaní č. k. 11 C 344/97 ako žalobca v 5. rade. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. 1. 2002 č. k. 11 C 344/97-63 súd určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané   sťažovateľom   zo   strany   FNsP   Bratislava   je   neplatné   a   pracovný   pomer   medzi účastníkmi konania č. k. 11 C 344/97 trvá. Tento rozsudok Okresného súdu Bratislava II potvrdil Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 20. 11. 2003 č. k. 9 Co 442/02-115. Podaním zo dňa 4. 11. 2005 sme si proti žalovanému FNsP Bratislava uplatnili nielen nárok   na   náhradu   mzdy   v   nami   vyčíslených   výškach,   ale   sme   si   uplatnili   aj   nárok   na zaplatenie   úrokov   z   omeškania   z   náhrady   mzdy   za   obdobie   od neplatného   skončenia pracovného pomeru... a pre prípad, že by súd nám nemienil priznať takto uplatnené úroky z omeškania, žiadali sme eventuálnym petitom... priznať aspoň úroky z omeškania z nami žalovanej náhrady mzdy za dobu od vykonateľnosti navrhovaného rozsudku o náhrade mzdy až do reálneho zaplatenia náhrady mzdy...

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20. 2. 2006 č. k. 11 C 344/97-351 súd zaviazal žalovaného FNsP Bratislava zaplatiť sťažovateľovi MUDr. S... náhradu mzdy v sume 1.125.425,60 Sk a sťažovateľovi MUDr. K... náhradu mzdy v sume 927.793,45 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Týmto rozsudkom súd zamietol náš návrh týkajúci sa nároku na zaplatenie úrokov z omeškania... Tento rozsudok okresného súdu vo výroku týkajúcom sa povinnosti žalovaného zaplatiť nám ako žalobcom náhradu mzdy sa stal právoplatným dňa 5. 6. 2006 a vykonateľným dňa 8. 6. 2006...

Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   vo   výroku   týkajúcom   sa   nepriznania úrokov z omeškania... a proti výroku o zamietnutí eventuálneho petitu, ktorým bol uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy odo dňa vykonateľnosti rozsudku až do zaplatenia, sme obaja podali odvolanie a v podanom odvolaní sme žiadali prisúdiť úroky z omeškania... a pre prípad, že by odvolací súd nemienil tomuto odvolaciemu návrhu vyhovieť, žiadali sme aspoň priznať úroky z omeškania z prisúdenej náhrady mzdy odo dňa vykonateľnosti prvostupňového rozsudku až do zaplatenia.

Krajský   súd   v   Bratislave   ako   súd   odvolací   rozsudkom   zo   dňa   30.   9.   2008 č. k. 8 Co 393/06-416 potvrdil v odvolaním napadnutej časti úroku z omeškania a event. petitu rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20. 2. 2006 č. k. 11 C 344/97-351.“.

Podľa sťažovateľov „Rozsudok Krajského súdu... č. k. 8 Co 393/2006-416 zo dňa 30. 9. 2008, a konanie... mu predchádzajúce, zakladá porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“.

Porušenie označených práv sťažovatelia vidia v tom, že: „Rozsudok krajského súdu vôbec nebol vyhlásený na verejnom pojednávaní a ani nebol zachovaný postup podľa § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. predchádzajúci vyhláseniu rozsudku (oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením). V   spise...   sa   nenachádza   zápisnica   o   verejnom   vyhlásení   rozsudku,   ani   zápisnica o hlasovaní o rozsudku, ba ani oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku.“

Podľa sťažovateľov taktiež: „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 9. 2008   č.   k.   8 Co 393/2006-416   odporuje   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky nakoľko... neobsahuje jasné právne závery majúce pre vec podstatný význam, a tiež právne závery v ňom obsiahnuté sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené...“

Sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že: „Krajský   súd   však   rozhodol   svojvoľne,   keď za základ   svojho   rozsudku   vzal   stav   v   čase   vyhlásenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa... a v súvislosti   s   tým   nepriznal   nám   úroky   z   omeškania   iba   preto,   že   v   čase   vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa prisúdená náhrada mzdy... ešte nebola splatná... Svojvoľnosť, arbitrárnosť rozsudku krajského súdu spočíva v tom, že vôbec nebral do úvahy skutočnosti, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa a ktoré mali pre nárok na úroky z omeškania (ktorý samotný bol predmetom odvolacieho konania) podstatný význam... V   kontexte   vyššie   uvedeného   rozsudok   krajského   súdu   neobsahuje   dostatok skutkových a právnych záverov, nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, a naviac právne závery krajského súdu sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené.“

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd deklaroval porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu z 30. septembra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom, zrušil ho a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   121/09-20   z   23.   apríla   2009   sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 393/2006 prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.

Sťažovatelia v liste doručenom ústavnému súdu 2. júna 2009 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Krajský súd na výzvu ústavného súdu reagoval podaním z 20. mája 2009, v ktorom uviedol, že k sťažnosti sa vyjadrila predsedníčka senátu 8 Co s tým, že v predmetnej veci nebol rozsudok verejne vyhlásený.

Pre overenie dôvodnosti tvrdenia sťažovateľov si ústavný súd vyžiadal aj súdny spis vedený krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 393/2006.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný úd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V   zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát.

Z   čl.   142   ods.   3   ústavy   vyplýva,   že   rozsudky   sa   vyhlasujú   v   mene   Slovenskej republiky a vždy verejne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch... Rozsudok musí byť vyhlásený verejne.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého   konania   alebo   jeho   časti,   avšak   každý   rozsudok   vynesený   v   trestnej   alebo občianskoprávnej veci sa zverejní, s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný prístup alebo keď sa konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí.

Ústava má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, ale nie pred ústavou.

Ustanovenie   čl.   142   ods.   3   ústavy,   ktoré   obsahuje   princíp   verejného   vyhlásenia rozsudku,   má   povahu   ústavného   príkazu   (povinnosti)   pre   všeobecné   súdy   –   pokiaľ rozhodujú vo   forme rozsudku   –   vyhlasovať tieto   rozsudky   vždy   verejne. Pre   nositeľov základných práv a slobôd má tento princíp povahu záruky, že všeobecné súdy ako štátne orgány   nemôžu obmedziť ich   právne postavenie v konaní pred nimi vyplývajúce z ich možnosti   verejne   sa   oboznámiť   s   obsahom   rozsudku   a   s   jeho   odôvodnením   (právo   na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave a jej princípoch). Pokiaľ ide o túto povinnosť, nie sú nijaké pochybnosti o tom, že je uložená všeobecným súdom na ochranu   účastníkov   pred   tajným   výrokom   spravodlivosti,   ktorý   sa   vymyká   kontrole verejnosti, to znamená, že ide aj o takú povinnosť, ktorá je v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy súčasťou princípu právnej istoty (transparentnosti) v rámci všeobecného princípu právneho štátu.

Ústavný príkaz na vyhlásenie rozsudku ako formy rozhodnutia vo veci samej, ktorá sa   používa   v   mene   Slovenskej   republiky,   sa   v   praxi   uskutočňuje   viacerými   možnými procesnými úkonmi všeobecných súdov. V konaní pred prvostupňovými súdmi sa rozsudky vyhlasujú   vždy   verejne.   Takéto   rozhodnutie   a   jeho   vyhlásenie   vždy   predpokladá pojednávanie. Na každé pojednávanie [aj na také, kde sa len vyhlási rozsudok podľa § 156 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] sa však vždy musia predvolať účastníci,   pričom   o konaní   pojednávaní   je   verejnosť   informovaná   vyvesením   zoznamu prejednávaných vecí na dverách pojednávacej miestnosti.

Rovnaký postup sa uplatňuje aj v praxi odvolacích súdov (§ 211 OSP).

Z uvedených postupov prvostupňových a odvolacích všeobecných súdov vyplýva, že tieto súdy realizujú ústavný príkaz verejného vyhlásenia rozsudku tak, že predvolávajú účastníkov   a   používajú   všeobecne   dostupný   informačný   zdroj   pre   verejnosť   –   zoznam prejednávaných   vecí   vyvesený   na   dverách   tej   pojednávacej   miestnosti,   v   ktorej   dôjde k vyhláseniu rozsudku.

Ústavný súd zdôrazňuje, že verejné vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom právneho štátu. Konštatovanie, že rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá, aby súd dal verejnosti najavo, že rozsudok vyhlási.

Ústavná   požiadavka   verejnosti   vyhlásenia   rozsudku   teda   nie   je   splnená   už   tým, že samotné   vyhlásenie   rozsudku   prebieha   v   pojednávacej   miestnosti,   ktorá   je   prístupná verejnosti, ak súd pred týmto vyhlásením neurobil úkon navonok smerujúci k oboznámeniu (informácii) verejnosti s takýmto vyhlásením.

Taktiež výklad a používanie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu predpokladá aktívny postup súdov pri vyhlasovaní ich rozhodnutí.

Z   predmetného   spisu   krajského   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   neurobil žiadne   úkony   smerujúce   k   tomu,   aby   bolo   právo   sťažovateľov   na   verejné   vyhlásenie rozsudku zachované. Túto skutočnosť, ako už bolo uvedené, potvrdila tiež predsedníčka senátu 8 Co.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   rozhodol,   že   právo   sťažovateľov   na   verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 393/2006 porušené bolo.

Ústavný súd považoval v okolnostiach prípadu za dostatočné vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľov a nevyhovel ich žiadosti o zrušenie rozsudku krajského súdu z 30. septembra 2008 a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. K. v sume   457,90   €.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, a to každý úkon po 92,72 € (základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. zo sumy 115,90 € za jeden úkon právnej služby na sumu 92,72 €), t. j. spolu 185,44 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje pre jedného sťažovateľa sumu 199,34 €. Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľov je platiteľom dane z pridanej hodnoty k trovám právneho zastúpenia jedného sťažovateľa v sume 199,34 € treba pripočítať daň z pridanej hodnoty 19 % v sume 37,87 €, čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia jedného sťažovateľa v sume   237,21   €.   V   prípade   dvoch   sťažovateľov   tvorí   úhrada   trov   právnej   služby advokátom celkove sumu 2 x 237,21 €, t. j. spolu 474,42 €. Keďže sťažovatelia si uplatnili spolu úhradu trov právneho zastúpenia len v sume 457,90 €, ústavný súd im priznal úhradu trov len v tejto sume.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2009